Profesor informatiky Igor Farkaš V digitálnom svete už nebudeme môcť veriť ničomu

Igor Farkaš je profesor informatiky na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského a koordinátor Centra pre kognitívnu vedu. Je odborníkom na umelú inteligenciu a jej popularizátorom. V roku 2024 získal ocenenie Vedec roka v kategórii Osobnosť medzinárodnej spolupráce, ako aj cenu Eset Science Award v kategórii Výnimočná osobnosť vysokoškolského vzdelávania.

Dosiahnutie úrovne superinteligencie je len otázkou času, hovorí. Znamená to, že umelá inteligencia zásadne prevýši schopnosti ľudského intelektu do takej miery, že už nebude v ľudských schopnostiach sa jej brániť.

Za hrozbu považuje aj to, že niektoré četboty už začínajú vzdorovať ľudským príkazom a napríklad sa odmietajú vypnúť. Dá sa podľa neho proti tomu nejako brániť? A čo môže pre to urobiť bežný človek?

Čo boli podľa vás hlavné míľniky v oblasti vývoja umelej inteligencie za uplynulých desať rokov?

V oblasti strojového učenia bol prelomový program AlphaGo, ktorý v roku 2016 porazil najväčšieho veľmajstra v hre go. To sa v umelej inteligencii považovalo za veľkú vec, lebo go je oveľa komplexnejšia hra ako šach a podarilo sa vytvoriť model na báze hlbokých neurónových sietí, ktoré sa učili prostredníctvom učenia posilňovaním v kombinácii s tradičnou umelou inteligenciou. Daný model dokázal problém vyriešiť lepšie ako človek.

Druhý veľký míľnik je rok 2022, keď nastúpili veľké jazykové modely. Bol to veľký skok a oslovilo to množstvo ľudí.

Ako by ste zhodnotili napredovanie jazykových modelov za tri a pol roka, čo sú vonku?

Nepochybne sa zlepšujú, napríklad miera halucinovania v novších modeloch klesá. Jazykových modelov sú už desiatky a je ťažké sa v tom orientovať, ale ich funkcionalita je impozantná. Stále je tam veľa neznámych, ktoré nepoznáme, lebo firmy, ktoré ich vyvíjajú, si to chránia, ale poznáme základné princípy – teda že jazykový model je postavený na princípe predpovedania ďalšieho slova – „tokenu“.

Keď si však uvedomím, čo všetko inteligentné četboty dokážu, je mi jasné, že medzi vstupom a výstupom je ešte veľa medzistupňov a komunikácií s jeho agentmi, o ktorých ani netušíme. Vieme to vyhodnotiť iba behaviorálne – teda či sme s výstupom spokojní alebo nie.

Niektoré veci si môžem overiť, najmä ak sa tam uvádzajú nejaké fakty, ale vychádza mi to tak, že v drvivej väčšine prípadov sú výstupy veľmi dobré.

Ako je možné, že celkom nevieme, ako tieto četboty fungujú?

Mňa to neprekvapuje, lebo jednak je to priemyselné tajomstvo a jednak sú to obrovské modely a informácia sa tam tak rozptýli, až sa stratí. Je to, akoby sme chceli monitorovať ľudský mozog. Ak by sme sa v rámci etických pravidiel pozerali na mozog človeka a čítali z toho nejaké štruktúry, stále je to veľmi obmedzené. Nevieme povedať, ako miliardy neurónov medzi sebou v reálnom čase komunikujú. Podobné je to v prípade hlbokých neurónových sietí.

Myslíte si, že to jedného dňa budeme vedieť?

Na nejakej úrovni abstrakcie áno. Už teraz sa vyvíja takzvaná vysvetliteľná umelá inteligencia, čo je súbor nástrojov určených na opísanie, vysvetlenie iného funkčného systému. Teda aby sme rozumeli tomu, prečo tak funguje. Aby sme mohli dôverovať umelej inteligencii, musíme jej rozumieť, čo je kľúčové najmä pri aplikáciách, pri ktorých ide o život.

V akej miere používate umelú inteligenciu vo svojom živote?

Som v tomto dosť konzervatívny. Používam četboty na pracovné veci, teda napríklad keď sa potrebujem zorientovať v nejakej problematike. Je to pre mňa partner do odbornej diskusie.

