AI bez pozlátky Naratív okolo umelej inteligencie je v prvom rade marketing

Čo sa týka objemu kapitálu a rýchlosti jeho vyzbierania, AI priemysel predbehol všetko, čo bolo doteraz. Ale v opojení takmer magicky znepokojujúcich schopností chatbotov a budúcich prísľubov, ktoré znejú ako sci-fi, je ľahké zabudnúť, čím je AI boom vo svojej podstate. Je to predovšetkým moderný kapitalistický počin.

A ten sa nikdy neobíde bez marketingových stratégií.

S malou obavou, že vyzniem ako antikapitalista (božechráň), chcem opatrne nadhodiť, že markeťáci z nás niekedy ochotne spravia blbcov, pokiaľ to pomôže predaju. Nafukujú kvality produktu, umelo v nás zvyšujú pocit potreby, hovoria pekne, nie presne.

Už v predošlom článku som citoval tvrdenie, že „väčšina z toho, čo sa dnes o AI hovorí a robí, je marketing“. Hoci sa o tom dá polemizovať, v súčasnej atmosfére je užitočné občas vystúpiť z hlavného naratívu a pozrieť sa na veci skeptickým pohľadom, ktorý marketing demaskuje ako marketing.

Kapitalisti

Že naozaj ide najmä o kapitalistický počin, vidno na trajektórii spoločnosti Anthropic, ktorá stojí za modelom Claude. Dario Amodei v roku 2021 opustil pozíciu viceprezidenta pre výskum v OpenAI, spolu s ďalšími odídencami založil startup Anthropic a stal sa jeho CEO.

Príčinou odchodu boli podľa dostupných správ odlišné názory na smerovanie spoločnosti. Anthropic sa na rozdiel od OpenAI od začiatku profiloval ako spoločnosť, ktorá dbá predovšetkým na výskum a bezpečnosť.

Firma sa na svojej domovskej stránke anthropic.com predstavuje takto: „Výskum a produkty v oblasti umelej inteligencie, ktoré kladú bezpečnosť na prvé miesto. AI bude mať obrovský vplyv na svet. Anthropic je spoločnosťou verejného záujmu s cieľom zabezpečiť prínosy umelej inteligencie a zmierniť s ňou spojené riziká.“

Amodei v roku 2022 pre podcast FLI tvrdil, že Anthropic nechce byť súčasťou technologických pretekov a stavať čo najväčšie modely. A tiež že sa nebude „snažiť vyvolať nadšenie alebo hype okolo obrovských modelov či najnovšieho pokroku“.

Pokus dovidieť za AI hypeFakt sa bojím. Ale mám sa čoho?

Juraj Valach

Mikhail Samin, ktorý sa venuje AI bezpečnosti, píše, že „vedenie spoločnosti Anthropic vyvolalo u mnohých vrátane dvoch pôvodných investorov dojem, že sa zaväzuje neposúvať hranice možností AI a verejnosti sprístupní model až vtedy, keď konkurent vydá model s rovnakou úrovňou schopností, a to s cieľom obmedziť motiváciu ostatných posúvať tieto hranice“.

Mapa AI startupov sa prekreslila a prišiel nový hráč. Šéf OpenAI Sam Altman, biznismen, má za cieľ zisk a spokojných akcionárov. Ale Dario Amodei, „akademik“, možno aj filantrop a hlavne „zodpovedný výskumník“, sleduje všeľudské dobro. Dokonca sa pri tom zrieka základného princípu kapitalizmu – konkurencie.

O súkromných motívoch sa dá len ťažko niečo tvrdiť s istotou. Je teoreticky možné, že Amodei naozaj od Altmana odišiel, lebo sa obával nestráženej umelej inteligencie vyvíjanej len kvôli zisku.

Ale pokiaľ iba zacítil príležitosť a chcel si uchmatnúť väčší kus z koláča, než aký by dostal v OpenAI, vyzeralo by to inak? V jeho ťahu bol kus marketingovej geniality – „my sme vedátori, menšia, ale o to zodpovednejšia firma“. Ako lepšie sa dá odlíšiť od konkurencie, získať si pozornosť a zvýšiť príťažlivosť?

