Démoni Adama Michnika O smutných koncoch stredoeurópskeho liberalizmu

Adam Michnik patrí do úzkej skupiny stredoeurópskych intelektuálov, ktorým sa dostalo uznania v celom západnom svete. Disident, jeden z nepochybných symbolov boja proti komunizmu, a neskôr zakladateľ „najvplyvnejšieho denníka medzi Labe a Volgou“, ako sa kedysi dávno (v časoch, keď mala tlač vplyv na realitu) hovorilo o jeho novinách Gazeta Wyborcza.

Adam Michnik je (alebo skôr pre niekoľko generácií bol) vo svojej vlasti veľmi polarizujúcou osobnosťou. Pre svojich priaznivcov aj odporcov bol kľúčovou postavou poľských dejín po roku 1989: intelektuálom, ktorý definoval podobu poľskej demokracie a vytvoril osobitú verziu poľského liberalizmu.

Tesne pred Vianocami žilo Poľsko dvoma udalosťami. Prvou bola kauza zverejnenia lekárskych záznamov šéfa prezidentskej Kancelárie národnej bezpečnosti Sławomira Cenckiewicza, z ktorých vyplývalo, že sa v minulosti liečil (zrejme) na ťažké depresie a v súvislosti s tým mu tajná služba odobrala bezpečnostnú previerku.

Druhou bol nový volebný prieskum agentúry OBP, v ktorom sa na tretie miesto – za liberálov a konzervatívcov – po prvý raz dostala „extrémistická a krajne pravicová“ strana performera Grzegorza Brauna.

Hoci tieto dve udalosti na prvý pohľad nemajú s Adamom Michnikom, dnes už len emeritným šéfredaktorom Gazety, nič spoločné, v skutočnosti ich s ním a so špecifickou podobou poľského liberalizmu, ktorú vytvoril, spája veľmi veľa.

Démon antikomunizmu

Základom, na ktorom sa Adam Michnik v roku 1989 rozhodol budovať poľský liberalizmus, bola myšlienka „dejinného kompromisu“ medzi osvietenou časťou disentu a osvietenou časťou komunistickej nomenklatúry, ktorý mal zabezpečiť hladký a nekrvavý prechod k demokracii.

Pre túto myšlienku bol ochotný obetovať veľa: relativizovať potrebu vyšetrovania zločinov komunizmu, blokovať pokusy o dekomunizáciu alebo zverejnenie zoznamov tajných spolupracovníkov ŠtB.

V mene tohto dejinného kompromisu označil za najväčšiu hrozbu nového poriadku „netoleranciu, fanatizmus a autoritárske sklony“ niekdajších bojovníkov proti komunizmu, ktorí sa teraz domáhajú „krvavej pomsty“. Gazeta Wyborcza dokonca vo svojej publicistike propagovala slovné spojenie „zvierací antikomunizmus“.

Súčasný šéf Kancelárie národnej bezpečnosti Sławomir Cenckiewicz je archetypálnym prípadom takéhoto „zvieracieho antikomunistu“ a práve proti nemu viedol Michnikov denník takmer dve desaťročia otvorenú vojnu.

Cenckiewicz (narodený v roku 1971) patril k mladej generácii historikov, ktorí sa odmietali zmieriť so zámerne zahmleným obrazom poľských dejín konca komunistickej éry. Jeho výskum ho priviedol k prvej knihe, v ktorej podrobne rozkrýval okolnosti spolupráce neskoršieho lídra Solidarity Lecha Wałęsu s tajnou políciou.

V ďalšej odhaľoval mieru závislosti vojenskej rozviedky komunistického Poľska od Moskvy. Pre Gazetu boli takéto snahy prejavom „fanatizmu“ a túžby po „honoch na čarodejnice“.

V súčasnej kauze už o antikomunizmus primárne nejde. Vplyvom rétoriky Gazety sa antikomunizmus aj odpor proti nemu stali súčasťou základných „ideologických balíčkov“, ktoré rozdeľujú poľskú politickú scénu.

Vlastenecká dilemaZa čo je liberál ochotný položiť život

Maciej Ruczaj

Cenckiewicza to priviedlo k aktívnej podpore konzervatívcov – a k postu v novej prezidentskej administratíve Nawrockého. Zverejnenie lekárskych záznamov šéfa Kancelárie národnej bezpečnosti, ku ktorému došlo tesne pred Vianocami, však vyvolalo vyhrotené reakcie naprieč verejnou debatou.

Proti ťažko ospravedlniteľnému zásahu do osobných práv protestovali nielen odporcovia Tuskovej vlády, ale aj Lekárska komora, lekárske odborové zväzy či ombudsman. Nešlo o žiadne investigatívne odhalenie – Cenckiewicz sa v otázke odobratej previerky súdi.

Podrobné zdravotné údaje nemohli „vyplávať“ z iných zdrojov než z bezpečnostnej previerky, ku ktorej majú prístup iba príslušné tajné služby. Tie sa zhodou okolností nachádzajú vo veľmi napätých vzťahoch tak s Cenckiewiczom, ako aj s jeho šéfom, prezidentom Karolom Nawrockým.

V časoch komunizmu, ktorého väzňom bol opakovane aj Adam Michnik, patrili útoky pomocou citlivých zdravotných a osobných údajov medzi obľúbené zbrane tajnej polície.

