Vedci skúmajú storočných na Sardínii Starnú doma pri deťoch, hýbu sa a pracujú, rodina im dáva pocítiť, že ich stále potrebuje

„Zia, ako sa vyrovnávate so stresom?“ Stará pani sa nechápavo pozrie a opýta sa: „So stresom? Čo je to stres?“ Odpoveď 101-ročnej Raffaely Monne zo sardínskej horskej dedinky Arzana, ktorú všetci familiárne volali Zia Redenta, sa stala ikonickým momentom v histórii výskumu modrých zón.

Jej odpoveď výskumníkov ohromila, a ako povedali, vďaka nej si uvedomili priepasť medzi moderným svetom a životom sardínskych pastierov a roľníkov, ktorí čas merajú ročnými obdobiami a nie minútami.

Čo sú to modré zóny?

V roku 1999 prehovoril vo Francúzsku na medzinárodnej konferencii o dlhovekosti takmer neznámy taliansky vedec o výnimočnej koncentrácii storočných ľudí. Bolo to natoľko prekvapujúce, že mu mnohí odborníci odmietli uveriť. Tým výskumníkom bol sardínsky vedec Gianni Pes, lekár a odborník v oblasti patológie a genetiky, ktorý pôsobí na Univerzite v Sassari na Sardínii.

Informoval o tom, že na Sardínii našiel horské oblasti, konkrétne provincie Nuoro a Ogliastra, kde žije desaťkrát viac storočných ľudí, ako by bolo možné nájsť v obdobnej komunite napríklad v Spojených štátoch.

Jeho prejav vyvolal množstvo rozporuplných reakcií zo strany ostatných prítomných vedcov, odborníci mu odmietali uveriť. Neuveriteľným sa pre nich napríklad stalo Pesiho tvrdenie, že v sardínskych horách je pomer storočných mužov a žien 1 : 1, čo je svetový unikát.

Na Sardínii je najviac storočných mužov na svete. Foto: Youtube/printscreen

Vo vedeckej komunite sa dlhovekosť považuje najmä za záležitosť žien, v celosvetovej populácii je tento pomer približne 1 : 5 v ich prospech. Vedci predpokladali, že ide o chyby v matrikách alebo podvody s dôchodkami. Tento argument sa používa ešte aj dnes pri spochybňovaní pravosti modrých zón.

Gianni Pes ako odborník v oblasti genetiky aj demografie strávil roky overovaním krstných listov, cirkevných matrík a záznamov v obciach. Potvrdil, že pri svojej práci niekedy narazil na chyby v matrike alebo napríklad na prípad, keď mladší brat po úmrtí staršieho prebral jeho identitu.

Dodáva však, že jeho údaje sú od takýchto prípadov očistené. Svoje zistenia predstavil v prelomovej štúdii AKEA zverejnenej vo vedeckom časopise Experimental Gerontology. 

Medzi skeptikmi bol aj významný belgický demograf Michel Poulain. Verejne vyhlásil, že uvedené čísla musia byť chybné, pretože odporujú všetkým známym demografickým zákonom. Gianni Pes ho však namiesto hádky pozval priamo na Sardíniu.

Poulain sa po príchode nevzdával, neveril štátnym matrikám, a preto chodil od domu k domu a kontroloval krstné listy v kostoloch. Spoločne s Giannim Pesom tak prešli všetky krstné listy, mnohé ešte v latinčine, aby overili každý jeden prípad, a bolo ich vyše tristo.

Práve počas tejto mravčej práce v teréne vznikla slávna modrá mapa, keďže Poulain a Pes začali dediny s potvrdenou dlhovekosťou krúžkovať modrou fixkou. V niektorých oblastiach bolo modrých bodiek toľko, že sa zlievali do súvislej škvrny – a práve z toho vznikol názov modrá zóna.

Spomínaný vedecký spor bol kľúčovým momentom aj pre amerického prieskumníka Dana Buettnera. Keď sa dopočul o Pesovom výskume a o „bitke“, ktorú musel zviesť s vedeckou komunitou, aby uznala pravdivosť jeho dát, uvedomil si, že Sardínia je presne tým miestom, kde musí začať svoj vlastný celosvetový prieskum.

A tak po niekoľkých rokoch vznikol známy dokumentárny film Ako sa dožiť stovky. Tajomstvo modrých zón, ktorý je dnes dostupný aj na Netflixe.