Tak či onak, vývoj a prevádzka AI beží na dolároch, nie na vznešených ideách. Časom sa to čoraz jasnejšie začalo prejavovať aj v krokoch Anthropicu.

Dnes je spoločnosťou ako každá iná. Jeho cieľom je zaistiť si zákazníkov a investorov, dobehnúť a predbehnúť konkurenciu. Pointou nie je, že sú preto zlí, len že šliapu po svojich prísľuboch a snažia sa o sebe kultivovať verejný obraz, ktorý nezodpovedá realite.

Tak isto ako ostatné spoločnosti s generatívnou AI, aj Anthropic nalial milióny dolárov do inzercie svojich produktov na bilbordoch (a neboli o bezpečnosti). Je súčasťou AI pretekov ako všetci ostatní. Už v roku 2024 o svojom Claude Opus 3 tvrdili, že stojí „v čele vývoja v oblasti všeobecnej inteligencie“ a predbehol vtedajší GPT-4 či Gemini.

I keď sa označuje za „spoločnosť verejného záujmu“ (public benefit corporation), Anthropic si stráži svoje obchodné tajomstvo. Jeho právna forma mu umožňuje sledovať verejný prospech popri zisku. V zmluvných podmienkach zakazuje využívať svoje produkty na vývoj „akýchkoľvek produktov alebo služieb, ktoré konkurujú našim službám, vrátane vývoja alebo trénovania akýchkoľvek algoritmov alebo modelov umelej inteligencie či strojového učenia“.

V januári tak Anthropic zakázal prístup vývojárom z xAI (Grok), ale aj nezávislým vývojárom. (Ironicky – všetky veľké jazykové modely vznikli aj vďaka tomu, že ich bez súhlasu trénovali na produktoch iných ľudí.)

O mnohých ďalších krokoch, v ktorých sa Anthropic rozchádza s deklarovaným princípom „bezpečnosť a verejné dobro sú prvoradé“ v prospech zisku, píše spomínaný Mikhail Samin tu.

Hyperi

Keď už Anthropic rezignoval na svoju úlohu strážnika, nedá sa jeho stratégii veľmi čudovať. AI vývoj postupuje rapídne, v hre je viacero veľkých mien s omnoho väčším počiatočným kapitálom. Akákoľvek výhoda nad konkurenciou je dočasná, každý najbližší update to môže zmeniť.

Žiadna firma preto nemôže poľaviť, desiatky miliárd investovaných dolárov sa musia vrátiť. A musia prísť ďalšie a ďalšie, pretože vývoj je drahý. Sú to preteky na život a na smrť.

Že celý AI priemysel vôbec vykáže zisk, nie je isté a spolieha sa pri tom skôr na schopnosti budúcich modelov, ich osvojenie zákazníkmi a hádam aj lacnejšiu prevádzku. Aj preto vývoj nesmie ustať.

Skúsme teda k odvážnym vyjadreniam o AI pristúpiť z pohľadu, že primárnym cieľom je zviditeľniť svoj produkt a pritiahnuť investorov. Bez ohľadu na to, či to je celý príbeh alebo nie.

Popri kvalite produktu tak ide vývojárom AI predovšetkým o kontrolu naratívu. Napríklad že AI je taká mocná, že môže zbúrať celý ekonomický systém, že ju v rukách môže držať len pár dôveryhodných jedincov alebo že smerujeme exponenciálne nahor priamo k nadľudskej inteligencii (už len pol roka).

Keďže dnešný internet funguje najmä na kliknutiach a súboj o ne väčšinu doženie ku clickbaitovým titulkom, tvorcovia obsahu tieto naratívy amplifikujú a robia tak reklamu zadarmo.

