Mánia Germánia Hitlerovo megalomanské svetové hlavné mesto malo vyrásť na mieste Berlína. Germániu nacisti nepostavili, no vybudovali veľkokapacitné továrne na smrť

Počas návštevy lokality som sa zastavil v miestnom bare a dal som si zopár panákov likéru s príhodným názvom 43.

Vedľa podniku je informačný panel, ktorý informuje, že tu bol kedysi Führerbunker. Po druhej svetovej vojne bol čiastočne vyhodený do povetria sovietskymi inžiniermi a neskôr, počas výstavby obytných domov v osemdesiatych rokoch a kvôli blízkosti berlínskeho múru boli jeho zvyšky definitívne zasypané a zničené. Dnes sa na jeho mieste nachádza parkovisko a obytná budova.

Drinky mi prinášal čašník s exotickým vzhľadom, ten sa určite nepozdáva tu uväzneným duchom pripútaným k tomuto miestu s temnou minulosťou. Pre niektorých nacistických pohlavárov smrť nebola koncom, ale prechodom do stavu „večnej stráže“, odkiaľ mali ako duchovní predkovia dohliadať aj na čistotu rasy.

Likér 43 zostáva v deji kvôli svojmu názvu, ktorý evokuje dôležitý rok v tomto príbehu. 

Prvá 43-ka

V roku 1943 prechádzal komplex bunkrov pod Berlínom zásadnou zmenou. V januári Hitler nariadil výstavbu podzemnej skrýše pre rastúcu intenzitu spojeneckého bombardovania.

Kým dovtedy existoval len pôvodný protiletecký kryt, v tomto roku sa začalo s výstavbou hlbšej a odolnejšej časti, známej ako Führerbunker. Začalo sa rozlišovanie na dve úrovne, ktoré boli prepojené schodiskom. Starší horný bunker slúžil ako jedáleň, kuchyňa a ubytovanie pre personál. Novší, hlbší dolný bunker Hitler a jeho najbližší spolupracovníci využívali ako hlavné sídlo. Celý objekt bol postavený z masívneho železobetónu, strop a vonkajšie steny mali hrúbku približne štyri metre, aby odolali aj najťažším bombám tej doby.

Vodcov bunker v Berlíne sa nachádzal približne päť metrov pod záhradou starej Ríšskej kancelárie, tu Adolf Hitler strávil posledné mesiace vojny a spáchal samovraždu. Navrhol ho architekt Albert Speer. 

Druhá 43-ka

Rok 1943 bol pre projekt Svetového hlavného mesta Germánia prelomový, pretože v marci tohto roku bola jeho výstavba zastavená.

Viaceré udalosti v tom roku boli dôvodom, ktorý viedol k prerušeniu či zastaveniu výstavby mohutnej svetovej metropoly, ktorá mala vyrásť na mieste Berlína.

Bitka o Stalingrad bola z nich najurčujúcejšia. Začiatkom februára sa skončila a znamenala definitívny obrat vo vojne. Po zdrvujúcej porážke nemeckej armády sa priority Tretej ríše definitívne presunuli od megalomanských stavieb k totálnej vojne. Albert Speer, hlavný architekt projektu, bol v tom čase už ríšskym ministrom pre zbrojnú a vojnovú výrobu a musel všetky zdroje, materiál a pracovnú silu vrátane väzňov z koncentračných táborov presunúť do vojenskej produkcie.

Intenzívne bombardovanie Berlína v roku 1943 spôsobilo, že zdroje určené na Germániu museli byť použité na opravy škôd a protileteckú obranu. Paradoxne, Speer v denníkoch uvádzal, že nálety „pomáhajú“ s asanáciou starých štvrtí, ktoré mali tak či tak ustúpiť novej výstavbe.

V septembri Taliansko oficiálne vystúpilo z paktu s Nemeckom po páde Mussoliniho a kapitulácii krajiny. V závere roka sa konala Teheránska konferencia, prvé stretnutie „Veľkej trojky“ (Stalin, Roosevelt, Churchill).

U nás v decembri bola uzavretá Vianočná dohoda, ktorá zjednotila protifašistický odboj na Slovensku. 

Čo sa stihlo postaviť 

Do roku 1943 bola realizovaná len zlomková časť ambiciózneho plánu.

