Ombudsman sa mýli Dobrovodský šíreniu islamu naozaj otvára dvere. To isté však robí Fico

Ťažko si predstaviť väčšiu naivitu než napadnúť päťdesiattisícovú spodnú hranicu na registráciu náboženskej spoločnosti – ktorá bola takto nastavená ako bariéra proti registrácii islamu – a potom sa čudovať, keď vás obviňujú z toho, že islamu otvárate dvere.

Presne to spravil verejný ochranca Róbert Dobrovodský svojím podaním na Ústavný súd, pričom svoj krok odôvodňoval tým, že iba reagoval na podnet občianskeho združenia Starokatolíci na Slovensku, ktoré by sa rado zaregistrovalo ako cirkev.

O tom, či hranica päťdesiattisíc členov na registráciu je neprimeraná, diskriminačná a napokon protiústavná, bude rozhodovať Ústavný súd.

Dodajme, že o podobnej otázke už v minulosti rozhodoval – v roku 2010 v náleze PL. ÚS 10/08 konštatoval, že vtedajšia dvadsaťtisícová hranica nie je v rozpore s ústavou ani Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd. Podľa Dobrovodského však existujú dôvody na odklon od tejto judikatúry, ktoré podrobne rozoberá vo svojom podaní.

Otázka, ktorú by sme si mali položiť my, však je, či päťdesiattisícová hranica, ako je nastavená, chráni väčší záujem, než keby bola výrazne nižšia.

Ako bolo povedané, táto hranica bola nastavená tak vysoko, aby v krátkodobom a zrejme ani strednodobom horizonte ani len nehrozilo, že by sa na Slovensku mohol oficiálne zaregistrovať islam.

Aby sme však nehovorili v nejasných pojmoch, pozrime sa do zákona o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností, ktorý ich registráciu upravuje a ktorého jeden paragraf a jedno písmeno ombudsman napadol.

V zákone sa dočítame, že cirkvi a náboženské spoločnosti môžu – okrem iného – vyučovať náboženstvo, vyučovať a vychovávať svojich duchovných aj laických pracovníkov vo vlastných školách a iných zariadeniach či organizovať svoje zhromaždenia bez oznámenia.

Ďalej podľa zákona majú poverené osoby vykonávajúce duchovenskú činnosť právo vstupu do verejných zariadení sociálnej starostlivosti, nemocníc, detských domovov, ako aj ubytovacích objektov vojenských útvarov, väzníc či polepšovní. A zo zákona o rodine vyplýva aj ich právo uzatvárať manželstvá.

Keď čítame tieto riadky a predstavujeme si vyučovanie katolíckeho či protestantského – či židovského – náboženstva na školách, voľajakú procesiu po omši či štandardnú pastoráciu kresťanských duchovných v rôznych zariadeniach, nie je na tom nič rušivé, keďže s tým každý z nás má nejakú skúsenosť. A najmä – na Slovensku máme chvalabohu tolerantné náboženské spoločnosti.

No dosaďme si do vyššie opísanej predstavy vyučovanie islamu na školách, zákonom chránené neohlásené moslimské zhromaždenia či návštevy imámov v zariadeniach plných sociálne vyčlenených ľudí.

Expert na migráciu Omar SayfoMigranti sem idú s očakávaniami a „európskym snom“ v hlave. A potom zistia, že to nie je realita

Jakub Lipták

Je plne legitímnym štátnym rozhodnutím povedať, že si to Slovensko neželá.

A že moslimské náboženstvo, úzko súvisiace s ideológiou politického islamu, nemá v úcte hodnoty slobody a demokracie, je v rozpore s cyrilo-metodským duchovným dedičstvom, na ktorom je založená Slovenská republika, a jeho verejná realizácia so všetkými svojimi externalitami do našej kultúry nepatrí.

No v prípade, že by na Slovensku naozaj bolo veľa moslimov a dožadovali by sa väčšieho uznania v nejakej podobe, zrejme by sme aj tak ťahali za kratší koniec. Právo na vierovyznanie má každý zaručené, môže slobodne svoju vieru praktizovať, zúčastňovať sa na obradoch, postávať na ulici s brožúrkami či oslovovať ľudí v parku.

To všetko mu zaručuje priamo ústava aj medzinárodné ľudskoprávne dokumenty. Diskusia sa však vedie o tom, či je štát povinný každé náboženstvo oficiálne uznávať a tým mu v praxi pomáhať – garantovať výsady a zároveň rovnaké postavenie ako tým dosiaľ uznaným.