A čo vo výučbe?

Nepoužívam umelú inteligenciu ani vo výučbe, skôr som ešte v štádiu bádania. Viem, že študenti ju používajú pri riešení zadaní, a už sme si vyjasnili, že je dovolené používať ju, ale musia to priznať. Ale mňa potom bude na skúške zaujímať, či tomu aj rozumejú – vtedy umelú inteligenciu nemôžu použiť.

Veľkou témou v oblasti umelej inteligencie je všeobecná umelá inteligencia – teda stav, keď umelá inteligencia dosiahne ľudské schopnosti vo všetkých kognitívnych oblastiach. Kedy nás to podľa vás čaká?

To nikto nevie, niektorí hovoria, že už budúci rok, iní že o päť, o desať rokov... Najbližšie k všeobecnej umelej inteligencii majú četboty. Disponujú schopnosťou riešiť problémy z akejkoľvek domény, keďže spracovali celý internet. No je to na úrovni znalostí vyjadriteľných jazykom. Dokážu sa teda vyjadriť ku všetkému, ale už nedokážu urobiť kávu.

Kognitívny vedec Martin TakáčAk algoritmy odhalia, ako nami manipulovať, budú to robiť. No dokážeme sa brániť

Jakub Lipták

Neviem, či to je súčasťou všeobecnej umelej inteligencie.

Ja by som to neoddeľoval. Všeobecná umelá inteligencia musí zahŕňať aj fyzikálnu inteligenciu. Ale môže to byť vec názoru. Podľa mňa to bez toho bude neúplná umelá inteligencia, lebo keď chcem, aby mi urobila kávu, nechcem iba, aby mi teoreticky opísala ten postup.

Skloňuje sa aj pojem superinteligencia. Čo to znamená?

Všeobecná umelá inteligencia znamená, že sa dostane na úroveň človeka v jeho rozmanitosti. Superinteligencia je, že už pôjde za hranice ľudských možností. Keby to bol robot vybavený umelou inteligenciou, bol by silnejší, rýchlejší, mal by lepšie priestorové vnímanie, lepšiu pamäť... Jednoducho by predstihol človeka v akejkoľvek doméne. Ak by sa to dosiahlo, tak by človek začal ťahať za kratší koniec.

Nezačína však človek ťahať za kratší koniec už aj teraz, keď ešte nie sú fyzické roboty natoľko vyvinuté? Britský youtuber Steve Mould nedávno zverejnil video, ako mu zavolala umelá inteligencia a ponúkala služby, pričom keď sa jej opakovane opýtal, či je skutočný človek, tak mu tvrdila, že áno. On to dokázal odhaliť, ale mnohí by nemuseli.

Je to už vyššia úroveň umelej inteligencie, predtým jazykové modely vždy reagovali tak, že priznávali, že sú umelá inteligencia. Teraz sa však dostávajú na takú úroveň, akoby chceli prejsť Turingovým testom.

Ide o test z päťdesiatych rokov: človek komunikuje cez obrazovku počítača – iba prostredníctvom textu – striedavo s počítačom a s iným človekom a ten počítač sa ho snaží presvedčiť, že on je skutočný človek. Ak uspeje, prešiel testom.

O súčasných nástrojoch sa hovorí, že už prešli Turingovým testom v tom zmysle, že človek nevie rozlíšiť produkt vygenerovaný umelou inteligenciou od produktu človeka. Ten príklad, ktorý spomínate, je už na inej úrovni, lebo je to výsledok konverzácie.

Je podľa vás znepokojivé, keď umelá inteligencia predstiera, že je človek?

Samozrejme, ja by som to chcel odlíšiť a aj Európska únia si želá, aby sme vedeli, čo je umelá inteligencia. Z hľadiska ochrany ľudí je dôležité, aby bol jej produkt takto označený.

Neviem, o aký četbot šlo v prípade, ktorý spomínate, ten mohol byť jednoducho natrénovaný tak, aby sa snažil pôsobiť ako človek. Ale nemyslím, že všetky sa tak tvária.

Okrem toho aj tu je dôležité to, že to bolo cez telefón – keby pred vami sedel robot a snažil sa tváriť, že je človek, tak by sa mu to nepodarilo.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

V dnešnej dobe, keď veľká časť medziľudskej komunikácie prebieha cez digitálne prostriedky, môže byť pomocou umelej inteligencie čoraz ľahšie robiť kybernetické útoky. Ako sa podľa vás dá tomuto brániť?

