Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
25. december 2020

Ján Nepomuk Bobula

Pre jedných pansláv, pre druhých maďarón

Budapeštiansky príbeh liptovského staviteľa a jeho potomkov.

Pre jedných pansláv, pre druhých maďarón
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Budapeštiansky príbeh liptovského staviteľa a jeho potomkov.

Drvivá väčšina Budapešťanov netuší, že Budapešť stavali hlavne Slováci. Počet robotníkov z horných krajov, ktorí prichádzali hľadať šťastie do Pešťbudína, enormne narastal už v prvej polovici 19. storočia. Väčšina prisťahovalcov žila v priemyselných zónach na kraji mesta. Slovenských robotníkov mali v Pešti radi. Boli nenároční, usilovní, húževnatí. Za mizernú mzdu ochotne vykonávali aj najťažšiu a najnebezpečnejšiu prácu.

Matej Šuňavec, sociálnodemokratický politik a redaktor časopisu Nová doba, píše takto: „Počas môjho účinkovania v Budapešti od roku 1889 do roku 1910 som bol v každodennom styku s murármi z Liptova. A za tie roky postavili naši spolurodáci celú Kišpešť, Újpešť, paláce na Andráške, modernú Východnú stanicu, kde sa vyznamenali najmä lešenári, Rybársku baštu, kde sa výborne preukázali Petrania, Svätojánci, Dovalovci, ale i Teplania. Títo ľudia veľkého citu pre statočnú prácu pomohli postaviť v samostatnej Pešti do 2500 budov.“

Aké boli osudy slovenských murárov? Koľkým z nich sa podarilo získať postavenie a meno? Jeden z mála takých sa volal Ján Nepomuk Bobula.

Z Liptova do Pešti

Osoba liptovského Slováka, ktorý sa z murárskeho pomocníka postupne vypracoval na uznávaného staviteľa a projektanta, ktorý medzitým pôsobil aj ako publicista, vydavateľ, redaktor, organizátor kultúrneho a politického života, zakladateľ komory staviteľov a sprostredkovateľskej kancelárie murárskej pracovnej sily, politik, poslanec a dokonca prekladateľ (preložil napríklad Turgenevov román Dym do slovenčiny), je nesmierne zaujímavá, a to z viacerých hľadísk.

Z čisto ľudského – ako mohol zvládať jeden človek súbežne toľko rôznorodých činností? „Azda nijaký Slovák nezanechal svoju osobnú pečať na hospodárskom a stavebnom rozmachu Budapešti v poslednej tretine 19. storočia v takom rozsahu ako Ján Nepomuk Bobula,“ píše o ňom literárny vedec Karol Wlachovský. Bobula mal neuveriteľnú mieru pracovnej energie, tvorivosti a neobyčajnej vytrvalosti. Občas môžeme mať pocit, že disponoval až nadľudskými vlastnosťami.

Jeho postava je však zaujímavá až záhadná nielen z ľudského, ale aj z národnostného hľadiska: Ako prežíval svoju slovenskosť? Čo ho viedlo k postojom, ktoré v súvislosti so slovenskou menšinovou politikou zastával? Prečo nastal v týchto postojoch zlom? Ako sa vyvíjal jeho ďalší osud? A ako sa vyvíjala identita jeho potomkov?

Ján Nepomuk Bobula sa narodil 15. marca 1844 v Dovalove na Liptove (dnes súčasť Liptovského Hrádku) v rodine obuvníka a príležitostného tesára. Otec sa živil okrem obuvníctva aj obrábaním pôdy. Vo svojom kruhu patrili medzi lepšie situovaných. Bobulov rodný dom dodnes stojí v starej časti Dovalova.

Mladý Bobula sa najskôr vzdelával doma, potom ho však otec poslal do školy do Komárna. Jeho motiváciu nepoznáme, ale môžeme predpokladať, že chcel, aby sa syn dobre naučil po maďarsky, lebo už vtedy bolo vidno, že má nevšedný talent v kreslení.

