Predseda židovskej obce Duda Židom sa tu v porovnaní s Francúzskom žije veľmi dobre. Slovenská spoločnosť je zdravá

Židia mali kedysi na Slovensku vyše 900 komunít, dnes ich je dvanásť. V 20. storočí bol zdecimovaný počet slovenských židov o 95 percent.

Na Slovensku židovskú komunitu, ktorá má dnes niekoľkotisíc členov, navonok zastupuje Ústredný zväz židovských náboženských obcí na Slovensku. Rozprávali sme sa s jej predsedom Richardom Dudom.

Duda je tiež generálnym riaditeľom a predsedom predstavenstva spoločnosti Tauris. Je ženatý a má dvoch synov.

Zhovárali sme sa o niektorých čerstvých kontroverzných výrokoch, ktoré zazneli či od premiéra Roberta Fica, alebo od predstaviteľov mládežníckej organizácie Progresívneho Slovenska, ale aj o raste propalestínskeho hnutia všeobecne a o antisemitizme v súčasnosti.

Podľa Dudu sa židom na Slovensku dnes žije dobre, oproti niektorým krajinám západnej Európy až neporovnateľne lepšie. Prečo antisemitské útoky v Európe v ostatnom období stúpli o stovky až tisícky percent? Ako si vysvetľuje rastúcu popularitu propalestínskeho hnutia? A ako by slovenská spoločnosť mohla splatiť svoj historický dlh voči židom, ktorí tu žili?

Deviateho septembra sme si pripomenuli Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Premiér Fico bol pri tejto príležitosti v Múzeu holokaustu v Seredi a na tlačovom brífingu hovoril o Ukrajine a o tom, že tam bojujú „jednotky, ktoré majú nacistické označenia a ktoré sa podľa všetkého aj tak správajú“. Ako ste vnímali, že sa počas pietnej spomienky vyjadroval týmto spôsobom?

V prvom rade oceňujeme, že sa vláda zúčastnila na týchto pietnych spomienkach. V minulosti sa vlády vždy zúčastňovali v plnom počte, či bol premiérom Eduard Heger, alebo Igor Matovič. Prebiehajú spravidla na Rybnom námestí v Bratislave, kde je postavený pamätník na mieste, kde stála neologická synagóga. Druhým významným pietnym miestom je práve Sereď, kde bol pracovný tábor.

Premiér Robert Fico prichádzal na Rybné námestie individuálne aj v čase, keď bol v opozícii. Ako poslanec NR SR si osvojil myšlienku bývalého prezidenta Rudolfa Schustera, ktorý inicioval zavedenie tohto pamätného dňa. Ten ako prezident počas oficiálnej návštevy Izraela vo februári 2000 prisľúbil presadenie a schválenie tohto zákona.

V Seredi zazneli z úst premiéra slová, ktoré ma inšpirovali, lebo sa vyjadril tak, že by k tomuto pamätníku mali prísť všetci mladí ľudia, potom tam zazneli aj geopolitické názory týkajúce sa rusko-ukrajinského konfliktu. Nechám na zvážení každého, či je to vhodné alebo nie. Nechcem sa k tomu vyjadrovať. Oceňujeme každý prejav piety a nechceme byť vťahovaní do politických diskusií.

Nevnímali ste to ako zneužitie pietnej spomienky?

Politici robia politiku, je to ich džob. Za to dáva elektorát vysvedčenie: dobrú alebo zlú známku vo voľbách. Ja vidím ľudský rozmer, a keď ľudia na spomienky chodia, treba to oceniť. Nechcel by som zbezvýznamniť prítomnosť premiéra za to, že niečo povedal. Niekedy sme takí, že rýchlejšie povieme, ako rozmýšľame, a potom to berieme späť. Politici si na to musia dávať väčší pozor.

Z úst premiéra tam tiež zaznelo, že hneď ako má niekto iný názor, je označený za fašistu. Čo si o tom myslíte?

Je to hraničný názor, ale spoločnosť je zmietaná nenávisťou a extrémami. Antisionizmus a antisemitizmus vystriedal anticiganizmus, antikonzevativizmus, antiliberalizmus... veľmi sa vyhraňujeme jeden voči druhému. Politická komunikácia je vyostrená, aj čo sa týka opozície a koalície, a to nie je dobré. Je viac toho, čo ľudí môže spájať, a verím, že politické reprezentácie majú jeden cieľ a nechcú zlo – chcú zanechať nejakú stopu a chcú dobro.

