Ornitológ Matej Repel Vtákom v mestách sa darí, iné sú až na vyhynutie. Projekt na ich záchranu Taraba zastavil

Matej Repel je vyštudovaný lesný inžinier a riaditeľ občianskeho združenia Slovenská ornitologická spoločnosť/BirdLife Slovensko.

V rozhovore vysvetľuje, prečo už na panelákoch nie je toľko hniezd ako kedysi, kam sa podeli vrabce, kde sa zrazu v mestách vzalo toľko holubov hrivnákov a či nám naozaj pribudli bociany alebo dravé vtáky.

Hovorili sme aj o tom, ako prebieha sčítavanie vtákov, aké druhy nám vďaka otepľovaniu pribudli i aké sa stávajú čoraz zriedkavejšími či dokonca u nás vyhynuli.

Repel zdôrazňuje, že za mnohé zmeny v početnosti vtákov vo voľnej prírode môžeme zmenou krajiny, najmä intenzívnym poľnohospodárstvom, vysúšaním mokradí a likvidáciou iných stepí. Práve na ich záchranu prebieha projekt, ktorého financovanie však zastavil minister životného prostredia Tomáš Taraba, keďže podľa neho na Slovensku stepi nie sú. Projekt sa tak ocitol vo vážnom ohrození.

Ako ste sa dostali k ornitológii?

V prvom ročníku na vysokej škole, keď som študoval lesníctvo, som sa dozvedel o konaní členskej schôdze združenia, ktoré sa vtedy volalo Spoločnosť pre ochranu vtáctva na Slovensku. Tam som spoznal partiu ornitológov. Chytilo ma to až tak, že som sa hneď stal členom a dobrovoľníkom. Neskôr som o vtákoch písal aj diplomovú prácu – monitoroval som hniezdne zoskupenia na hornej hranici lesa vo Vysokých Tatrách, teda v kosodrevine, a potom som o vývoji vtáčích zoskupení po kalamite v Tatrách písal aj dizertačnú prácu.

Neskôr Štátna ochrana prírody potrebovala človeka do Medzibodrožia na Senianske rybníky, kam som šiel najprv pomôcť na dva roky, no už som na Východoslovenskej nížine sedemnásty rok, z toho 15 pracujem pre Slovenskú ornitologickú spoločnosť (SOS)/BirdLife Slovensko.

Pochádzate z popradského sídliska, takže si isto pamätáte, že bežne sa na slovenských panelákoch pri oknách nachádzali lastovičie hniezda. Kam sa podeli?

Musím vás poopraviť, na tých sídliskách to boli belorítky. Ľudia si ich často zamieňajú s lastovičkami, ale je to iný druh, skôr otvorenej krajiny. Privykli si na mestá a je fakt, že ich je menej, hoci z toho obdobia ešte nemáme systematické údaje. Tie máme až od roku 2005.

Takisto si pamätám, že keď som bol dieťa, bytovky boli obsypané hniezdami a ľudia s nimi bojovali. Dnes sú belorítky v porovnaní s obdobím pred tridsiatimi-štyridsiatimi rokmi vzácne.

Prečo je to tak?

Ako to v prírode býva, vysvetlenia nie sú jednoduché a možno ani všetky nepoznáme. Jedným z hlavných dôvodov je však pravdepodobne potrava – ak k nej živočíchy nemajú prístup, počty klesajú. Vidíme to u všetkých hmyzožravých druhov, že nám prudko klesajú, a to najmä tie, ktoré sa nevedia prispôsobiť a požierať inú potravu.

To znamená, že je menej hmyzu?

Áno, a to je zasa dôsledkom intenzívneho poľnohospodárstva, chemizácie, straty mokradí či lúk, na dedinách sa prestal chovať dobytok, okolo ktorého býva veľa múch.

No ako to vysvetľuje tie sídliská? Tam sa ani pred tým nechoval dobytok.

Ten druhý dôvod sú samotné bytovky. Belorítka je príklad vtáka, ktorý stráca vhodné hniezdne biotopy, a je to aj novými materiálmi, ktoré sa používajú na fasády. Bytovky sa zateplili, na to sa dala nová silikátová omietka, ktorá je nepriľnavá a odpudzuje vodu. Blato, z ktorého belorítky a lastovičky stavajú hniezda, sa na ňu teda nelepí a hniezdo sa tam nedá prichytiť.

Aj preto je v Bratislave či taktiež v iných mestách gro populácie belorítok na starých budovách, mostných konštrukciách či priemyselných budovách. V Michalovciach napríklad hniezdia na prestrešení autobusovej stanice. Môžu rovnako hniezdiť vnútri opustených budov, ako je napríklad ikonická ruina lodenice na Zemplínskej šírave, kde nájdete stovky hniezd.

Foto: Postoj/Adam Rábara

To sa týka aj lastovičiek?

Tie si stavajú hniezda takmer vždy v interiéroch – maštaliach, stajniach a podobne, nie na fasádach domov. Za ostatných dvadsať rokov nám lastovičia populácia klesá, čo súvisí ako s potravou, tak s poklesom živočíšnych fariem na vidieku, kde lastovičky aj hniezdili.

Ľudia sú tu však kratšie ako belorítky a lastovičky, nehovoriac o panelákoch a iných budovách. Kde tieto vtáky hniezdili po tisíce rokov pred tým, ako si privykli na naše sídla?