Mladík mal na vzdelanie asi iný názor, lebo školu čoskoro opustil (ešte pred maturitou) a odišiel do Rimavskej Soboty ku kamarátovi svojho otca, murárovi Františkovi Mikšovi, kde sa uplatnil ako rysovač a pomocný robotník. Neskôr sa presunul do Pešti, kde robil tiež na stavbách ako pomocník. Zároveň sa zapojil do slovenského kultúrneho života a začal publikovať v slovenských časopisoch (Cyril a Metod, Sokol, Obzor, Pešťbudínske vedomosti). Písal správy, reportáže, eseje, dokonca aj básne.

Medzitým dokončil školu, úspešne zložil maturitné skúšky a neskôr získal aj staviteľský diplom. Na krátky čas išiel robiť stavbyvedúceho do Lučenca, ale čoskoro sa vrátil do Pešti, kde sa zapísal na technickú univerzitu na štúdium architektúry. Slovenská inteligencia ho morálne aj finančne podporovala na ceste k vyššiemu vzdelaniu. Chceli z neho totiž urobiť „slovenského národného architekta“. Mal len 19 rokov, keď ho poverili projektovaním prvého sídla Matice v Martine (foto tejto budovy je titulnou fotkou tohto článku – FOTO Wikimedia Commons/palickap).

V roku 1867 sa Ján Nepomuk oženil – zobral si za ženu Máriu Pozdechovú, dcéru bohatého zvonolejára Jozefa Pozdecha. Pozdech bol tiež národne uvedomelý Slovák, ktorý sa vlastnou prácou a šikovnosťou vypracoval na uznávaného vynálezcu a podnikateľa. Mal šesť dcér a bol hrdý na to, že všetky boli vzdelané a všetky sa vydali za Slovákov.

Bobula sa s Pozdechovou rodinou zoznámil, keď písal reportáž o zvonolejárskej dielni Jozefa Pozdecha pre Pešťbudínske vedomosti. Jeho vzťah s Máriou mohol byť asi celkom dobrodružný. Svedčia o tom Bobulove básne uverejnené v časopise Sokol.

Zoznámili sa v roku 1863, v roku 1865 sa rozišli (o rozchode informuje okrem iných báseň s veľavravným názvom Krivoprísažnica), ale o dva roky sa predsa len zobrali. Mária Pozdechová bola tiež uvedomelá Slovenka, ktorá preložila do slovenčiny viaceré romány.

Z pansláva maďarón?

Bobula sa neobmedzil na uverejňovanie svojich diel v rôznych tlačových orgánoch, ale zakladal aj vlastné časopisy. Prvým z nich bol Junoš, zábavný magazín pre pracujúcu a študujúcu slovenskú mládež v Pešti, ktorý vychádzal v rokoch 1865 – 1866.

V týchto rokoch bol Bobula pravou rukou, pomocníkom Viliama Paulínyho-Tótha. Natoľko, že mu ako 18-ročný zapožičal svoje meno, keď ten vydával svoj politicko-satirický pamflet Jánošík. Pamflet mal protišľachtické zameranie, bičoval slovenskú šľachtu, ktorá zradila svoj národ a pomaďarčila sa. Nakoniec pre pamflet odsedeli obidvaja pár týždňov vo väzení.

Mladý Bobula bol teda aktívnym a ambicióznym spolupracovníkom slovenských národných kruhov. Neskôr sa však jeho vzťahy s vedúcimi osobnosťami národného hnutia pokazili. Dôvod nie je jednoznačný. Historik József Demmel predpokladá, že to mohlo súvisieť s manželstvom mladého Bobulu. V osobe svojho zámožného svokra totiž našiel bohatého mecenáša, o ktorého sa mohol oprieť vo svojich pokusoch prevziať si vedúcu rolu v slovenských národných snahách.


Mladý Ján Nepomuk Bobula. Zdroj: sulinet.hu

V roku 1868 Bobula založil Slovenské noviny, ktoré vychádzali do roku 1874. Spočiatku bol ich redaktorom a prispieval do nich aj svojimi článkami, v ktorých reprezentoval zachovanie územnej jednoty Uhorska.