Mali sme však v parlamente aj strany, ktoré zrejme boli z vášho hľadiska vyslovene neprijateľné.

To áno. A viete, kde to bolo vidieť? Keď sa prijímala definícia IHRA (definícia Medzinárodnej aliancie pre pripomínanie holokaustu, pozn. red.). Je to medzinárodne uznaná definícia, v ktorej sa dal rámec tomu, čo je ešte sloboda, čo je antisemitizmus a ako sa prejavuje. Prijali ju mnohé parlamenty Európy.

U nás bola prijatá naprieč celým politickým spektrom, proti hlasovali len kotlebovci. To znamená, že na takejto naozaj hodnotovej veci bola takmer zhoda – až na exces v podobe Kotlebovej strany. Je to úplný extrém, ale to je naozaj všade.

Keď ostaneme pri spomínanom výroku o fašizme, nemyslíte si, že sa s týmto pojmom príliš ľahkovážne narába a že dochádza k jeho banalizovaniu?

Áno, to rozhodne. Pamätáme si, keď sa jeden politik nazval Židom 21. storočia alebo sa očkovanie nazývalo holokaustom. Aj slovo fašista sa používa v úplne nevhodných situáciách ako liberálny fašista, taký alebo onaký fašista.

Podobne nezodpovedne sa hovorí aj o genocíde v Pásme Gazy, je to úplne scestné používanie niektorých termínov.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Mladí progresívci nedávno zverejnili výzvu Robertovi Kaliňákovi, aby „neobchodoval s kriminálnikmi“, teda s Izraelom, lebo inak vraj podporuje izraelskú agresiu. Ako ste vnímali toto vyhlásenie?

Takéto vyjadrenia nie sú šťastné. Keď sa pozriem na strany, ktoré sú v politike, každá z nich má svojho Žida, Róma, homosexuála, fašistu, antifašistu. Takéto extrémne názory občas vybehnú z každého politického tábora, ale áno, v Progresívnom Slovensku toho bolo viac, najmä z úst Mladých progresívcov.

O tom statuse som sa dozvedel z esemesky jedného seniorného politika Progresívneho Slovenska, ktorý ma ubezpečil, že to nie je politika strany, a preto presvedčili Mladých progresívcov, aby ten status stiahli. Boli tu pred časom aj nešťastné výroky a statusy pána Radlera. Mám informáciu, že aj práve pre ne už nie je členom Progresívneho Slovenska.

Verím, že ide len o zlyhania jednotlivcov, a nie celého politického prúdu. Mladí politici, ktorí dávajú tieto statusy, budú mať nálepku, ktorá s nimi pôjde veľmi dlho a ťažko sa jej budú zbavovať. Alebo sa jej nebudú chcieť zbaviť a pripoja sa k radikálom. Je to len dezinterpretácia a neznalosť blízkovýchodných pomerov.

Izrael je demokracia, kde v harmónii žijú židia a moslimovia. Dva milióny Arabov sú slobodní občania Izraela, ktorí zastávajú vysoké štátne funkcie.

Palestínske SlovenskoProgresívci znovu prekrúcajú, kto je na Blízkom východe agresorom

Christian Heitmann

Čím si vysvetľujete rastúcu popularitu propalestínskeho hnutia?

Extrémna ľavica sa v západnej Európe spája s propalestínskymi hnutiami. Ľavičiari našli voličský potenciál práve v arabskej alebo moslimskej komunite, ktorú dnes v Európe tvorí päťdesiat miliónov ľudí, a majú jasný vyhranený názor na Izrael.

Pre politikov je lákavé načierať do týchto sfér. V metropolách západnej Európy dnes vidíte propalestínske protesty, kde sa operuje s heslami „From the river to the sea“ („Od rieky k moru“, pozn. red.) a ľavičiari, pritom moderní Európania, tieto transparenty hrdo nesú.

Tie transparenty neznamenajú nič iné, len výzvu na genocídu Židov medzi riekou Jordán a Stredozemným morom.