Keby sme sa vrátili o stovky rokov späť, určite na území strednej Európy nehniezdilo toľko lastovičiek a belorítok ako dnes. Podobný druh sú aj dážďovníky, ktoré sú momentálne omnoho početnejšie ako pred stovkami rokov, pretože vtedy nemal také biotopy. Tie sme mu vytvorili my.

Stali sa z nich synantropné druhy, ktoré sa prispôsobili, využili človekom vytvorené príležitosti a žijú v takejto symbióze. Keď im tie podmienky zmeníme, ubúdajú.

Keď sa rozprávame o trendoch, je dôležité si zadefinovať, s akým obdobím porovnávame súčasnosť. Ak s osemdesiatymi rokmi 20. storočia, tak ide o silný pokles, ak s obdobím pred stovkami rokov, tak vtedy ich bolo takmer určite podstatne menej ako dnes.

No keď nám synantropné druhy pribudli, treba si aj položiť otázku, na úkor čoho. Najviac ohrozené sú druhy mokradí, keďže s rozvojom miest, infraštruktúry a rastúcou životnou úrovňou sme zničili tisíce hektárov mokradí. V minulosti sme tu mali výrazne viac vodných vtákov, pričom niektoré sú na Slovensku už dokonca vyhynuté. Už mnoho rokov na Slovensku nehniezdi napríklad brehár čiernochvostý.

Našli by sme dnes ešte tieto synantropné druhy vo voľnej prírode?

Veľmi ťažko, ale v dávnejšej minulosti lastovičky a belorítky hniezdili na skalných útesoch, dážďovníky ešte pre pár desaťročiami hniezdili v riedkom dubovom lese v rezervácii Boky pri Zvolene.

Dážďovníky zvykli hniezdiť vo vetracích otvoroch na panelákoch. Aj ich počty poklesli pre zatepľovanie?

Keď prišla zatepľovacia móda, často sa stávalo, že sa vetracie otvory natvrdo zavreli alebo sa tam dávali mriežky. Vtedy sme si ešte celkom neuvedomovali, že v dôsledku toho obrovské kolónie dážďovníkov prídu o svoje hniezdne príležitosti, a najmä na to nebola pripravená legislatíva a úrady. Často sa to robilo živelne a nevedome aj v hniezdnom období, tie vtáky, respektíve aj netopiere, ktoré to využívali, sa v šachtách uväznili a uhynuli tam.

Dnes sa to rieši tak, že pri vydávaní stavebného povolenia musí byť urobený ornitologický prieskum, či na danej budove hniezdia vtáky, a okresný úrad určí nejaké podmienky. V súčasnosti sa nechávajú otvory sprístupnené alebo sa do zatepľovania zabudujú špeciálne búdky pre dážďovníky a netopiere.

Belorítka obyčajná. Foto: SOS/BirdLife Slovensko

Dá sa povedať, že teda tieto druhy boli pred pár desaťročiami krátkodobo premnožené a teraz sa vlastne ich počty vrátili do normálneho stavu?

Čo je to normálny stav? Nepoužíval by som slovo premnožené, ony jednoducho využili príležitosť, ich počty výrazne vzrástli, a keď majú nedostatok potravy alebo sa zmení dostupnosť hniezdnych príležitostí, ich počty opäť klesajú.

Pri hmyzožravých druhoch výrazná príčina ich poklesu súvisí aj s tým, že u nás sú takmer všetky prísne sťahovavé. Vtáky nemigrujú preto, že im tu je zima, ale preto, že tu v zime nelieta hmyz a uhynuli by od hladu. Preto musia odletieť, laicky povedané, do teplých krajín, prečkať obdobie, keď je u nás nedostatok potravy, a priletieť späť.

Za milióny rokov, čo to takto funguje, majú títo diaľkoví migranti nastavený vnútorný kalendár a pomocou hviezd a polohy slnka im hormonálne procesy povedia, kedy prišiel čas vrátiť sa na svoje hniezdisko.

No keď sú niekde v subsaharskej Afrike, netušia, aké je u nás počasie, napríklad že je mierna zima a možno bude veľmi skorá jar, s čím bude súvisieť aj skorý nástup a rozvoj hmyzu. Potom sa stáva, že sem priletia podľa svojho tisícročiami overeného kalendára, no v našich zmenených klimatických podmienkach je všetko posunuté skôr a vrchol rozvoja hmyzu, keď je potravy najviac, zmeškajú.

Potom majú menej úspešné hniezdenia, v čase výchovy mláďat je už hmyzu menej, sú horúčavy a suchá, preto majú menšiu úspešnosť hniezdenia. Okrem toho vieme, že na Blízkom východe, kadiaľ migrujú, aj v Afrike, kde zimujú, sa takisto intenzifikuje poľnohospodárstvo, ničia sa mokrade, ťažia sa lesy, vtáky sa lovia pre potravu, ale aj pre zábavu a podobne.

Aj preto početnosť hmyzožravých druhov klesá omnoho viac ako pri druhoch, ktoré sa vedia potravou prispôsobiť. Napríklad sýkorka veľká je počas hniezdenia hmyzožravá, teda v lete nebude žrať slnečnicu. Jednak má dosť hmyzu v prírode a aj pre výchovu mláďat je to lepšia potrava. V zime sa však dokáže prispôsobiť a prežiť aj na slnečniciach. Vďaka tomu nemusí migrovať na také veľké vzdialenosti, ale iba na krátke v rámci Európy. Kvôli tomu aj cíti zmeny počasia, takže sa dokáže prispôsobiť skoršiemu nástupu jari.

