Reportáž z geologickej exkurzie Jeden z najpestrejších riečnych štrkov sveta máme doma v Dunaji. Našli sme mramor aj zlepenec

Zväčša o ne iba zakopávame, prípadne ich obchádzame bez povšimnutia, keďže ich je všade obrovské množstvo. Využívame ich však aj v stavebníctve či v záhradách. Reč je o oválnych kamienkoch, zvaných aj obliaky, okruhliaky či valúny, tvoriacich štrk.

Slovensko je na štrk bohatou krajinou, a to najmä v povodí Dunaja, kde sa tento materiál v hojne sa vyskytujúcich štrkoviskách ťaží a ostávajú po ňom umelé jazerá obľúbené na kúpanie či chov rýb.

Ako sa sem však štrk dostal, čo ho vlastne tvorí a čo nám vie povedať o histórii Zeme? Odborným okom sme sa šli pozrieť na tento prírodný materiál s geológom a riaditeľom Ústavu vied o Zemi SAV Jánom Madarásom.

Tektonik Ján MadarásTakéto silné zemetrasenie ešte nikto z našich generácií na Slovensku nezažil 

Jakub Lipták

Putovanie kameňa

„Dunajský štrk patrí k najrozmanitejším, aké si možno v rámci riečneho toku predstaviť. Celosvetovo,“ začína svoj výklad. Preto sme aj vybrali k Dunaju na miesto neďaleko mestskej časti Devín. Už roky, možno desaťročia, tu ležia obrovské nepovšimnuté kopy štrku vybagrované z koryta Dunaja.

Dunajský štrk. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Jeho povodie sa nachádza v troch hlavných geologických jednotkách,“ pokračuje Madarás. „Ide o Český masív, Alpy a Západné Karpaty. Každý z týchto horských celkov má iný vek a iné zloženie, no Dunaj to všetko berie a horniny, ktoré sú odolné, váľa, zmieša ich dokopy a mechanickým spôsobom sa z nich stáva štrk.“

Ako sa však dostávajú horniny do rieky?

„Predstavme si horský potôčik, ktorý pramení na svahu hory, tento tečie po skalných prahoch,“ vysvetľuje geológ. „Niekedy príde búrka, niekedy lavína alebo sa topia snehy a uvoľňujú sa najprv ostrohranné kusy horniny. Tie sa postupne zosúvajú nižšie a nižšie, drvia sa na menšie kúsky a postupne sa začínajú zaobľovať,“ pokračuje.

„Dostávajú sa do nánosov rieky a pri veľkých vodných stavoch, keď sa topí sneh alebo sú prívalové povodne, dochádza k javu, keď mútna voda obsahujúca veľa bahna dokáže unášať aj veľké kusy horniny. Postupne sa posúvajú nižšie po toku a za tisíce rokov sa dostávajú až do takých častí, ktoré pretekajú Slovenskom,“ dodáva Madarás.

Dunaj vzniká sútokom riek prameniacich v nemeckom Čiernom lese Breg a Brigach, ktoré sa stretávajú v meste Donaueschingen. „Sem-tam sa dováľa obliak až z Čierneho lesa, čo je ďalšie horstvo, no to je úplne minimum. V Passau prichádza prvý obrovský prítok Inn, ktorý prináša kamene z obrovskej časti Álp. Takto každý prítok niečo prinesie,“ pokračuje.

Keď Dunaj preteká cez údolie Vachau, ľavé prítoky pochádzajú z Českého masívu, pravé z Álp. Takto postupne zbiera štrky z týchto dvoch masívov, no horniny z Karpatského masívu prináša až Váh, tie tu teda nenájdeme. „Tam sa však aj veľkosť okruhliakov zmenšuje,“ upozorňuje Madarás. „Tu sme v ideálnom úseku, kde sú väčšie.“

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Kamene, ktoré tu máme možnosť vidieť, sú často veľké skoro ako dlaň, hoci nájdu sa aj väčšie a aj drobné kamienky. Geológ vysvetľuje, že veľkosť okruhliaka závisí od tvrdosti a odolnosti horniny, ale aj od gravitácie. „Keďže tu sa tok Dunaja zmierňuje, ako prvé vypadávajú hrubšie štrky a jemnejšie sú unášané ďalej smerom do Maďarska. Keby sme šli do ústia Dunaja do Čierneho mora, našli by sme veľmi jemné piesky, iba sem-tam by sa možno našiel nejaký okruhliačik.“

Najsilnejší na Slovensku je Dunaj v mieste, kam prichádza na naše územie, teda priamo pod hradom Devín, kde sa doň vlieva Morava. Jeho tok sa postupne začína zmierňovať a ako sa dostáva do Podunajskej panvy, tak sa tu kamene, ktoré svojím silným prúdom vliekol, začínajú postupne ukladať.