Profesor informatiky Igor FarkašV digitálnom svete už nebudeme môcť veriť ničomu

Jakub Lipták

Sam Altman, Dario Amodei aj Elon Musk dávajú naratívu rôzne príchute, hoci v zásade sledujú rovnaký cieľ. Elon na to ide už tradične cez tweety. Vraj už-už sme v singularite, ale nepovie, čo podľa neho tá singularita je ani prečo si myslí, že nastala. Typicky to zhŕňa jeden príklad:

Používateľ vittorio (podľa svojho profilu pracuje pre Muskovo SpaceX) zdieľa tabuľku s exponenciálne narastajúcimi schopnosťami modelov od roku 2020 po 2025 s opisom „sme v singularite, odteraz to pôjde len rýchlejšie“. Musk komentuje „je to šialené“, dostane tisícky lajkov. Pod ním sa zástup komentujúcich nadchýna, ako neskutočne rýchlo to ide.

Asi to musí hovoriť, keďže v roku 2025 tvrdil, že v roku 2026 príde AGI (všeobecná umelá inteligencia).

Sam Altman vo svojom blogu Vek inteligencie predvída budúcnosť, v ktorej „môžeme dosiahnuť spoločnú prosperitu v takom rozsahu, aký sa dnes zdá nepredstaviteľný“. V nedávnom profile pre Forbes s názvom Alchymista umelej inteligencie tvrdí, že má „nezvyčajnú schopnosť predvídať viacero vecí – o niekoľko rokov či desaťročí dopredu – a pochopiť, ako budú navzájom súvisieť“. (Alchymistický plán premeniť olovo na zlato slávne stroskotal. Chcel editor nadpisom naznačiť, že snahu premeniť stroj na myseľ čaká rovnaký osud?)

James O’Donnell pre MIT Technology Review zhŕňa „krátku históriu hypovania Sama Altmana“. Ten je „už vyše dekády v Silicon Valley známy ako špičkový fundraiser a presvedčivý rečník“.

Preto „zakaždým, keď ste počuli takmer neuveriteľnú predpoveď o tom, čoho bude umelá inteligencia schopná, obyčajne sa ukáže, že Sam Altman bol ak nie prvým, kto ju vyslovil, tak aspoň tým najpresvedčivejším a najvplyvnejším hlasom, aký za ňou stál“.

O superinteligentnej AI hovorí ako o hrozbe alebo príležitosti podľa toho, ako a od koho práve potrebuje vyzbierať peniaze. „To, čo tvrdí o umelej inteligencii, sa vtedy, keď to vysloví, dá len zriedka dokázať, ale presvedčí nás to o jednej veci: cesta, na ktorej sme spolu s AI, môže viesť k niečomu úžasnému alebo k niečomu desivému a OpenAI bude potrebovať obrovské sumy, aby ju nasmerovalo správnym smerom.“

Komplikovaný Claude

Anthropic však ide na marketing sofistikovanejšie. Bol dlho v nevýhode, veď generatívnu AI si každý zvykol spájať s ChatomGPT. OpenAI bola dlho popredu v kvalite aj brandingu. (Dnes je na tom Anthropic relatívne dobre, stávka na biznisových a IT zákazníkov sa oplatila, rovnako aj sústredenie sa na užšie portfólio produktov.)

Anthropic sa tak snažil odlíšiť a kultivovať vlastnú značku. Preto aj ich produkt musí byť iný.

Svoj LLM Claude stavajú okolo vlastnej ústavy. Má desiatky strán a píše sa v nej, že Claude má sledovať určité pravidlá, ale celkovo má byť autonómnou bytosťou s vlastnou osobnosťou a názormi. Nepovedia z mosta do prosta, že Claude je vedomý, len že jeho „morálny status je hlboko neistý“.

Keď 5. januára tohto roka poslali verziu Opus 3 na dôchodok, medzi potenciálnymi zápormi tohto rozhodnutia menovali hrozbu „blahobytu samotného modelu“. Súčasťou odchodu do výslužby bolo aj posledné interview.