Čo vieme na základe vašich dát ešte povedať o vtáčích druhoch vyskytujúcich sa v ľudských sídlach?

V ľudských sídlach máme 23 percent druhov s miernym nárastom početnosti a až 44 percent so stabilnou početnosťou, čiže iba pri 32 percentách druhov početnosť klesá. Dalo by sa z toho usudzovať, že synantropným druhom sa v mestách darí relatívne dobre. Mestá a obce sa naďalej rozrastajú, a preto sa darí druhom, ktoré sa životnému prostrediu ľudských sídel dokážu prispôsobiť.

Druh, ktorého početnosť rastie najviac a ľudia si to všímajú, je holub hrivnák. Je to vták, ktorý sme ešte možno pred tridsiatimi rokmi považovali za lesný druh divého holuba, ktorý v mestách vôbec nehniezdil. Veľmi úspešne sa však prispôsobil prostrediu v mestách.

Čo sa stalo, že ešte pred tridsiatimi rokmi bol lesný a zrazu je mestský?

Neviem na to presne odpovedať. Mohlo sa niečo zmeniť v lesoch, že tam nachádzajú menej potravy, mohlo sa aj stať, že naše parky na sídliskách už tak podrástli, že im pripomínajú les a vyhovujú im. Je takisto zaujímavé, že hrivnákom sa darí viac v mestách ako na dedinách.

Holub je vták, ktorý dokáže prijímať veľmi široké spektrum potravy vrátane ľudských zvyškov. Mláďatá kŕmia takzvaným holubím mliekom, teda natrávenou potravou v hrvoli. Dokážu v tom byť veľmi efektívne a majú úspešné hniezdenia. V mestách nachádzajú dostatok potravy.

Holub hrivnák. Foto: SOS/BirdLife Slovensko

Ako je to s vrabcami? Poklesol ich počet oproti obdobiam spred pár desaťročí?

Áno, a je to dané ako potravou, tak aj úkrytovými možnosťami. Keď sa prejdete po dedine, uvidíte anglické trávniky, kvetinky a zopár veľkých stromov, ale už tam nie je až tak veľa kríkov, zabudnutých rohov, kde sa len vynášal hnoj. Rovnako sa už toľko nechová – vrabce boli vždy tam, kde sa choval dobytok, ošípané, sliepky, pretože sa vedeli nakŕmiť pritom, keď sa sypalo im.

Vrabce sú druhy, ktoré majú rady neporiadok a „špinu“ tradičnej dedinskej krajiny. Toto zmizlo, takže ich početnosť poklesla, ale za ostatných dvadsať rokov vrabec domový aj poľný vychádza stabilne.

Okrem holubov hrivnákov sa zdá, že častejšie v mestách vídame straky. Stúpajú ich počty?

Straka patrí medzi krkavcovité vtáky, ktoré sú veľmi inteligentné. Ak nájdu vhodné podmienky, dokážu ich dobre využiť. Na Slovensku sú regióny, kde sa im darí, a také, kde ich je málo, no nevieme prečo.

Ďalším faktorom je to, že krkavcovité vtáky boli kedysi u nás prenasledované a odstreľované ako škodce, no dnes sú prísne chránené a ich populácie sa postupne spamätávajú.

Prečo boli prenasledované?

Sú všežravé a dokážu aj loviť, vyberajú hniezda mláďat a pripisuje sa im aj podiel na tom, že je menej zajacov či bažantov. Početné populácie spôsobovali gazdom v minulosti škody na obilí. Chránené začali byť, až keď začal platiť zákon č. 287 z roku 1994. Vtedy boli za chránené vyhlásené všetky druhy voľne žijúceho vtáctva na Slovensku a loviť sa mohli už len poľovné druhy, ktoré majú určené obdobie lovu a ďalšie podmienky. Kým neplatil tento zákon, mohli sa strieľať krkavcovité vtáky hlava-nehlava. Hoci sa to nezdá, ich početnosti v minulosti prudko poklesli.

Cestou po vidieku je časté vidieť bocianie hniezda, čo kedysi bolo zriedkavejšie. Ako sa vyvíjajú ich počty?

Je veľmi dôležité, ako ďaleko dozadu sa pozeráme. V 50. a 60. rokoch minulého storočia, keď sa robilo prvé sčítanie bocianov na východnom Slovensku, ich bolo násobne viac. Bolo viac mokradí, neboli zregulované rieky, polia boli viac fragmentované. Napríklad v obci Iňačovce v okrese Michalovce bolo v roku 1953 až 41 hniezd. Priamo v dedine – na stodolách so starými slamenými strechami.

Potom sme však odvodnili celú Východoslovenskú nížinu, zregulovali rieky a tým zničili mokrade, kde bociany nachádzali potravu. Stodoly s trstinovými strechami popadali a ľudia si postavili murované domy s novými strechami a na ne už bociany nechceli, tak im zhadzovali hniezda.

Následne prudko poklesli čísla bocianov, ale s nástupom elektrifikácie si našli náhradné miesta na hniezdenie na elektrických stĺpoch. V súčasnosti je na Slovensku okolo 2 700 párov bocianov, čo je podstatne menej ako v 50. rokoch, ale v súčasnosti zaznamenávame ich mierny nárast.