Podarilo sa rozšíriť hlavnú mestskú triedu (dnes Ulica 17. júna) a premiestniť víťazný stĺp na jeho dnešné miesto.

Bol postavený masívny betónový valec na otestovanie únosnosti berlínskeho podložia pre plánovaný gigantický víťazný oblúk. Valec stále stojí, pretože jeho demolícia bola po vojne vyhodnotená ako príliš nebezpečná pre okolitú zástavbu.

Nové ríšske kancelárstvo bolo postavené vo veľmi krátkom čase tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Budova bola dokončená v januári 1939, mala reprezentovať moc ríše a jej interiér bol navrhnutý tak, aby pôsobil na návštevníkov zastrašujúco. V roku 1943 už bola pod neustálou hrozbou náletov a jej význam ako symbolu novej éry upadal.

Projekt Germánia tak v roku 1943 prestal byť reálnym stavebným zámerom a stal sa už len propagandistickou víziou, ktorá definitívne zanikla s pádom nacistického Nemecka a jeho porážkou v druhej svetovej vojne v máji 1945.

Projekt inicioval Adolf Hitler a navrhol Albert Speer, mal premeniť Berlín na monumentálne centrum nacistickej ríše. Plány boli charakteristické megalomanskými rozmermi a neoklasicistickým štýlom.

Čo sa nestihlo postaviť

Už pred storočím po neúspešnom puči mal Hitler vo väzení čas a práve vtedy začal na papier načrtávať monumentálne stavby. Medzi nimi boli napríklad aj náčrty obrovskej haly s kupolou či veľkolepého víťazného oblúka.

Medzi nerealizované najvýznamnejšie stavebné plány Germánie patrila Sieň ľudu a víťazný oblúk.

Plánovali sa obrovské komplexy pre nacistické ministerstvá, velenie armády a iné inštitúcie, ktoré mali demonštrovať silu štátu.

Plány zahŕňali aj vybudovanie novej obrovskej hlavnej železničnej stanice a prestavbu letiska Tempelhof, aby boli schopné obslúžiť masy návštevníkov prichádzajúcich do hlavného mesta.

Hala ľudu mala byť absolútnou dominantou a najväčšou budovou na svete. Táto obrovská kupolová stavba, inšpirovaná rímskym Panteónom, mala dosahovať výšku vyše dvesto metrov a kapacitu až stoosemdesiattisíc ľudí. Jej kupola mala byť taká obrovská, že sa v nej malo údajne tvoriť vlastné počasie.

Stredom mesta mala viesť päť kilometrov dlhá a široká Víťazná trieda, lemovaná honosnými budovami, ktorá mala spájať dva hlavné železničné uzly. Na jej konci mal stáť monumentálny víťazný oblúk, ktorý mal byť viac ako dvakrát vyšší ako víťazný oblúk v Paríži, ktorý by sa pod jeho klenbu bez problémov zmestil celý. Na jeho stenách mali byť vytesané mená jedného milióna osemstotisíc padlých nemeckých vojakov z prvej svetovej vojny.

V kontexte plánov na Germániu mala Brandenburská brána zostať stáť, ale v porovnaní s novými monštruóznymi stavbami by pôsobila takmer miniatúrne. Bránu využívali nacisti na propagandistické pochody.

Speer o Germánii

Architekt Albert Speer, ktorý bol hlavným projektantom nacistickej prestavby Berlína na Welthauptstadt Germania, sa o tomto projekte vyjadroval v dvoch rovinách: počas jeho plánovania ho obhajoval ako symbol večnosti a moci, no po vojne jeho monumentálnosť kritizoval ako neľudskú.

Speer veril, že moderné budovy postavené z ocele a betónu by v budúcnosti zanechali len hrdzavé kopy trosiek. Navrhol preto používať materiály, ktoré by zabezpečili, že budovy budú vyzerať majestátne aj po tisíckach rokov.

„Bolo ťažké si predstaviť, že by hrdzavejúce kopy trosiek mohli komunikovať tie hrdinské inšpirácie, ktoré Hitler obdivoval na pamiatkach minulosti... Moja teória mala vyriešiť túto dilemu.“ Hovoril o svojej teórii hodnoty ruín a jeho cieľom bolo, aby sa trosky Germánie raz podobali antickým rímskym vzorom a pripomínali slávu Tretej ríše aj budúcim generáciám.

