Výchovná poradňa Dcéra sa venuje dvom športom a veľmi ju to baví. Rodina ma však tlačí, nech to obmedzí a venuje sa viac škole

Otázky na tému výchovy detí s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail [email protected]. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Výchovná poradňa.

Naša desaťročná dcéra neznáša školu. Skončila teraz štvrtý ročník, samozrejme, že si splní všetko, čo od nej v škole vyžadujú, aj sa snaží, ale nie je prirodzená jednotkárka. Čo ju, naopak, veľmi baví, je šport, dva športy robí súťažne. Nie je žiadne lenivé dieťa, na sústredenia či preteky ochotne vstáva aj skoro ráno cez víkendy, cez týždeň ochotne uteká na tréningy a vždy včas, dáva tomu fakt veľa a hlavne z vlastnej vôle, netlačíme ju do toho.

Moja mama, svokra, ale aj ďalší príbuzní na mňa tlačia, aby sme šport obmedzili, že sa potom nemá čas poriadne učiť a mala by v škole viac zabrať. Dcéra, keď príde z tréningu, má do večere ešte dve hodiny voľna a mohla by sa vtedy učiť, ale skôr na to kašle a ja ju ani o toto voľno nechcem pripraviť, potrebuje cez deň aj vypnúť, veď je stále ešte malá. Pripadá mi ako hlúposť obmedzovať ju v tom, čo ju baví, na úkor toho, čo ju na smrť nebaví. Dcéra je šikovná, viem, že keby sa škole riadne venovala, tak má aj samé jednotky, to je pravda, ale to by musela jeden zo svojich športov opustiť. Teraz má hlavne dvojky, trojky, nie je to vôbec na takej úrovni, že by bola na prepadnutie.

Ako to vidíte, ktorý prístup zvoliť? Dať školu na prvé miesto a cez to nejde vlak alebo by ste dieťaťu dali pokoj a nechali ho sebarealizovať sa?

Milá čitateľka,

tlak zo strany rodiny a okolia môže v rodičovi vyvolávať pochybnosti, neistotu aj pocit, že musí svoje rozhodnutia obhajovať. Svoju dcéru nevnímate ani ako lenivú a nezodpovednú. Naopak, vidíte, ako pravidelne chodí na tréningy, ako znáša fyzickú záťaž a nároky športu, ako bojuje s únavou či frustráciou, ak sa niečo nepodarí… To sú veľmi cenné schopnosti. Zatiaľ sa prejavujú v oblasti, ktorá jej dáva zmysel a radosť, a to v športe. V desiatich rokoch je to z vývinového hľadiska prirodzené.

Situáciu nemusíte vnímať ako rozhodovanie medzi školou a športom, ale skôr ako hľadanie rovnováhy medzi oboma oblasťami. Nemusíte si vyberať medzi samými jednotkami a športom na jednej strane a nezáujmom o školu na druhej strane. Existuje aj tretia možnosť, a to podporovať dieťa v tom, v čom je nadané a čo mu prináša úžitok, a zároveň dohliadať na to, aby primerane zvládalo školské povinnosti.

Hľadanie takejto rovnováhy môže byť zo začiatku náročné. Je potrebné brať do úvahy, koľko energie má dieťa počas dňa a čo všetko potrebuje pre zdravý vývin. Nie je to iba škola a šport.

Potrebuje aj oddych, regeneráciu, voľný čas, kamarátov, nudu a chvíle, keď od neho nikto nič nechce. Dve voľné hodiny po škole a tréningu preto nemusia byť premrhaným časom, ktorý mala stráviť učením. Po celom dni už nemusí mať kapacitu. Niekedy je lepších dvadsať minút sústredeného učenia sa ako dve hodiny presedené nad učebnicami.

Pri rozhodovaní o tom, koľko času a energie má venovať škole, môže byť užitočné si ujasniť, aké očakávania ako rodičia máte a čoho sa obávate. Hľadajte odpovede na otázky: Mala by dcéra samé jednotky, keby sa viac učila a keby aspoň čiastočne prestala so športom? Sú samé jednotky naším cieľom? Je to pre nás dôležité? Sme spokojní, ako sa naša dcéra učí? Alebo sa obávame, že v škole bude zlyhávať?

Byť spokojný s priemernými výsledkami neznamená, že ste ako rodič ľahostajný a na vzdelaní vám nezáleží. S dcérou by ste sa mohli dohodnúť na niekoľkých jednoduchých a konkrétnych pravidlách. Napríklad že si každý deň skontroluje úlohy a pomôcky, pred písomkou si učivo rozdelí na kratšie časti, aby sa stihla naučiť, a keď niečomu nerozumie, požiada o pomoc. Cieľom nemusí byť viac hodín učenia, ale postupné budovanie zodpovednosti a pracovných návykov.

Okrem toho je prirodzené, že jej vzťah ku škole a k športu môže vychádzať z odlišných druhov motivácie. V športe ju pravdepodobne poháňa najmä vnútorná motivácia, keď ju aktivita baví, dáva jej zmysel a zažíva pri nej vlastný rast.

V škole môže zohrávať väčšiu úlohu vonkajšia motivácia, napríklad známky, pochvala, odmena, strach z trestu alebo snaha nesklamať dospelých. Obe formy motivácie majú svoje miesto, no vnútorná motivácia býva častejšie spojená so záujmom, samostatnosťou a s vytrvalosťou.

Šport má pre jej vývin veľkú hodnotu. Neučí sa iba športovať. Učí sa pracovať s cieľmi, prijímať spätnú väzbu, zvládať prehry, frustráciu aj únavu. Zažíva, že zlepšenie neprichádza okamžite, ale vyžaduje si pravidelnosť a vytrvalosť. Zároveň zisťuje, že ani maximálne úsilie nemusí vždy priniesť očakávaný výsledok. Tieto skúsenosti môžu podporovať zdravé sebavedomie, pocit spolupatričnosti aj schopnosť zvládať náročné situácie.

Pri dvoch súťažných športoch by som sledovala, či má dostatok spánku a regenerácie, či netrpí častými bolesťami alebo zraneniami a či nie je dlhodobo unavená či podráždená. Rovnako je potrebné venovať pozornosť aj jej negatívnemu vzťahu ku škole.

Bolo by vhodné zistiť, prečo školu tak veľmi nemá rada. Nemusí ísť iba o nechuť k učeniu. Za odporom ku škole môže byť konkrétny predmet, náročný vzťah s učiteľom, problémy v kolektíve, tlak na výkon alebo pocit, že jej učenie nejde tak ľahko ako ostatným.

Ak dcéra školu primerane zvláda, má dostatok spánku a oddychu, nie je preťažená, samotné dvojky a trojky by som nepovažovala za dôvod, aby sa vzdala jedného zo športov. Nastavila by som jasné pravidlá, čo sa týka školských povinností, a šport by som chránila ako dôležitú súčasť jej života. Vzdelanie popri športe nestráca význam ani svoju hodnotu, je potrebné zodpovedať si, s akým prospechom budete ako rodičia spokojní.

Dôležité je, aby sa dcéra učila niesť zodpovednosť aj za povinnosti, ktoré ju nebavia, a zároveň nestratila radosť, húževnatosť a skúsenosť, že v niečom môže byť sama sebou.