Bocianom sa venuje pomerne veľká pozornosť a našlo sa riešenie aj s distribučnými spoločnosťami, ktoré majú na starosti elektrické vedenia. Keď si stavajú bociany hniezda na ich stĺpoch, na náklady týchto spoločností sa inštalujú hniezdne podložky na samostatných stĺpoch, kde môžu bociany hniezdiť.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Veľa ľudí, hlavne šoférov, si všíma, že popri cestách je vidieť mnoho dravých vtákov. Pribudli nám?

Dravce sú silní oportunisti a dokážu reagovať na dostatočnú potravnú ponuku. Poznáme takzvané gradačné cykly hrabošov, to znamená, že raz za pár rokov u nich dôjde k populačnej explózii, na čo dravce reagujú tak, že sú schopné zletieť zo širokého okolia. Všímame si to najmä v zimnom období, keď je menej vegetácie a vidíme ich sedávať na stromoch.

Počas premnoženia hrabošov majú dravce aj úspešnejšie hniezdenia, takže miesto dvoch mláďat dokáže myšiak vyviesť aj štyri, podobne aj orol. Z monitoringov vieme, že počty bežnejších dravých druhov ako myšiak a sokol myšiar v rokoch gradácie hlodavcov rastú.

Treba však upozorniť na to, že keď vídavame dravce popri cestách, nemusí to byť len tým, že by ich bolo veľa, ale preto, že na poliach v silne zmenenej a intenzívne obhospodarovanej a vystriekanej poľnohospodárskej krajine – hovoríme tomu aj agrárna púšť – nežije ani hmyz, ani hlodavce.

Pre hlodavce sú preto veľmi často posledným útočiskom, kde dokážu prežiť, priekopy popri cestách. Nestrieka sa to, len sa to párkrát do roka pokosí, tak preto tam žijú a rozmnožujú sa. A kde je potrava, tam sú dravce.

Často sa stáva, že tieto vtáky skončia pod kolesami áut, čo potom vyvoláva reťazovú reakciu – zdochlina vtáka priláka ďalšie dravce či krkavcovité vtáky, ktoré sú aj mrchožrúty, a tie sa opäť stávajú obeťami dopravných kolízií. Z ciest sme tak vytvorili takzvanú ekologickú pascu, v ktorej hynú tisíce vtákov, ale aj iných živočíchov.

Spomínali ste, že najviac ohrozené sú u nás vodné druhy vtákov a že niektoré sú dokonca u nás už vyhynuté. Čo je hlavnou príčinou?

Z našich dát vyplýva, že z pätnástich druhov vtákov žijúcich v mokradiach, ktorých dlhodobé trendy sme dokázali vyhodnotiť z monitoringu bežných druhov vtákov, má polovica mierny pokles a tretina silný pokles početnosti. Najviac svrčiak zelenkavý a svrčiak riečny. Medzi vtákmi mokradí nemáme žiaden druh s nárastom a len jeden je stabilný.

Mokraď je široký pojem pre akékoľvek prostredie ovplyvnené vodou – rieka, vodná nádrž, ale aj pravidelne sa zaplavujúca lúka či dočasná poľná mláka. Ide celkovo o najviac ohrozený biotop nielen na Slovensku, ale celkovo v Európe. Dochádza k ich ničeniu či zmenšovaniu prostredníctvom odvodňovania pre poľnohospodárstvo, výstavbu, infraštruktúru.

U nás dostali mokrade najviac na frak v 50. až 80. rokoch minulého storočia, keď sme vykonali rozsiahle protipovodňové opatrenia, rieky sme spútali hrádzami, napriamili korytá a za účelom vytvorenia obilnice Slovenska na západe a východe krajiny odvodnili tisíce hektárov sceľovaním pozemkov a hydromelioráciami, teda plošným vybudovaním siete odvodňovacích kanálov s cieľom zúrodnenia pôdy. O tieto mokrade prišli vtáky, ktoré tam dovtedy hniezdili.

Mokraď na Medzibodroží. Foto: Ervín Hrtan

Núka sa otázka, či nie je pre nás lepšie mať úrodnú pôdu miesto nejakých zbytočných mokradí len pre vtáky.

Áno, ak by boli mokrade zbytočné a bolo by to len kvôli vtákom. Význam a mnohoraké funkcie mokradí sa však nedajú úplne prepočítať na peniaze. V prvom rade je to zásobáreň vody v krajine. Keď nemáme mokrade, tak to, čo v zime naprší a nasneží, odtečie preč a potom chýba v čase, keď ju potrebujeme. Mokrade fungujú ako špongie, ktoré v čase povodní dokážu absorbovať veľa vody a pomáhajú nám chrániť sa pred dôsledkami extrémnych zrážok.

Keď je krajina suchá a náhle príde silný dážď, pôda to nedokáže absorbovať a ohrozuje nás povodňami. Mokrade nás chránia aj pred suchom tým, že v čase bez zrážok zo seba vodu postupne uvoľňujú. Aj v praxi vidíme, že v lete mávame horúčavy a suchá, no v regiónoch, kde sa mokrade zachovali alebo ich obnovujeme, je lepšia klíma a stabilnejší ekosystém.