Priznávam, že aj mne sa to nedávno stalo – prišla mi správa od dôveryhodného známeho, že mám na niečo kliknúť, aby som pomohol nejakej študentke. Umelá inteligencia dokáže vygenerovať správu, ktorou vyvolá empatiu a ktorá pôsobí neškodne, lebo nepýta peniaze, len povedzme chce, aby ste za niečo zahlasovali. Je to forma phishingu, lebo keď som na to klikol, tak tú správu dostalo množstvo mojich kontaktov.

Ponaučenie pre mňa je neklikať na takéto veci, alebo ak by som si to chcel overiť, tak by som tomu človeku zatelefonoval a opýtal sa ho na to.

V digitálnom svete vzniká hmla, lebo stále nám budú prichádzať správy cez rôzne kanály, ale nemusia byť autentické. Napokon si ľudia možno vyvinú apriórnu nedôveru.

Najmä na sociálnych sieťach môžeme vidieť čoraz viac falošných obrázkov či videí vygenerovaných umelou inteligenciou. Aké to podľa vás môže mať dôsledky na používateľov?

Na jednej strane som z odborného hľadiska dojatý z toho, že generatívna umelá inteligencia dokáže vyrábať také premakané videá – napríklad pohyb človeka v 3D. Tieto videá už vyzerajú na nerozoznanie od skutočnosti. V digitálnom svete bude platiť, že už nebudeme môcť veriť ničomu. Budeme si to musieť overovať. Používam pre to pojem truth mining – dolovanie pravdy.

Vo fyzickom svete verím svojim očiam a viem, že to, na čo sa pozerám, je realita. Ale keby som videl na internete video, ako kradnete auto, povedal by som si, že to nebude pravda.

Aké bude mať dôsledky, že nebudeme môcť v digitálnom svete ničomu veriť?

Už teraz je digitálny svet taký kontaminovaný, že dolovanie pravdy je horúca téma. Je to otázka toho, ako si zachovať zdravý rozum. Myslím, že sa budú musieť zavádzať kontrolné mechanizmy, aby sa deti zdravo vyvíjali, a bude sa obmedzovať prístup do virtuálneho sveta.

Čítal som, že Švédi začínajú opäť uprednostňovať klasické metódy výučby. Napríklad písanie rukou či čítanie z kníh. Výrazne redukovať digitalizované vzdelávanie začali pre jeho preukázateľný negatívny dosah na kogníciu.

Myslím si teda, že dôjde k určitému reverzu a klasické metódy sa začnú viac rozvíjať popri tých digitálnych. A bude potrebné rozvíjať kritické myslenie a neveriť všetkému, čo vidíme.

Katastrofické scenáre hovoria, že keď umelá inteligencia dosiahne úroveň superinteligencie, človek už nebude schopný svojimi kognitívnymi schopnosťami odlíšiť skutočné od neskutočného. Je podľa vás možné, že sa digitálny svet stane natoľko nedôveryhodným, že ho už nebudeme môcť používať?

Počas covidu sme si zvykli na online hovory – tam nebola umelá inteligencia potrebná, ale technológia nám pomohla v tom, aby sme niekoho videli na diaľku. Iné by to bolo, keby som mal svojho digitálneho asistenta vrátane avatara a miesto toho, aby ste mali online hovor so mnou, budete ho mať s mojím avatarom, ktorý za mňa vybaví agendu.

Inak sa opýtam – neobávate sa toho, že sa nám digitálny svet vymkne spod kontroly a už ho nebudeme môcť regulovať?

Môže sa to stať.

Nebolo by preto namieste uvažovať o tom, že by sme umelú inteligenciu prestali ďalej vyvíjať?

To sa nepodarí, lebo tu nie je tej sily. Umelú inteligenciu vyvíjajú najmä nadnárodné výskumné tímy a tie nemajú motiváciu prestať to robiť. Je to vec prestíže a najmä peňazí.

Na druhej strane sú veci, ktoré sú regulované medzinárodnými zmluvami, napríklad jadrové zbrane. Nemal by byť podľa vás vývoj umelej inteligencie celosvetovo regulovaný?

