Pomáha vo vylúčených rómskych komunitách Na východe je to časovaná bomba. Ak rýchlo nezasiahneme, prídu veľké problémy

Už dvadsať rokov pomáha ľuďom v marginalizovaných komunitách, ktorí sú v ohrození. Pôsobí v občianskom združení Návrat ako sociálna pracovníčka a koordinátorka centra v Prešove.

„Existuje veľa projektov, stratégií a iniciatív na pomoc ľuďom vo vylúčených komunitách. Zlyhávame však v ich implementácii. Každý si robí len svoju časť a nenapája to na niečo ďalšie, čo už existuje. Vo výsledku to potom nemá vysokú efektivitu,“ hovorí Alena Molčanová.

Vo viacerých okresoch na východe už Rómovia prevyšujú počtom nerómske obyvateľstvo. Stúpajúca populácia vo vylúčených komunitách môže podľa nej znamenať veľké problémy, a preto je potrebné akútne zasiahnuť. „Do riešenia musíme zapojiť členov komunity, nemôžeme to robiť bez nich. Ak nebudú súčasťou procesu, nebude to fungovať. O to viac, že v ľuďoch s rómskym pôvodom je veľký potenciál a je na škodu, že ostáva často nevidený a nevyužitý.“

V združení Návrat sa venujete aj ohrozeným rodinám vo vylúčených komunitách. Ako dlho im už pomáhate?

Hlavnou misiou Návratu je pomoc deťom, aby sa dostali do rodín. Jednou cieľovou skupinou sú rodiny v ohrození a druhou sú náhradné rodiny.

V Návrate sme postupne zistili, že pomoc biologickej rodine má predchádzať pomoci v náhradnej rodinnej starostlivosti, a preto sme sa postupne zamerali aj na biologické rodiny. Pokiaľ ide o rodiny z vylúčených komunít, chodievam za nimi už asi dvadsať rokov. Ide o vylúčené komunity v Prešovskom a Košickom kraji.

Ako sa k týmto rodinám dostanete?

Najčastejšie dostaneme odporúčanie od úradu práce. Alebo nás osloví priamo rodina, prípadne jej naše služby ponúkne napríklad terénny pracovník z danej lokality.

Čo sú dôvody, pre ktoré vás zavolajú?

Napríklad keď je dieťa v rodine ohrozené zanedbávajúcou starostlivosťou rodičov, je podvyživené alebo ohrozené inými rizikovými faktormi. Dôvodom môže byť aj zlá finančná situácia, pre ktorú vznikajú v rodine konflikty, deti utekajú z domu a podobne.

Často nám dá podnet aj škola, ktorá ohlási, že deti prichádzajú nevhodne oblečené, nemajú desiatu alebo vyučovanie vynechávajú. Môže ísť aj o problémy so správaním v škole.

My sa potom snažíme v rodine zistiť príčinu problému, aby sme mohli pracovať na jeho odstránení.

Narastá počet týchto problémov?

Podľa mňa narastá počet identifikovaných problémov. Tým, že sa skvalitňuje práca v teréne, diagnostika a aj v spoločnosti stúpajú nároky na životný štandard a na starostlivosť o deti, tak aj pozornosť na tieto veci je vyššia. Nemyslím si teda, že je toho viac ako v minulosti, len sa nedostatky viac identifikujú.

Riešite teraz aj problémy, ktoré sú iné ako v minulosti?

Všímam si, že rastie miera psychického násilia. A to platí pre Rómov aj pre majoritu.

Predtým to bola najmä materiálna chudoba. Tá je veľkým problémom aj dnes, ale psychické násilie je oveľa náročnejšie na intenzitu práce a aktivity, ktoré v rodine potrebujeme vykonať.

Ťažšie sa totiž identifikujú spúšťače. Pri materiálnej chudobe je to pomerne jasné, rýchlo zistíte, že príčinou je nedostatočný príjem alebo zlé hospodárenie s peniazmi.

Pri psychických problémoch trvá dlho, kým odkryjete všetky vplyvy a faktory, ktoré do toho vstupujú.

