Odborník na charakterové vzdelávanie Ak učitelia nepracujú na svojom vlastnom charaktere, ťažko budú zo žiakov vychovávať dobrých ľudí

Čoraz častejšie sa hovorí o tom, že školy tu nie sú len na to, aby deťom odovzdali vedomosti, ale aj na to, aby z nich vychovali dobrých ľudí.

Vplyvu škôl na charakter detí sa nedá vyhnúť, hovorí odborník na charakterové vzdelávanie Juan P. Dabdoub, a je preto škoda, ak sa tomu školy nevenujú systematicky.

Dabdoub pôsobí v Španielsku na Navarrskej univerzite, spolupracuje s univerzitou v Missouri a organizuje školenia pre riaditeľov škôl po celom svete.

Charakterové vzdelávanie podľa jeho slov nestojí na konkrétnom predmete či aktivitách. „Na čom skutočne záleží, je to, kým sú učitelia a ostatní ľudia v škole, ako robia veci a prečo ich robia. A to sa zvyčajne nezmení len tým, že sa robia určité aktivity alebo sa pridá nový predmet o vzdelávaní charakteru. Je to oveľa zložitejšie,“ hovorí.

V rozhovore hovorí o tom, či sa dá zákonom presadiť charakterové vzdelávanie, ako doň zapojiť preťažených učiteľov, aj o tom, prečo to nie je iba vec pre malé súkromné školy.

Dabdoub v piatok vystúpi na medzinárodnej konferencii venovanej výchove charakteru a spolupráci školy s rodinou, ktorú organizuje škola Libellus.

Čo je z vášho pohľadu hlavným poslaním školy?

Výchova žiakov z odbornej, ale aj ľudskej stránky. Myslím si, že žiadna firma či organizácia nemá záujem o niekoho, komu jedna z týchto vlastností chýba.

Ak je človek odborne zdatný, ale zároveň je podvodník a kradne, nikto o takého zamestnanca nestojí. Ak je ľudsky veľmi dobrý, no nepracuje dobre, je to rovnako zlé. Škola by mala dbať o to, aby vychovávala odborníkov a zároveň dobrých ľudí.

A je tu ešte občiansky rozmer. Aby sa zo žiakov stali ľudia, ktorí vedia fungovať v spoločnosti, meste a krajine.

Zmenilo sa poslanie školy za posledných 50 rokov? V minulosti išlo o odovzdávanie vedomostí, ale dnes možno vďaka internetu a AI už akumulácia informácií nie je taká dôležitá.

Základ sa nezmenil. Áno, máme umelú inteligenciu, sociálne siete a podobne, čo sú fenomény, ktoré tu v minulosti neboli. Ale stáva sa mi taká zaujímavá vec. Keď som s riaditeľmi škôl, zvyknem im ukazovať tri výroky odborníkov, ktoré definujú mládež. A všetci sa s nimi stotožňujú, hovoria, že to je presne to, s čím sa stretávajú v triedach.

Až potom im poviem, komu tie výroky patria. Prvým je psychológ zo 60. rokov Louis Ratz, takže vlastne hovoril o generácii našich starých rodičov. Ďalší výrok patrí Aristotelovi, ktorý v diele Rétorika analyzuje mladých spred viac ako dvetisíc rokov. A posledný výrok patrí psychológovi Williamovi Damonovi zo Stanfordskej univerzity z roku 2000, čiže hovoril viac-menej o našej generácii.

Základné výzvy vzdelávania sú teda stále rovnaké. Áno, ihrisko, na ktorom hráme, sa môže meniť, ale základné výzvy sú stále tie isté.

Foto: archív Juana P. Dabdouba

Hovoríte, že škola by mala vychovávať dobrých ľudí. Inak povedané, mala by formovať aj charakter detí. Nie je to skôr úloha rodičov?

Povedal by som, že nejde o to, či škola formuje alebo neformuje charakter žiakov. Nedá sa tomu vyhnúť. Či chceme, alebo nie, každý dospelý, ktorý je v prítomnosti detí, má vplyv na rozvoj ich charakteru.

Čím viac času s nimi dospelý trávi, tým väčší bude aj jeho vplyv. Čoraz častejšie sme v situácii, že učiteľ trávi s deťmi možno aj viac času ako ich vlastní rodičia.