Genetika nie je všetko

Vedci v súvislosti s dlhovekosťou Sardínčanov hovoria často o genetike. Je pravda, že pôvodní obyvatelia čelili Feničanom, ktorí sa usadili na ostrove, neskôr zase Rimanom a po nich Arabom. Každá vlna nájazdníkov sa snažila podmaniť si miestne obyvateľstvo, a tak sa miestni sťahovali do hôr. Tu ich všetci nechali na pokoji, pretože mali hrozivú povesť. Keď sa cudzinci zatúlali do ich teritória, neváhali brániť sa mečom a uzavreli sa pred nimi.

Vedci tvrdia, že vďaka tisícročiam izolácie v drsných horách sa u nich vyvinula unikátna DNA, ktorá sa v mnohom líši od zvyšku Európy.

Na druhej strane však vedecký odhad hovorí, že genetika dáva človeku predpoklady na „pevné základy“ na 20 až 25 percent, zvyšok závisí od našich každodenných rozhodnutí.

Široká rodina dáva svojim starkým pocítiť, že ich potrebuje. Foto: Youtube/printscreen

„Nie sme väzňami svojej DNA. Môžeme zapnúť alebo vypnúť kľúčové gény tým, čo jeme, ako sa hýbeme, koľko spíme a ako zvládame stres. Dlhovekosť nie je nemenný osud, ale niečo, čo môžeme každý deň formovať a vybojovať si,“ hovorí v rozhovore pre Corriere della Sera dietologička a výživová odborníčka Annamaria Acquaviva.

Podľa vedcov aj to je kľúčom k pochopeniu, prečo sa pôvodní Sardínčania z hôr bežne dožívajú sto a viac rokov fyzicky aj mentálne vitálni. Vytlačení do hôr a izolovaní od vonkajšieho sveta si upevnili nielen svoj genetický základ, ale vytvorili si aj tradície, morálny kód, rebríček hodnôt i stravovacie návyky. To, čo dnes v týchto dedinkách vidíme, sa veľmi nelíši od toho, ako tu žili ich predkovia pred tisíc rokmi.

Viera v Boha je dôležitá

Tento spôsob života od začiatku fascinoval aj prieskumníka a dokumentaristu Dana Buettnera. „Čo si myslíte, prečo žijete tak dlho a ste v takej kondícii?“ pýta sa vo filme Ako sa dožiť stovky. Tajomstvo modrých zón 94-ročnej Vittorie Mereu, jednej zo žien, ktoré – všetky vo veku nad 90 rokov – spolu piekli sardínsky chlieb a vyrábali cestoviny.

„Je to vierou v Boha a nádejou, ktorú mi dáva,“ odpovedá po krátkom premýšľaní drobná usmievavá žena, ktorá vo svojom vysokom veku ešte stále chodí každý deň do kostola – strmou cestou do kopca.

Buettner si všíma, že keď sa chce v horských dedinkách kamkoľvek dostať, buď musí strmo stúpať, alebo zostupovať. Alebo šliapať po schodoch. Miestne domy v strmých kopcoch sú totiž úzke a viacpodlažné, takže ich obyvatelia bez ohľadu na vek denne prejdú desiatky a desiatky schodov.

Jeho pozorovanie potvrdzuje aj spoluautor zmapovania modrých zón Gianni Pes. Všíma si, že až 99 percent všetkých trás v obciach, ktoré sa nachádzajú v modrej zóne, smeruje buď do kopca, alebo z kopca. V nižších horách, kde nie je taký strmý terén, sú tiež dedinky, v nich však už dlhovekosť nie je taká častá. Určil, že jedným z ukazovateľov dlhovekosti je to, v akom prudkom kopci dedina leží.

„Tie prudké kopce sú dôležité. Len tým, ako tu chodíte, vydávate energiu navyše. Mnoho domov má dve, tri, štyri poschodia. Každý deň tak musíte niekoľkokrát vyjsť a zísť po tridsiatich schodoch,“ zdôrazňuje. Miestni ľudia sa celý deň prirodzene pohybujú, nikto z nich netrénuje svaly v posilňovniach ani nerobia konkrétny šport, len chodia. „Ani o tom nevedia, ale cvičia,“ uzatvára Dan Buettner.