Čím to je, že pribúda psychické násilie?

Silno k tomu prispievajú sociálne faktory vrátane tlaku na životnú úroveň. Do toho negatívne vstupuje aj nestabilita v spoločnosti, rozkoly a pohľad na rómsku komunitu.

Ako to myslíte?

Prevláda postoj, že do rómskej rodiny ide od štátu veľa peňazí. Keď si spočítame na dávkach, koľko financií ide na rodinu so siedmimi deťmi, tak je to naozaj vysoké číslo.

Ale ako vyzerá bežný deň dieťaťa z takejto rodiny? Ráno vstane, možno má teplo, možno nie. Nemá istotu, či bude mať cez deň niečo na jedenie, či si bude mať čo obliecť. Jednoducho chýbajú mu základné podmienky na bezpečie, a keď sa suma, ktorú takáto rodina dostane, rozloží na trebárs sedem detí, nie je to veľa. Títo ľudia idú len na prežitie, pod tlakom robia nesprávne rozhodnutia a peniaze si nedokážu rozvrstviť na dlhšie obdobie. To vyvoláva znižovanie psychických istôt a následne často generuje tlak a násilie.

Alena Molčanová. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

V čom spočíva vaša pomoc v krízových situáciách?

Snažíme sa im nastaviť hospodárenie, vymyslíme pre nich jednoduchý finančný plán. Jednou z našich úloh je zlepšiť ich finančnú gramotnosť. Musia porozumieť tomu, že stav, v akom žijú, nie je dobrý a škodí deťom a celej rodine.

Ako im to vysvetľujete?

Ukazujeme im na drobných príkladoch, ako rôzne kroky ovplyvnia ich fungovanie. Prejdeme si s nimi príjmy a výdavky a hľadáme priestor na zlepšenie. Ide o motivačný moment, aby rodina sama našla riešenie.

Stanovia si napríklad základný rozpočet na potraviny a snažia sa ho udržať do termínu, keď dostávajú dávky. Ak si sami zažijú, že im to takto lepšie vychádza, tak dokážu vystúpiť zo zabehnutého vzorca. Sú potom vo väčšom pokoji a nerobia neuvážené kroky.

Musíme byť veľmi trpezliví, aby naozaj porozumeli, že zmena nastavenia pomôže celej rodine. Ideme krok po kroku. Je to náročné, lebo niektorých návykov sa zbavujú ťažko. Musia však túto prvú fázu absolvovať.

Problém je v tom, že keď sa dostanú do stresovej situácie, majú tendenciu skĺznuť opäť k pôvodnému fungovaniu. Vtedy sa im snažíme pomôcť, aby napriek ťažkostiam vytrvali v nastavenom režime.

Táto práca v rodine musí byť dlhodobá a systematická. Kroky sa musia robiť jeden za druhým a nadväzovať na seba. Iba tak to má zmysel. Keď už zmenu dosiahneme, potrebujeme byť naďalej pre rodinu prítomní, aby sa upevnila.

Nevťahuje ich okolité prostredie späť do zlého modelu?

Je to riziko, pretože sila komunity má tendenciu tlačiť ich k tomu, že nemajú byť iní a výnimoční, lebo potom už k nim nepatria.

Čo sa dá proti tomu robiť?

To je práve bod, keď sa dostávame na systémovú úroveň a zdôrazňujeme, že treba v tomto smere pracovať s vylúčenými komunitami intenzívnejšie a plošnejšie.

Je potrebné zamerať sa na celú komunitu v danej lokalite a pristupovať k nej s ohľadom na jej špecifiká. Nie všetky lokality, v ktorých títo ľudia žijú, sú rovnaké. Niečo môže fungovať pre jednu komunitu, ale inde to už nefunguje.

Roky pracuje s rómskymi deťmiPrestaňme si klamať. Nezmyselne vyhadzujeme peniaze, aby sme zalepili oči Bruselu, a ich životy sa zhoršujú

Adam Takáč

Keď sa rozprávam s učiteľmi alebo so psychológmi z oblastí, kde je vysoký podiel detí zo znevýhodneného prostredia, tak hovoria, že ťažko bude mať pre ne hodnotu vzdelanie, keď nemajú naplnené základné potreby pre život ako jedlo, teplo a bezpečie. Akú rolu zohráva v tomto školské prostredie?

