Veľký rozvod demokracie a liberalizmu Na Západe sa rozpadá manželstvo, ktoré malo trvať naveky

Zoznámili sa už dávno, je to vyše dvesto rokov. Zozačiatku ich vzťahu nikto šancu veľmi nedával, ale po druhej svetovej vojne to už vyzeralo, že spolu zostanú naveky, akoby boli dokonale splynuli do jedinej bytosti.

Idyla sa však skončila. Manželská kríza je v plnom prúde a je vcelku jedno, či najskôr začal toxický manžel – liberalizmus – týrať svoju ženu demokraciu alebo najprv ona začala flirtovať s „populistami“.

Krátko po Trumpovom víťazstve publikovala agentúra AP News prieskum s názvom Demokracia bola motivačným faktorom nielen pre voličov Harrisovej, ale aj Trumpa. Reagovala tak na vlnu povolebných komentárov, v ktorých sa do protikladu stavali voliči demokratov poháňaní obavami z ohrozenia demokracie a Trumpovi priaznivci, pre ktorých boli hlavné ich žalúdky a fóbie – ekonomika a migranti.

V posledných rokoch sú skoro každé voľby v západnom svete od Paríža po Bratislavu, od Los Angeles po Varšavu vykresľované ako osudový boj o záchranu demokracie. Zdvíhajúca sa vlna antiliberálneho pravicového populizmu sa vníma ako ohrozenie slobody a vyzývatelia liberálneho mainstreamu ako kamuflovaní autoritári, čo krásne ukazuje rozruch okolo „hajlovania“ Elona Muska alebo titulok článku Anne Applebaumovej Trump hovorí ako Hitler, ako Mussolini, ako Stalin.

„Keď oni vyhrajú, ďalšie voľby už nebudú,“ počujeme opakovane v rôznych krajinách a jazykoch. Z perspektívy spomínanej analýzy AP News je zrejmé, že sa liberáli tradične pripravujú na minulú vojnu. V skutočnosti sa obranou demokracie oháňali jedni i druhí. Iba tým každý myslel niečo iné.

Rozpor už nielen mimo centra Západu

Staroveká demokracia bola postavená na vôli väčšiny. Liberálna demokracia, ako ju poznáme dnes, teda systém, v ktorom je vôľa väčšiny obmedzovaná systémom „bŕzd a protiváh“ a princípmi základných práv, je javom relatívne novým.

Jeho hegemónia vrátane predstavy, že ide o univerzálne najlepšie zriadenie, je až následkom víťazstva Západu vo svetovej a potom v studenej vojne. Až vtedy došlo vo verejnom vnímaní k úplnému splynutiu oboch zložiek. Liberálna demokracia sa stala jednoducho „demokraciou“ bez ďalších prívlastkov. Vykročilo sa tak k dnešnému zmäteniu pojmov.

Liberálna demokracia, ako ju poznáme dnes, teda systém, v ktorom je vôľa väčšiny obmedzovaná systémom „bŕzd a protiváh“ a princípmi základných práv, je javom relatívne novým.

Opojenie predstavou, že liberálna demokracia je posledným štádiom vývoja ľudstva, už máme za sebou. Prvý šok spôsobilo zistenie, že veľká časť nezápadného sveta sa s touto predstavou nestotožňuje, nie je ochotná ju prijať a že neexistuje zákonité prepojenie medzi civilizačným rozvojom a prijatím liberálnodemokratického modelu.

Fareed Zakaria pre tento nový typ štátov použil pojem „neliberálna demokracia“ – spájalo ich oddelenie „volebného mechanizmu“ od „princípu liberálneho konštitucionalizmu“. Avšak vtedy, na konci deväťdesiatych rokov, hovoril o krajinách mimo vnútorného okruhu západného sveta: „Od Peru po Palestínu, od Sierry Leone po Slovensko, od Pakistanu po Filipíny vidíme vzostup tohto znepokojivého fenoménu medzinárodnej politiky.“

Vzápätí však prišiel ďalší šok. Prežívame ho už nejaký čas, ale nie sme ochotní priznať si ho. Tentoraz totiž nejde o „iné kultúry“, „nevhodné“ pre liberálnu demokraciu. Manželstvo medzi demokraciou a liberalizmom sa otriasa už aj na Západe.

Nejaký čas bolo možné argumentovať, že známky tejto krízy majú predovšetkým nové (a teda nezrelé) liberálne demokracie bývalého východného bloku, ktoré (ako píše napríklad Ivan Krastev) prežili veľké sklamanie z toho, že sa im nedarí dohnať a presne skopírovať vyspelejší Západ. Koniec koncov, bol to Viktor Orbán, kto sa ako prvý k pojmu neliberálna demokracia hrdo prihlásil.

Vzostup antisystémových strán v Európe a triumfálny návrat Donalda Trumpa v USA spôsobuje, že krízu nemožno bagatelizovať poukazom na našu východoeurópsku zaostalosť.