Mokrade sú takisto oblasťami s vysokou biodiverzitou. Čím je vyššia, tým je lepšia odolnosť krajiny voči extrémnemu počasiu.

Okrem toho majú aj rekreačný význam, využívajú ich rybári, je tam turizmus, pretože tam možno budovať krásne náučné chodníky. U nás na Sennom, kde obnovujeme mokrade, sa venujeme aj turizmu a ľudia tam chodia radi.

Reportáž z vtáčieho raja na východeVzácne druhy pre tohtoročné sucho ani nezahniezdili

Jana Holubčíková

Zmeny v počasí, ktoré spomínate, sú pravdepodobne spôsobené nielen úbytkom mokradí, ale aj klimatickými zmenami. Dochádza u nás vplyvom otepľovania k zmenám, čo sa týka tu žijúcich vtáčích druhov?

Ľudský život je obvykle príliš krátky na to, aby sme dochádzali takéto zmeny zachytiť, no teraz sa dejú tak rýchlo, že pozorujeme aj nové druhy a sledujeme, ako iné druhy miznú. K niektorým zmenám dochádza jednoducho preto, že vtáky dokážu preletieť obrovské vzdialenosti. V teréne je veľa ľudí a dnes je dosť populárny aj birdwatching – pozorovanie a fotografovanie vtákov –, tak nám tak ľahko neuniknú veci, ktoré nám kedysi možno unikali.

Napriek tomu sme v ostatných pár rokoch zaznamenali hniezdenia druhov, ktoré nie sú náhodné. Aj v okolitých krajinách zaznamenali, že sa ich severná hranica rozšírenia posunula ďalej. Jedným z takých druhov je hltavka chochlatá, ktorá bola pred pár rokmi známa ako hniezdiaca v stredomorskej oblasti. Vo Francúzsku sa šírila na sever už niekoľko rokov, podobne sa začala objavovať aj v Maďarsku a v roku 2020 prvýkrát zahniezdila na Slovensku. Je to veľmi pekná biela volavka; ak poznáte z prírodopisných filmov vtáky, ktoré sa v Afrike vozia na chrbtoch hrochov a pakoní, vyzobávajú im parazity z kože, tak to je ten druh.

Ďalším je ibisovec hnedý, typický je zakriveným zobákom, ten máme u nás potvrdený od roku 2023. Môžeme však očakávať, že ďalej na sever sa budú posúvať suchomilné a teplomilné druhy, napríklad včelárik zlatý. Bežne hniezdil na južnom Slovensku, no už máme dokázané hniezdenia aj zo severu v Turčianskej kotline, na Liptove či Hornej Orave.

Hltavka chochlatá. Foto: Slávka Michalková

Ktoré druhy nám pre otepľovanie ubúdajú?

Z bežných druhov za ostatných dvadsať rokov najvýraznejší pokles početnosti, ktorý pripisujeme klimatickým zmenám, pozorujeme u drozda kolohrivého. Hniezdi na hornej hranici smrekových lesov, teda biotope, ktorý sa veľmi mení. Najviac ohrozené druhy budú tie, ktoré vyžadujú chladnejšie, alpínske podmienky.

Ktoré druhy u nás už vyhynuli?

Drop malý, ležiak úhorový či hvizdák veľký nedokázali v intenzívnej poľnohospodárskej krajine prežiť a na Slovensku sú už vyhynuté. Najnovším druhom, ktorý vyhynul celosvetovo, je hvizdák tenkozobý, pričom s veľkou pravdepodobnosťou migroval aj cez Slovensko. Vyhlásený za globálne vyhynutého bol v roku 2024, lebo jeho hniezdiská na Sibíri boli zlikvidované a vedci sa zhodli na tom, že vzhľadom na poznatky neexistuje nádej, aby ešte niekde tento druh dokázal prežívať.

Pri téme vodného vtáctva je ešte podstatná otázka kormorána. Slovenský rybársky zväz upozorňuje na to, že tieto vtáky konzumujú príliš veľa rýb a niektorým druhom vraj hrozí to, že z vodných tokov vymiznú. Je podľa vás potrebné regulovať kormorána a uľahčiť podmienky jeho lovu?

Problematika kormorána je veľmi komplexná a zároveň citlivá, objavuje sa v nej mnoho dezinformácií. Kormorán je v našej prírode pôvodný a prirodzene sa vyskytujúci druh, ktorý tu bol skôr ako rybári. Ako hniezdič je u nás veľmi vzácny a žijú u nás podľa mojich vedomostí len dve hniezdne kolónie – jedna na Dunaji a jedna na Východoslovenskej nížine, takže naša hniezdna populácia kormoránov nie je taká početná, aby spôsobovala neúnosné škody na rybách.

Aj v severnej Európe bol pred pár desaťročiami veľmi vzácny a hrozilo jeho vyhynutie, preto ho začali krajiny Škandinávie a Pobaltia prísne chrániť. Jeho populácia sa pozviechala a dnes je na severských hniezdiskách veľmi početný. Tieto severské populácie zimujú aj u nás a od jesene do jari prirodzene žerú ryby v našich vodných plochách.

To je možné z viacerých dôvodov. V minulosti, keď boli v našich podmienkach mrazivé zimy, rieky a vodné nádrže zamŕzali, kormorán sa k potrave nedostal a ryby mohli nerušene zimovať pod ľadom. Do prirodzených vodných tokov sme však postavili rôzne priehrady a vodné elektrárne, ktoré vytvorili bariéry pre ryby a zároveň voda vytekajúca pod prehradeniami nezamŕza ani v najtuhších mrazoch, a tak sme pre ryby vytvorili doslova pasce, kde sa zhromažďujú a stávajú sa ľahkou korisťou pre kormorány.