Pri rómskych žiakoch z vylúčených komunít sa škola považuje za významný faktor, ktorý ich má potenciál vytiahnuť z núdznej situácie. Od učiteľov sa očakáva, že zmenia k týmto deťom prístup a budú s nimi pracovať viac individuálne. Ale kto zo systému sa pozerá na to, či učitelia dostali na to aj dostatočnú podporu?

Predstavte si učiteľku, ktorej príde do triedy dvadsať takýchto rozrušených žiakov, ktorí rozmýšľajú nad tým, či budú mať dnes čo do úst alebo či budú spať v teple. Je to veľmi náročné.

Keď chodievam do vylúčených komunít, stretávam množstvo aktívnych, živých a zvedavých malých detí. No keď prídu do školského systému, postupne sa z nich stávajú skostnatené a frustrované deti.

Prečo sa to deje?

Lebo odrazu pociťujú tlak režimu, ktorý predtým doma nemali. Nehovorím, že už od bábätka majú byť v nejakej školskej inštitúcii, ale majú zažívať učiace sa prostredie. A to by malo prichádzať od rodičov, ktorí nastavia určité pravidlá a zároveň vytvárajú bezpečie. Už v prvých rokoch života si deti potrebujú zažiť návyk na učenie sa a zistiť, že im to dáva radosť a sebahodnotu.

Ak to nepoznajú, ťažko pochopia tento vzorec a od školského prostredia ho prijímajú len ťažko. Prídu zrazu do škôlky alebo do školy a vyžaduje sa od nich dodržiavať osemhodinový režim s pravidlami, ktoré jednoducho nedokážu zvládnuť.

Takýchto detí sa v triede ocitne dvadsať s jednou alebo dvomi učiteľkami, ktoré to majú zvládať zopár mesiacov. Preto hovorím, že učitelia potrebujú „doping“. Potrebujú sprevádzanie, mentoring, supervízie a v neposlednom rade adekvátne ohodnotenie. Jednoducho podporu, aby to dokázali s týmito deťmi ťahať.

Zároveň je nevyhnutné posilňovať aj rodičov. Škola a rodina majú silné prepojenie. A to sa, žiaľ, pri vylúčených komunitách často nedeje.

Ilustračné foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Keď počúvam ľudí zo škôl, ktorí pracujú s týmito žiakmi, zdá sa, že tento problém sa zhoršuje.

Sme v stave, že o mnohých veciach vieme, no potrebujeme sa posunúť do fázy, aby sme podporili to, čo funguje.

Existuje veľa projektov, stratégií a iniciatív na pomoc ľuďom vo vylúčených komunitách. Zlyhávame však v ich implementácii.

Prečo?

Každý si robí len svoju časť a nenapája to na niečo ďalšie, čo už existuje. Vo výsledku to potom nemá vysokú efektivitu.

Vedeli by ste to povedať na konkrétnom príklade?

Poviem vám to priamo zo svojej praxe. Úrad práce nás pošle do rodiny, kde je potrebné vyriešiť zlý zdravotný stav dieťaťa. Majú pocit, že rodič zanedbáva starostlivosť. Zároveň škola dá avízo zdravotným asistentom zo združenia Zdravé komunity. Do toho sa zapoja aj terénni pracovníci, lebo ich na to upozorní obec.

Naraz teda vstupujú do tejto rodiny až traja aktéri. Nikomu nenapadne, že sa potrebujeme vzájomne spojiť a zladiť si intervencie. A to sme len na začiatku procesu riešenia.

Rodina dostane kvalitnú podporu od každého osobitne, ale je to neefektívne. Keď si to zoberiete, tak to v prepočte stojí veľmi veľa peňazí. Každý pracovník z jednotlivých tímov dostáva nejaký príjem, potrebuje materiálno-technické zabezpečenie a tak ďalej.