Slovenské noviny sa stali ideovým pozadím takzvanej Novej školy. Nová škola chcela začleniť slovenskú politiku do uhorskej a dohodnúť sa na postavení Slovákov v spoločnom štáte, pričom sa obmedzovala hlavne na jazykové a kultúrne požiadavky. Chcela napríklad dosiahnuť, aby štát založil slovenské gymnáziá.

V politickom programe Novej školy prevládala idea uhorského vlastenectva. Vychádzala z princípu občianskej rovnoprávnosti a verila, že uhorský štát bude rešpektovať kultúrnu a národnú pluralitu uhorskej spoločnosti. Maďarské politické kruhy však Novú školu nepovažovali za rovnocenného partnera a jej požiadavky ignorovali. Bobula sa o tom mohol mnohonásobne presvedčiť. Jeho rozčarovanie sa dá jasne vyčítať z jeho článkov a listov, ktoré písal slovenským osobnostiam.

V sedemdesiatych rokoch, keď maďarská vláda vystupovala čoraz agresívnejšie proti slovenským záujmom, keď zavrela slovenské gymnáziá a zrušila činnosť Matice slovenskej, Bobula sa úplne prestal angažovať v slovenských otázkach. Vysvetľuje sa to rôzne.

„Bobula ako mladý šuhaj staval matičný dom. Ale potom už celkom zabudol, že bol Slovákom, a na tých, čo ho na svetlo vytiahli,“ píše o ňom Gustav Zechenter Laskomerský. Niektorí v ňom vidia typ podnikavého kapitalistu, posadnutého „priam chorobnou túžbou po vyniknutí a popularite“, ktorý bojuje „nie za zásady, ale za osobný prospech“.

Bol to v jeho prípade naozaj len čistý pragmatizmus? Vari po idealistických národných predstavách mladosti Bobula vytriezvel a rozhodol sa kvôli vlastným záujmom a lepšiemu uplatneniu ustúpiť a nechať vec slovenského národa bokom? Stal sa z neho sebecký maďarón, odrodilec? Alebo to bola len akási psychická sebaobrana, keď pochopil, že s Maďarmi sa to nijako nedá? Keď mu došlo, že celá jeho snaha dosiahnuť niečo v záujme Slovákov vyšla nazmar? Potreboval si nájsť také ciele a také oblasti, v ktorých videl reálne výsledky svojej práce, a preto sa začal venovať už len praktickým a národnostne neutrálnym témam, ako napríklad industrializácia krajiny?

Niektorí, hlavne dnešní Slováci žijúci v Maďarsku, považujú za dôležité prízvukovať, že hoci sa už v slovenských otázkach neangažoval, do konca života sa pokladal za Slováka a hlásil sa k svojmu pôvodu.


Ján Nepomuk Bobula v staršom veku. Zdroj: sulinet.hu

Zložitosť Bobulových postojov azda najviac vystihuje hodnotenie Józsefa Demmela: „Nemal ešte tridsať rokov, keď sa jeho politická agenda spolu so sieťou kultúrnych inštitúcií slovenskej národnej spoločnosti navždy zrútila – je pochopiteľne ľudským rozhodnutím, že tento talentovaný a zámožný podnikateľ, obdarovaný neuveriteľnou organizačnou energiou si nevybral provincionálne boje, ale opustil slovenský projekt a potápajúcu sa loď. Bolo to z jeho strany racionálne rozhodnutie, to však neznamená, že neúspech sa ho nedotkol.“

Staviteľ honosných palácov

Po zániku Novej školy sa Bobula zapojil do komunálnej politiky ako príslušník vládnucej Liberálnej strany. V mestskej časti Terezín, kde býval, založil spoločenský klub a podporoval združovanie podnikateľských a živnostenských vrstiev. Nakoniec získal poslanecký mandát do parlamentu za Starú Ľubovňu v roku 1892.

Medzitým bol aj členom budapeštianskeho zastupiteľstva, kde pôsobil v stavebnom, dláždičskom a kanalizačnom výbore. Bol poverený vypracovaním prvých uhorských priemyselných zákonov. Napísal rozsiahlu prácu o uhorskom priemysle, v ktorej prezentoval vlastnú koncepciu hospodárskej politiky štátu.