Keď sudcovia vládnuAko justícia narúša krehké pravidlá demokracie v Rumunsku a Taliansku

Maciej Ruczaj

Premena liberalizmu na progresivizmus

Niekedy v prvej dekáde nového storočia sa začal zrýchľovať proces hlbokej krízy dôvery spoločností v doterajší politicko-ekonomický systém naprieč celým Západom. Čoraz väčšie segmenty týchto spoločností začínajú spochybňovať všetko, čo je im zhora ponúkané, a zároveň sa obzerať po alternatívach, ktoré by umožnili tento negatívny sentiment politicky artikulovať.

Diagnózy toho, ako sme sa do tejto situácie dostali, sa dramaticky líšia. Kritici poukazujú na vnútorné príčiny krízy.

Ide na jednej strane o postupnú premenu liberalizmu na progresivizmus, teda dogmatickú ideológiu s rysmi politického náboženstva. Anglický filozof John Gray patril medzi prvých klasických liberálov, ktorí už na konci osemdesiatych rokov varovali pred vnútorným vývojom liberálneho myslenia smerom k viere v možnosť „racionálnej rekonštrukcie ľudskej spoločnosti“ a nahradenia princípu slobody a common sense „racionalistickou intelektuálnou aroganciou zmiešanou so sentimentálnym náboženstvom“.

Ako píše nestor poľského liberalizmu Ján Rokita: „Časom tento konštruktivistický projekt prišiel aj o svoju deklarovanú racionalitu. Ideál človeka ako rozumnej a morálnej bytosti, ústrednej pre liberálnu tradíciu, bol úplne zabudnutý.“

Mark Lilla uviedol, že „americký liberalizmus upadol do akejsi morálnej paniky v otázkach rasy, pohlavia a sexuálnej identity, ktorá deformovala poslanie liberalizmu a znemožnila mu stať sa jednotiacou silou“.

Premena liberalizmu neušla pozornosti ani ďalších výrazných liberálnych intelektuálov. Mark Lilla už v roku 2016 kategoricky uviedol, že „americký liberalizmus upadol do akejsi morálnej paniky v otázkach rasy, pohlavia a sexuálnej identity, ktorá deformovala poslanie liberalizmu a znemožnila mu stať sa jednotiacou silou“.

Ivan Krastev poukazoval na to, že odpor k liberalizmu v krajinách strednej Európy vyplýva z toho, že bola „komunistická ortodoxia nahradená ortodoxiou liberálnou“.

Britský The Economist, historicky kľúčový denník liberálneho sveta, v manifeste k 175. výročiu svojho vzniku napísal: „Nastal čas, aby bol liberalizmus opätovne definovaný. Liberáli musia venovať menej času tomu, aby zapudzovali svojich kritikov s tým, že sú to hlupáci a tmári, a, naopak, viac času venovať zlepšovaniu toho, čo je zlé.“

Obmedzená schopnosť vybrať si inú politiku

Táto schopnosť sebareflexie však zostáva vzácna. Prevláda predstava, že dnešná kríza má predovšetkým „kognitívny charakter“. Zmenu verejnej mienky vyvoláva informačný chaos a manipulácia s informáciami vo verejnom priestore, nezávisle od toho, či ich pôvodcami sú populisti, cudzie mocnosti či algoritmy sociálnych sietí (prípadne sprisahania všetkých dohromady).

Presvedčenie, že najväčším zlom sú dezinformácie, preniklo tento rok aj do prejavu českého prezidenta Petra Pavla v Deň pamiatky obetí holokaustu. A ak sú voliči akousi nezrelou a ľahko manipulovateľnou masou, problém sa dá vyriešiť „výchovou a osvetou“, teda väčšou kontrolou informačných tokov.

V tomto type uvažovania si neliberálna demokracia nachádza aj svojho soka – „nedemokratický liberalizmus“. Realitou dnešnej politiky na Západe je totiž systematické zužovanie priestoru demokracie ako možnosti verejnosti slobodne zvoliť pre svoju krajinu inú politiku.

Dochádza k nemu na jednej strane pomocou byrokraticko-právnych mechanizmov strážených politicky čoraz aktívnejšou justíciou (a v prípade Európy navyše istených inštitúciami EÚ), na strane druhej politickou kartelizáciou, teda postupným zbližovaním pozícií hlavných politických strán v mene obrany pred populistami.

To prvé teraz zakúša talianska premiérka Giorgia Meloniová, ktorej pokusy o riešenie migračnej krízy systematicky blokujú aktivistickí sudcovia. Podobná zrážka čaká pravdepodobne aj Donalda Trumpa.