Navyše každý z troch tímov poradil matke rodiny niečo iné. My sme zistili, že dieťa má metabolickú poruchu, terénni pracovníci riešili, že zrejme matka varí zle, zdravotní asistenti ich posielali k lekárovi. Takto sme sa v tejto rodine za týždeň prestriedali traja aktéri a každý sme rodine dali iné úlohy.

V konečnom dôsledku ostane takáto rodina preťažená pomocou.

Tuto som vám to ilustrovala na malom príklade, ale v podstate takto (ne)funguje aj prístup zo strany štátu.

Čo tým myslíte?

Niečo rieši rezort práce, niečo rezort zdravotníctva, niečo patrí pod školstvo. Je to rozdrobené a riešenia míňajú cieľ.

Potrebujeme konečne pracovať spoločne a vylúčeným komunitám skutočne pomôžeme vtedy, keď to budeme považovať za investíciu. Pre mňa to znamená integrovať ich.

U nás sa na integráciu pozeráme ako na problém, ale nevnímame ju ako investíciu do budúcnosti.

Poviem k tomu jeden aktuálny príklad. V jednej z obcí na východe žije vylúčená komunita v závalovej zóne. Každú chvíľu hrozí, že sa na ich obydlia zosype svah. A nie je to malý počet ľudí, sú to stovky. Napriek snahe starostu sa nedarí presadiť zámer, aby boli títo ľudia premiestnení na iné miesta v obci. Ľudia ich odmietajú, lebo sa boja. Pritom nikto by neohrozil ich komfort, táto komunita by sa rozložila v rámci obce a aj starosta verí, že by sa ich podarilo takto postupne začleniť s pomocou ďalších nadväzujúcich služieb, pretože by na to boli vhodné podmienky.

Asi na to mnohí hľadia so skepsou, lebo majú negatívne skúsenosti s neprispôsobivými občanmi. A snahy o integráciu, o ktorej niektorí rozhodujú od stola, tiež často zlyhávajú.

Samozrejme, preto si nemyslím a netvrdím, že existuje patent na všetky komunity a lokality na Slovensku. Opäť som presvedčená, že treba k tomu pristupovať individuálne.

Čiže to, čo môže fungovať v jednej lokalite, inde nemusí.

Presne tak, dokonca niekde to môže byť kontraproduktívne. Nedá sa nariadiť plošné riešenie pre všetkých.

Myslím, že tu majú veľmi dôležitú úlohu starostovia jednotlivých obcí, ktorí najlepšie poznajú špecifiká danej oblasti a komunity ľudí, ktorá v nej žije. Tí šikovnejší vedia problém správne identifikovať a riešiť ho.

Na východe sa často vyťahuje ako pozitívny príklad Spišský Hrhov ako obec, kde starosta uchopil situáciu veľmi dobre a zafungovalo to. Môže to byť inšpiratívny príklad pre iné obce, ktoré majú podobnú „východiskovú pozíciu“, ale neznamená to, že tento model dokážeme preniesť do všetkých obcí s vylúčenou komunitou. Inde môžu byť skladba obyvateľstva, vzťahy a ďalšie podmienky úplne odlišné.

Ilustračné foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Na rôzne projekty, ktoré majú pomôcť ľuďom z vylúčených komunít, išli v posledných rokoch veľké peniaze. Smerujú na efektívne veci?

Nemyslím, že by to boli premárnené peniaze, ktoré by sa úplne míňali účinku. Ale znovu je problém v tom, že na Slovensku nemáme jasné kritériá na to, čo by mali jednotlivé investície priniesť. Toto mi pri tých projektoch chýba.

Vedeli by ste povedať pozitívny príklad, teda niečo, čo funguje?

Pozitívne vnímam napríklad projekt miestnych občianskych a preventívnych služieb. Je to systémová a dlhodobá vec, ktorá prináša efekt. Moapsky zvyšujú mieru bezpečia v komunitách, kde pôsobia. Sú podľa mňa úspešné práve vďaka tomu, že ak sa vyberú vhodní pracovníci, tak naozaj majú dobré výsledky. Vedia totiž, čo sú skutočné potreby danej komunity.

