„Alica sa necíti dobre, prosím vás, vezmite ju domov,“ hovorí v pondelok ráno riaditeľka rómskej základnej školy v Podsadku Viera Kičurová asistentke. Dievčaťu prišlo nevoľno, rómska asistentka ju čaká pred dverami toalety, kým sa pozbiera.

Následne ju odvedie domov do osady. Je to len pár stoviek metrov od školy, nemusí teda ísť ďaleko. Podobných situácií nastane počas bežného školského dňa viacero, našťastie všetkých takmer štyristo detí býva blízko, a tak sa takýto problém ľahko vyrieši.

Podsadek je mestská časť Starej Ľubovne, ktorá je vzdialená približne dva kilometre od centra mesta. Jej súčasťou je osada, v ktorej žije vyše tisíc Rómov. Za posledných desať rokov narástol počet detí, ktoré chodievajú do školy neďaleko osady, viac ako dvojnásobne.

Škola už je počtom žiakov druhá najväčšia v Starej Ľubovni.

Minulý týždeň Najvyšší súd SR zverejnil rozhodnutie, že v tejto škole dochádza k segregácii, pretože do nej chodia čisto rómske deti.

Žalobu na štát a mesto podala mimovládna organizácia Poradňa pre občianske a ľudské práva v roku 2015, keď sa rozšírili kapacity školy vybudovaním modulovej prístavby.

Okresný aj krajský súd najprv verejnú žalobu podľa antidiskriminačného zákona, ktorú podala mimovládka, zamietli. Najvyšší súd mal iný názor, súhlasí s tým, že štát ani mesto nezabránili diskriminácii rómskych detí. 

Poradňa pre občianske a ľudské práva označila rozsudok za prelomový.

„Vôbec prvýkrát v histórii slovenský súd rozhodol, že vzdelávanie rómskych detí na čisto rómskej škole je nezákonné a predstavuje segregáciu. A to aj v prípadoch, keď nedošlo k cielenému oddeľovaniu detí, ale segregácia vznikla samovoľne ako dôsledok napríklad demografického vývoja či rozhodnutia rodičov. Zodpovednosť za to nesú zriaďovateľ a štát,“ uviedla Vanda Durbáková, advokátka zastupujúca mimovládnu organizáciu v súdnom spore.

„Rozsudok je tak jasným odkazom pre štátne inštitúcie, že musia konať a začať prijímať opatrenia na odstraňovanie segregácie rómskych detí nielen v rómskych triedach, ale aj v čisto rómskych školách.“

Boli sme sa pozrieť v škole v Podsadku. A zistiť, ako vnímajú rozsudok, ktorý sa týka ich školy.

O škole rozhodujú rodičia

Viera Kičurová je riaditeľkou tretí rok, predtým v škole štrnásť rokov pracovala ako asistentka a učiteľka. Kritiku, že ich škola segreguje, považuje za absurdnú: „To, čo sa tu udialo, je normálny demografický vývoj, nie zámer niekoho vyčleňovať.“

Rovnako to vidí primátor Starej Ľubovne Ľuboš Tomko. Rozhodnutie súdu síce rešpektuje, no nestotožňuje sa s ním. „Nepopierame, že je to čisto rómska škola. No je za tým demografický vývoj a slobodná vôľa rodičov, tí predsa majú zákonné právo rozhodnúť, do ktorej školy zapíšu svoje dieťa.“

Podľa primátora nenastal prípad, že by niektorá zo škôl v meste nechcela prijať rómskeho žiaka z Podsadku. A neexistuje ani rozhodnutie riaditeľky školy v Podsadku, ktorým by odmietla prijať nerómskeho žiaka z mesta.

Nerómski rodičia z Podsadku sú zamestnaní v meste, a tak prirodzene berú svoje deti do školy tam. „V našej škole nemáme družinu, pretože nemáme dosť priestorov, v mestách ju školy majú. Deti tak môžu ostať v škole aj popoludní, preto rodičov chápem, že je to pre nich lepšie,“ vraví riaditeľka.