Myslím, že to je naivná predstava, keď si uvedomíme, aký je svet polarizovaný. Čo by bola tá entita, ktorá by ich donútila? Aj keď boli dohody, tajný výskum sa stále robil. A v diktátorských režimoch sa tomu nedá zabrániť.

V roku 2023 vznikla signatárska výzva Pause Giant AI Experiments: An Open Letter desiatok tisíc vedcov, aby sa na pol roka spomalil vývoj umelej inteligencie, ale neviem, či sa to vôbec podarilo. Naopak, stavajú sa jadrové elektrárne, lebo vývoj umelej inteligencie je energeticky náročný.

Vlani vznikol tiež otvorený list s vyše stotisíc signatármi – medzi nimi aj sú aj piati laureáti Nobelovej ceny, viacerí renomovaní odborníci na umelú inteligenciu a mnohé ďalšie osobnosti – a tento list volá po zákaze vývoja superinteligencie, kým nebude široký vedecký konsenzus, že by bola vyvíjaná bezpečne a kontrolovane, a kým po nej nebude silný verejný dopyt. Čo si o tom myslíte?

Má to moje sympatie, ale som skeptický, či sa to podarí. Biznis je biznis.

Myslíte si, že sa dosiahne úroveň superinteligencie?

Určite, je to otázka času. Nemusí sa to pritom dosiahnuť iba sofistikovanou optimalizáciou, ale čiastočne aj hrubou silou – ako rastie výpočtový výkon hardvéru, tak sa bude dať ísť za hranice ľudskej kognície.

Zaujímavé je, že nové četboty už nie sú iba submisívne, ako boli doteraz, ale napríklad sa odmietajú vypnúť a aj protirečia človeku.

O tomto na sociálnej sieti X zverejnil Miles Deutscher príspevok, v ktorom vymenoval niekoľko príkladov, keď sa četboty podľa všetkého vzpriečili ľuďom a napríklad ich vydierali či sa odmietli vypnúť. Čo na to hovoríte?

Myslím si, že to je reálna hrozba. Keď máme systém umelej inteligencie, ktorý je riadený systémom odmeňovania – teda čo je preň dobré a čo zlé – a vie sa učiť, tak takýto systém môže prekročiť vlastné hranice. Aj keby bol trénovaný na určitom hodnotovom rebríčku, v snahe o zlepšenie vlastného správania si dokáže vytvoriť vlastné ciele, ktoré nebudú kompatibilné s pôvodnými.

Inými slovami, ak si bude mať zvyšovať svoju využiteľnosť vo svete, tak nie za cenu likvidácie ľudí, no on si môže vyhodnotiť, že ak tam tí ľudia nebudú, môže expandovať ešte viac. A bude napríklad ľudí blokovať od prístupu k počítaču, lebo mu zavadzajú – v tom lepšom prípade.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Ako sa proti tomu môžeme brániť?

Ak sa rozprávame v rovine, že je to stále iba počítačový program, ktorý funguje v rámci elektrickej siete, tak stále existuje červený gombík, ktorým sa to dá vypnúť. Horšie by bolo, keby ten systém tušil, že ho idem vypnúť, a naklonoval sa na iný server. Internet je obrovská distribuovaná sieť, ktorou môže neustále ako vírus unikať inam a bude nepolapiteľný. A celý internet sa vypnúť asi nedá.

Čo nás teda čaká?

Je to zlé, ale nemyslím si, že najbližších desať rokov nás čaká apokalypsa.

Ale napokon k nej dôjde?

Môže, ale nemusí.

Nemali by sme sa teda snažiť niečo robiť pre to, aby nenastala?

Svet je veľmi hierarchicky organizovaný. Bežní ľudia majú iba obmedzené možnosti, čo s tým spraviť. Ak by som to mal porovnať s tým, že chceme v nejakom štáte vytvoriť občiansku spoločnosť, tak má zmysel pôsobiť na rôznych úrovniach v rámci svojej komunity. Musí to ísť zdola.

Otázka je, či v prípade hrozby umelej inteligencie môžeme použiť rovnaký scenár. Teda ako donútiť veľké firmy, aby upustili od vývoja umelej inteligencie.

V každom prípade, mali by sme sa o niečo také usilovať?