Ďalší dobrý projekt je určite Cesta von, ktorý sa venuje ľuďom uviaznutým v generačnej chudobe v marginalizovaných rómskych komunitách. Vychádzajú z významných štúdií a poznatky aplikovali na slovenské pomery. A robia to systémovo.

Ich činnosť si pochvaľujú mnohí ľudia z praxe. Nemal by sa ňou inšpirovať štát a vychádzať z ich skúseností pri tvorbe opatrení?

Inšpirovať sa môže, ale opäť sa to nedá spraviť spôsobom, že jeden model pomoci prenesie na všetky lokality. Cesta von je úspešná práve vďaka tomu, že svoj prístup prispôsobuje špecificky každej komunite, kde pôsobí, a má vytvorený tím ľudí, ktorí sa vzájomne podporujú a sprevádzajú.

Štát zavádza plošné riešenia a čaká, že budú fungovať samy bez podporných mechanizmov.

V mnohých školách na východe, ktoré sú v blízkosti marginalizovaných komunít, prevládajú rómski žiaci. Zároveň sú tieto školy tlačené do inklúzie, čo v realite ani nie je možné uskutočniť.

Ja takisto lavírujem pri otázke, či majú byť školy v blízkosti vylúčených komunít. Nemám na to jasnú odpoveď.

Niekedy je to vzhľadom na okolnosti najlepšie z možných riešení, lebo tým odbúrame bariéru nedostupnosti. Vtedy to podľa mňa nie je segregácia, ale prekonanie určitej prekážky.

Ale ak nejaké mesto alebo obec zriadi školu v blízkosti osady iba preto, aby „malo pokoj“ a aby sa rómske deti neprechádzali po meste, to je podľa mňa segregačné.

Obvineniu zo segregácie čelila napríklad škola v Starej Ľubovni, ktorá sa nachádzala blízko pri osade. Riaditeľka aj učitelia pritom hovorili o tom, že vďaka blízkosti školy majú deti lepšiu dochádzku, sú v lepšom kontakte s rodičmi a vedia s týmito deťmi lepšie pracovať, keďže je to špecifické prostredie.

Presne tak, túto školu a lokalitu poznám a bola by som schopná sa za ňu postaviť.

Znovu opakujem, že sa treba pozrieť individuálne aj na jednotlivé školy a tam, kde sa týmto spôsobom odbúrala bariéra nedostupnosti, po čase prehodnotiť, či sa to nedá riešiť inak. Ale nie je dobré ísť cestou obvinení z diskriminácie, ktoré ubližujú škole a v konečnom dôsledku aj deťom.

Pozrela by som sa možno jednotlivo na každého žiaka a jeho rodinu a vyhodnotila, u koho je možné zvládnuť aj dochádzanie do inej školy.

V podstate aj projekt Omamy je o tom, že sa spočiatku odbúra bariéra nedostupnosti. Každá omama prichádza do obydlia k danej rodine, ktorej pomáha. Musia sa najprv priblížiť, aby sa mohli postupne vzďaľovať a prenechávať klientom viac zodpovednosti.

Psychológovia z východuUž si nemôžeme zatvárať oči. Tlak na inklúziu za každú cenu je pre mnohých rómskych žiakov škodlivý

Adam Takáč

Pred časom sa ozvali psychológovia z východného Slovenska. Pobúrila ich kritika hlavnej školskej inšpektorky za to, že podľa nej neférovo posielajú rómske deti do špeciálnych škôl.

Možno sa naozaj diali takéto prípady a niektorí zaraďovali deti do špeciálnych škôl tendenčne. Stretla som sa s prípadmi detí, ktoré boli v špeciálnej škole iba preto, lebo boli rómske.

