Neposlušná stredná Európa Sme iba zaostalí a nezrelí alebo je národné cítenie našou oporou a symbolom odporu?

Pavel tým dobre zvýraznil dôležitý rozdiel vo vnímaní štátnej suverenity medzi českou tradíciou a ostatnými susedmi z regiónu.

V českej pamäti nemá fungovanie v podriadenej pozícii v rámci väčších štátnych celkov taký jednoznačne negatívny nádych ako v prípade poľskej, maďarskej, ukrajinskej či dokonca slovenskej pamäti. Aj dôraz na nezávislosť je preto menší.

Ide pritom o kľúčovú debatu dneška a zrejme nie je náhoda, že stredná Európa v tomto kontexte dlhodobo zohráva veľmi viditeľnú úlohu. Najnovšie kapitoly tohto príbehu sa práve teraz píšu v Maďarsku.

Ivan Krastev, politológ bulharského pôvodu, patrí medzi najvýraznejšie hlasy európskej verejnej diskusie. Dá sa povedať, že aj vďaka svojej „východoeurópskej“ perspektíve disponuje vhľadom, s akým sa v rámci liberálneho európskeho mainstreamu nestretávame často.

Krastev o inom chápaní roku 1989

Aj jeho rozhovor pre web Equatorial po maďarských parlamentných voľbách patrí medzi zaujímavejšie komentáre k porážke Viktora Orbána.

Krastev v ňom pripomína, že rok 1989 v strednej Európe nebol iba „liberálnou revolúciou“ motivovanou túžbou po zmene režimu, ale aj revolúciou „nacionalistickou“ – v tom zmysle, že veľkú časť ľudí volajúcich po zmene tvorili tí, pre ktorých bola primárnou motiváciou nezávislosť ich národov od Moskvy.

Podrobnosti nového politického usporiadania boli druhoradé (asi by sme mali dodať – čo Krastev nerobí –, že demokracia, ku ktorej vtedy vzhliadali, bola v mnohých ohľadoch pomerne odlišná od tej dnešnej).

Krastev upozorňuje, že vzťah „učiteľ – žiak“, ktorý sa medzi západnou a východnou Európou následne ustálil a bol založený na predstave, že cieľom „nováčikov“ je čo najvernejšie napodobňovanie učiteľského vzoru, bol jedným z hlavných dôvodov neskoršej dezilúzie a frustrácie, ktoré pomohli Orbánovi dostať sa k moci.

Odpor voči politike zameranej na imitáciu a väčší dôraz na národnú suverenitu sú podľa Krasteva živými zdrojmi nielen maďarskej, ale napríklad aj poľskej konzervatívnej pravice.

Z tejto perspektívy je potom jednoduchšie pochopiť dôvody maďarského a (za predchádzajúcej konzervatívnej vlády) aj poľského sporu s Európskou úniou a v prípade Maďarska aj Orbánovu snahu vybudovať si lavírovaním medzi veľmocami únikovú cestu z „európskeho zovretia“. Cestu, ktorá sa – dodajme – ukázala ako slepá ulička.

Poľsko-maďarské vzťahyPragmatická aliancia alebo osudová príťažlivosť?

Maciej Ruczaj

Čo však, ak je tento konfliktný vzťah do istej miery nevyhnutný, nezávislý od toho, kto vládne v Budapešti či vo Varšave? Možno je stredná Európa „nezrelá“ na aktuálny „únijný“ variant liberálnodemokratického modelu.

Napokon, o tom nás už celé generácie komentátorov presviedčajú – najprv nás strašili, že nás pre túto „nezrelosť“ do EÚ nevezmú, a keď sme sa tam už dostali, strašia, že budeme vylúčení alebo sa prinajmenšom ocitneme mimo hlavného prúdu.

Zaostalí a nezrelí?

Zaujímavý pohľad tu ponúka iný výrazný hlas súčasnej debaty na pomedzí politológie a politiky, nemecký akademik Philip Manow. Vo svojej poslednej knihe si kladie otázku, prečo sa najväčšie konflikty o „právny štát“ a údajné hrozby pre „liberálnodemokratický model“ objavujú práve v stredovýchodnej Európe.

Je to naozaj len dôsledok „zaostalosti a nezrelosti“ týchto krajín, ktoré sa na Západ „vrátili“ až po roku 1989? Je v strednej Európe skutočne taký nadbytok zlomyseľných autoritárov, ktorí sa pokúšajú rozložiť liberálnu demokraciu, a taký mimoriadne „hlúpy“ ľud, ktorý ich opakovane volí?