Rovnako rozumie rómskym rodičom z osady, ktorí nechcú svoje deti posielať do škôl v meste vzdialených niekoľko kilometrov, keď majú dobrú školu priamo pod nosom.

„Rozhodnutie súdu bol pre nás šok. Možno to naozaj našim deťom pomôže, lenže nejde to urobiť od večera do rána tak, že sa odstráni fungujúca škola. Pochybujem, že nám sem nejaký nerómsky rodič dá svoje dieťa. Alebo budú rodičia z mesta voziť deti k nám, len aby sme boli premiešaní a nesegregovali?“ pýta sa bezradná riaditeľka.

„Nikto predsa nemôže rodičom nariadiť, do akej školy majú dať svoje dieťa. Neviem si momentálne predstaviť tunajších rómskych rodičov, ako by pustili svoje deti do škôl v meste. Boja sa o ne, sú na ne naviazaní a sú vďační, že majú našu školu tak blízko. Prečo im to niekto komplikuje?“

ZŠ v Podsadku. Foto: A. T.

Podľa primátora práve vďaka blízkosti školy majú rómski žiaci aj dobrú dochádzku. Ak neprídu do školy, okamžite sa to rieši s terénnymi pracovníkmi. Ako by to fungovalo, ak by museli chodievať do mesta?

„Tunajší rodičia nechcú svoje deti posielať inde. Samozrejme, tí, ktorí chcú dieťa zapísať na školu v meste, nech to urobia, podporíme ich. Ale ak zrušíme túto školu, kam pôjde týchto štyristo detí? Veď to je štvrtina detí v meste, neznamená to rozmiestniť len zopár žiakov.“

Rozsudok súdu považuje Tomko za nevykonateľný.

Sme pre nich rodina

Mnohé rodiny z osady žijú podľa riaditeľky v zúfalých sociálnych podmienkach. Učiteľky v škole tak často nie sú len tými, kto ich učí, ale ich aj obliekajú a pomáhajú im so základnými potrebami.

„Nikto nevidí, ako sem niekedy prídu iba v roztrhaných šľapkách, pretože nemajú poriadne topánky. Chceme ich takto posielať niekoľko kilometrov pešo či autobusom?“

V škole musia niekedy bojovať aj so všami, svrabom či žltačkou. Učiteľky neraz suplujú rodičov. Riešili by aj učiteľky v meste, či dieťa neprišlo do školy náhodou preto, lebo napadol sneh a ono nemá topánky? „My tu s nimi žijeme a poznáme ich problémy. Deti sa nám zdôverujú, berú nás ako rodinu.“

Riaditeľka Kičurová vysvetľuje, že keď k nim nastúpi do prvého ročníka dieťa, musia často riešiť, aby im vôbec rozumelo, pretože slovenčinu neovláda. Doma hovoria s rodičmi a so súrodencami len po rómsky.

Deti potrebujú neraz získať aj základné sociálne návyky. Na to boli dobré nulté ročníky, ktoré však štát nedávno zrušil.

„Viacerí naši učitelia sú tu už dvadsať rokov, poznáme rodiny našich žiakov, sme s nimi prepojení a máme pekné vzťahy. A to vďaka tomu, že sme tu blízko a vieme sa s nimi rýchlo skontaktovať, ak sa niečo deje. Pomáhajú nám terénni pracovníci. Ako by to fungovalo, keby tieto deti museli dochádzať do mestských škôl?“ pýta sa Kičurová.

„Poznáme rodičov, osadu máme prechodenú a vieme, ktoré dieťa komu patrí. Máme zlepšenú dochádzku, lebo rodičia s nami komunikujú, dajú nám vedieť, ak napríklad idú s dieťaťom k lekárovi. Je to fungujúca škola, neviem, prečo sa ju niekto snaží zrušiť. Naozaj pôjdu deti niekoľko kilometrov pešo, keď ráno zaspia?“

Keď sa s riaditeľkou prechádzame po chodbách školy, ukazuje nám jazykovú, počítačovú či prírodovednú učebňu. Za posledné roky sa im podarilo výrazne zlepšiť vyučovanie. „Naše deti sú vďačné, niekedy aj viac ako nerómske deti, ktoré majú od detstva všetko zabezpečené,“ tvrdí.