Ale opäť, ak na to štát poukazuje, tak sa pýtam: boli vytvorené diagnostické postupy pre psychológov, ktorí majú tieto deti hodnotiť? Nič také neexistuje a so štandardnými testmi je pri nich veľmi náročné urobiť u týchto detí správnu diagnostiku. Veď pre ne je často slovenčina cudzí jazyk. Ak psychológovia nedostali od štátu potrebné nástroje, nemá štát právo obviňovať ich.

Na špeciálne školy sa niektorí pozerajú s averziou, ale aj títo psychológovia vysvetľovali, že pre niektoré deti môžu byť lepším riešením, pretože v nich idú pomalším tempom, ktoré zvládajú, a nezažívajú opakovaný neúspech a frustráciu ako v bežnej škole.

Je to o konkrétnych školách. Zažila som také, ktoré boli naozaj odkladiskom, ale aj také, ktoré boli pre konkrétne deti v pozitívnom zmysle kľúčové. Treba dobre posúdiť každé dieťa, čo je preň efektívnejšie a zmysluplnejšie.

Alena Molčanová. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Vo viacerých okresoch na východe už Rómovia prevyšujú počtom nerómske obyvateľstvo. Čo to bude pre tieto regióny znamenať?

Všímam si to aj v obciach, kam chodievame za rodinami do vylúčených komunít. Ale už neplatí, že by tu všetky mamy mali trebárs desať detí.

Sledujem to najmä pri mladých mamách, s ktorými pracujem, ony sa už na to pozerajú inak. Nechcú žiť tak ako ich rodičia a vidia, že je to náročné. Chcú byť pre svoje deti viac prítomné a mať s nimi intenzívnejší vzťah. Tým, samozrejme, nechcem generalizovať, že by to vo veľkých rodinách nebolo možné. Ale vidím túto zmenu postoja pri mladých rómskych pároch vo vylúčených komunitách. Uvedomujú si, že počet detí ovplyvňuje ich životný štandard.

Vzhľadom na nižšiu pôrodnosť v majorite však naozaj v týchto regiónoch Rómovia začínajú počtom prevyšovať.

Za problém považujem stúpajúcu populáciu v skupine, ktorú môžeme označiť za sociálne neprispôsobivých. Čiže ľudí v marginalizovaných komunitách, ktorí žijú vo veľkej núdzi už s prítomnou patológiou a kumuláciou problémov. Toto môžu byť časované bomby a neviem si predstaviť, o akých problémoch budeme hovoriť, ak v ich prípade nejako nezasiahneme. A či vôbec ešte budeme mať šancu niečo zmeniť.

Psychológ z východného SlovenskaAk sa nič nezmení, tak tu budú getá s obrovskými problémami

Jozef MajchrákAdam Takáč

Smerujeme k tomu?

Obávam sa, že áno a môže to byť veľký problém.

Zároveň chcem povedať, že tam, kde naozaj sú „funkční“ Rómovia, môžu obohatiť našu spoločnosť. Lenže ako majorita si musíme uvedomiť, že sú pre nás príležitosťou a nie iba ohrozením.

Áno, v niektorých marginalizovaných komunitách môžu problémy rásť a môže to byť nebezpečné. Preto treba začať pracovať na tom, aby sme to pretvorili na dobro pre spoločnosť.

Mnohí ľudia z majority, ktorí žijú v blízkosti týchto lokalít, sa však oprávnene boja, že problémy, ktoré zažívajú, sa znásobia, stúpne kriminalita a možno pribudnú ďalšie ťažkosti. Už teraz to zažívajú.

A presne preto musíme akútne zasiahnuť v tých najkritickejších lokalitách a urobiť cielenú pomoc. A chápať ju ako investíciu do budúcnosti.

Tieto komunity sú živý organizmus a niekedy neviete, ako sa to v nich bude vyvíjať. Potrebujeme zabrániť, aby v nich prevážilo to negatívne, a posilniť pozitíva.

Zároveň do riešenia musíme zapojiť členov komunity, nemôžeme to robiť bez nich. Ak nebudú súčasťou procesu, nebude to fungovať. O to viac, že v ľuďoch s rómskym pôvodom je veľký potenciál a je na škodu, že ostáva často nevidený a nevyužitý.