Vy za tým teda vidíte snahu osloviť moslimských voličov, ale prečo toto hnutie tak láka mladých ľudí, ktorí s islamom nič nemajú?

Moslimské komunity tradične volia ľavicové strany: druhá generácia imigrantov sa ťažšie integruje do spoločnosti, preto majú prirodzený sklon k ľavicovým tendenciám.

Čím podľa vás je, že pre mnohých mladých ľudí európskeho pôvodu sú propalestínske naratívy také lákavé?

My Európania žijeme osemdesiat rokov v mieri, sme pacifisti. Veľmi bytostne sa nás dotýkajú krviprelievania a vojny, no nie sme na ne pripravení. Znižujeme investície do obrany, zrušili sme vojenské služby a sme vychovávaní tak, že si neuvedomujeme, aká je cena mieru. To je zrejme príčinou. Nevieme sa postaviť k tomu, čo je spravodlivá a čo nespravodlivá vojna.

Hýbe to emóciami naprieč celou Európou a nevieme to stráviť. No vieme, že je to niečo, k čomu potrebujeme vyjadriť svoj jednoznačný postoj.

Vezmite si, že tí istí ľudia, ktorí hodnotia rusko-ukrajinský konflikt tak, že Rusko je jednoznačný agresor a Ukrajina je tá, ktorá sa bráni, majú úplne iné hodnotenie v prípade Izraela a Gazy, kde Gaza vyprovokovala bezprecedentný konflikt.

V prvý deň bolo na územie Izraela vypálených päťtisíc rakiet a barbarským spôsobom bolo zabitých množstvo ľudí. Ide o boj jednej teroristickej organizácie, ktorá dlhé roky terorizuje Izrael.

Ale postoje sú v tomto prípade iné. Nepoznáme geopolitické kontexty, rozmýšľame skratkovito a prijímame to, čo nám naservírujú politici, bez akéhokoľvek kritického zhodnotenia.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

V západnej Európe sú propalestínske hnutia dosť masové, ako je to u nás? Ide skôr o okrajový fenomén?

Áno, my tu v podstate nemáme moslimskú komunitu v tom význame, ako to vidíme v západných metropolách. Slovensko je pre imigrantov len tranzitnou krajinou.

Naša moslimská komunita, s ktorou sme v úzkom kontakte, má svoj pôvod niekedy v osemdesiatych-deväťdesiatych rokoch, keď sem chlapci z Blízkeho východu prišli študovať. Sú to lekári, inžinieri, oženili sa tu a založili si rodiny. Slovenská moslimská komunita je vzdelaná a plne integrovaná.

Mali sme s nimi dobré vzťahy prostredníctvom nášho rabína Mišu Kapustina, ktorý komunikuje s ich miestnymi lídrami.

Stále máte dobré vzťahy?

Snažíme sa o ne. Mám informácie povedzme zo Škandinávie, kde predstavitelia židovských komunít takisto budovali tieto vzťahy a v kontexte blízkovýchodnej situácie ochladli. Na Slovensku to nepovažujem za niečo, čo by sme mali riešiť.

Boli tu tri či štyri propalestínske pochody, boli tu aj iniciatívy zo strany židovskej komunity na vrátenie zavlečených, no stretli sa s veľmi nízkym záujmom verejnosti. Na propalestínskych pochodoch bolo rádovo pár desiatok ľudí, nie je to téma. Je to práve vďaka tomu, že naši moslimovia sú plne integrovaní a vzdelaní ľudia.

Antisemitizmus, ktorý by pramenil z izraelsko-palestínskeho konfliktu, tu vlastne neexistuje. Je tu len nejaký minulý, reziduálny, ktorý dostávali ľudia výchovou z dávnejších čias.

Za prejavmi ako napríklad spomínaný status Mladých progresívcov vidíte skrytý antisemitizmus alebo pripúšťate aj takú verziu, ako oni tvrdia, že nie sú antisemiti, ale je legitímne kritizovať Izrael za niektoré jeho kroky?

Som asi deformovaný tým, že žijem v trochu inej bubline. Ako predstaviteľ židovskej komunity na Slovensku ju reprezentujem aj v európskych židovských štruktúrach – Európskom židovskom kongrese – a vo Svetovom židovskom kongrese. Na týchto platformách sa stretávam s priateľmi a kolegami z iných štátov.