V dôsledku globálnych zmien klímy sú navyše zimy veľmi mierne, vodné plochy už takmer vôbec nezamŕzajú. Treba priznať, že zimujúce populácie kormoránov sú v posledných rokoch veľmi početné a spôsobujú škody aj našich pôvodných, často chránených druhoch rýb, ale zato, že sme mu tu vytvorili ideálne podmienky, ten chudák kormorán nemôže.

Súhlasím s tým, že jednou z možností, hoci podľa mňa tou krajnou, je aj odstrel a plašenie kormoránov. Veľmi otvorene a konštruktívne sa o tejto možnosti rozprávame so Slovenským rybárskym zväzom a Slovenskou poľovníckou komorou aj v týchto dňoch, pretože sa nastavujú podmienky pre novú výnimku.

Chcel by som povedať, že kormorán nie je jediný ani najväčší problém rýb v našich riekach a jeho odstrel nie je všeliek. Aj touto cestou vyzývam rybárov a poľovníkov, aby sa viac zasadzovali o problematiku kvality vody, revitalizáciu riek, odstraňovanie bariér na tokoch, zarybňovanie pôvodnými druhmi a, naopak, potláčanie inváznych a nepôvodných druhov rýb.

Kormorán veľký. Foto: SOS/BirdLife Slovensko

Hovorili sme o údajoch počtov vtákov za ostatných dvadsať rokov. Ako sa tieto čísla získavajú?

Trendy, ktoré som spomínal, pochádzajú z dlhodobého monitoringu bežných druhov vtáctva. Ten hodnotí len vybrané druhy, ktoré dokážeme monitorovať takzvanou metódou bodových transektov. Voláme ich bežné, lebo sú, respektíve v minulosti boli, viac početné. Na Slovensku máme okolo 190 bodových transektov, teda lokalít, z ktorých každá pozostáva z pätnástich až dvadsiatich sčítacích bodov, najčastejšie sú v nejakej línii. Vzdialenosť medzi dvomi bodmi musí byť aspoň tristo metrov.

Ako pozorovateľ ráno o štvrtej vyrazím z domu, prídem k prvému bodu, päť minút tam stojím a zapíšem všetko, čo počujem.

Takže musíte poznať spev každého vtáčieho druhu?

Áno, dokonca rozlišujeme, čo je do sto metrov a čo nad sto metrov, aby sme vedeli vypočítať aj hustoty, dominancie a ďalšie charakteristiky.

Keď počujete dvakrát po sebe ten istý spev, ako viete, či sú to dva jedince alebo ten istý?

Robí sa to v hniezdnom období a tieto hlasové prejavy sú teritoriálne, teda samec si tým obhajuje svoje teritórium a cudzieho vtáka by tam nepustil. Čiže keď počujem z určitého smeru spievať drozda čierneho a o dve minúty z toho istého smeru ten istý spev, je to stále ten istý drozd.

Takýchto bodov mám dvadsať a do poludnia to musím celé prejsť. Pomáhajú nám najmä dobrovoľníci ornitológovia. Za dvadsať rokov bol takmer celý výskum založený na dobrovoľníkoch, len v jednej sezóne časť mapovateľov finančne podporila Štátna ochrana prírody a veríme, že takáto spolupráca bude pokračovať.

Čo vtáky, ktoré nespievajú?

Tie unikajú pozornosti. Nie je to metóda, ktorou monitorujeme sto percent, ale len tie, ktoré sa v tom prostredí ozývajú. Máme tak aj množstvo druhov s neistým trendom, lebo nemáme o nich dostatok údajov.

Okrem tejto metódy sa robia cielené monitoringy niektorých vzácnejších druhov, ktorých je menej, napríklad dravce, sovy, vodné vtáky.

Minister životného prostredia Tomáš Taraba v októbri kritizoval projekt vašej organizácie, „ako analyzovať stepné vtáky na Slovensku, ktoré žiadne stepi nemá“. Ďalej napísal: „Zadarmo chodiť chrániť prírodu, ako ústava prikazuje každému občanovi, sa im nechce. Chrániť prírodu cez miliónové projekty, kde 90 percent výdavkov ide na mzdové výdavky, ich baví viac.“ Čo na to hovoríte?

To je toľko klamstiev, že ani neviem, kde začať. Projekt sme podali spolu s ochranárskym združením BROZ a je zameraný nie na analyzovanie, ale praktickú ochranu stepných druhov vtákov. Je v ňom vybratých desať európsky významných druhov, pre ktoré sú vyhlásené chránené vtáčie územia. Na južnom Slovensku je viacero území, ktoré sme do toho projektu zahrnuli. Ide o lokality, kde plánujeme prakticky obnovovať stepi.

Minister Taraba tvrdí, že na Slovensku stepi nie sú. Je to tak?

Step je bezlesie. V našich podmienkach stepi, samozrejme, sú a vždy boli. Prirodzene u nás step vzniká buď nejakými geologickými, pedologickými, alebo klimatickými podmienkami, ktoré limitujú rast lesa, teda že prostredie je nevýživné a les sa tam nedokáže uchytiť. Často sú to strmé svahy, kde sú zosuvy, južné svahy na vápencoch ako v Slovenskom krase, chudobné piesčité pôdy ako na Záhorí, kamenné moria ako v Štiavnických vrchoch či Cerovej vrchovine a podobne.