„Liečivé“ červené víno a veľa zeleniny

Buettner priznal, že ako Američana ho zarazilo, že každodenným jedlom Sardínčanov v modrých zónach sú chlieb a cestoviny, a to už celé generácie. „Ako Američana mi napadlo: počkať, veď sacharidy sú predsa zlé, nie?“ hovorí.

Keď nazrel do kuchýň storočných žien, videl, že chlieb je kváskový a cestoviny sú z grano duro, teda z tvrdej pšenice, ktorá je bohatšia na bielkoviny a vitamíny. Na stole nikdy nechýba množstvo zeleniny.

Aj ich tradičná polievka minestrone, ktorú varia takmer každý deň, znamená predovšetkým fazuľu, niekedy cestoviny a akúkoľvek zeleninu, ktorá rastie v záhrade. Ich strava je plná vlákniny, ktorá chráni pred zápalmi a posilňuje imunitný systém.

Typický každodenný život v komunitách. Foto: Printscreen/Youtube

Vedci však tvrdia, že storoční Sardínčania dokazujú, že nie je dôležité len to, čo sa je, ale aj ako. Miestni ľudia žijú komunitným životom a aj bežná večera sa podobá malej oslave. Rodiny stolujú spoločne, rozprávajú sa, zasmejú a popíjajú červené víno Cannonau. Víno je pre nich skôr spoločenským pôžitkom, považujú ho za doplnok k jedlu alebo k dobrému rozhovoru s priateľmi a sú v jeho pití striedmi, nezvyknú sa ním opíjať.

A aj keď sa dnes z vedeckej obce ozývajú hlasy, že aj minimálne množstvo akéhokoľvek alkoholu vrátane vína nášmu organizmu škodí, v prípade Sardínie to zrejme neplatí.

Sardínske víno Cannonau, čo je miestny názov pre odrodu Grenache, obsahuje dva- až trikrát viac flavonoidov – antioxidantov – než iné vína, čo podľa odborníkov pomáha čistiť cievy a tepny od usadenín. O jeho vplyve na dlhovekosť miestnych ľudí je zverejnených viacero odborných štúdií.

Čo robia sardínski muži inak?

Ako už bolo spomenuté, sardínski muži sú svetový unikát vo svojej dlhovekosti, kde na jednu storočnú ženu pripadá jeden storočný muž. Takýto pomer neexistuje nikde inde, je tu najvyššia koncentrácia storočných mužov na svete.

Bádateľovi National Geographic, ako Dan Buettner sám seba nazýva, nedala táto otázka spávať a vybral sa za nimi skúmať ich životy. Títo muži boli väčšinou pastieri a Buettner sa pýtal, čo je na pastierstve také zvláštne, že prispieva k dlhovekosti.

Odpovede našiel v životných príbehoch mužov, keď zistil, že každý deň vstávali veľmi skoro, hneď po východe slnka ovce najskôr podojili a potom s nimi prechádzali po horách. Denne nachodili aj desať kilometrov po kopcoch a strmých svahoch. „Večer sú už v dedine a dávajú si s priateľmi pohár vínka. Muži na Sardínii pracujú, ale nezdá sa, že by ich práca nejako stresovala,“ hodnotí Buettner.

Za stádom oviec pomaly kráča aj 93-ročný pastier. Foto: Film Ako sa dožiť stovky. Tajomstvo modrých zón, printscreen

Talianska psychologička a výskumníčka Giulia Cavalli vysvetľuje, prečo životný štýl pastierov tak efektívne odbúrava stres. „Ich práca v prírode, hoci fyzicky náročná, prebieha v pomalom tempe a v súlade s prírodnými cyklami. To udržuje stresový hormón kortizol na nízkej úrovni,“ hovorí odborníčka. Zdôrazňuje, že nejde o to, že by pastieri nepodliehali krátkodobému stresu, ale zdá sa, že nie sú pod vplyvom chronického stresu, ktorý sa veľmi negatívne prejavuje na našom zdraví.

„Cez sociálne siete sa k nám dostávajú problémy celého sveta. Tieto problémy nemôžete mať pod kontrolou. No môžete mať pod kontrolou starostlivosť o svoje kozy a ochranu svojho stáda. Aktívny prístup, ktorým môžete vyriešiť svoje problémy, veľkou mierou prispieva k duševnému zdraviu, k vitálnej dlhovekosti a odolnosti voči stresu,“ vysvetľuje talianska psychologička Giulia Cavalli. Nejde teda o to, čo človek robí, ale ako to robí.