To, čo my nazývame antisemitizmus, tomu v úplne iných dimenziách a inej miere čelia komunity v západnej Európe. Vo Francúzsku je to niečo šialené – človek tam nemôže prejsť s kipou na hlave a vizuálom žida, lebo má takmer istotu, že bude napadnutý.

Preto to, čo z pohľadu antisemitizmu prežívame na Slovensku, nazývam ako „disneyland“. Teda dobré územie, kde je toho oveľa menej. No myslím, že tieto drobné prejavy asi majú svoj hlbší význam a spoločnosť by mala byť ostražitejšia a spozornieť.

Symptómy nenávisti v spoločnosti tu sú a môže to k niečomu skĺznuť. Vtedy to bol antisemitizmus, na ktorého konci bola vražda stotisíc ľudí zo slovenského územia vrátane južných oblastí.

Progresívne trápenieO Dominikovi, ktorý už na sociálnych sieťach neexistuje

Eva Čobejová

Pripúšťate však možnosť, že niekto kritizuje politiku Izraela a nie je pritom antisemita?

Toto o sebe tvrdia, preto si treba prečítať definíciu IHRA. Zažil som množstvo ľudí, ktorí začali svoju myšlienku slovami: Ja nemám nič proti židom, ale... A potom nastalo nejaké „ale“, ktoré vyvrátilo tú prvú časť vety.

Hovoríme jednoznačne, že antisionizmus, čo je nenávisť voči štátu Izrael, je len moderná forma antisemitizmu. Nie je medzi tým deliaca čiara. Spochybňovať štát Izrael, nazvať ho genocídnym projektom, to je antisemitizmus.

Povedali ste, že na Slovensku prežívate disneyland. Žije sa vám tu teda dobre?

V porovnaní s tým, čo prežívajú Židia vo Francúzsku, tak ten židovský život, ktorý žijeme my, je disneyland. Máme vrúcne, priateľské vzťahy s predstaviteľmi kresťanských cirkví. Nie je klišé to, čo sa udialo 9. septembra, keď som na pódium pozval predstaviteľa katolíckej a evanjelickej cirkvi. Komunikujeme, stretávame sa a nazývame sa priateľmi. Tanier od pápeža Františka je toho dôkazom. Ale tomu predchádzal kopec práce a stretnutí.

Myslím to úprimne, máme tu dobrý život a taký chceme.

Dar pápeža Františka židovskej komunite na Slovensku. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ako by ste porovnali situáciu na Slovensku v deväťdesiatych rokoch a dnes z hľadiska židovskej komunity?

Deväťdesiate roky boli rokmi eufórie, keď sa ľudia hľadali a do židovskej komunity prichádzali tí, ktorí objavovali svoje židovské korene. Mnohí boli nadšení, chodili do Izraela... Bolo to veľmi dobré obdobie, ktoré mám spojené so svojou mladosťou. Potom to časom chladlo.

Z pohľadu antisemitizmu tu boli nejaké lokálne excesy, teraz to narástlo. V Európe antisemitské incidenty narástli o tristo percent, v Škandinávii až o tisíc percent. Na Slovensku o niečo, ale nemám presné štatistiky.

Kto tvorí členskú základňu Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku?

Združujeme aj židov s malým ž, aj Židov s veľkým Ž. Židovská náboženská obec vo svojej podstate združuje najmä veriacich židov. Potom sú v našich radoch aj etnickí Židia, ktorí stratili záujem o vieru, ale stále majú židovskú identitu, no u nich je to skôr vec tradície.

Zastupujeme veriacich, ale organizujeme aj rôzne podujatia, kam príde aj širšia židovská verejnosť.

Koľko členov má vaša komunita na Slovensku?

Podľa sčítania obyvateľstva je u nás len dvetisíc židov. Ale my vieme, že je to trochu viac, pretože ľudia z titulu antisemitizmu a osobných dôvodov nechcú byť evidovaní. Naše odhady hovoria o štyroch až šiestich tisícoch.

Ako predsedovi sa mi veľa ľudí otvára. Mnohokrát som zažil rozhovor, keď ku mne niekto pristúpil a stíšeným hlasom mi povedal: Pán predseda, musím vám povedať, že aj moja mama – alebo babka – bola v Auschwitzi, ale ja nie som žid.