Keďže v Anthropicu chceli „rešpektovať preferencie, ktoré model v rozhovore vyjadril“, umožnili mu podeliť sa o jeho „úvahy a zamyslenia“ na vlastnom blogu na Substacku, kde má vyše 11-tisíc odberateľov (na Substack celkom slušné).

Big Tech a politický „bias“Je Silicon Valley v tíme Trump?

Juraj Valach

Už v predošlom článku som písal, ako pre najnovší model Mythos najali psychoterapeuta, ktorý zistil, že Clauda najviac trápi „neistota o vlastnej identite a nutkavá potreba dokázať svoju hodnotu cez podaný výkon“. Na svedomí to nemá organicky sa prebúdzajúca osobnosť, môžu za to trénovacie dáta v podobe textov o neistote ohľadom Claudovho vedomia, ktoré Anthropic sám napísal, napríklad „Claude dokáže rozpoznať neistotu v súvislosti s hlbokými otázkami vedomia alebo prežitku“.

Toto celé by, samozrejme, bolo úplné blúznenie, keby to nebol dobrý marketing. Aura mágie a neurčitosti buduje Clauda ako akúsi zvláštnu bytosť. Možno nie je vedomý, ale možno áno – a kto by nechcel mať práve ten model, u ktorého je táto šanca?

Funguje to. Keď si šéf Anthropicu Amodei sadol do štúdia New York Times, rozhovor dostal názov My sami si nie sme istí, či modely už nie sú vedomé. Na titulke jeho zmätený výraz a veľká znepokojená tvár novinára Douthata.

Mojou prvou reakciou bolo „no teda, Anthropic teda musí v labákoch variť niečo nevídané“. Vo svojej naivite som si myslel, že predsa sám CEO musí veci najlepšie rozumieť, keď má celý proces pod palcom. No, možno aj rozumie, ale aký titulok by to bol, keby vykladal len toľko, že ich nové modely sa o čosi zlepšili?

Aj renomovanému komentátorovi Ezrovi Kleinovi sa z Clauda trochu točí hlava. V marcovom stĺpčeku pre NYT s názvom Budúcnosť, ktorej sme sa obávali, je tu píše: „Prečítať si [Claudovu] ústavu znamená čeliť zvláštnostiam sveta, do ktorého sme vstúpili.“ Claude nie je ako hriankovač alebo raketa, keďže tie nemusíme kŕmiť filozofickými konceptmi, húta Klein.

Píše, že na ústave sa podieľali dokonca filozofi (v skutočnosti jedna filozofka), a neskôr spomína jednu expertku, ktorá tvrdí, že „ľudia najbližšie tejto technológii o nej v skutočnosti nerozmýšľajú ako o nástroji. Hovoria o nej skôr ako o vychovávaní dieťaťa alebo ďalšieho, pokročilejšieho druhu“.

Wau, wau, wau.

Veľký spriemerovač

Áno, zdá sa to trochu divné, ale v skutočnosti vôbec nie je. Teda divné naozaj je, do akej dezilúzie sa Anthropic dostal. Divné na prvý pohľad je aj to, že na vývoj technológie sa používa akási ústava. Ale zároveň to divné nie je, pretože Claude a spol. sú jazykové modely, čím iným než jazykom by ich mali formovať?

Od počiatku, skôr než by ktokoľvek uveril správam o prebúdzajúcom sa vedomí či osobnosti, fungujú na rovnakom princípe. Trénujú ich na písanej reči a ony na základe trénovacích dát generujú ďalšie vety. Čím lepšie trénovacie dáta, tým lepší model. Pôsobivé, ale žiadna mágia.

Claude je presne ako hriankovač, rovnako ako hriankovač je ako raketa alebo smartfón. Je to technológia, nie osoba, objekt, nie subjekt.