Netreba k tomu pristupovať tak, že teraz začneme na škole robiť aj výchovu charakteru. Akákoľvek škola na svete má vplyv na rozvoj charakteru svojich žiakov. Skutočnou otázkou je venovať sa výchove charakteru strategicky a vedome. Aby to nebolo len niečo živelné a nezáviselo to od náhody alebo iniciatívy učiteľa.

Problematické je aj to, keď zahrnieme charakterové vzdelávanie do vyučovacích osnov. Zavedú sa hodiny o cnostiach a podobne, ale to zvykne mať na charakter detí menší vplyv.

Akýkoľvek odborník na túto tému povie, že kľúčová je kultúra, klíma v škole. To, aké sú vzťahy, motivácie, priority. Ako sa riešia konflikty, ako sa pomáha tým, ktorí to potrebujú, a podobne.

Poznám veľa škôl, kde majú predmet, na ktorom rozoberajú cnosti a morálne dilemy. To nie je zlé, ale má to najmenší vplyv. Najväčší vplyv má život, ktorý spolu žijeme v komunite.

Aké kroky má škola urobiť, keď chce zaviesť charakterové vzdelávanie?

Často sa ma na to ľudia pýtajú a moja odpoveď sa im väčšinou nepáči. Hovorím im, že pravdepodobne stačí, aby robili to, čo doteraz.

Na čom skutočne záleží, je to, kým sú učitelia a ostatní ľudia v škole, ako robia veci a prečo ich robia. 

Takže ide o charakter učiteľov aj ostatných zamestnancov školy.

Thomas Lickona, ktorý patrí k najväčším odborníkom v oblasti charakterového vzdelávania, zvykne hovoriť, že najúčinnejším nástrojom na formovanie charakteru žiakov je náš vlastný charakter.

Preto potrebujeme učiteľov, ktorí sú psychicky aj fyzicky v poriadku. Ak samotní učitelia nie sú na ceste kultivácie charakteru, nebudú môcť na tejto ceste pomôcť ani žiakom.

Takže ak sa chce škola zamerať na charakterové vzdelávanie, musí začať u učiteľov?

Začať treba ľuďmi na riadiacich pozíciách. Ak oni nemajú charakterové vlastnosti, ktoré by chceli vidieť v učiteľoch, veľa s tým nenarobíme. Ak učitelia nemajú charakterové vlastnosti, ktoré chcú vidieť v žiakoch, ani vtedy sa nepohneme.

Treba začať na úrovni lídrov. Prvou úlohou lídrov však nie je formovať učiteľov. Keď sa hovorí o formácii učiteľov, veľa ľudí tomu rozumie tak, že im treba niečo vysvetliť, o niečom ich poučovať.

V rukách lídrov je vytvoriť podmienky na to, aby ich podriadení mohli prekvitať.

V dnešnej dobe je veľa učiteľov, ktorí nie sú veľmi príkladní, ľudsky nerastú, sú ubití alebo vyhorení. Vyhorenie je vo vzdelávaní problémom na celom svete.

Príčinu však vidím v tom, že žijeme v podmienkach, v ktorých je veľmi ťažké byť dobrým učiteľom a dobrým človekom vôbec.

Ľudia si často myslia, že je to pre prílišné pracovné zaťaženie, čo má, samozrejme, vplyv tiež, ale ide najmä o to, ako sa k sebe navzájom správame. To z dlhodobého hľadiska ničí ľudí.

Ale rozpoznať, aké podmienky sú potrebné na to, aby učitelia mohli prekvitať, nie je také jednoduché.

Preto mám rád model PRIMED, ktorý obsahuje šesť princípov. Páči sa mi, pretože nie je o tom, že by navrhoval špecifické stratégie, ale ukazuje princípy, ktoré pomáhajú nastaviť stratégie, dynamiky a procesy tak, aby viedli k rastu ľudí, ktorých sa týkajú.

Učitelia sa už teraz sťažujú, že sú zavalení povinnosťami. Ako možno dosiahnuť, aby sa nadchli pre charakterové vzdelávanie a nebrali to ako ďalšiu vec navyše, ktorej musia venovať energiu?