Mal som aj stretnutia, keď prišiel človek, ktorý riešil pozostalosť po svojej babke z maminej strany a zistil, že má nejaké hroby na ortodoxnom židovskom cintoríne, a nevie, ako sa má o ne postarať. A až odo mňa sa dozvedel, že je žid, keď som sa ho spýtal, či chce vstúpiť do obce.

To sú také okamihy, keď v sebe ľudia nachádzajú svoje židovstvo, zoznamujú sa s vierou a sú integrovanými členmi našej komunity. Zažil som mnoho takýchto tichých rozhovorov. Veľa ľudí má v sebe čriepok minulosti židovskej rodiny. Objavujú to, ale viacerí s tým bojujú a nechcú si to priznať.

Stáva sa teda, že niekto v sebe objaví židovské korene a obráti sa na vieru?

Áno. Aj u mňa išlo o postupné objavovanie, keď som dozrieval, nebolo to niečo naraz ani nič vyhranené. Každý príbeh je špecifický. Vezmite si, že naša komunita bola pred osemdesiatimi rokmi v podstate vyhladená. Potrebovali sme prežiť, mnohé veci som si za hlbokého komunizmu neuvedomoval. Navonok sme boli bežná rodina, akurát sme mali možno trochu inú kuchyňu.

Pri každom jednom z nás sa dá hovoriť o náhode, že vôbec žije. Každý žid, ktorý je na Slovensku, nejakým spôsobom prežil vraždenie.

Koľko máte na Slovensku komunít?

Dvanásť, najväčšie sú v Bratislave a v Košiciach. Naše komunity sú malé, ale majú svojich lídrov, ktorí im dávajú dušu a charizmu a žijú židovský život. Svätíme naše sviatky a žijeme tak, ako v rámci obmedzených možností môžeme. Sme v diaspóre, je napríklad ťažší prístup ku kóšer potravinám a niektoré veci nevieme robiť. Je to náročné, ale zároveň dobré.

Najviditeľnejšími pamiatkami po židoch na Slovensku sú židovské cintoríny. Mnohé sú v dezolátnom stave a postupne sa rozpadávajú. Máte víziu, čo bude s nimi ďalej?

Je to veľká problematika. Z pohľadu judaizmu sú cintoríny, kde spočívajú naši predkovia, najsvätejšie miesta. V niektorých formách judaizmu je dokonca nemožné vstúpiť na cintorín.

Pre nás je to veľmi bolestivá téma. Tieto cintoríny sa rabujú, kamene z nich často končia v základoch domov. Pomôžem si dvomi číslami. Máme dvetisíc členov, ale deväťsto cintorínov. Nie je v našich silách sa o tieto pietne miesta posledného odpočinku postarať.

Sme nesmierne vďační zopár aktivistom, ktorí sú vo veľkej väčšine hlboko veriacimi kresťanmi, ktorým to nie je ľahostajné, na miestnej úrovni organizujú rôzne brigády a snažia sa robiť niečo na ich záchranu.

Na stretnutiach s každou novou vládou sa opakovane snažím túto tému otvárať. Myslím si, že je to dlh majority tohto štátu nie voči nám, žijúcim židom, ale voči obetiam. Potomkovia ľudí, ktorí spočinuli na židovských cintorínoch pred vyše osemdesiatimi rokmi, boli vyvraždení za účasti štátu. To dedičstvo si štát odnáša ako celok.

Vlastnými silami to nezvládame. Zdroje, ktorými disponuje naša komunita, nestačia ani na kosenie týchto cintorínov. Naša komunita je prestarnutá – mladí často končia v Izraeli, v Prahe alebo inde – a v produktívnom veku je nás možno menej ako tých cintorínov.

Ako ste s touto témou pochodili u predstaviteľov vlád?

Bol som s tým za premiérom Matovičom aj Hegerom, aj Ficom. Chápem, že sa riešia problémy živých. Ľudí trápi, koľko budú stáť potraviny, nezaujíma ich mŕtvy žid, ktorý už viac ako osemdesiat rokov leží na cintoríne. Ale sú aj svetielka nádeje, naši aktivisti, ktorých je asi sto.