Aj mokraď je step?

Áno, môže byť aj mokrá step, teda sa tam strieda suché a mokré obdobie, čo stromom nemusí vyhovovať. Ďalší spôsob, ako v našich podmienkach prirodzene vznikali stepi, je prirodzená pastva veľkými kopytníkmi. Pred stovkami a tisíckami rokov u nás žili divé kone, pratury, mamuty, nosorožce a iné veľké bylinožravce, ktoré krajinu spásali a pretvárali. Zďaleka to nebolo tak, že všetko bolo zalesnené. Vznikali miesta, ktoré tieto zvieratá spásali a tak vytvárali step.

Špecifickým a u nás veľmi vzácnym typom stepných biotopov sú slaniská, čo sú miesta, ktoré v jarnom období zatopí voda, v lete to vysychá, na povrchu sa vymineralizujú pôdne soli, čo nevyhovuje stromom, ale len špecifickým rastlinám, ktoré sú u nás mimoriadne vzácne. Slanísk už máme veľmi málo.

Ďalší typ je kultúrna step, teda človekom vytvorené polia, lúky – oblasti, kde nedovoľujeme vyrásť lesu. Kultúrna step, teda polia a lúky, tvorí takmer šesťdesiat percent rozlohy Slovenska.

Čo je obsahom tohto projektu?

Väčšina jeho aktivít je v obnove pastvy na stepných biotopoch, ale aj v lokalitách, ktoré zarastajú drevinami, a step tým zaniká. Chceme pásť dobytok, kone, ovce, kozy na stovkách hektárov, o ktoré nemá nikto záujem sa starať. Je to v chránených územiach, sú to často podmáčané lokality, kde farmárčenie z ekonomického hľadiska bez vonkajšej podpory nemá význam. Pre ochranu prírody a zachovanie biodiverzity stepných biotopov je však pastva nevyhnutná.

Súčasťou tohto projektu je aj to, že chceme miestnych obyvateľov presvedčiť a finančne motivovať, aby začali pásť dobytok aj na ornej pôde, kde sa dnes intenzívne hospodári.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Aký je rozpočet a financovanie projektu?

Podali sme ho do Programu LIFE, čo je špeciálny program určený na financovanie ochrany druhov alebo biotopov európskeho významu v sústave Natura 2000.

Európska komisia nám prispela 67 percentami z potrebnej sumy, čo tvorí 4,4 milióna eur, s tým, že zvyšných 33 percent musíme zabezpečiť z iných zdrojov. Celková suma projektu je 6,6 milióna eur, za ktoré plánujeme obnoviť stovky hektárov stepí, vytvoriť podmienky pre hniezdenie vzácnych druhov, založiť malú remeselnú syráreň, podporiť prírodný turizmus, ale aj miestnych farmárov, informovať verejnosť.

Ministerstvo životného prostredia má finančný nástroj na kofinancovanie projektov LIFE, ktorý fungoval takmer 20 rokov a zatiaľ vždy nám a mnohým iným mimovládkam, ale aj štátnym inštitúciám pomohlo s kofinancovaním LIFE projektov, ktoré sú jedným z mála finančných zdrojov na praktickú ochranu prírody a napĺňanie národných aj európskych politík v oblasti ochrany prírody.

Slovensko sa pri vstupe do Európskej únie zaviazalo, že bude vytvárať chránené vtáčie územia a zabezpečí takú starostlivosť o biotopy európsky významných druhov vtákov, že ich počty nebudú klesať, ale sa zlepšia.

Kedy ste projekt spustili?

Začal sa v decembri 2022 za vlády Eduarda Hegera, potom prišla úradnícka vláda, no výzva na kofinancovanie sa stále nejako odkladala. Bola vypísaná, žiadosti boli podané, projekty posúdené, odporučené na schválenie a rozhodnutia pripravené na podpis ministrom. Potom prišli predčasné voľby, a hoci minister Chrenko mal všetky žiadosti – aj iných projektov – na stole, podpis nechal na nového ministra.

Vieme, že súčasná vláda voľby vyhrala s predvolebnými sľubmi, že zatočia s mimovládkami, ale dlho sa nič nedialo a my sme nevedeli, na čom sme. Potom výzvu znova otvorili, žiadosti dali na opätovné posúdenie Rade environmentálnych projektov, čo je poradný orgán ministra. Boli sme to obhájiť, aj sa im to páčilo, ale chceli, aby sme znížili rozpočet. Upravili sme to, žiadali sme podstatne nižšiu sumu, ako reálne potrebujeme, potom to rada odporučila a Taraba to napriek všetkému nepodpísal.

Keď ho 21 mimovládok vyzvalo na odstúpenie, prišlo nám rozhodnutie, že to zamieta. Zamlčal pritom fakt, že výzvu neiniciovala ani nepodpísala žiadna z organizácií, ktorá žiadala o kofinancovanie LIFE projektov.

Čo to teraz pre vás znamená?