Založil prvý staviteľský odborný časopis Építészeti Szemle, ktorý bol podľa redakcie „v každom smere samostatný a nezávislý mesačník“. V prvom čísle podrobne opisoval ciele časopisu – chcel zabezpečiť platformu na podporovanie staviteľstva, dať priestor všetkým témam, ktoré súvisia s architektúrou, upriamiť pozornosť verejnosti a vlády na potreby tohto odvetvia.

S poľutovaním konštatoval, že architektúra v Uhorsku sa veľakrát nezakladá na umení a vede, ale snaží sa byť čím viac okázalá. Mnohí projektanti sa snažia tvoriť v mene bohatstva a neuvedomujú si, že tým posúvajú architektúru smerom k úpadku:

„Keď prezrieme v poslednom čase postavené mnohé sadrou vytetované budapeštianske činžiaky, prezývané paláce, hneď si môžeme všimnúť, že pri tvorbe oných budov nepanovalo umenie ani veda, ale túžba, podľa ktorej chcel projektant vytvoriť niečo bohaté a ligotavé, čo oslepuje davy.“

V týchto postojoch môžeme zachytiť charakteristiku architektonického slohu, ktorý zastával sám Bobula – neorenesancie. V Pešti stojí dodnes množstvo jeho budov. Najznámejšou je Bobulov palác na Andrássyho bulvári, ktorý postavil pre svoju rodinu. Môžeme ho považovať za reprezentatívne dielo Bobulovho umenia.

Trojposchodová budova bola postavená v historizujúcom renesančnom štýle v roku 1880. V jej interiéri sa dodnes zachovalo reprezentatívne mramorové schodisko, dekoratívna dlažba, krásne fresky a drevený obklad niektorých miestností. Sám majiteľ s rodinou obýval prvé poschodie – ostatné byty sa prenajímali. V súčasnosti v budove sídli turecký inštitút.


Bobulov palác na Andrássyho bulvári. Foto: Diána Marosz

Ďalšími charakteristickými budovami Jána Bobulu sú Zichyho palác a Schneiderov palác. Ten prvý bol postavený pôvodne ako školská budova, ale nová majiteľka, grófka Zichy, ho dala prestavať na luxusný palác. Dnes sú v ňom exkluzívne byty.

Budovu známu ako Schneiderov palác projektoval Bobula pravdepodobne pre rodinu svojho svokra Jozefa Pozdecha. Ten však medzičasom pozemok predal – dôvody nepoznáme.

Inzercia

Kúpil ho bohatý podnikateľ z Plzne, Václav Schneider, ktorý sa stal majiteľom honosného paláca na ňom. Dnes sa v budove nachádza historický archív.

Detail Schneiderovho paláca. Foto: Diána Marosz

Bobula sa realizoval aj v štátnych zákazkách. Projektoval dve významné školské budovy – cvičné hlavné gymnázium na Trefortovej ulici a ďalšie modelové gymnázium na Barcsayho ulici.

To prvé bolo postavené v roku 1886. Zaujímavosťou je, že Bobula ho postavil za menej peňazí, než koľko bolo na projekt vyčlenené – namiesto 180-tisíc forintov sa mu to podarilo zrealizovať za 150-tisíc. Väčšinou sa stáva opak – stavby sa predražujú. Svedčí to teda o jeho čestnom charaktere, striedmosti a pragmatizme. Práve o tejto budove vyšla kritika v prvom čísle vyššie spomenutého časopisu Építészeti Szemle. Redakcia chcela uverejnením kritiky demonštrovať slobodu prejavu, ktorú Bobula deklaroval medzi základnými princípmi nového tlačového orgánu.

Autor kritiky, univerzitný profesor Gyula Kolbenheyer, vo všeobecnosti projekt gymnázia chválil, vyzdvihol dobrú polohu, rozumné vnútorné rozdelenie, polohy jednotlivých učební, moderné zariadenie a technické riešenia – predovšetkým ústredné kúrenie. Zvlášť vychvaľoval predvídavosť projektanta, ktorý kúrenie zaviedol aj do chodieb a toaliet, predchádzajúc tak častému problému zamŕzania vody v záchodoch.