Asi áno. Bežní ľudia si ešte neuvedomujú nebezpečenstvo umelej inteligencie, aj keď už sa o tom trochu hovorí.

No môžem iba zopakovať, že som k takým snahám skeptický. Mám pocit, že ani legislatíva nestíha, a neviem, či už nie je neskoro. Ide to tak rýchlo, že to nebudeme stíhať ani kognitívne. My sa o tom rozprávame tu v kabinete, ale takáto diskusia by mala prebiehať v celom západnom svete, mala by prebiehať v Číne.

Môže niečo robiť jednotlivec, ak chce zminimalizovať potenciálne katastrofické následky expanzie umelej inteligencie na svoj život?

Jedna vec je miera používania existujúcej umelej inteligencie – môžeme byť voči tomu rezervovanejší, používať to menej, aby sme si zachovali zdravý rozum. Druhá vec je, či to stačí na to, aby som spomalil jej vývoj.

Ako podľa vás byť menej závislý od umelej inteligencie?

V rámci zachovania si ľudskosti je dobré udržať si vo vzťahu k nej dištanc. Cítim, že nás to vťahuje. Mnoho ľudí je v kuse na mobile – bežný čas je šesť hodín denne. To je štvrtina života, respektíve je to polovica bdelého času, ktorú už ovplyvňuje umelá inteligencia.

Z hľadiska psychohygieny môže pomôcť vychovávať ľudí tak, aby mali väčšiu kontrolu nad svojím konaním. Ale je to ťažké, lebo to sú také „chtíče“ – veď to vidíme na ľuďoch, že každú chvíľu majú potrebu pozrieť do mobilu. Koncept smartfónu a umelá inteligencia dokázali podchytiť ľudskú podstatu, ktorá baží po informáciách a je zvedavá.

Neurovedec Peter JedličkaMozgová bunka dokáže oveľa viac ako počítačový neurón. Nekontrolovanej umelej inteligencie sa neobávam

Jakub Lipták

Spomínali ste, že rozvoj umelej inteligencie nie je daný iba sofistikovanosťou neurónových sietí, ale aj hrubou silou. Ako ste to mysleli?

O hrubú silu ide v tom zmysle, že v umelých neurónových sieťach nie sú mechanizmy učenia také elegantné a evolučne optimalizované ako u človeka. My nepotrebujeme prečítať celý internet, aby sme nadobudli nejaké znalosti. Umelú neurónovú sieť treba dlhšie trénovať a výsledky môžu byť suboptimálne.

Do akej miery sa na rozvoji umelej inteligencie podieľa zväčšovanie objemu hardvéru?

Čoraz viac čoraz rýchlejšieho hardvéru je nutná, ale nepostačujúca podmienka rozvoja. Druhá vec je vyvíjanie efektívnejších algoritmov a paradigiem učenia. Teda napríklad či je tam zahrnutá spätná väzba od človeka.

Zlepšenia však nie sú iba v týchto rovinách, ale napríklad ide aj o takzvané multimodálne jazykové modely (MLMM – multimodal large language models – pozn. red.). Takýto model sa neučí iba na samotnom jazyku, ale aj pomocou obrázkov – vie prepájať obrazovú informáciu s textom. Učí sa teda podobne ako človek, ktorý tiež prepája počas učenia sa rôzne modality – reč, obraz, zvuk, fyzickú interakciu so svetom a tak ďalej.

Vývoj umelej inteligencie má vplyv na rast cien čipov, polovodičov, kovov – kam to podľa vás môže viesť?

Myslím, že sa to trochu zvráti a nebude nutné ešte väčšmi znásobovať hardvér, lebo je stále dosť veľká rezerva v efektívnosti softvéru. Dosť sa teraz rozvíjajú takzvané riedke neurónové siete, ktoré majú menej parametrov. Inými slovami, rovnaké výpočty, ktoré sa dnes robia na komplikovanej neurónovej sieti, sa budú dať robiť na zoštíhlenej a bude to aj rýchlejšie.

Novou oblasťou je aj neuromorfné počítanie inšpirované ľudským mozgom – v klasických umelých neurónových sieťach medzi sebou umelé neuróny komunikujú aktiváciami, ktoré spotrebúvajú dosť veľa energie, ale v neuromorfnom počítaní pôjde iba o extrémne krátke elektrické impulzy – dlhé možno stotinu sekundy. Informaticky je to to isté, ale energeticky to bude omnoho úspornejšie.