Navyše sardínski pastieri neodchádzajú do dôchodku v modernom zmysle slova. Aj vo vysokom veku majú zodpovednosť za svoje stáda, čo im dodáva silný pocit zmyslu života, zdôrazňuje odborníčka.

Domy pre seniorov tu neexistujú

Dan Buettner si všimol ešte jednu zvláštnosť oproti zvyšku sveta. „Tam, kde je veľa starých ľudí, sú aj opatrovateľské zariadenia pre dôchodcov. Tu nie. Vlastne som nikdy v celej modrej zóne nevidel ani jediný,“ hovorí a zároveň sa pýta, kde títo ľudia sú, keď sa o nich nestarajú v ústavoch.

Počas svojich návštev však vidí, že pre Sardínčanov je rodina tým najcennejším v živote a starí ľudia sú srdcom tohto života. Miestni ľudia žijú komunitným životom a jeho základom sú rodiny.

Starší ľudia žijú často so svojimi deťmi a vnúčatami, dostáva sa im starostlivosti i pozornosti a zostávajú aktívnymi členmi komunity. Ľudia sú tu presvedčení, že keby svojho starého príbuzného dali do zariadenia pre seniorov, urýchlili by jeho odchod na druhý svet.

Buettner si po osobnej skúsenosti na svoju otázku o opatrovateľských domoch aj sám odpovedá. Tie v týchto oblastiach nie sú, pretože by skrachovali. Nikto z týchto ľudí by starého príbuzného do takého zariadenia nedal.

Miestni muži čakajú na ďalších do partie na zvyčajné podvečerné stretnutie, pri ktorom nechýba pohostenie – chlieb, syr pecorino a červené víno. Foto: Youtube/printscreen

Dan Buettner obdivoval úctu miestnych ľudí k svojim najstarším príbuzným. Svedčí o tom aj stará legenda, ktorá sa medzi nimi traduje. Hovorí o tom, ako kedysi dávno v dnes už úplne opustenej dedinke Dairo Vecchio bývalo zvykom, že keď sa starý človek stal príťažou, najstarší syn ho odviedol na útes a zhodil dole.

No jeden syn to odmietol urobiť. Svojho sedemdesiatročného otca odviedol a ukryl. Z tohto syna sa neskôr stal uznávaný muž. Keď sa ho ľudia pýtali na recept na úspech, povedal im, že jeho otec je stále nažive a svoj úspech dosiahol len vďaka jeho múdrym radám.

„Tento príbeh nás učí, že naši starí sú poklad, ktorý je cenný, a sú to oni, kto nám pomáha uspieť v živote,“ vysvetľuje jeden z miestnych obyvateľov.

Najdlhšie žijúca rodina na svete

Z jednej zo sardínskych modrých zón pochádza aj rodina, ktorú v decembri 2012 zapísali do Guinnessovej knihy rekordov ako najdlhšie žijúcu rodinu na svete. Išlo o rodinu Melisovcov z Perdasdefogu, v ktorej deväť súrodencov malo spolu 818 rokov a 205 dní.

Najstaršia sestra Consolata Melis, vtedy 104-ročná vdova, bola hlavou rodiny, ďalej nasledovala Claudia (99), Maria (97), Antonio (93), ktorého bolo ešte v tomto veku vídať pracovať v záhrade či rúbať drevo na zimu, Concetta (91). V mestečku bol obľúbený brat Adolfo (89), ktorý si pred rokmi otvoril kaviareň a aj v tomto veku ešte obsluhoval svojich hostí. Po ňom tu boli ešte dve mladšie sestry – Fida Vitalia (81) a nakoniec najmladšia Mafalda (78), ktorú stále volali ako zamlada la piccola – dievčatko.

Tento rodinný vekový rekord bol časom niekoľkokrát prekonaný nimi samotnými, keď postupne ďalší súrodenci prekročili stovku.

