35. deň iránskej vojny Hlavné bojisko tejto vojny je paradoxne tam, kde je islamská viera najviac oslabená

Píšeme 35. deň nevyprovokovanej vojenskej agresie USA proti agresívnemu islamistickému režimu v Iráne, predposledný deň Veľkého veľkonočného pôstu, ktorý som najintenzívnejšie prežil v prísnom somalilandskom ramadáne, a píšeme 1993. výročie ukrižovania Ježiša Krista.

Vyzerá to tak, že Veľký piatok pripadá tento rok presne na deň, keď bol Kristus pravdepodobne ukrižovaný: astronomické výpočty potvrdzujú, že piatok počas sviatku Paschy pripadol v roku 33 po Kristovom narodení na 3. apríl.

Dnešný 3. apríl je teda náš veľký deň.

Ja však musím myslieť na ľudí v „Dome islamu“, t. j. na územiach ovládaných náboženstvom, ktoré odmieta Kristovo ukrižovanie.

Lebo, tak som to pochopil, pravý prorok by sa nedal ukrižovať.

Vytasil by meč.

V Dome islamu ma vždy udivuje nekompromisná viera  chudobných más.

Ako ma dodatočne informoval 39-ročný moslim Abdisamed – somalilandský rybár, ktorý sa po dvanástich rokoch vrátil zo Švédska, lebo tam mu zamestnávatelia nedovolili „praktizovať islam“ –, na tom Ježišovi je zvláštne, že „nevieme, kto je jeho otec“.

Mária musela kvôli tomu znášať mnoho urážok, ale Ježiš už ako bábätko bránil česť svojej matky – „zrazu začal hovoriť z kolísky“.

V tejto vojne, ktorú USA už hneď v prvý deň zbabrali zabitím 165 iránskych školáčok, sú zastúpené všetky tri monoteistické svetové náboženstvá, je to však aj vojna uprostred islamského sveta.

Napokon, najperspektívnejší sprostredkovateľ vojny, náčelník generálneho štábu pakistanskej armády, je háfiz zo starého rodu háfizov.

Človek, ktorý sa naučil naspamäť celý korán.

V Dome islamu, kde som strávil prvú fázu iránskej vojny, ma vždy udivuje nekompromisná viera širokých más – najmä chudobných z periférií moslimského sveta.

Napríklad libanonskí šiíti, ktorých som spoznal vlani v enklávach Hizballáhu v Bejrúte a v Beqaa. V bezprostrednom susedstve skrz-naskrz západnej kultúry kresťanských libanonských autičkárov si žijú ako na iránskom vidieku krátko po islamskej revolúcii. 

Pre zabitie vzdialeného ajatolláha Alího Chámeneího išli do vojny s Izraelom – a v mnohých prípadoch do istej smrti.

Špecifikom tejto vnútroislamskej vojny je, že najväčšie boje prebiehajú tam, kde je islamská viera najviac oslabená.

Hlavné bojisko, to je na jednej strane Irán, no a arabské monarchie v Perzskom zálive na strane druhej.

Je otázne, či korunný princ Mohamed bin Salmán je vôbec veriacim moslimom. 

Riedko osídlené arabské petroštátiky síce kúpili 20 percent zbraní zo svetového zbrojárskeho trhu, ale kým ich iránsky režim deň čo deň bombarduje, ako odpoveď nevystrelili ani jednu raketu zo svojho state of the art arzenálu na Irán.

Je to tak dobré, nechceme vidieť armády týchto rozmaznaných Arabov v akcii. 

Kráľovský rod Saúdovcov je síce strážcom svätých miest islamu, ale chudobné moslimské masy z celého sveta veľmi nehľadia na Saudov.

Je otázne, či korunný princ Mohamed bin Salmán je vôbec veriacim moslimom. Pred rokmi sa dal natočiť, ako poskakuje na najposvätnejšej moslimskej svätyni, na mekkskej Kábe.

Veriacich to mohlo aj uraziť.

Teraz na začiatku iránskej vojny som zažil ramadán v Saudskej Arábii v druhom najväčšom meste Džidda.

Irán a náboženstvoDominuje sekularizácia, ale kresťanstvo tu možno rastie rýchlejšie ako kdekoľvek inde

Juraj Valach

Tento pôst je zlý vtip: Arabi si v polovici ramadánu berú neoficiálne 10-dňové prázdniny, počas ktorých deti nechodia do školy, väčšina obchodov a kancelárií je cez deň zavretá, no a po západe slnka, keď moslim už môže jesť a piť, ľudia chodia von a žúrujú do rána.

Verte-neverte, v najhoršej džiddskej zápche som trčal o pol štvrtej v noci.

Potom sa arabské rodiny vrátili domov, asi k výdatným raňajkám, aby najedené a napité prespali svoj „pôst“. 

Neviem, či si veriaci moslimovia v horúcich perifériách moslimského sveta, ktorí celý deň tvrdo pracujú bez jedla a pitia, vedia tento ramadán v blízkosti Mekky vôbec predstaviť.

Irán, v ktorom som ešte nebol, je vôbec jedným z najviac sekularizovaných krajín.

Iránska islamská republika vyhnala vieru z väčšiny Iráncov.

Ak má šťastie, americký prezident nezbombarduje „just for fun“ ropný ostrov Charg.

Ako nedávno ukázal článok na Postoji, stará vzdelanecká civilizácia Irán je veľkou nádejou pre kresťanskú misiu.

Aj ja poznám Iránku, ktorá sa obrátila ku Kristovi, lebo sa jej zjavil vo sne.

Ona, mimochodom, v minulosti zo svojho švédskeho exilu fandila Donaldovi Trumpovi.

Momentálne mlčí.

Ak bude mať šťastie, americký prezident nezbombarduje „just for fun“ ropný ostrov Charg a civilnú infraštruktúru jej domoviny – a predsa len nepošle Iráncov „späť do kamennej doby, kam patria“.

A ak bude mať veľké šťastie, nádej na Irán, v ktorom môžu slobodne žiť aj iránski kresťania, nezomrie.