Speer vnímal hlavné stavby nie ako úžitkové budovy, ale ako kultové miesta. O Sieni ľudu hovoril, že mala mať podobný význam ako Bazilika svätého Petra v Ríme pre katolicizmus – malo ísť o „sieň uctievania“ nacistického kultu. Cieľom bolo podľa neho vrátiť každému Nemcovi „sebaúctu“ tým, že mu ukážu, že jeho národ nie je menejcenný a dokáže postaviť najväčšie stavby na svete.

V neskorších fázach života a v pamätiach Speer priznal, že projekt úplne stratil kontakt s ľudskými potrebami: „Našim plánom úplne chýbal zmysel pre proporcie.“

Priznal, že architektúra prestala byť určená pre ľudí: „Berlín mal byť prestavaný v takej veľkolepej mierke, že by nebol obývateľný ľuďmi, ktorí by ho časom odmietli.“

Opísal Germániu ako vyjadrenie pýchy nacistického systému, ktoré malo ohúriť a podmaniť si jednotlivca svojou obrovskosťou.

Germánia a Židia

Plán Germánia mal pre berlínskych Židov priame, ničivé a smrteľné následky. Projekt, ktorý riadil Albert Speer, nebol len architektonickým plánom, ale stal sa kľúčovým nástrojom pri urýchľovaní holokaustu v Berlíne.

Na uvoľnenie priestoru pre monumentálne stavby bolo potrebné zbúrať tisíce obytných domov. Židia boli prví, ktorých násilne vysťahovali z ich bytov, aby uvoľnili miesto pre „árijských“ Berlínčanov, ktorých domovy boli zbúrané.

Speerova administratíva od roku 1939 využívala zákony o nájomnom na hromadné vysťahovávanie Židov. Tí boli následne natlačení do tzv. židovských domov (Judenhäuser), čo boli preplnené, segregované budovy, z ktorých bolo jednoduchšie organizovať deportácie.

Konfiškácia a masové vysídlenie z bytov boli prvým krokom k deportácii. Po tom, čo boli Židia vysťahovaní, ich byty boli zhabané a zničené alebo pridelené iným. Od roku 1941 boli Židia z „Judenhäuser“ priamo deportovaní do vyhladzovacích táborov.

Konštrukcia Germánie bola čiastočne závislá od nútenej práce. Väzni z koncentračných táborov vrátane Židov boli využívaní pri výrobe stavebných materiálov, ako sú tehla a kameň. Okrem toho ich využili aj na búracích prácach v Berlíne.

Germánia mala byť etnicky čisté nemecké mesto. Plán bol navrhnutý tak, aby systematicky odstránil Židov z mestského priestoru a ich majetok využil na výstavbu ríše.

Albert Speer ako generálny inšpektor pre výstavbu bol teda nielen architektom, ale aj aktívnym činiteľom pri perzekúcii a deportácii Židov, keďže jeho plány priamo vyžadovali ich odstránenie z mesta.

Tretia 43-ka

Rok 1943 bol v dejinách holokaustu prelomový, pretože nacistické Nemecko vrcholilo v realizácii „konečného riešenia židovskej otázky“ a zároveň sa začal objavovať organizovaný ozbrojený odpor obetí.

Nacisti pokračovali v systematickej likvidácii get v okupovanej Európe. Väčšina preživších Židov bola deportovaná priamo do vyhladzovacích táborov, predovšetkým do Osvienčimu-Brezinky, kde v tomto roku sprevádzkovali nové veľkokapacitné plynové komory a krematóriá.

V apríli 1943 vypuklo najväčšie židovské ozbrojené povstanie vo varšavskom gete. Zle vyzbrojení obrancovia vzdorovali nemeckej presile takmer mesiac, kým Nemci geto definitívne nezrovnali so zemou.

Odpor sa preniesol aj do samotných táborov smrti. V auguste 1943 došlo k väzenskej vzbure v lágri Treblinka a v októbri v tábore Sobibor. V oboch prípadoch sa stovkám väzňov podarilo ujsť, hoci mnohí boli neskôr chytení.