Jednou z veľkých pascí charakterového vzdelávania je myslieť si, že je to ďalšia vec navyše, ktorú treba robiť. Ak k tomu pristupujeme takto, od začiatku sme prehrali, jednoducho preto, že školy sú presýtené vecami, ktoré musia robiť.

Američania zvyknú hovoriť „môj tanier je už plný“. Niekedy mi hovoria, že všetko je to veľmi pekné, ale „môj tanier je už plný. Už tam niet miesta pre ďalšiu vec. Je mi to ľúto, možno nabudúce“.

A ja im odpovedám, že charakterové vzdelávanie nie je ďalšou vecou, čo pribudne na tanier, je tanierom samotným. Tanierom, ktorý nesie všetko ostatné vrátane akademickej oblasti.

Ak v mojej škole nie je dobrá klíma, trpia tým aj akademické výsledky. Je množstvo štúdií, ktoré ukazujú, že ak škola vezme vážne charakterové vzdelávanie, známky idú hore.

Je pravda, že mnohí ľudia definujú charakterové vzdelávanie ako „robenie ďalších vecí“, ale nie je to jediný a ani nevyhnutne najefektívnejší spôsob.

Ak najdôležitejšie aspekty charakterového vzdelávania nezávisia od „čo“, ale od „kto“, „ako“ a „prečo“, potom sa dá dosiahnuť významný vplyv na rozvoj charakteru aj bez toho, aby sa robili ďalšie veci.

Foto: archív Juana P. Dabdouba

Na Slovensku začne od septembra platiť kurikulárna reforma, ktorou sa zavádza aj charakterové vzdelávanie. Je možné nariadiť niečo také zákonom?

Mne sa tento prístup veľmi nepáči, pretože to môže ľahko spadnúť do toho, že pôjde iba o nejaký ďalší predmet navyše. Treba ďalšieho učiteľa, viac času atď.

Poznám veľa miest, kde nemajú predmet, ktorý by sa venoval kultivácii charakteru, a aj tak má škola veľký vplyv na rozvoj charakteru svojich žiakov. Je možné takýto predmet mať? Áno, ale nie je to nevyhnutné.

Mala by reforma na Slovensku ísť skôr smerom, že by sa charakterové vzdelávanie včlenilo do jednotlivých predmetov?

To je cesta. Charakterové vzdelávanie treba integrovať do všetkých predmetov, do športu, prestávok, osláv, výletov, disciplíny, hodnotenia, riešenia konfliktov.

Učil som na univerzite matematiku a štatistiku a aj matematika môže byť ideálnym kontextom na rozvoj charakteru.

Nie preto, že by som dával matematické príklady súvisiace s cnosťami. Ale cez to, ako sa pozerám na svojich študentov, ako ich volám po mene, pozdravím ich s úsmevom, verím im, starám sa o nich, ako s nimi počítam pri zlepšovaní svojej výučby...

Môže niečo takéto fungovať na celonárodnej úrovni? Viem si to predstaviť v malých súkromných školách.

Poznám mnoho skupín, ktoré sa venujú charakterovému vzdelávaniu a ktoré intenzívne lobujú za to, aby vlády prijali legislatívu, ktorá by to nariadila.

Ja by som to nerobil. Moja skúsenosť je, a videl som to v mnohých krajinách, že keď je nejaká nová legislatíva, učitelia si povedia, že pekný nápad, a ďalej robia veci tak ako vždy.

Vláda prirodzene nemôže ísť do každej triedy a skontrolovať, či sa ide podľa novej legislatívy, nie je veľa spôsobov, ako zistiť, či naozaj prišla zmena.

Môže byť dobré, že legislatíva obsahuje charakterové vzdelávanie, zákon môže ľudí inšpirovať. Ale nebude to stačiť.

Foto: archív Juana P. Dabdouba

Dá sa teda charakterové vzdelávanie zaviesť aj na veľkých štátnych školách?

Áno. Príkladom môžu byť štátne školy v St. Louis v štáte Missouri v USA. Je to miesto, kde je veľa chudoby, kriminality a drog, ale štátne školy, ktoré nemajú veľa peňazí, sú naozaj dobré v charakterovom vzdelávaní.