Pre vývoj stredoeurópskeho liberalizmu je symbolické, že 35 rokov po páde komunizmu zohráva v podobnej kauze aktívnu úlohu poslušného „transmisného pásu“ denník založený bývalými disidentmi a na Západe stále fungujúci ako symbol víťazstva Solidarity.

Navyše túto úlohu plní s presvedčením, že stojí na strane dobra v boji s absolútnym zlom. V boji, ktorý ospravedlňuje aj takéto kroky.

Démon pravicového extrémizmu

Druhým démonom, ktorého prízrak mal vytvárať identitu poľského liberalizmu, bol „pravicový fundamentalizmus“. Michnikove verejné vystúpenia a publicistika jeho denníka boli vždy plné varovaní pred všadeprítomným „fašizmom na vzostupe“ a obáv z premeny Poľska na „teokraciu iránskeho typu“.

Po roku 2004 k tomu pribudla obava o „európsku budúcnosť Poľska“, teda strach z „polexitu“.

Tieto obavy Gazeta neustále ventilovala. Výstražné signály varujúce pred koncom demokracie a nástupom fašizmu sa ozývali zakaždým, keď niekto spochybnil niektoré z progresívnych dogiem.

Varovania pred polexitom zaznievali vždy, keď niekto kritizoval niektorú z politík presadzovaných Bruselom. Každé voľby boli apokalyptickým stretom sveta osvietených a sveta tmárov, ktorí nás chcú stiahnuť späť do stredoveku.

Výraznou súčasťou tohto diskurzu bola „napodobňovacia mentalita“ – ako o nej písali autori pochádzajúci z postkomunistickej Európy ako Dariusz Karłowicz či Ivan Krastev. Identita liberalizmu mladých stredo- a východoeurópskych demokracií sa opierala o vieru v zázračnú moc kopírovania všetkých západných riešení.

Najzávažnejším trestom pre vinníkov prehreškov proti „liberálnej ortodoxii“ (Krastevov pojem) bola kritika zo strany niektorého zo západných médií: „Hanbite sa, Poliaci, v Le Monde / Guardian / El País o nás zle napísali.“

Vzhľadom na monopol Gazety na kontakty so západnými médiami často išlo o „uzavretý obeh“ – články písali alebo aspoň ich hlavnými zdrojmi informácií boli samotní redaktori denníka.

Výmena na čele SejmuPoľskí postkomunisti späť pri kormidle

Maciej Ruczaj

Terčom tohto diskurzu bol každý výraznejší politik napravo od stredu. Po mnoho rokov sa ostrakizácia zo strany Michnikovho denníka rovnala skutočnému vykázaniu na okraj verejnej debaty.

Neskôr však sila tlače všeobecne slabla a pravica si zároveň vytvorila vlastné identitárne médiá, v ktorých sa, naopak, kritika zo strany Wyborczej stala „zárukou kvality“. Spolu s poľským rastom (a, naopak, krízou západnej Európy) postupne prestával fungovať aj argument „hanby“ z toho, „čo si o nás v Európe pomyslia“.

Pred Vianocami Poľskom otriasla správa, že strana Grzegorza Brauna Konfederácia poľskej koruny (nezamieňať s inou stranou s názvom Konfederácia) sa v prieskumoch ocitla na treťom mieste s výsledkom nad desať percent.

A vznikol problém: ak celé roky varujete pred nástupom „pravicového extrémizmu“ a „fašizmu“ a zrazu sa pred vami zhmotní skutočný extrémista, zrazu vám na stupnici chýba primerané pomenovanie.

Navyše – ako v živote – keď príliš často kričíte „horí, horí“, napokon vo väčšine ľudí vypestujete buď ľahostajnosť, alebo priamo alergiu na svoje varovania.

Ako to trefne pomenoval publicista Kacper Kita: „Braun jednoducho vzal všetky fóbie a nočné mory Adama Michnika a začal ich bod po bode systematicky a doslova napĺňať“ – a časť voličov to prijala s nadšením.

Tak dlho bola každá kritika politiky Izraela voči Poľsku označovaná za antisemitizmus, až sme sa dočkali skutočného antisemitu; tak dlho bola kritika akejkoľvek európskej politiky prejavom túžby po „polexite“, až sme sa dočkali autentického volania po zrušení EÚ; tak dlho bol každý konzervatívec obviňovaný, že „slúži záujmom Putina“, až sa objavil politik a voliči, ktorí ruské naratívy skutočne hrdo opakujú.

Dve predvianočné poľské kauzy tak názorne ukazujú, kam sme sa v rámci „dejinného vývoja“ stredoeurópskeho liberalizmu dostali. Nahradenie demokratickej súťaže apokalyptickým bojom dobra so zlom spôsobuje, že „účel svätí prostriedky“ – veď ide o všetko a v mene obrany liberálnej demokracie možno demokraciu aj liberálne slobody ľubovoľne obmedzovať.

A dlhodobá démonizácia všetkých kritikov liberalizmu ako „fašistov a nepriateľov demokracie“ napokon „úspešne“ vypestuje v spoločnosti skutočných fašistov.

Text vyšiel paralelne aj v českom denníku Echo24.