Medzi nedostatky zaradil Kolbenheyer napríklad úzkosť chodieb, nízke položenie okien, nedostatočnú funkčnosť vetracieho systému. Chválil architekta za zdržanie sa zbytočných plytvaní a za šetrenie štátnych peňazí, vyčítal mu však prílišnú jednoduchosť priečelia a úzke rámovania okien.

Vonkajší vzhľad druhého Bobulovho gymnázia na Barcsayho ulici, postaveného v rokoch 1888-89 je o niečo ozdobnejší. Fasádu zdobia štyri mozaiky maliara Júliusa Stetku (mimochodom, pôvodom tiež Slováka z Kráľovskej Lehoty), ktoré zrealizovala benátska firma Candiani.

Budova gymnázia na Barcsayho ulici. Foto: Diána Marosz

Ján Nepomuk Bobula okrem vyššie spomínaných budov projektoval aj mnoho iných obytných domov, ktoré dodnes stoja. Má na konte aj obytné kolónie v Malej Pešti a v Úradníckom sídlisku v 8. obvode Budapešti. Keďže Bobula nebol iba projektant, ale aj staviteľ, svoje budovy veľmi často nielen projektoval, ale aj viedol ich výstavbu.

Okrem toho pôsobil ako staviteľ aj na mnohých iných stavbách. Za svoje služby nie vždy dostal finančné ohodnotenie. Bez nároku na odmenu projektoval napríklad aj pavilóny celoštátnej priemyselnej výstavy v roku 1895.

Časopis Magyar Szalon uverejnil v roku 1889 článok, v ktorom Bobulu zaradil medzi deviatich najvýznamnejších architektov hlavného mesta. Autor článku ho charakterizoval ako geniálneho umelca, vynikajúcu a mnohostrannú postavu spoločenského, politického a priemyselného života Budapešti.

Ku koncu storočia však nastal v Bobulovom živote nečakaný zlom – skrachoval. Jednoznačné dôvody krachu sa zatiaľ nepodarilo zistiť. Niekde sa môžeme dočítať, že za to mohli azda nejaké nešťastné špekulácie s pozemkami. Inde, že skôr jeho dobročinnosť a ochota aj finančne pomáhať iným. Svoj rodinný palác predal už o pár rokov skôr, v roku 1890. Obýval ho len osem rokov.

Bobula do konca svojho života pracoval ako staviteľ – v posledných rokoch sa zapojil do stavebných prác novej budovy uhorského parlamentu. Vykonával aj štátny dozor nad stavbou, ale úplného dokončenia sa už nedožil. Zomrel v roku 1903 vo veku 59 rokov.

K budove uhorského parlamentu však spočiatku vôbec nemal pozitívny vzťah – ako predstaviteľ čistých, ušľachtilých neorenesančných tvarov pokladal gotiku za niečo prekonané. S týmto názorom nebol sám: Projektant parlamentu Imre Steindl čelil mnohým výčitkám a polemikám. Gotika sa totiž považovala za nemecký štýl, ktorý je maďarskej duši úplne cudzí. Steindlovi vyčítali aj márnivú veľkosť, predimenzovanosť budovy a prílišnú pompéznosť interiéru.

Bobula sa k plánom parlamentu vyjadril nie veľmi lichotivo: „Ak je pravda, že architektúra je zmrazená hudba, tak naša snemovňa je najnepríjemnejšia kakofónia, ktorú kedy vyčaril z orchestra neschopný dirigent.“

Ján Nepomuk Bobula, ktorý zomrel ako Bobula János, je pochovaný v Budapešti v Kerepešskom cintoríne na Fiumejskej ceste. V roku 2004 skupina z Klubu slovenských dôchodcov vypátrala jeho zanedbaný hrob. Následne Slovenská samospráva mestskej časti Terezín usadila na hrob nový náhrobný kameň.