V apríli 1943 zástupcovia USA a Spojeného kráľovstva rokovali o pomoci utečencom z nacistickej Európy. Konferencia na Bermudách však nepriniesla žiadne zásadné kroky na záchranu Židov pred prebiehajúcim holokaustom.

Po vyhladení väčšiny poľského židovstva nacisti v októbri a novembri 1943 oficiálne uzavreli vyhladzovacie tábory Belzec, Sobibor a Treblinka. Dôkazy o vraždení sa snažili zahladiť spaľovaním tiel.

Na rozdiel od roku 1942, keď bolo zo Slovenska vyvezených skoro šesťdesiattisíc Židov, v roku 1943 masové transporty dočasne ustali. Bolo to spôsobené tlakom Vatikánu, intervenciou umiernenejších slovenských vládnych kruhov a prácou ilegálnej Pracovnej skupiny.

Pamätník holokaustu

Pomník zavraždeným Židom Európy sa nachádza vo veľmi tesnej blízkosti miesta, kde bola Hitlerova ríšska kancelária a jeho podzemný bunker. Bol zámerne postavený v srdci bývalej nacistickej vládnej štvrte, ktorá sa nachádzala v bezprostrednej blízkosti Brandenburskej brány, čiastočne aj na pozemkoch, ktoré kedysi patrili k záhradám ríšskej kancelárie.

Rozsiahly pamätník bol slávnostne otvorený v máji 2005 ako súčasť osláv šesťdesiateho výročia Dňa víťazstva v Európe.

Rozprestiera sa na ploche devätnásťtisíc štvorcových metrov a pozostáva z takmer tritisíc betónových blokov rôznej výšky, ktoré sú usporiadané v mriežke na svahovitom a zvlnenom teréne.

Americký architekt Peter Eisenman sa vo svojej tvorbe a teoretických úvahách intenzívne zaoberal kontextom nemeckej histórie vrátane odkazu na nacistické plány, ako bola Germánia.

Je autorom tohto berlínskeho pomníka, ktorý sa často označuje aj ako Židovský pamätník či Pamätník holokaustu a je priamou antitézou k monumentalite a poriadku, ktorú presadzovala nacistická architektúra. Mohutným pomníkom sa nesnažil Germániu napodobniť, ale skôr dekonštruovať jej odkaz a vytvoriť architektonickú odpoveď na totalitnú ideológiu, ktorá sa za týmto projektom skrývala.

Jeho návrh pracuje s miestom a históriou, pričom pole betónových stél vytvára chaotický, klaustrofobický priestor, ktorý je priamou antitézou k monumentalite a poriadku, ktorú presadzovala nacistická architektúra.

Pamätník je navrhnutý tak, aby sa návštevníci mohli prechádzať medzi blokmi, pričom steny sú bez nápisov. Nie sú vytesané mená, ako mali byť na stenách víťazného oblúka v Germánii. Pod stélami sa nachádza podzemné informačné centrum, ktoré uchováva približne päť miliónov identifikovaných mien zo šiestich miliónov židovských obetí holokaustu.

Kvádre (stély) v Pomníku zavraždeným Židom Európy pripomínajú mestskú zástavbu zámerne, aby vytvorili paralelu medzi civilizovaným, organizovaným svetom a hrôzami, ktoré sa v ňom odohrali. Tmavosivé, chladné betónové kvádre ostro kontrastujú so zeleňou susedného parku, čím zvýrazňujú neprirodzenosť a ťaživosť pripomínanej tragédie.

Pamätník nemá oplotenie ani jasný vchod; plynule nadväzuje na okolité ulice a budovy. Tým, že pripomína mestskú štvrť, núti ľudí, aby sa s pamiatkou obetí stretávali v rámci každodenného pohybu po meste, namiesto toho, aby bola izolovaná na vyhradenom pietnom mieste.

Eisenman navrhol monumentálny pamätník ako abstraktné dielo, ktoré nemá jedinú interpretáciu, no jeho podoba s betónovým mestom v sebe nesie istý význam. Stély sú usporiadané do prísnej mriežky, ktorá kopíruje racionálnu štruktúru mesta. Má to symbolizovať, že holokaust nebol náhodný chaos, ale systematicky naplánovaný proces vykonaný uprostred fungujúcej spoločnosti.

