Pohyby na svetovom trhu s ropou Je dobrou správou, že Spojené arabské emiráty opúšťajú OPEC?

Spojené arabské emiráty (SAE) sa rozhodli opustiť spoločenstvo OPEC, teda Organizáciu krajín vyvážajúcich ropu (Organisation of the Petroleum Exporting Countries).

Hoci na oficiálnej stránke OPEC stále ako člen SAE figurujú, organizácia má bez nich aktuálne 11 členov: Alžírsko, Kongo, Rovníková Guinea, Gabon, Irán, Irak, Kuvajt, Líbya, Nigéria, Saudská Arábia, Venezuela.

Ukončenie či prerušenie členstva v OPEC-u však nie je v histórii tejto organizácie zas až taká výnimočná udalosť. Členmi už istý čas boli aj Ekvádor, Indonézia, Angola a Katar. Ekvádor a Indonézia z OPEC-u vystúpili dokonca dvakrát.

Naopak, iné krajiny s výrazným podielom ropy na svojom exporte, ako napríklad Omán, Azerbajdžan, Kazachstan alebo Rusko, členmi OPEC-u doteraz neboli. Hoci príležitostne spolupracujú v prípade, ak ide o spoločný záujem producentov ropy z tretieho sveta (Omán, Kazachstan a Rusko sú členmi tzv. OPEC+).

Vystúpenie SAE z OPEC-u už má svoje prvé následky, resp. ovplyvnilo nielen správanie ostatných, zostávajúcich členov, ale aj svetový trh s ropou.

OPEC tým prichádza o svojho tretieho najproduktívnejšieho člena a podiel organizácie na svetovom exporte ropy sa zníži na 30 percent.

SAE chcú byť viac ako čerpacia stanica

Spojené arabské emiráty sú krajinou, ktorú môžeme zaradiť medzi takpovediac ekonomicky osvietenejšie. Zisky z exportu ropy sa rozhodli investovať do ďalších odvetví, ktoré im mali zachovať prosperitu a bohatstvo aj po tom, čo náleziská čierneho zlata vyschnú.

Ropu je možné predávať aj vtedy, ak má štát úplne nefunkčné inštitúcie a 99 percent obyvateľstva žije v absolútnej chudobe, inak povedané, ak ste Venezuela.

No vytvárať investície s vyššou pridanou hodnotou či stať sa obľúbeným cieľom turistov si vyžaduje vyššiu mieru politickej stability. A to nielen tej vnútornej. Ak vás v rámci vojny, s ktorou nemáte a nechcete mať nič spoločné, ostreľuje váš „kolega“ z kartelu, biznisu to veľmi neprospieva.

Ak vás v rámci vojny, s ktorou nemáte a nechcete mať nič spoločné, ostreľuje váš „kolega“ z kartelu, biznisu to veľmi neprospieva.

SAE majú navyše ešte ten „luxus“, že ich ropné obchodné možnosti nie sú absolútne závislé od premávky v Hormuzskom prielive (ako to platí v prípade Iraku, Kuvajtu, Bahrajnu a Kataru). 

SAE majú na východe k dispozícii aj pobrežie Ománskeho zálivu. A hoci väčšina infraštruktúry a veľké mestá (Dubaj a Abú Zabí) sú sústredené na pobreží Perzského zálivu, na východnom pobreží je prístav Fudžajra, ktorý je (aj) v momentálnej situácii dôležitým bodom pre export ropy.

A to aj s prihliadnutím na komplikáciu, že západ a východ krajiny oddeľuje komplikované horské pásmo, čo znamená, že prípadné úplné presmerovanie exportných kapacít ropy si vyžiada zvýšené náklady. Nemožno vylúčiť ani to, že sa v záujme ochrany svojej prosperity začnú SAE militarizovať podľa vzoru Saudskej Arábie.

Práve tá si z OPEC-u rokmi vytvorila de facto svoj mocenský nástroj, ktorý z nej okrem iného urobil regionálnu mocnosť. Druhým faktorom vzostupu Saudskej Arábie je fakt, že po iránskej islamskej revolúcii v roku 1979 sa z nej stal miestny pragmatický spojenec USA.

Zvyšovanie ťažby

Pre SAE bola závislosť od kolektívneho rozhodovania o úrovni ťažby už niekoľko rokov komplikáciou a prekážkou v rozvoji ropného priemyslu a pri ďalších investíciách, ktoré vychádzali z príjmov z predaja ropy.