Je to mesto, ktoré má najviac Národných škôl charakteru (medzinárodné uznanie udelené organizáciou Character.org) na svete. Čiastočne je to vďaka práci Centra pre charakter a občianstvo na University of Missouri – St. Louis, ako aj vďaka organizácii CharacterPlus. V meste vyškolili viac ako tisíc tímov vedenia škôl.

Niekedy som v kontakte s veľmi prestížnymi školami, ktoré majú všetky zdroje, ktoré si len možno predstaviť. Môžu si vybrať žiakov, rodiny, učiteľov. A hovorím im, nech sa pozrú na chudobné školy v St. Louis, ktoré nemajú peniaze, pracujú v schátraných priestoroch a nemôžu si vyberať žiakov, ale robia charakterové vzdelávanie lepšie.

Neverili tomu, tak som im vybavil, aby sa tam išli pozrieť, a naozaj boli prekvapení. Čiže charakterové vzdelávanie nie je iba pre súkromné školy.

Je možné, aby charakterové vzdelávanie fungovalo aj na verejných školách. Ale netreba vkladať príliš veľké nádeje do toho, že to dosiahneme cez legislatívu.

Kritici charakterového vzdelávania niekedy argumentujú tým, že v pluralitnej spoločnosti neexistuje zhoda na tom, čo je dobré. Kto teda rozhodne o tom, ktoré hodnoty a cnosti budeme v deťoch rozvíjať?

Áno, to je typická kritika, ale je veľmi jednoduché na ňu odpovedať. Všetky školy majú určité morálne hodnoty. Už len to, že žiadajú od žiakov, aby nehovorili bez toho, aby zdvihli ruku, aby počúvali druhých.

Možno to školy nenazývajú morálnymi hodnotami, ale je veľmi ťažké, aby nejaká ľudská komunita existovala bez toho, aby v nej fungovali základné veci ako spravodlivosť, rešpekt, starostlivosť atď.

Je veľa vecí, na ktorých sa všetci zhodnú: rešpekt, rovnosť, veľkorysosť. Sú to veci, ktoré boli úplne jasné už od Aristotela. Nie je žiadny rodič, ktorý by bol proti. Áno, sú veci, ktoré sú problematické, ale nie sú to veci, ktorým sa treba v škole venovať.

Naozaj si myslím, že 99 percent tvoria morálne záležitosti, na ktorých sa zhodneme. Bola by škoda stratiť týchto 99 percent preto, že sa nezhodneme na jednom percente. Je dôležité, aby sme si okolo tých 99 percent vybudovali vzťahy založené na porozumení a potom sa snažili dohodnúť na tom jednom percente, kde sa nezhodneme.

Spoluautor výchovy charakteruPo komunizme sme sa výchovy v škole báli. Nikoho však nechceme indoktrinovať, len pomáhať byť lepšími

Adam TakáčMária Melicherová

Šírite osvetu o charakterovom vzdelávaní aj prostredníctvom Inštitútu PRIMED. O čo ide?

Bývalý šéf štátnych škôl v Spojených štátoch Paul Houston hovorieval, že školy sú dokonale navrhnuté na výsledky, ktoré dodávajú. Ak teda chceme, aby boli výsledky iné, musíme urobiť redizajn škôl.

Keď sa pýtam riaditeľov, čo by bolo treba v ich škole zmeniť, aby veci fungovali dobre, zvyknem dostávať štyri typy odpovedí: musia sa zmeniť žiaci, rodičia, profesori alebo vláda.

Toto sú štyri najopakovanejšie odpovede a majú svoje oprávnenie. Ale je to dosť frustrujúce, pretože s najväčšou pravdepodobnosťou budú v najbližších rokoch na školách rovnakí žiaci, rodičia aj profesori a vlády sú vo všeobecnosti zvyčajne horšie.

A tak sa môžeme uspokojiť s tým, že veci sa nedajú zmeniť, a pokojne fungovať vo vychodených koľajach.

Alebo sa môžeme zamýšľať nad tým, ako je škola nastavená, ako sú veci zorganizované, prerozdelené, zharmonizované. To už závisí od nás, je to v našich rukách. A to už nie je také frustrujúce, pretože je možná zmena.

Inštitút PRIMED je intenzívny päťdňový program pre školské manažérske tímy, kde sa učia, ako uviesť princípy do praxe, aby prepracovali každodenný život a premenili ho na príležitosť na osobný rast.