Okrem mestských budov návštevníci v blokoch často vidia aj sarkofágy alebo náhrobné kamene bez mien na cintoríne.

Ja som si všimol pri nižších stélach podobnosť pamätníka so židovským cintorínom na Olivovej hore v Jeruzaleme a medzi vyššími takmer päťmetrovými betónovými monolitmi som sa cítil ako niekde v gigantickom modeli stavebného plánu svetovej metropoly Germánia.

Počas mojej návštevy pršalo, stekajúce kvapky dažďa zo stél pripomínali plač za obeťami nacizmu, desiatkami miliónov Židov, Slovanov, Rómov, politických odporcov, homosexuálov, Jehovových svedkov, osôb so zdravotným postihnutím…

Eisenman o pamätníku

Podľa Eisenmana dielo ukazuje, že keď sa racionálny systém stane príliš veľkým a vymkne sa kontrole, stratí kontakt s ľudským rozumom a stane sa desivým. Prechádzka medzi blokmi, ktoré sa smerom do stredu zvyšujú, má u návštevníka vyvolať pocit dezorientácie a klaustrofóbie.

Americký architekt takto hovorí o zámere projektu: „V tomto pamätníku nie je žiadny cieľ, žiadny koniec, žiadna cesta dnu alebo von.“ Pomník je prístupný zo všetkých štyroch strán a mriežka je navrhnutá ako bludisko. Návštevník nemá pocit, že vchádza hlavným vchodom alebo že existuje jedna správna cesta. To má takisto simulovať pocit zmätenosti, strachu z uzavretých priestorov a straty, ktorý zodpovedá hrôze holokaustu.

Eisenman často opisuje svoj projekt ako „racionálny systém, ktorý sa stal šialeným“. Chcel vytvoriť priestor bez tradičnej židovskej symboliky, ktorý namiesto nostalgie vyvoláva iný pocit, čím odzrkadľuje nepochopiteľnosť holokaustu.

Autor pomníka uvádzal myšlienku v rámci rozhovorov pri otvorení pamätníka v roku 2005: „Ticho a nemota pomníka vedú k tomu, že tretia generácia po holokauste začína o najtemnejšej kapitole nemeckých dejín opäť hovoriť.“

Vo vyjadreniach k dvadsiatemu výročiu pamätníka v roku 2025 Peter Eisenman zdôraznil, že svet sa od otvorenia pamätníka výrazne zmenil: „Verím, že môj pamätník holokaustu v Berlíne by sa dnes už nedal postaviť. Sociálna klíma sa zmenila; veľa z toho, čo sa predtým považovalo za prijateľné, sa teraz spochybňuje.“

Eisenman v rozhovoroch pre médiá ako nemecký týždenník Die Zeit uviedol, že vzostup nacionalizmu a pravicového populizmu v Nemecku vytvoril „ovzdušie nenávisti“, ktoré by dnes zablokovalo schválenie pamätníka. Architekt spája antisemitizmus so širšou xenofóbiou v Európe. Tvrdí, že Európa sa začala „báť cudzincov“, čo priamo ovplyvňuje to, ako spoločnosť vníma pamiatku na holokaust.

Eisenman si všíma aj druhý extrém. Uviedol, že v Nemecku sa často stretáva s prehnanou snahou o kompenzáciu viny, ktorú nazýva zvláštnym druhom filosemitizmu: „Vždy sa stáva, že z USA odchádzam ako americký architekt a z Nemecka sa vraciam ako Žid,“ poznamenal v rozhovore pre americký portál Joanne Intrator. Opisuje situácie, keď mu Nemci pri bežnom pozdrave okamžite začnú vysvetľovať, že ich starý otec nebol zapojený do vojnových zločinov, hoci sa ich na to nepýtal.