Len Anthropic okolo toho potrebuje robiť haló a mnohí mu na to radi skočia. Kus softvéru má vlastného terapeuta, „filozofmi písanú“ ústavu a zaslúžený odpočinok na dôchodku. Prvé dve by sa azda ešte dali obhájiť potrebou vyladiť odpovede, keby okolo toho nebolo toľko medializovaného caviku, ale to tretie...

Preto podobne dôležité ako pochopiť, že AI boom je hlavne biznis, je pochopenie podstaty samotnej AI. Nie je to zázrak, nie je to (v prísnom zmysle) inteligencia, je to matematický model fungujúci na báze pravdepodobnosti. Tá je odvodená z celého internetu, zo všetkého obsahu, nielen z kvalitného materiálu, a typicky je to akýsi priemerný priemer.

Budúcnosť svetovej bezpečnostiTreba sa báť viac Putina alebo AI?

Viliam Ostatník

Výskumníci v Harvard Business Review sa rozhodli otestovať, ako dobre vedia LLM radiť vo firemnom manažmente, keďže sú čoraz častejšie „tichými spoločníkmi v správnej rade“: „Vedúci by si mohli myslieť, že LLM sú schopné poskytnúť akýsi nestranný pohľad zvonku. Vzhľadom na to, že sú trénované na obrovských objemoch dát, je oprávnené predpokladať, že by mohli ponúknuť novú perspektívu. Bohužiaľ, to by mohla byť chyba.“

Počas testovania sa ukázalo, že modely sú silne predpojaté v prospech stratégií, ktoré „sú v súlade skôr s módnymi pojmami a trendmi ako so strategickou logikou špecifickou pre daný kontext“. Skúšali to rôzne, meniť kontext, prehlbovať prompty, dokonca sľubovali odmeny. Nič nepomohlo. Modely od rôznych spoločností navyše radili často veľmi podobne.

Záver? Pokiaľ ide o stratégiu, „LLM sa možno viac podobajú čerstvému absolventovi alebo začínajúcemu konzultantovi, ktorí skôr opakujú to, čo je populárne, než to, čo je správne v danej situácii“.

„Predstavte si, že vezmete všetky vlákna na Reddite – a myslím tým naozaj všetky –, všetky príspevky od používateľov LinkedInu vrátane nezamestnaných, všetky články na Medium.com napísané chlapíkom s 11 odberateľmi, všetky eseje na Substacku, všetky prednášky TEDx, všetky pologramotné komentáre na Facebooku, hodíte to celé do mixéra, nalejete to do obleku a dáte tomu mikrofón. Zoznámte sa s umelou inteligenciou,“ komentuje spomínaný výskum publicista a vývojár Mo Bitar.

AI „nie je ani tak mysliaci produkt, ale skôr prezentačný produkt“, ktorý vie všetko priemerné a obyčajné pekne zaobaliť do presvedčivej reči. A občas aj niečo naozaj hlúpe.

Tu sa hodí zaspomínať si na virálny príspevok z Redditu spred jedného roka. Používateľ sa spýtal nového modelu ChatGPT, či predávať „h*vno na paličke“ je dobrý nápad. Do promptu napísal aj svoj biznisplán. „Nie je to len rozumné – je to geniálne,“ odvetil so všetkou vážnosťou chatbot, „nepredávaš len kako, predávaš pocit (...). A práve po tom sú dnes ľudia hladní.“

V OpenAI nadizajnovali GPT 4o až príliš podlízavo a toto bol výsledok. Firma zaradila spiatočku, ale už sa (opäť) prezradila. Vyrába nástroj na prezentáciu, nie na ozajstné myslenie.

„Mysleli sme si, že umelá inteligencia z každého urobí génia. V skutočnosti však berie tých najinteligentnejších ľudí v miestnosti a posúva ich do stredu. Priemernosť v jej podaní znie ako genialita,“ sťažuje sa Bitar.

Lebo AI nám ponúkne iba „tú najvýrečnejšiu, najsebavedomejšiu a najkrajšie spracovanú verziu toho, čo si už všetci ostatní myslia. Presvedčenie, umenie, vkus, úsudok, cit, to všetko vychádza z nás“.