Bude Meloniová nasledovať PiS?Revolúcia „na obranu demokracie“ alebo Ako sudcovská loby bojuje proti konzervatívnym vládam

Jan Rokita

Toho druhého sa podľa všetkého dočká opäť Nemecko, ktoré v nadchádzajúcich voľbách vyrieši nespokojnosť s vládou Olafa Scholza hlasom pre zmenu pod vedením Fridricha Merza, ktorého výsledkom však bude – v mene obrany demokracie pred AfD – zrejme nejaká forma veľkej koalície, pravdepodobne s účasťou SPD.

So silnejúcou antisystémovou vzburou narastá aj frustrácia obhajcov liberálneho poriadku a snaha poistiť si jeho väčšiu predvídateľnosť. Napríklad pomocou prostriedkov „boja s dezinformáciami“ či využívaním nástrojov trestného práva.

So silnejúcou antisystémovou vzburou narastá aj frustrácia obhajcov liberálneho poriadku z „nespoľahlivosti“ demokratických mechanizmov, a teda snaha poistiť si jeho väčšiu predvídateľnosť. Napríklad pomocou prostriedkov „boja s dezinformáciami“ či využívaním nástrojov trestného práva. „Keď veci idú iným smerom, máme svoje nástroje,“ vyhlásila šéfka Európskej komisie Ursula von der Leyenová pred poslednými talianskymi voľbami.

Tento vzostup „militantného liberalizmu“ vysvetľuje aj autoritu, ktorú teraz v Európe požíva poľský premiér Tusk. Ten už viac ako rok dokáže vládnuť v podmienkach neoficiálneho „výnimočného stavu“, v ktorom sa rad neštandardných postupov exekutívy vysvetľuje nutnosťou „obnovy právneho štátu“.

V prípade rumunských prezidentských volieb viedla kombinácia obáv z vonkajších vplyvov a obhajoby záujmov súčasného establišmentu k doteraz nemysliteľnému kroku – zrušenie už uskutočnených volieb aj napriek tomu, že k priebehu hlasovania neboli žiadne výhrady.

Náhly rozpad alebo revolúcia zdravého rozumu

Rumunská kauza viedla filozofa Marka Cichockého k otázke, či je demokracia v Európe skutočne všeobecne uznávaným politickým zriadením a či idea demokracie a občianskych slobôd je naozaj hodnotou, na ktorú nechceme rezignovať. Podľa Cichockého bola moderná liberálna demokracia postavená na základoch krehkej rovnováhy medzi záujmami oligarchických elít a ľudu.

V posledných rokoch západné spoločnosti čoraz viac pociťujú úplne reálne následky realizácie niektorých z dogiem progresivizmu, či už v podobe migračnej a energetickej krízy, alebo radikálnych teórií v oblasti rodiny a pohlavia.

Zároveň sa čoraz rýchlejšie roztvárajú nožnice medzi víťazmi globalizmu a porazenými. Pociťujú ich predovšetkým nižšie vrstvy, a to za dlhodobého nezáujmu elít.

Práve toto zrejme mienili mnohí americkí voliči, ktorí hlas pre Trumpa chápali ako hlas pre demokraciu. Ako píše politológ Michał Kuz, od ktorého som si vypožičal úvodnú metaforu „domáceho násilia“ vo zväzku liberalizmu a demokracie, „volili suverenitu amerického ľudu, ktorý sa dožadoval naplnenia demokracie reálnym obsahom, proti úradnícko-právnej meritokracii snažiacej sa pole demokratickej politiky postupne obmedzovať“.

Okno príležitostíMy sme preliezli, iným sa to nepodarilo

Maciej Ruczaj

Keď vidíme zástup miliardárov zo Silicon Valley, doteraz vyznávačov dogmatického progresivizmu, zošikovaných za Trumpom počas inaugurácie, môžeme si povedať, že s „ľudovou suverenitou“ to možno nebude také horúce a že sa veľa musí zmeniť, aby všetko zostalo pri starom.

No rozpad spoločnosti na dva tábory, ktorým je blízka apokalyptická predstava politiky a spoločne roztáčajú toxickú špirálu polarizácie, je faktom. Samozrejme, všetko navyše komplikuje „svet tam vonku“, teda skutočnosť, že Západ sa v posledných rokoch ocitol v stave „divnej vojny“ s mocnosťami, ktoré sa netaja túžbou po zničení súčasného medzinárodného poriadku a aktívne sa pokúšajú do vnútorného života západných spoločností zasahovať.

Hlavne my v strednej Európe, ktorej krátke „okno príležitosti“ bolo späté práve s hegemóniou liberálneho poriadku, by sme mali mať eminentný záujem na tom, aby nasledujúci vývoj nebol náhlou entropiou, ale skôr skutočnou „revolúciou zdravého rozumu“. Už citovaný John Gray ju krátko po Trumpovom víťazstve nazval „nutnosťou získať späť kontakt s realitou“.

Text bol paralelne uverejnený v týždenníku Echo.