Obojstranná výpomocVnúčatá trénujú mozog starších ľudí lepšie ako sudoku, tvrdia vedci

Alena Potocká

Odborníci sa snažili zistiť, v čom je tajomstvo dlhovekosti súrodencov Melisovcov. Zamerali sa najmä na najstaršiu Consolatu, ktorá mala štrnásť detí, z toho deväť žijúcich, v čase zápisu do knihy rekordov mala 24 vnúčat, 25 pravnúčat, bola trojnásobná prapraprababička a štvrté praprapravnúča bolo na ceste.

„Pani Consolata Melis býva v dome, do ktorého sa vydala, je zakorenená vo svojom prostredí. Cíti náklonnosť detí a vnúčat a sú to ony, kto sa o ňu stará, rozpráva sa s ňou, rozptyľuje ju, necháva ju spomínať a rozprávať o jej živote. To nie je zanedbateľný faktor,“ citoval genetika Maria Pirastu denník La Nuova Sardegna. 

Odborníka prekvapilo, že najstaršia sestra je napriek vysokému veku naďalej aktívna, stará sa o zvieratá, doma pripravuje jedlo, rada šije a jej myslenie je stále jasné. „Najprekvapujúcejšie pre mňa je jej jasná pamäť – pamätá si nedávne udalosti aj tie z dávnej minulosti,“ hovorí genetik Pirastu.

Všimol si tiež jej osobitý zmysel pre humor a sebairóniu, ktorá je pre dlhovekých Sardínčanov typická. V jednom z posledných rozhovorov, keď sa jej pýtali na dôvod jej vysokého veku, si s úsmevom povzdychla: „Pán Boh asi na mňa zabudol!“ Keď ju niekto zdravil slovami: „Dúfam, že sa znovu uvidíme,“ vyše storočná žena odpovedala: „A prečo nie? Zdá sa, že ste v celkom dobrej forme.“

Príbuzní tiež spomínajú, ako sa s radosťou chystala na svadbu vnučky Sandry. Odprevadila ju k oltáru a pýšila sa pri tom novou šatkou. Tú si dala kúpiť svojim vnúčatám s jasným príkazom: „Nech je hlavne kvalitná, aby mi ešte pár rokov vydržala...“ 

Consolata Melis zomrela v roku 2015 krátko pred svojimi 108. narodeninami vo svojom dome v Perdasdefogu, v mestečku, v ktorom sa v roku 1907 narodila a kde prežila celý svoj život. Dnes už nežije ani jeden zo súrodencov, posledný z nich odišiel v roku 2024, rodina Melisovcov je však ešte aj dnes uvádzaná ako vedecký „zlatý štandard“ toho, čo dokáže kombinácia dobrej genetiky a tradičného životného štýlu.

Dan Buettner v závere svojho filmu tuší, že prišiel na tajomstvo dlhovekosti ľudí na tomto ostrove. „Keď som prišiel preskúmavať sardínsku modrú zónu, hovoril som o kváskovom chlebe a minestrone. Ale myslím si, že oveľa dôležitejším faktorom tunajšej dlhovekosti sú ich tradície a spoločenské normy. Tunajšia obrovská úcta k rodine.“

Poslední mohykáni

Napriek tomuto krásnemu odkazu je budúcnosť modrej zóny neistá a vedci ju považujú za ohrozenú. Gianni Pes upozorňuje, že súčasní storoční ľudia sú zrejme „poslednými mohykánmi“ pôvodného životného štýlu. Horské dediny už nežijú v takej izolácii ako v minulosti, ktorá chránila genofond i kultúru.

Mladšie generácie zase vymenili kozie mlieko, domáci kváskový chlieb a strukoviny za spracované potraviny zo supermarketov, čo sa už prejavuje na verejnom zdraví, keď výskyt obezity, cukrovky a kardiovaskulárnych chorôb u ľudí vo veku pod 60 rokov na ostrove prudko stúpol.

Odborníci si tiež všímajú, že vo väčších mestách už starí ľudia končia v opatrovateľských domoch, a obávajú sa, že tento trend sa pomaly začne presúvať aj do modrých zón. „To by bolo pre dlhovekosť fatálne,“ je presvedčený Gianni Pes.

„Súčasní storoční sú výsledkom sveta, ktorý už neexistuje. Generácie narodené po roku 1960 vykazujú rovnaké metabolické poruchy ako zvyšok Európy,“ tvrdí vo svojich aktuálnych vedeckých záveroch taliansky genetik.