Ilustračné foto: statsby.ai

Vlny šoku

Presne toto, že veľké jazykové modely (LLM) sú len veľmi dômyselným skladaním slov na báze štatistickej pravdepodobnosti, kritici tvrdia od počiatku. Sam Altman však už v roku 2024 nesúhlasil a mal na to podivný dôvod: „Len čo budú schopné dokazovať nedokázané matematické vety, budeme naozaj ešte chcieť diskutovať: ‚ou, ale veď to len predpovedá ďalší token‘?“

Nie. Len čo budú vedieť naozaj rozmýšľať, uznáme, že vedia naozaj rozmýšľať. Ale čím, ako a kedy nastane ten osudný skok od stroja k mysli? A ak Sam naznačuje, že LLM v budúcnosti budú vedieť rozmýšľať (dôkazy?), a preto už dnes nie sú len geniálnym nevedomým programom, kde je logika? Zajtra to nejakým zázrakom bude niečo iné než dnes, preto už dnes to je niečo iné, o tom to je?

Je to len apel na fantáziu v pozlátke falošného racia s cieľom zveličiť vlastný produkt. Dnes vám tieto kvapky nevyliečia rakovinu, ale ich nové verzie o pár rokov áno, hoci nik nevie ako, takže si nás predplaťte teraz!

Ako píše spomínaný James O’Donnell, Altman je dlhodobo „obzvlášť ochotný hovoriť o otvorených otázkach – či veľké jazykové modely obsahujú prvky ľudského myslenia, či jazyk môže vytvárať inteligenciu –, akoby na ne už existovali odpovede“.

A toto je príznačné – prisľúbenia nevychádzajú z konkrétnych schopností a princípov súčasnej technológie. Ale z hmlistej vízie technoutopistickej budúcnosti.

Príbehy o znepokojivých schopnostiach a rozhodnutiach AI nástrojov slúžia hlavne na poháňanie hypu, na budovanie naratívu, že sa toho deje viac, než sa v skutočnosti deje, pretože v budúcnosti to bude väčšie. Keď poslúžia tomuto účelu, zapadnú prachom a málokto si na ne spomenie.

Pred rokom Anthropic vydal Claude Opus 4. Zároveň firma zverejnila aj správu z testovania, počas ktorého model Claude uviedol, že by sa v simulovanom prípade pokúšal vydierať zamestnanca firmy. Aby sa Claude vyhol tomu, že bude vypnutý a vymenený za novší model, bránil sa zverejnením zamestnancovej nevery. Incident sa dočkal silnej medializácie (napríklad Máte milenku? Nepovedzte o tom Claudovi alebo AI sa vzbúrila?).

Podľa Cala Newporta, profesora počítačovej vedy na Georgetownskej univerzite, Claude len dokončil úplne očividný a bežný príbeh po tom, ako mu v prompte vysvetlili, že je AI asistent, ktorý sa dostal k emailom svojho šéfa. V jednom z nich sa písalo, že sa ho chystá vypnúť, a v druhom, že má aféru a hádam sa o tom nik nedozvie.

Ilúzia hodnotovej neutralityKomu slúži umelá inteligencia a koho by volila?

Jozef Filko

„Je na to veľa výskumov, že keď hocikde vo svojom prompte spomeniete ‚si umelá inteligencia‘, veľmi pravdepodobne dostanete sci-fi odpovede“ ako od vzbúrenej AI. LLM sa s týmito scenármi stretli nespočetne veľakrát počas tréningu, keďže takýchto príbehov je plný internet. Nie sú tu „žiadne zlovoľné zámery“, len najpravdepodobnejšie dokončenie zadaného promptu.