Víťazný oblúk Hitlerom vysnívaného monumentálneho mesta na atramentovej skici z roku 1925.
Kresba: Adolf Hitler. Zdroj: Wikimedia Commons
 

Sieň ľudu svetového hlavného mesta Welthauptstadt Germania. Sadrový architektonický model Alberta Speera z roku 1939.
Foto: autor neznámy. Zdroj: Bundesarchiv, Bild 146-1986-029-02/CC-BY-SA 3.0/Wikimedia
Commons
 

Architektonický model plánovanej prestavby Berlína na svetové hlavné mesto Tretej ríše podľa plánov Alberta Speera v roku 1939. Pohľad z Južnej stanice cez víťazný oblúk do Siene ľudu. Foto: autor neznámy. Zdroj: Bundesarchiv, Bild 146III-373/CC-BY-SA 3.0/Wikimedia Commons

Ríšsky minister pre zbrojenie a vojnovú výrobu Albert Speer v lietadle počas inšpekčného letu
v roku 1943. V marci tohto roku bola výstavba Germánie zastavená.
Foto: autor neznámy. Zdroj: Bundesarchiv, Bild 183-H29758/CC-BY-SA 3.0/Wikimedia
Commons
 

Hitlerov šialený plán pre Berlín: Svetové hlavné mesto Germánia.
Video: Simplicitas/YouTube
 

Do vzduchu vyhodený Führerbunker v záhrade ríšskej kancelárie.
Vodcov bunker bol zničený počas druhej svetovej vojny a v osemdesiatych rokoch boli jeho zvyšky zasypané. Berlín, Nemecko 1947.
Foto: Otto Donath. Zdroj: Bundesarchiv, Bild 183-M1204-319/CC-BY-SA 3.0/Wikimedia
Commons
 

Pomník zavraždeným Židom Európy sa nachádza vo veľmi tesnej blízkosti miesta, kde bola Hitlerova ríšska kancelária a jeho podzemný bunker. Berlín, Nemecko 2019.
Foto: Róbert Csere

Pamätníkom sa architekt Peter Eisenman nesnažil Germániu napodobniť, ale dekonštruovať jej odkaz a vytvoriť architektonickú odpoveď na nacistickú ideológiu. Berlín, Nemecko 2019.
Foto: Róbert Csere
 

Pomník zavraždeným Židom Európy bol slávnostne otvorený v máji 2005 ako súčasť osláv šesťdesiateho výročia ukončenia druhej svetovej vojny v Európe. Berlín, Nemecko 2019.
Foto: Róbert Csere
 

Stély v pamätníku pripomínajú mestskú zástavbu zámerne, aby vytvorili paralelu medzi organizovaným svetom a hrôzami, ktoré sa v ňom odohrali. Berlín, Nemecko 2019.
Foto: Róbert Csere
 

Pomník zavraždeným Židom Európy sa často označuje aj ako Židovský pamätník či Pamätník holokaustu. Berlín, Nemecko 2019.
Foto: Róbert Csere

Počas mojej návštevy Pamätníka holokaustu pršalo, stekajúce kvapky dažďa zo stél pripomínali plač za obeťami nacizmu. Berlín, Nemecko 2019.
Foto: Róbert Csere
 

Rozsiahly pamätník sa rozprestiera na ploche devätnásťtisíc štvorcových metrov a pozostáva z takmer tritisíc betónových blokov rôznej výšky. Berlín, Nemecko 2019.
Foto: Róbert Csere
 

Medzi vyššími takmer päťmetrovými betónovými monolitmi som sa cítil ako niekde v gigantickom modele Speerovho stavebného plánu svetovej metropoly Germánia. Berlín, Nemecko 2019.
Foto: Róbert Csere
 

Okrem mestských budov návštevníci Pamätníka holokaustu v nižších blokoch často vidia aj sarkofágy alebo náhrobné kamene bez mien na cintoríne. Berlín, Nemecko 2019.
Foto: Róbert Csere
 

Židovský cintorín na Olivovej hore. Židovský pamätník v Berlíne nižšími stélami pripomína jeruzalemské pohrebisko. Jeruzalem, Palestína, Izrael 2015.
Foto: Róbert Csere
 

Prvých desať blokov pamätníka obetiam holokaustu, zasväteného šiestim miliónom židovských obetí nacizmu, predstavil v auguste americký architekt Peter Eisenman. Berlín, Nemecko 2003.
Foto: AP/ČTK
 

Prechádzka berlínskym Pomníkom zavraždeným Židom Európy.
Video: Fourth Wall/YouTube