„Hneď ako Dunaj vychádza z rakúskeho územia, začína vytvárať štrkový ostrov zvaný Slovanský a následne Sihoť. Ide o prvé štrkové nánosy na našom území,“ hovorí Madarás. „Takto postupne milióny rokov vypĺňal celú Podunajskú panvu obrovským množstvom štrku. Vznikla tu akoby obrovská vaňa,“ dodáva.

Magmatická hornina z hĺbky 25 kilometrov

Zlomok obsahu tejto vane máme pred sebou v podobe hromady štrku, no zameriavame sa už na konkrétne kamene. Začíname okruhliakom žlto-bielo-sivej farby.

„Krásna, typická žula,“ raduje sa Madarás. „Túto tvoria tri hlavné minerály. Žltkasté sú ružové živce, biely je kremeň, tmavé sú sľudy.“

Minerály – teda látky s presne definovaným zložením. Oproti nim je horninou zmes rôznych minerálov dokopy, pričom hornina nemá presne definované zloženie.

Geológ vysvetľuje, že žula je hlbinná magmatická hornina, ktorá vzniká z iných hornín. „Tá pôvodná sa v hĺbkach pätnásť až dvadsaťpäť kilometrov úplne roztaví, milióny rokov tam kryštalizuje, stuhne a erodovaním sa môže dostať na povrch. Existuje veľmi veľa typov žúl podľa toho, z čoho sú zložené,“ pokračuje.

Žula (granit) s porfyrickými výrastlicami ružového živca. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Mramor ako pre Michelangela

Mnohé z hornín, ktoré tu vidíme, sú takzvané premenené alebo metamorfované. „Znamená to, že pôvodná hornina sa dostala do hĺbky zemskej kôry, kde sú obrovské tlaky a teploty. Strávila tam milióny rokov a pôvodné minerály, ktoré tvorili horninu, rekryštalizovali,“ hovorí.

Premenená hornina je iný prípad ako žula. V prípade premeny (alebo metamorfózy) nedochádza k úplnému roztaveniu horniny a zväčša ani k zmene jej zloženia, hoci počas premeny sa môže pôvodná hornina obohatiť aj o inú zložku.

„Keby som si z kameňa spravil výbrus, teda tenučkú vrstvu s hrúbkou okolo 0,15 milimetra, kameň by stal priehľadným. To už by som vedel študovať pod mikroskopom a vedel by som určiť minerály, ktoré tvoria samotnú horninu,“ vysvetľuje Madarás.

Premenené horniny tvoria najväčšiu časť tohto štrku. Mnoho kameňov má tmavosivé sfarbenie a väčšinou ide o rôzne typy amfibolitov. Mali by pochádzať z Českého masívu.

Nachádzame aj veľký biely kameň. „Toto musím rozbiť, lebo toto sa mi veľmi páči,“ vyťahuje Madarás geologické kladivko. Párkrát po ňom pobúcha a z kameňa časť odpadne. „Toto mi pripadá ako veľmi pekný, čistý kremenec. Jeho štruktúra je perfektná, vidíte, ako sa to blyští?“ ukazuje.

Rôzne typy amfibolitov, amfibolických rúl. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Biely kremenec (kvarcit). Foto: Postoj/Jakub Lipták

Zbadáme ďalší biely ligotavý kameň. Vyzerá, akoby mal v sebe drobné trblietky. Na prvý pohľad je však iný ako kremenec.

„Toto je pekné. Bude to biely mramor, ten si zoberte,“ hovorí s uznaním Madarás. „Je pomaly ako na Michelangelove sochy.“

Vysvetľuje, že mramor je premenený vápenec. „Je to najkrajší príklad, ako z obyčajného bieleho alebo sivého vápenca, ktorý pozostáva z uhličitanu vápenatého, rekryštalizovaním vznikne mramor. Stále je to uhličitan vápenatý, ale už sú to rekryštalizované, krásne zrná. Preto je taký obľúbený, je to pekná hornina.“

Netrvá dlho a nájdeme aj svetlosivý a sivobiely mramor.

Biely mramor. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Sivobiely mramor. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Porfýr ako zo sarkofágu Karola Veľkého

Ďalšou skupinou hornín sú vulkanické, teda horniny sopečného pôvodu. Takým je napríklad pekný červený okruhliak.

