Debata v redakcii 50 rokov od vraždy Ľudmily Cervanovej. V čom zlyhali vyšetrovatelia, súdy aj novinári

Od únosu, znásilnenia a vraždy 20-ročnej študentky medicíny Ľudmily Cervanovej uplynula 9. júla polovica storočia. Debatu v redakcii sme sa preto rozhodli namiesto komentovania udalostí uplynulého týždňa venovať práve tomuto prípadu, ktorý dodnes rozdeľuje verejnú mienku na Slovensku.

„Žiaden prípad vraždy v dejinách Slovenska – a možno ani v dejinách mnohých iných štátov – nevyvolal niečo porovnateľné. Aj po päťdesiatich rokoch sa rozprávame o kauze, ktorá v nejakej miere rozdeľuje spoločnosť aj ľudí z rovnakého prostredia. Čiastočne by sa to dalo porovnať s doteraz neuzavretým prípadom vraždy Jána Kuciaka a jeho snúbenice, pri ktorom však nikto v médiách reálne nepochybuje o tom, kto bol jej skutočným objednávateľom,“ hovorí šéfredaktor Postoja Martin Hanus, ktorý o prípade napísal knihu Hra sa skončila.

Prečo prípad, v ktorom boli páchatelia viackrát právoplatne odsúdení, stále rezonuje v spoločnosti?

„Dôvod, prečo sa o tom aj po päťdesiatich rokoch stále rozprávame, je naozaj v tom, že došlo k veľkým zlyhaniam počas uplynulých desaťročí. Došlo k nim na úplnom začiatku na strane vyšetrovateľov, neskôr na strane súdov a došlo k zlyhaniam aj na strane nás novinárov,“ tvrdí Hanus.

Michal Magušin s Martinom Hanusom v diskusii pri príležitosti 50. výročia únosu, znásilnenia a vraždy Ľudmily Cervanovej. Foto: Postoj/Adam Rábara.

Martin Hanus upozorňuje na to, že prvotné vyšetrovanie prípadu fatálne zlyhalo, keď sa polícia namiesto sledovania reálnych stôp „stratila“ vo výpovediach a dala si podhodiť nesprávneho podozrivého. 

„Na začiatku naozaj došlo k zanedbaniu. A či sa to stalo z toho dôvodu, že niekto to chcel ovplyvniť, alebo preto, že policajti sa utopili vo výpovediach, nenašli podstatu a, naopak, dali si podhodiť ako podozrivého Jána Hrma, na to už asi neprídeme.“

Kritike podrobil Martin Hanus aj justíciu, pričom za kľúčový bod, ktorý v novinároch na dlhé roky posilnil pochybnosti o vine Nitranov, označil nepresvedčivý rozsudok Najvyššieho súdu z roku 2006, ktorý vypracoval predseda súdu Štefan Michálik.

„Rozsudok bol len na niekoľkých stranách, bol mimoriadne odfláknutý. To nebol rozsudok, to bol pamflet. Veľmi emocionálny pamflet. Pre všetkých nás, ktorí sme v tom čase mali pochybnosti o vine, to bolo len potvrdenie, že proti siedmim Nitranom, ktorých odsúdil už súd v roku 1983, asi nie sú silné dôkazy. A to bol pre ďalší priebeh veľmi dôležitý medzník.“

Martin Hanus sa sebareflexívne vracia aj k pochybeniam v novinárskej obci. Najväčšiu chybu vidí v tom, že médiá bez dostatočného preštudovania spisu a reálnych dôkazov rezignovali na objektívnu prácu a nekriticky prebrali jednostranný naratív.

„Najväčšie pochybenie bolo v tom, že ľudia, ktorí sa tomuto prípadu venovali, podľa mňa nemali dostatočne naštudovaný spis a všetky zabezpečené dôkazy, výpovede, znalecké posudky a rozhodnutia súdov. Nebola najskôr urobená objektívna a neutrálna novinárska práca, ktorá by bola priniesla fakty.“

Kedy sa táto kauza môže skončiť – v spoločenskej aj právnej rovine?

„Právne sa skončí možno o pár týždňov, keď Najvyšší súd rozhodne v tejto kauze o aspoň čiastočnej obnove konania. Čo sa týka mediálnych polemík, tie asi budú pokračovať, lebo nepredpokladám, že tí, ktorí doteraz písali o tom, že Nitrania sú nevinní, zmenia názor. Ľudia, ktorí tomu budú chcieť naďalej veriť, tomu veriť budú,“ uzatvára Martin Hanus.