Pre žiakov vytvorili čitateľskú, hudobnú aj relaxačnú miestnosť. Takmer každý učiteľ je zapojený v nejakom projekte. 

„Dostali sme certifikáty Vnímavá aj Zelená škola. Postavili sme si vonkajšiu ekoučebňu, vybudovali pocitový chodník, bylinkové záhony, robíme s deťmi množstvo aktivít v škole aj mimo nej. Každým dňom sa posúvame dopredu, stále je čo zlepšovať, berieme to ako výzvu. Jasné, že naše deti nebudú vynikať v matematických či jazykových súťažiach, no majú veľa pekných výsledkov na umeleckých či športových podujatiach.

Aktuálne šiel jeden žiak spolu s učiteľom reprezentovať školu do Srbska. „To všetko nie je moja chvála, ale zásluha učiteľov, ktorých tu máme. A teraz im nejaká mimovládka a súd hovoria, že učia na zlej škole, lebo segregujú. Ako sa majú cítiť?“

Foto: ZŠ Podsadek

Integrácia nie je liek na všetko

Podobným problémom, ako je ten v Podsadku, čelia viaceré školy na Slovensku, ktoré fungujú v blízkosti rómskych komunít.

V minulosti sme písali o škole v obci Rakúsy pri Kežmarku, ktorá by rada vybudovala priestory neďaleko rómskej osady, aby mali deti do školy bližšie a zlepšila sa dochádzka. Opakovane však narážajú na argument, že by tým žiakov segregovali. Majú sa snažiť o integráciu s nerómskymi deťmi. Tie pritom do školy v Rakúsoch nechodia, rodičia ich dávajú do škôl v Kežmarku.

„Fakt tomu nerozumiem, vraj sa musíme riadiť podľa nariadenia z Európskej únie a máme sa snažiť o integráciu s nerómskymi žiakmi. Pýtam sa ako, keď aj tak všetky nerómske deti z obce chodievajú do škôl v Kežmarku. Tak mi povedzte, koho mám integrovať a s kým. Je to proti logike,“ povedala v rozhovore riaditeľka Lucia Brutovská. „Dostala som otázku, či som urobila všetko pre to, aby sem nerómske deti prišli. Ako mám rodičov donútiť, aby sem dali svoje dieťa?“

Výber roka Dajte tak, že by prepadol, nechcem ho púšťať ďaleko z osady

Adam Takáč

Boli sme sa pozrieť v škole, do ktorej sa v júni vrátil po pár dňoch jediný žiak. A aj ten sa vo dverách otočil a ušiel.

Vráťme sa do Podsadku. Čo by teraz mali štát, mesto a škola urobiť?

Podľa rozhodnutia súdu majú do troch mesiacov vypracovať desegregačný plán a do troch rokov ho zrealizovať v praxi. Nikto však presne nevie, čo to má znamenať.

Jedno z navrhovaných riešení má byť presun polovice rómskych detí do mestských škôl a zvyšné ostanú v Podsadku a premiešajú sa s nerómskymi deťmi.

Primátor Tomko vysvetľuje, že aj keby polovica detí odišla, naďalej predsa ostane druhá polovica detí v Podsadku a stále to bude čisto rómska škola. „Pôjdem presviedčať nerómskych rodičov v meste, aby deti zapísali do Podsadku?“

Mrzí ho, že nikto nerieši kvalitu vzdelávania, ktorá sa v škole za posledné obdobie zlepšila. „Je to celé škodlivé najmä pre rómske deti. Hnevá ma, že sa snažíme školu zlepšovať a niekto nám tu násilnou snahou o inklúziu a desegregáciu hádže polená pod nohy.“