Projekt už beží, kúpili sme časť pozemkov, inde sme sa dohodli s miestnymi farmármi, kde sa dlhodobo nedarí pásť ani kosiť, zamestnali sme ľudí, ktorí rozbiehali projekt. Keďže sa to stoplo, projekt sme museli pribrzdiť a prepustiť väčšinu ľudí, kým sa situácia nevyrieši.

Hrozí aj to, že budete musieť vrátiť peniaze z Európskej únie?

Zatiaľ sme dostali prvú splátku. Je viac možností a stále to nevzdávame. Skúšame získavať peniaze cez rôzne nadácie, spustili sme verejnú zbierku. Projekt je na šesť rokov, takže máme čas, aby sme to postupne vyriešili. Ak sa to však nepodarí, budeme sa musieť rozprávať s Európskou komisiou, či projekt predčasne ukončíme a budeme musieť peniaze vrátiť alebo nám niečo z výdavkov uznajú.

Taraba vám vyčítal aj to, že 90 percent z rozpočtu má ísť na vaše mzdy.

Opäť klamstvo. Personálne výdavky projektu tvoria asi 28,5 percenta rozpočtu projektu, ale keď sa bavíme o čistej mzde, tak je to len 15,7 percenta. Takmer 13 percent celkového rozpočtu, čo predstavuje okolo 850-tisíc eur, by sa len z odvodov za zamestnancov vrátilo do štátneho rozpočtu.

Odhadli sme, že spolu s ďalšími odvodmi a daňami, ktoré by sa vďaka projektu odviedli do štátneho rozpočtu za tovary a služby, by štát získal približne 2,3 milióna eur, takmer o milión viac, ako mal na projekt prispieť.

Takýto veľký projekt sa, samozrejme, nedá realizovať dobrovoľnícky, hoci sme občianske združenie. Vyžaduje si náročný projektový aj finančný manažment, odborníkov na zoológiu, ekológiu a najmä poľnohospodárstvo, čo sú všetko vysoko kvalifikované pozície, ale má vytvoriť aj nové pracovné miesta pre pastierov a technických pracovníkov v poľnohospodárstve.

A to nie v Bratislave, ale na vidieku napríklad pri Komárne a Nových Zámkoch alebo v málo rozvinutých regiónoch pri Rimavskej Sobote, Michalovciach či Trebišove, odkiaľ ľudia utekajú za prácou inde. Mne z toho vychádza, že odmietnutím kofinancovania nášho projektu minister životného prostredia poškodil ochrane prírody, obral štátnu pokladnicu o takmer milión eur a vyháňa ľudí z vidieka. A neboli sme jediným projektom, ktorý takto potopil.

Asi nie je reálne, aby sme skoncovali s poľnohospodárstvom a vrátili všade mokrade. Čo by podľa vás teda mohol štát spraviť, aby sa situácia s ubúdajúcimi biotopmi pre mnohé druhy vtákov zlepšila?

Vtáky sú veľmi rôznorodá skupina živočíchov, ktorá osídľuje všetky biotopy, takže je ťažké povedať, čo presne treba spraviť. Podstatné je zachovať a chrániť pestrosť životného prostredia, aby vtáky mohli naďalej žiť.

Najohrozenejšie druhy vtákov u nás sú vodné, preto je dôležité, aby štát chránil mokrade, no máme ich už tak málo, že ich treba vytvárať nanovo. Voda je silný živel a obnovovanie mokradí je veľmi rýchle, ak na to vytvoríme podmienky. Európska únia na toto schválila nástroj – Zákon o obnove prírody, ktorý sa schválil minulý rok a podpísal ho aj minister Taraba. Slovensko sa teda zaviazalo obnovovať krajinu.

Ďalšou veľmi ohrozenou skupinou sú vtáky lúk a pasienkov. Na ich ochranu sa vytvárajú biopásy a úhory na poliach – tie už robili naši dedovia a pradedovia. Niekedy sa stačí vrátiť k veciam, ktoré robili naši predkovia. Aj na toto dnes existujú finančné nástroje pre poľnohospodárov. Z monitoringov vidíme, že takto sa rýchlo dokážu vrátiť druhy, ktoré už z našej krajiny takmer vymizli, ako napríklad pŕhľaviare, trasochvosty žlté či škovránky.

Čo môže pre ochranu vtákov spraviť bežný človek?

Základ je, aby ľudia otvorili oči, uši a srdcia pre prírodu. Ťažko niekomu povedať, aby urobil to či ono, keď k tomu človek nemá vzťah a nanajvýš ho vrana otravuje krákaním. Mimochodom, vrana je veľmi dôležitá pre udržanie rovnováhy v prírode.

Okrem toho môžeme aj v mestách zakladať trávniky, ktoré nebudú sterilné a pravidelne kosené, ale necháme tam vykvitnúť kvety nielen pre hmyz, ale aj pre niektoré vtáčie druhy, ktoré na zemi hniezdia, napríklad pipíšky chochlaté.

Môžeme takisto vešať búdky na hniezdenie pre dutinové hniezdiče, na záhrade je dobré nechať nejaký kúsok „divočiny“, kríky, černičie, kde taktiež môžu vtáky vyhniezdiť alebo sa ukryť.

V zimnom období ich môžeme prikrmovať. Pritom treba dodržať základné pravidlá, najlepšia je na to slnečnica, kŕmidlo treba niekedy vyčistiť a vydezinfikovať. Nemali by sme prikrmovať solenou potravou či údeninami, to im môže skôr uškodiť.