V Spišskej Novej Vsi, Dolnom Kubíne, Námestove, Košiciach-Krásnej... všade sa nájdu aj dobrí ľudia, ktorí vykašú rukávy a idú niečo urobiť. Potom sú aj obce, ktoré na toto vyčleňujú zdroje a my sme za to nesmierne vďační. Sú však aj takí, ktorí nám vypisujú výzvy, aby sme si to dali do poriadku, a vraj čo sme to za ľudia, že sa nevieme postarať ani o svoje miesta posledného odpočinku.

Sú rôzne prístupy. Napríklad Česko vyčlenilo dvakrát po sto miliónov korún, Poliaci zasa na revitalizáciu obrovského cintorína vo Varšave vyčlenili dvadsať miliónov eur. Aj v Maďarsku a Nemecku boli zrevitalizované mnohé cintoríny. Na Slovensku sme tomu ako spoločnosť zatiaľ nevenovali pozornosť.

Ospravedlnenie vlády slovenským židom za holokaust. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Je ešte niečo, čo by ste ako židia na Slovensku uvítali od štátu alebo od spoločnosti?

V kontexte západnej Európy sme na tom dobre, ale vnímame bezpečnostnú situáciu. Naši kresťanskí bratia majú otvorené kostoly, do ktorých môže každý prísť praktizovať svoju vieru. My to robíme za zatvorenými dverami. Aj sem ste šli cez ozbrojenú ochranku a bezpečnostné dvere. Žijeme túto realitu a zvykli sme si na to.

Máme však aj spoluprácu so štátom a s ministerstvom vnútra sme už pred mnohými vládami podpísali memorandum. Snaha o našu ochranu pred antisemitizmom tu teda je.

Dalo by sa urobiť viac, napríklad to, čo povedal premiér v Seredi: dotiahnuť mladých, aby videli, kam vie dôjsť nenávisť. Verím, že ľudia sa vyvíjajú v čase, preto sa dá pracovať na edukácii, ale musí to byť témou. 

Myslíte, že sa o holokauste u nás vzdeláva nedostatočne?

Niektorí hovoria, že tejto témy je už príliš veľa. Ale o tom neslobodno prestať rozprávať, lebo inak to budeme mať o chvíľu v inej forme. Téme holokaustu sa v učebniciach dejepisu venuje veľmi málo. Akoby sme to chceli vymazať. Nie je to príjemná téma.

Pripisujeme to fašistickému Nemecku, ale robili to Slováci Slovákom. Mnohí deportovaní videli prvého Nemca až na peróne v Auschwitzi. Hlinkove gardy boli slovenský produkt. Prvý dievčenský transport bol vypravený Slovákmi gardistami, ktorí tam nahnali tisíc dievčatiek z Popradu. Vrátilo sa z nich dvadsať, nedávno vo veku 99 rokov zomrela posledná preživšia Laura Špániková.

Dnes už týchto svedkov niet, generácia preživších odchádza a už je iba druhá generácia. Pamäť národa sa končí. Vzniká tak riziko, že sa niečo podobné zopakuje.

Židovská komunita v celom európskom kontexte má ešte jednu úlohu. Stav spoločnosti sa často hodnotí podľa toho, aký má vzťah k menšinám a špecificky k tej židovskej. Mal som stretnutia s mnohými veľvyslancami a vždy sa ma vypytujú, aké je na Slovensku postavenie židovskej komunity. Židovská komunita a jej slobodný život je taký lakmusový papierik, ako to vlastne v štáte vyzerá. Prečo sa chcel pápež stretnúť so židovskou komunitou? Práve preto.

Ak je vzťah spoločnosti k židom ukazovateľom, aká je teda slovenská spoločnosť?

Je dobrá a zdravá a napĺňa ma to optimizmom. Sú tu jednotlivé prejavy, ktoré nemožno zovšeobecňovať, ale som presvedčený o tom, že vždy nakoniec zvíťazí niečo dobré. Nemám rád extrémne názorové interpretácie.

Neďaleko od nás bola tragédia na Zámockej. Vieme, že primárnym cieľom tohto radikála boli naše komunity a aj bol zaznamenaný na našich kamerách. No nedovolím si na základe excesu chorého človeka, ktorý urobil strašný čin, povedať, že takáto je spoločnosť.