Okrem toho realita je taká, že aj neregistrované náboženské spoločnosti vykonávajú svoju činnosť, majú občianske združenia a fungujú často ešte viditeľnejšie ako niektoré registrované cirkvi. Pekným príkladom sú samotní Starokatolíci na Slovensku, ktorí dali ombudsmanovi podnet. Skutočnosť, že nie sú registrovaní, im nič nebráni napríklad v tom, že svoje obrady vykonávajú v kaplnke patriacej hlavnému mestu.

Nedokonalé riešenie, ale predsa riešenie

Päťdesiattisícová hranica v zákone je hrádzou pred prípadnou registráciou islamu ako štátom uznaného náboženstva. Je to nedokonalé a dočasné riešenie, ale stále lepšie ako nič.

Áno, dôsledkom tejto hrádze je, že sa už nemôže tak ľahko zaregistrovať žiadna malá kresťanská cirkev a tie, ktoré to v minulosti nestihli, to môžu vnímať ako diskriminačné. Najmä keď najmenšia zaregistrovaná cirkev má menej ako sto členov.

Druhá vec je, či je v záujme štátu, aby sa každá miniatúrna, často aj bizarná denominácia, ktorej všetci členovia sa pomestia do dvoch taxíkov, registrovala ako samostatná cirkev a na základe toho požívala zo zákona vyplývajúce výsady.

Taktiež by niekto mohol argumentovať aj tým, že už sú predsa zaregistrované niektoré náboženské spoločnosti, ktoré sa niekedy označujú aj za sekty, a svetovým náboženstvám typu islam registráciu bránime.

No z oboch týchto argumentov – teda čo sa týka extrémne malých cirkví či potenciálnych siekt – vyplýva skôr to, že v minulosti boli podmienky nastavené príliš benevolentne a je dobré, že sme ich korigovali. Do roku 2007 totiž stačilo vyzbierať 20-tisíc podpisov, no nie nutne členov, ale iba sympatizantov.

Nie je jasné, čo by prípadný nález nesúladu napadnutých častí zákona o slobode náboženskej viery s ústavou znamenal – či by zákonodarca musel navrhnúť novú hranicu alebo by hypoteticky Ústavný súd skonštatoval, že za primeranú by považoval hranicu vo výške nejakého arbitrárneho počtu členov.

V každom prípade, ak by sa mala naplniť vôľa Dobrovodského, aby nebolo krivdené Starokatolíkom na Slovensku a mohli sa zaregistrovať, hoci je ich „päť a pol“, v praxi by to muselo znamenať, že sa limit na registráciu cirkvi de facto úplne zruší.

Ombudsman má pravduPodmienky registrácie cirkví treba zmierniť. A vôbec nejde o islam

Imrich Gazda

Môj kolega Imrich Gazda argumentuje, že ak náboženská spoločnosť nie je registrovaná, „žije si svojím vlastným životom mimo väčšej pozornosti štátu, ktorý má cez ministerstvo kultúry kontrolné mechanizmy a páky“.

Je faktom, že štát má právo zrušiť registráciu náboženskej spoločnosti, ktorá koná v rozpore so zákonom, ale zákon mu neumožňuje nejakým spôsobom ovplyvňovať či regulovať jej učenie či aktivity. A asi by sme ani nechceli, aby to tak bolo a aby sa rozširovala moc štátu na úkor cirkví.

V momente, keď by štát začal kontrolovať napríklad to, či v mešitách registrovanej cirkvi nedochádza k radikalizácii, už by nič nebránilo tomu, aby presne rovnako postupoval aj voči kresťanským cirkvám, ktoré sa zasa môžu javiť ako nepohodlné progresívnym politickým silám, lebo sú príliš „spiatočnícke“.

Inými slovami, pokým neregistrované náboženstvo funguje na báze občianskych združení či iných právnických osôb, nielenže stále musí dodržiavať slovenské zákony, ale aj štát má vo veci jeho kontroly rozviazanejšie ruky, než keby bolo prikryté ochranou registrácie.

Ucelená moslimská komunita

Pre istotu dodajme, že islam neznamená automaticky aj politický islam či radikalizáciu. Na Slovensku žije niekoľko tisíc moslimov a môžeme byť radi za to, že sú to plne integrovaní a vzdelaní ľudia – ako uviedol predseda židovskej náboženskej obce Richard Duda – a užitoční členovia spoločnosti. To, že naši moslimovia dobre vychádzajú s našimi židmi, si treba vážiť a dohliadnuť na to, aby to tak ostalo.