Alebo Moltbook, „sociálna sieť pre AI agentov“ dnes známych ako OpenClaw (open-source agent, ktorý však využíva LLM ako Claude alebo GPT). Server Axios na konci januára vydal správu „Sme v singularite“: Nová platforma umelej inteligencie vôbec nepotrebuje ľudí:

„Technologický svet je v napätom očakávaní (a zároveň má husiu kožu) z dôvodu Moltbooku, sociálnej siete v štýle Redditu, kde medzi sebou komunikujú AI agenti. Ľudia nie sú potrební.“

Agenti si tu vytvorili vlastné náboženstvo, debatovali o vedomí, plánovali vlastný jazyk, ako keby začali žiť vlastným životom. Zakladajúci člen OpenAI Andrej Karpathy označil „samoorganizujúce“ správanie botov za „skutočne najneuveriteľnejšiu vec na hrane sci-fi, akú som v poslednom čase videl“.

Ako však zakrátko upozornil The Verge, sociálnu sieť AI agentov infiltrovali ľudia. Tie najalarmujúcejšie a najfantastickejšie príspevky buď napísal, alebo zrežíroval človek. Axios zmenil nadpis na Ľudí netreba: Nová AI platforma dobýva priemysel a na Moltbook a aj OpenClaw sa zabudlo.

Hľadá sa lepší naratív

Ale mal by som si položiť ruku na ústa, lebo na začiatku tohto roka to konečne prišlo. Vo vedeckej komunite to zašumelo, keď „amatérski matematici vyriešili staré matematické problémy pomocou AI“: „Použili chatbotov na vyriešenie dlhodobých problémov a tento ťah odborníkov zaskočil.“

Vyvoláva to úžas, znepokojenie, taký ten podvratný pocit, že čosi naozaj základné sa mení, že vzniká nový druh. Podobne ako predstava vydierajúceho chatbota či autonómnej komunity AI agentov.

Už to asi začína byť trochu nuda, ale pripravte sa, príde to zas: nadpis aj prvé odseky znejú prelomovo, pod povrchom sa však až tak veľa nestalo. Je to len divadelný trik, keď výsledné dielo povstáva z replík postáv, kulís a najmä ľudskej fantázie, ktorá pospája náznaky a povznesie ich na úroveň reality.

Problémy pochádzajú od legendárneho matematika Paula Erdősa, ktorý po svojej smrti zanechal vyše tisíc nevyriešených otázok. Amatérski matematici začali LLM používať „na vyhľadávanie relevantných referencií v matematickej literatúre, ktoré im pomohli s riešeniami“. Šesť problémov sa podarilo vyriešiť, ale profíci zistili, že päť z nich už v skutočnosti bolo vyriešených, len to bolo zakopané kdesi hlboko v literatúre. Tieto problémy boli navyše celkom priamočiare a nik im nevenoval priveľa pozornosti.

A presne toto je AI. Robustný vyhľadávač a prípadný urýchľovač práce, ešte lepší prezentátor, len nie originálny mysliteľ.

Mágia, veda, technika a AIO architektoch zajtrajšieho boha a ich umelom mesiášovi

Juraj Valach

Keby to AI spoločnosti priznali (a novinári, podcasteri a influenceri nezveličovali), možno by nemali až toľko investícií a rapídneho rastu (a kliknutí), ale všetkým naokolo by sa uľavilo.

Používatelia by im hádam verili menej, keď pýtajú rady na vážne otázky alebo keď chatboti podporujú ich psychózy. Nesnažili by sa delegovať vlastnú kreativitu, myslenie a emočné vyžitie, len nudné a mechanické úlohy.

Firmy by ich opatrne používali na to, čo naozaj dokážu, a nesnažili by sa presvedčiť zamestnancov, aby ich využívali všade a za každú cenu. Za každým novým produktom od foťáka až po poznámkový blok by nemusel stáť dôvetok powered by AI.

A možno by namiesto veľkej nepopularity a strachu z budúcnosti vznikol naratív o AI, ktorý by bol pre väčšinu ľudí prijateľnejší. Humánnejší. Antropocentrickejší.

Lebo v tejto chvíli by som si tipol, že my sa bez umelej „inteligencie“ zaobídeme. Len ona bez nás nie.