„Toto je porfýr, je to vulkanická hornina pochádzajúca z permu,“ hovorí Madarás. „Je to unikát, týchto veľa nie je. Z takéhoto tmavočerveného porfýru je napríklad sarkofág Karola Veľkého alebo Napoleonov hrob v Invalidovni. Na začiatku stredoveku a v Byzancii to bol veľmi obľúbený kameň, z ktorého sa robili všelijaké ozdobné prvky. Je to obľúbený kameň, lebo sa dá dobre spracovávať. Aj starí Egypťania s ním radi pracovali, lebo je tvrdý a pri opracovávaní drží,“ pokračuje.

Ružový porfýr. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Máme šťastie, lebo nachádzame aj kameň, ktorý podľa Madarása pravdepodobne dovliekla Morava. Ide o bazaltovú žilu, ktorá pohltila úlomky premenených živicových rúl.

„Toto je ukážka toho, že niekedy, keď sa horniny tavia a vystupujú hore, berú v tom ,komíne‘ kúsky iných hornín. Pôvodne to mohol byť čadič, tuto to rekryštalizovalo. Je to veľmi silne bázická, čiže zásaditá hornina,“ ukazuje Madarás.

Sopečného pôvodu je aj guľatý hladký kamienok sivozeleného sfarbenia. Ide o jemnozrnný zelenkastý trachyt.

Bazaltová žila s pohltenými úlomkami (xenolitmi) vysokometamorfovaných živcových rúl. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Trachyt. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Sedimentárne horniny

Rozmanitou skupinou hornín sú usadené alebo sedimentárne – teda také, ktoré vznikli usadením a spevnením minerálnych alebo organických častí. Ide napríklad o zlepence, vápence či pieskovce.

V zlepencoch nachádzame samostatné obliaky, ktoré sú pospájané hmotou zvanou matrix.

„Toto je zlepenec z obdobia spodného triasu. Dostali sa tam ováľané kusy kremeňa a jemnejší kremitý piesok,“ hovorí Madarás. Nachádzame aj menší zlepenec, ktorý geológ datuje do permu. „Medzi nimi by som stanovil rozdiel 250 miliónov rokov.“

Zlepence. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Sedimentárnou horninou je aj pekný okrový kameň s bielymi žilkami. Ide o hnedý vápenec, ktorý obsahuje žily bieleho kalcitu.

Medzi hromadou zväčša tvrdých kamienkov sa nachádza aj mäkký sypký pieskovec. „Tento mal určite veľmi krátky transport,“ usudzuje Madarás. „Pochádza možno desať kilometrov odtiaľto z Viedenskej panvy, lebo je taký slabý, že inak by sa rozpadol.“

Zbadáme aj kameň, ktorý sa nazýva rohovec. „Toto je takzvaný pazúrik. Z tohto robili naši predkovia štiepané nástroje,“ hovorí geológ a párkrát po ňom pobúcha kladivkom. Kúsok sa z neho odštiepi. „Ostré ako žiletka,“ skontroluje Madarás prstom hranu.

Hnedý vápenec so žilkami bieleho kalcitu. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Hnedý porézny pieskovec. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Sivozelený rohovec (pazúrik). Foto: Postoj/Jakub Lipták

Minerály

„Chcel by som nájsť ešte jeden zelený, volá sa epidot,“ hovorí a po nejakej chvíli ho aj nájde. Ide o pomerne výrazne zelený kamienok, ktorému dodáva zelenú farbu práve minerál epidot. „Vznikol premenou iných, veľmi bázických tmavých minerálov. Aj z tohto si praľudia robili kamenné sekerky,“ pokračuje Madarás.

Je to relatívne vzácnejší nález, omnoho bežnejšími minerálmi na tomto mieste sú rôzne kremene, napríklad hnedý kremeň. Sú to najčastejšie minerály v dunajskom štrku.

Žila alpského typu so zeleným minerálom epidot pravdepodobne z magmatickej horniny – žuly. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Hnedý kremeň. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Za hodinu a pol sme nazbierali peknú kôpku rozmanitých kameňov rôznych farieb, tvarov, veľkostí či štruktúry. Môžeme sa len domnievať, čo by sa tu dalo nájsť, ak by sme tu strávili viac času. Je pravdepodobné, že v niektorých sedimentárnych horninách by sme objavili aj skamenelinu.

Každý kameň ukrýva množstvo poznatkov o našej planéte, za ktoré vďačíme geológom. „Z takejto kopy štrku dokáže šikovný pozorovateľ vyčítať obrovskú časť histórie Zeme minimálne za ostatných štyristo miliónov rokov,“ uzatvára Madarás.

Naša geologická exkurzia sa končí a od zdanlivo nezaujímavej kopy štrku odchádzame nielen s najkrajšími nálezmi, ale aj o kus väčším poznaním, aký poklad nám na Slovensko privádza naša najväčšia rieka.