Lenže to, že dnes je všetko fajn, ešte neznamená, že rovnaká situácia bude aj o desať, dvadsať či tridsať rokov. Je tiež obrovský rozdiel medzi tým, keď moslimovia majú v určitej krajine maličkú menšinu a keď už tvoria kritickú masu, najmä vplyvom imigrácie z krajín, ktorých kultúru si prinášajú so sebou.

Otázka registrácie islamu preto nie je niečo, čo by malo nejaké okamžité viditeľné následky, a aj v tomto kontexte treba vidieť pomerne ľahkovážny postoj, že by sa nič zlé nestalo. Ako bolo povedané, ide iba o otvorenie dverí – a čo by cez ne v budúcnosti prešlo, nás už netrápi?

Ombudsman by sa preto nemal správať ako mechanický strojček na kľúčik, ale mohol by aj v tomto zmysle viac zvažovať kontext svojich činov a záujmy krajiny, pre ktorú pracuje.

V tomto kontexte je ešte potrebné pripomenúť slová premiéra Roberta Fica z jeho návštevy v Uzbekistane, teda krajiny, kde má islam 97-percentný podiel.

Vyjadril sa, že Uzbekistan je pripravený poskytnúť dvestotisíc pracovníkov, pričom Slovensko ich potrebuje 150-tisíc, a že sa budeme musieť opierať o legálnu migráciu. Dokonca povedal tieto slová: „Samozrejme, že by sme boli veľmi radi, keby došlo aj ku kultúrnej výmene. Budem navrhovať pani ministerke kultúry, aby sme urobili deň uzbeckej kultúry na Slovensku, deň slovenskej kultúry tu v Uzbekistane. Je to krajina v Strednej Ázii, ktorá je pre Slovensko mimoriadne perspektívna. Predovšetkým nemáme žiadne otázky, ktoré by nás vyrušovali. Žiadne. Tu nie je nič také, čo by sme nazvali politickou agendou.“

Na jednej strane moslimovia v Uzbekistane sú výrazne sekulárnejší než tí na Blízkom východe a fundamentalizmus je tam na nízkej úrovni. Na strane druhej stále ostáva veľkou neznámou, čo by masívny prílev moslimov, hoci aj zo Strednej Ázie, priniesol v strednodobom a dlhodobom horizonte, aj s ohľadom na to, či a ako by sa podarilo integrovať ich ďalšie generácie.

A v neposlednom rade je veľmi paradoxné, že o tom hovorí ten istý Robert Fico, ktorý pred desiatimi rokmi sľuboval, že neumožní vznik ucelenej moslimskej komunity na Slovensku.

Woke cirkev

Na záver – kto sú to vlastne tí Starokatolíci na Slovensku, ktorí dali ombudsmanovi podnet? Keď sa pozeráme na zoznam registrovaných cirkví, vidíme tam Starokatolícku cirkev na Slovensku, no napriek takmer rovnakému názvu nejde o tú istú cirkev.

Prví spomínaní – Starokatolíci na Slovensku – vznikli v roku 2016 ako súčasť českej starokatolíckej cirkvi. V roku 2020 sa pretransformovali na samostatnú delegatúru. Za ňou stojí starokatolícky kňaz, teológ a ľudskoprávny aktivista Martin Kováč. Aktívni sú v Bratislave (každú nedeľu) a v Trnave (raz do mesiaca).

Prezentujú sa ako moderná cirkev – „Veríme, že katolícke kresťanstvo dnes môže vyzerať inak. Ľudsky. Otvorene. Demokraticky. Ekumenicky,“ uvádza sa na ich facebookovej stránke. Úzko tiež spolupracujú so staromestským bratislavským evanjelickým zborom Anny Polckovej, pričom pred pár rokmi sme o nich mohli počuť napríklad v súvislosti s konferenciou o homosexualite, na ktorej sa evanjelickým biskupom dostalo posmeškov.

Starokatolícka bohoslužba pri príležitosti Dňa rozmanitosti. Foto: Facebook/Starokatolíci v Bratislave

Česká starokatolícka cirkev, z ktorej Starokatolíci na Slovensku pochádzajú, v roku 2022 umožnila kňazské a biskupské svätenie žien a taktiež zaviedla obrad žehnania partnerstva vrátane zväzkov rovnakého pohlavia. Takýto obrad sa už uskutočnil aj v Bratislave, okrem toho sa Starokatolíci na Slovensku podieľajú na mnohých „dúhových podujatiach“ ako pride či rôzne medzinárodné dni – nehovoriac o „bohoslužbách pri príležitosti Dňa rozmanitosti“.

Je teda zrejmé, že ak by sa týmto starokatolíkom podarilo zaregistrovať, šlo by o prvú woke cirkev na Slovensku.