Podľa primátora nie je integrácia všeliek a navyše, ak sa to robí násilne, nikam to nevedie. Platí to aj pre deti so špeciálnymi potrebami. Aj medzi rómskymi deťmi sú rozdiely. Niektoré sú šikovnejšie, iné potrebujú špeciálny prístup. „Celá táto situácia pomaly smeruje k tomu, že školskí psychológovia sa budú báť dať posudok a násilne budeme deti integrovať, hoci potrebujú špeciálnu podporu. Výsledkom je, že sa trápi dieťa, učiteľ i spolužiaci a prehrali sme všetci.“

Primátor nechce, aby sa tento spor otočil proti práci všetkých mimovládnych organizácií. V Podsadku spolupracujú s organizáciou ETP Slovensko, ktorá v komunitnom centre pracuje s deťmi a pomáha im zmysluplne tráviť čas. „Robia veľmi pekné a prospešné aktivity,“ hodnotí.

Aktuálne rozhodnutie súdu môže skomplikovať aj zámer postaviť pri osade materskú školu, ktorá by ešte viac pomohla dobrému vývoju malých Rómov z osady.

Primátor Ľ. Tomko. Foto: A. T.

Nehádžte nám polená pod nohy

Riaditeľka spomína, že keď sa minulý týždeň rodičia v televíznych správach dopočuli o rozhodnutí súdu, nastala v osade panika. „Už na druhé ráno ma tu ráno čakali vystrašené mamičky. Obávajú sa, že im chcú zobrať školu, kam chodia ich deti. Mala som čo robiť, aby som ich upokojila.“

Sama však netuší, čo ich v najbližšom období čaká. „O chvíľu je tu zápis do prvého ročníka a netuším, koľko detí môžem prijať a čo sa bude diať. Čo mám povedať rodičom? Že neprijmem do školy ich dieťa, lebo ideme riešiť desegregačný plán?“

Riaditeľka ani nemá vedomosť o tom, že by sa tu bol niekto z mimovládky, ktorá podala žalobu, pozrieť. „Nech sa sem príde pozrieť každý, kto rieši problematiku Rómov a nech najprv skúsi vnímať realitu. Nemám tu nekvalitné učiteľky, naopak, sú to ľudia, ktorí to robia, lebo je to pre nich viac ako práca a vidia vo svojej námahe zmysel. Divili by ste sa, čo všetko s týmito deťmi dokážu.“

Jedna vec je podľa nej pracovať s deťmi, ktoré sú podporované rodinou, rodičia im platia krúžky a doma majú pravidelnú  prípravu na vyučovanie, a iné je pracovať s deťmi, kde toto všetko je na pleciach učiteliek.

„Keď príde do školy dieťa nevyspaté, lebo je obdobie sociálnych dávok a doma sa do rána tancovalo a spievalo, alebo keď príde v mamkiných topánkach, lebo napadol prvý sneh a ono ešte nemá topánky, alebo chodí so súrodencom na striedačku, lebo dvaja majú jednu zimnú bundu. Dieťa, ktoré učiteľke v prvom ročníku nerozumie, lebo doma nerozpráva inak ako po rómsky, dieťa, ktoré príde hladné a len čaká, kedy bude desiata v škole, lebo už je ,vysoký dátum‘ a peniažky po dávkach sa rozkotúľali.“

Zdôrazňuje, že nemožno hádzať všetkých Rómov do jedného vreca, pretože sú aj rodičia, ktorí sa o svoje deti príkladne starajú, zaujímajú sa o ne a deti chodia do školy čisté, upravené, s pomôckami. „Naši žiaci nemajú rovnakú štartovaciu čiaru. Napriek tomu ich učiteľka dokáže naučiť písať, čítať, počítať, fungovať v bežnom živote, dokonca priviesť žiaka k tomu, aby vyhral v nejakej súťaži. A potom vidí v správach obvinenia zo segregácie, to je mi veľmi ľúto,“ dodáva riaditeľka.

„My svoju prácu robíme s láskou, tak nech nám nehádžu polená pod nohy. Ak si niektorý rodič myslí, že na inej škole by sa malo jeho dieťa lepšie, pokojne ho môže odtiaľto zobrať a my mu budeme držať palce. Ale tým ostatným neberte školu, v ktorej sa cítia dobre a kde im nič nechýba.“