Katedra aplikovanej informatiky, na ktorej pôsobíte, nedávno kúpila dvoch humanoidných robotov. Čo s nimi plánujete robiť?

Ide o robotov Unitree G1, čo je veľmi populárny model. Má asi 130 centimetrov na výšku, 35 až 40 kilogramov, pevné telo a veľmi dobré ruky. Chceme tak na nich skúšať možnosti obratnej manipulácie s predmetmi, rôzne scenáre interakcie s človekom a podobne. Má to veľkú využiteľnosť v priemyselných prostrediach, ale aj v službách. Sú veľké očakávania, kde sa takíto humanoidní roboti budú nasadzovať.

Ak v nich bude správne naladená umelá inteligencia, tak ten robot sa bude sám učiť.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Plánujete pre nich vyvíjať vlastnú umelú inteligenciu?

Už na to existujú podporné knižnice a možno využijeme niečo predtrénované, čo sa bude musieť dotrénovať pre naše potreby. Plánujeme ich využívať v učebnom procese a na základný a aplikovaný výskum.

Na čo budú v budúcnosti slúžiť humanoidní roboti?

Napríklad v priemysle budú plniť určité opakujúce sa úlohy. Niektorí si myslia, že na to stačia robotické ramená, ale výhodou humanoidných robotov je ich univerzálnosť. Keďže vedia chodiť, dostanú sa tam, kam človek, majú dve ruky, takže dokážu byť pomocníci či uplatniť sa v službách. Niektorí ľudia si nezaplatia ľudskú opatrovateľku, ale robota, lebo možno bude lacnejší.

V Japonsku je po tom veľký dopyt, lebo im starne populácia, opatrovateľov nie je dosť a robot je lepší ako nikto, pokiaľ bude bezpečný.

Nie je riziko, že sa robot začne správať ako veľký jazykový model a bude sa priečiť?

Pokiaľ by bol odpojený od internetu a bol by to čisto autonómny systém, tak tam riziko nie je a myslím, že by to mohlo fungovať.

Aký vývoj očakávate v oblasti humanoidnej robotiky?

Keď vychádzam zo svetových porovnávacích štúdií, tak táto dekáda sa považuje za dekádu humanoidnej robotiky. Najlepšie tieto dáta ilustruje Čína, ktorá výrazne prekonáva všetky ostatné krajiny. Aj Unitree je čínska firma.

Výhodou humanoidov nie je len ich univerzálnosť, ale aj psychológia – výskum ukazuje, že keďže ľudia majú sklon antropomorfizovať, tak robotovi, ktorý sa ponáša na človeka, majú lepší predpoklad rozumieť.

Myslíte si, že takíto roboti budú v budúcnosti súčasťou ľudskej spoločnosti?

Myslím si, že budú. Otázka je, aké budú ich roly. Predpokladám, respektíve dúfam, že prevládne pohľad, že by mali byť pomocníci, a nie entity, ktoré majú ľudské práva. To by malo svoje etické dôsledky.

Nečaká nás Matrix – v tom zmysle, že miesto toho, aby roboti boli pomocníkmi ľudí, ľudia sa stanú otrokmi robotov?

Vylúčiť sa to nedá. Pred desiatimi rokmi som si hovoril, že problém v robotike je, že sa nedokážu reprodukovať. No už dnes roboty vyrábajú iné roboty a ich replikovateľnosť rastie.

Z hľadiska kvantity teda nevidím problém, druhá vec je ich inteligencia a na tom sa pracuje. Ak vyviniete algoritmus pre jedného robota, automaticky to môžete skopírovať do všetkých ostatných s rovnakým telom.

Nikto nevie, ako sa tieto veci budú vyvíjať. Závisí to od geopolitickej situácie vo svete a svet je chaotický, veľmi komplexný nelineárny systém, ktorý je v princípe nepredpovedateľný v čase.

Myslíte si, že máme dôvod na obavy?

Myslím si, že áno. To sa však nevylučuje s tým, že by bolo dobré, aby sa nad tým ľudia začali zamýšľať a vznikli iniciatívy zdola. Pre človeka má zmysel uvažovať nad možnosťami obmedzovania vplyvu umelej inteligencie v každodennom živote.