Alebo je možno „liberálnodemokratický model“, ktorý sa im západná Európa snaží „predať“ ako univerzálny vzor, v skutočnosti výsledkom konkrétneho vývoja konkrétnych krajín vyplývajúceho z ich špecifických historických skúseností?

Podľa Manowa, ktorý tieto otázky kladie, je dnešná západoeurópska podoba liberálnej demokracie výsledkom historickej traumy weimarského Nemecka. Odráža pád medzivojnových západoeurópskych demokracií a nástup fašizmu a nacizmu.

Ústredným cieľom nového modelu bolo preto oslabiť moc väčšiny (aby si nemohla opäť demokraticky zvoliť totalitu) a oslabiť nacionalizmus zviazaním národného štátu prostredníctvom nadnárodných štruktúr Európskeho spoločenstva.

O knihe Waste LandPrečo je naším osudom „globálny Weimar“ so svojimi nekonečnými bojmi komunistov a nacistov

Maciej Ruczaj

Problém podľa Manowa – a v tomto sa jeho pohľad podobá tomu, ktorý zastáva Ivan Krastev – spočíva v tom, že krajiny postkomunistickej strednej Európy tieto skúsenosti nemajú, aspoň nie všetky. Pre ne nešlo o príbeh demokratickej väčšiny hlasujúcej za totalitu ani o príbeh nacionalizmu odtrhnutého z reťaze.

Boli skôr objektom nadvlády cudzích imperializmov – veľkonemeckého a sovietskeho –, proti ktorým bolo národné cítenie, naopak, oporou a symbolom odporu.

Manowovi v tomto výstižnom opise uniká ešte jeden aktuálny rozmer vzťahu medzi týmito krajinami a Európskou úniou: výbušnosť tejto odlišnej perspektívy na suverenitu posilňuje fakt, že ide zároveň o krajiny najviac závislé od bruselských dotácií. Práve tieto dve skutočnosti – túžba po samostatnosti a reálna hlboká závislosť – vytvárajú výbušnú kombináciu.

Na krajiny západnej Európy, aj tie menšie ako Dánsko, má Brusel jednoducho podstatne menej pák a medzi centrom a členským štátom existuje (aj vplyvom dlhšieho obdobia prispôsobovania) menej potenciálnych trecích plôch.

Otázniky pred Péterom Magyarom 

Ďalšia etapa tohto príbehu nekompatibilných perspektív západnej a stredovýchodnej Európy je možno ešte pred nami. Péter Magyar, pravdepodobný budúci maďarský premiér, sa vo svojej rétorike snaží prepájať „návrat do hlavného prúdu EÚ“ s dôrazom na asertivitu a obranu maďarských záujmov. Príležitostí otestovať, ako to bude vyzerať v praxi, nebude málo.

Maďarsko napríklad platí penále milión eur denne za nerešpektovanie rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie v otázkach migračnej politiky. V zásade ide o to, že výrazne sťažilo možnosti podávať žiadosti o azyl na svojom území. Ide teda o prístup, ktorý desať rokov po vlne „zvládneme to“ pôsobí racionálne pre veľkú časť európskej verejnosti aj politikov.

Ďalší dielik pridal Súdny dvor EÚ aj nedávno. Minulý týždeň rozhodol, že Budapešť musí zrušiť svoj „zákon proti LGBT propagande“. Rozhodnutie prišlo tesne po voľbách, aby nepoškodilo opozíciu a neposkytlo nástroj Orbánovej kampani (dá sa teda predpokladať, že aj v Bruseli a Luxemburgu si uvedomovali, že rozsudok pravdepodobne nevyvolá nadšenie maďarskej spoločnosti).

Péter Magyar sa vo volebnej kampani snažil byť „hlasom väčšiny“ – o nelegálnej migrácii hovoril tvrdo a nekompromisne a diskusiám o progresívnej kultúrnej agende sa skôr vyhýbal. Bude si môcť tento prístup udržať aj po voľbách?

Alebo bude musieť rétorika ustúpiť pragmatickým dôvodom – teda potrebe odblokovať eurofondy? Desať percent maďarského HDP v zmrazených eurodotáciách je silný motív na kompromis.

Téma nekompatibility predstáv o podobe vzťahu medzi členskými štátmi východnej periférie a bruselským centrom sa tým však ani zďaleka neuzatvára.