Na podujatí sa zúčastnila aj delegácia z Bobulovej rodnej dediny, s ktorou samospráva nadviazala kontakt v roku 2003. Vydali o ňom aj dvojjazyčnú knihu, ktorej autorom je nedávno zosnulý Ladislav Petro, bývalý riaditeľ slovenskej školy v Budapešti, veľký nadšenec slovenskej minulosti Budapešti.


Dvojjazyčná pamätná tabuľa na Bobulovom paláci. Foto: Diána Marosz

Maďarskí potomkovia slovenských rodičov

Ján Nepomuk Bobula a Mária Pozdechová mali dvoch synov, obidvaja sa stali architektmi. Jeden z nich, János Bobula mladší, tvoril v Maďarsku, druhý syn Titusz odišiel do Ameriky, kde projektoval hlavne kostoly. Jeho život bol celkom dobrodružný. Na nejaký čas sa vrátil do Maďarska, kde začal vydávať antisemitský časopis Amerika. Zastával radikálne pravicové názory a zapletal sa do čudných politických machinácií.

V roku 1923 kul spolu s dvoma ďalšími protagonistami protivládne sprisahanie. Chceli sa spojiť s Hitlerovými prívržencami z Bavorska, odstrániť maďarskú vládu, vrátiť predtrianonské hranice Uhorska, plánovali aj protižidovské pogromy. Polícia ich však rýchlo odhalila a súd ich odsúdil na mesiac a pol väzenia. Odsúdení sa odvolali a nakoniec ich vyhlásili za nevinných. Neskôr sa Titusz vrátil do Ameriky.

Syn János, ktorý ostal žiť v Maďarsku, projektoval nemocnice, kostoly aj iné verejné budovy. Zobral si za ženu dcéru ostrihomského primátora Antala Helcza. Jedna z ich dcér, Ida Bobula, vnučka Jána Nepomuka Bobulu, sa narodila v roku 1900. János mladší a jeho dcéra Ida používali po poľsky znejúci predikát „kis és nagy piaskai és zagajówi“. V niektorých maďarských zdrojoch som sa dokonca dočítala, že mali poľský pôvod.

Zaujalo ma to, lebo v slovenských zdrojoch som nenašla informáciu o tom, že by Ján Bobula starší mal šľachtický titul, a takisto sa nikde nespomína, že by pochádzal z Poľska. Je síce pravda, že priezvisko Bobula sa vyskytuje aj v Poľsku, ale v prípade „našich“ Bobulovcov sa zdá byť pravdepodobnejšia verzia, ktorú mi potvrdili historici József Demmel a Ľuboš Kačírek: Maďari, ktorí mali slovenských predkov, si často svojvoľne vymýšľali poľský pôvod, ten bol totiž považovaný za oveľa vznešenejší ako slovenský.

Je teda pravdepodobné, že synovia Jána Bobulu staršieho sa už považovali za Maďarov. U vnučky Idy prebehla už úplná zmena identity. Svoju kariéru začínala ako poetka, v roku 1920 jej vyšla básnická zbierka. Jej obľúbenou témou boli veľké Uhorsko a bolesť z neprávom okyptenej krajiny.

Po prečítaní zopár jej básní musím konštatovať, že urobila správne rozhodnutie, keď básnickú dráhu nakoniec opustila. Študovala históriu na peštianskej univerzite, kde si spravila aj doktorát. Neskôr vyučovala na univerzite v Debrecíne. Bola vôbec treťou ženou, ktorá sa stala v Maďarsku univerzitným pedagógom. Venovala sa ženským emancipačným témam a je považovaná za priekopníčku genderových štúdií v Maďarsku. Po druhej svetovej vojne emigrovala do Spojených štátov.

V novej vlasti sa začala venovať úplne novej oblasti – skúmala prahistóriu maďarského národa a stala sa ohnivou zástankyňou teórie sumerského pôvodu Maďarov. Napísala viaceré knihy, v ktorých sa snažila „vedecky“ podložiť túto – serióznymi vedeckými kruhmi dodnes neuznávanú – teóriu.