Ako uvádza portál xtb.com, šéf štátnej ropnej spoločnosti Abu Dhabi National Oil Co., Sultan Al Jaber práve znížením závislosti od rozhodnutí OPEC-u odôvodnil odchod krajiny z tejto organizácie.

V hre je 150 miliárd dolárov investícií, ktoré chcú SAE dohromady umiestniť do ropného priemyslu, „cieľom je posilniť produkčné kapacity, rozšíriť infraštruktúru a zvýšiť dlhodobú konkurencieschopnosť krajiny na svetovom trhu s energiou“.

Súčasnú kapacitu 4,85 milióna barelov denne chcú do roku 2027 zvýšiť na 5 miliónov barelov denne. Politika OPEC-u pre SAE znamená neistotu v tom, či ich investície povedú k žiadaným efektom a či budú môcť využívať svoje kapacity naplno.

Navyše fakt, že terminál v prístave Fudžajra nie je závislý od Hormuzského prielivu, robí zo SAE atraktívneho obchodného partnera najmä pre ázijské trhy, ktoré boli hlavnými odberateľmi ropy z Perzského zálivu.

Fakt, že terminál v prístave Fudžajra nie je závislý od Hormuzského prielivu, robí zo SAE atraktívneho obchodného partnera najmä pre ázijské trhy, ktoré boli hlavnými odberateľmi ropy z Perzského zálivu.

Ide o ropu druhu Upper Zakum, o ktorú majú veľký záujem ázijské rafinérie. „Niektorí odberatelia boli ochotní za túto ropu ponúknuť prémiu až okolo 20 USD za barel nad oficiálne ceny, čo svedčí o mimoriadne silnom dopyte po bezpečne dostupných stredne sírnych ropných zmesiach,“ uvádza xtb.

Upper Zakum je zaujímavý aj tým, že poskytuje možnosť väčšej produkcie nafty a leteckého paliva, pričom v ostatnom čase sa letecké spoločnosti obávali, že sa táto komodita stane nedostatkovou.

Medzitým sa síce krajiny OPEC+ dohodli na zvýšení produkcie o 188-tisíc barelov denne, no vzhľadom na fyzickú prekážku, ktorú vytvára blokovanie Hormuzského prielivu, to pre trhy nie je takou významnou správou ako samostatný postup SAE, keďže väčšina ropy z Perzského zálivu aj po zvýšení ťažby zostane nanajvýš v skladoch alebo v stojacich tankeroch.

Klasický kartel

Na dotvorenie obrazu treba uviesť ešte niekoľko informácií nielen o OPEC-u.

OPEC vznikol v roku 1960 ako organizácia krajín s bohatými zásobami ropy, no zároveň krajín vtedy zväčša veľmi chudobných a infraštruktúrne zaostalých. Keďže technológiu ťažby v nich zabezpečovali predovšetkým západné nadnárodné ropné spoločnosti, o objeme ťažby a cenách rozhodovali tí, ktorí ropu vykupovali.

V súbehu s procesom dekolonizácie sa krajiny tretieho sveta snažili prevziať kontrolu nad svojimi prírodnými zdrojmi a náleziská ropy neboli výnimkou. Vytvorili preto kartel, v plnom zmysle tohto slova, ktorým chceli kontrolovať objem ropy dostupnej na svetovom trhu, čo bolo, samozrejme, sprevádzané kontrolou ceny suroviny.

Svoju silu kartel preukázal napríklad pri jomkipurskej vojne, keď uvalil sankcie, resp. obmedzil export ropy do krajín podporujúcich Izrael. V 70. rokoch to spolu s blokádou Suezského prieplavu viedlo k tzv. ropnému šoku, no odštartovalo to aj postupný odklon západných krajín od výlučného využívania ropy (napríklad masívnejším rozvojom civilnej jadrovej energetiky).

OPEC však aj naďalej zohráva významnú úlohu v tvorbe ceny ropy. Ak sa kartel dohodol na zvýšení či znížení ťažby, prakticky okamžite to pohlo komoditnými trhmi.

Ani v karteli však nepanujú vždy (takmer nikdy) totožné zámery všetkých jeho členov. Spomeňme len, že Irán viedol vojnu proti Iraku, Irak proti Kuvajtu a to, že medzi Arabským polostrovom a perzským islamom panuje trvalé politické a náboženské nepriateľstvo, ktoré sa ukázalo aj v aktuálnej vojne, keď Teherán mieril najmä na ropnú infraštruktúru svojich arabských susedov v Perzskom zálive. Nehovoriac o tom, že iránskym blokovaním Hormuzského prielivu trpia exportné možnosti práve arabských členov OPEC-u.