Ida vo svojom diele vášnivo dokazovala jazykovú príbuznosť maďarčiny a sumerského jazyka. Jej názory s obľubou citujú rôzne „pramaďarské“ portály. „Nie je vhodné dokazovať, že kultúra Maďarstva pochádzala od Slovanov“, píše Ida Bobula, „lebo je to omyl“. V dlhom zozname menuje množstvo maďarských slov, ktorým sa „neprávom“ pripisuje slovanský pôvod a uvádza aj ich sumerské „ekvivalenty“.


Ida Bobula. Foto: Wikimedia Commons/Sigal Lea Raveh

Pani Zdenka Jurčová z Dovalova, ktorá ako miestna poslankyňa skúmala život dovalovského rodáka Jána Bobulu staršieho, v jednom rozhovore spomenula, že Bobulova vnučka Ida rada chodievala na Hornú Zem so svojím otcom do domu, ktorý bol postavený na skale nad riekou Váh. Z popisu vraj vydedukovali, že išlo o Štróblovu vilu v Kráľovej Lehote.

Pani Jurčovou spomínaný Idin popis som našla aj ja, ale nesedelo mi to. Prečo by Bobulova vnučka chodila do vily sochára Alojza Štróbla? Tým viac sa mi to zdalo nepravdepodobné, že Ida spomína ten dom ako ich vlastný, ktorý postavil jej otec ako vyznanie lásky pre svoju manželku. V roku 1919 v ňom ešte bývali – zdá sa, že to mohlo byť ich letné sídlo.

„Ale svet sa okolo nás otočil, vojnu sme prehrali, prišli Česi.“ (...) „Prichádzajú ťažké časy – hovoril mi otec – budeme sa tu biť do konca a potom, keď prídeme o všetko, odídeme do Ameriky. Aj tam ostaneme Maďarmi,“ spomína Ida v jednom liste z r. 1969.

Opisuje, ako prišiel k nim na návštevu nový československý župan z Liptovského Mikuláša a ako chcel jej otca nahovoriť, aby vstúpil do služieb nového štátu. On to odmietol, a preto musel s rodinou utekať a zanechať všetko. Ida tomuto pripisuje aj predčasnú smrť svojho otca, ktorý zomrel ako 52-ročný na krvácanie do mozgu. Predtým ešte organizoval vojenskú akciu s poľskou pomocou na obsadenie „Felvidéku“.

Maďarská vláda ho vraj v tom najskôr ticho podporovala, po zmene vlády však bola akcia odsúdená na zánik. Je pozoruhodné, že niektoré pramene pripisujú rovnakú vojenskú akciu Jánosovmu mladšiemu bratovi Tituszovi. Kto vie, či to bola tá istá akcia – že by bratia konali spolu?

Vráťme sa však na chvíľku k otázke rodinnej vily na skale nad Váhom. Podľa môjho názoru nejde o Štróblovu vilu, ale o inú budovu, na ktorú Idin popis oveľa viac sedí. Je ním takzvaný Janoškov dom v Liptovskom Hrádku, ktorý si Bobula mladší postavil v roku 1914 v neorenesančnom štýle. V roku 1919 ho predal Kresťanskému združeniu mladých žien, ktoré tam zriadilo ozdravovňu.

Paralelné premeny

Počas písania tohto článku som sa nemohla zbaviť pocitu, že existujú isté paralely medzi príbehom uhorského Slováka, ktorý na ceste k spoločenskému uznaniu prešiel viacerými fázami premeny a nakoniec sa z neho (a hlavne z jeho potomkov) stal Maďar, a príbehom mnohých dnešných Maďarov na Slovensku, ktorí v snahe začleniť sa do slovenskej spoločnosti vedome alebo nevedome strácajú svoju identitu. Pravda, je to len ťažko porovnateľné – iná doba, iné okolnosti... Áno, doba je iná, ale isté veci sú predsa len podobné. To však presahuje rámec tohto článku.

Ján Nepomuk Bobula zanechal za sebou bohaté materiálne a duševné dedičstvo. Jeho osobnosť nebola čierno-biela, jeho život bol plný vnútorných zvratov, nelogickostí a záhad. Napriek tomu je výraznou postavou, ktorá si zaslúži viac pozornosti rovnako zo slovenskej, ako aj z maďarskej strany.

Odporúčame