Týždenný výber šéfredaktora | Nie, toto nie je vojna Izraela, je to vojna Donalda Trumpa

Masívne útoky USA a Izraela proti Iránu sú jednoznačne porušením medzinárodného práva, onedlho ich však nebudeme posudzovať podľa práva, ale podľa výsledku.

Teda nie podľa začiatku a prvotného priebehu, ale podľa konca.

Napokon, takúto optiku uplatňujeme aj v prípade Bushových blízkovýchodných vojen.

Invázia v Afganistane, odkiaľ al-Káida pod ochranou vládnuceho Talibanu orchestrovala teroristické útoky proti USA, mala v roku 2001 jasnú podporu celého medzinárodného spoločenstva, NATO dokonca prvýkrát aktivovalo článok 5.

Naopak, Bushova vojna v Iraku rozdelila Západ a jej hlavný dôvod – zbrane hromadného ničenia v rukách Saddámovho režimu – sa ukázal ako falošný.

--------------- Zamknut clanok tu ---------------

Napriek tomu sa dnes obe americké vojny, tá legitímna v Afganistane a nelegitímna v Iraku, zlievajú do obrazu spupného zlyhania a katastrofy. Afganské fiasko je tým väčšie, že Taliban sa po 20 rokoch vrátil späť k moci.

Nespravodlivá vojna

Trumpov útok na Irán je v istom zmysle ešte nelegitímnejší než Bushova invázia v Iraku – Bush a jeho okolie boli naozaj presvedčení, že Saddám napriek rezolúciám OSN vlastní chemické a biologické zbrane. V tomto sebaklame ich posilňovalo správanie irackého diktátora, ktorý chcel pred okolitými štátmi – najmä Iránom, s ktorým viedol v 80. rokoch zničujúcu vojnu – budiť dojem, že je silnejší než v skutočnosti.

Spätne sa dokonca zistilo, že aj viacerí generáli irackej armády si mysleli, že ich vodca tie zbrane ukrýva, inak si nevedeli vysvetliť, prečo sa voči Američanom správa tak sebavedome. Pritom Saddám sa tak správal z dôvodu, že neveril, že sa Američania po Afganistane pustia do ďalšieho vojnového dobrodružstva.

Zmes zlých informácií a ešte horšieho čítania psychológie tej druhej strany, zo strany vlády USA aj Saddáma, viedli k vojne a následnej pohrome.

V prípade Iraku však mala Bushova administratíva minimálne jasný cieľ, o ktorom dlhé mesiace pred inváziou presviedčala západných spojencov a americkú verejnosť – nájsť zbrane hromadného ničenia, zvrhnúť Saddáma, ktorého nenávidela šiítska väčšina, a v priebehu pár mesiacov zabezpečiť, aby sa vláda dostala do rúk predstaviteľov irackého exilu.

Vieme, ako sa Američania prepočítali, koľko nevinnej krvi to stálo a ako tým Bush prispel k šíreniu antiamerických konšpirácií.

Už ďalší prezident, Barack Obama, sa profiloval aj na kritike týchto vojen a odmietal, aby sa USA dali zatiahnuť do dobrodružstva v Iráne.

V prezidentských voľbách porazil republikána Johna McCaina, ktorý si na jednom volebnom zhromaždení pospevoval pesničku na motívy Beach Boys s pozmeneným textom „bomb, bomb, bomb Iran“.

To bol však cieľ večného izraelského premiéra Benjamina Netanjahua, ktorý viackrát tlačil aj na Obamu, aby začal s bombardovaním, lebo inak Irán v krátkom čase získa atómovú bombu. Obama ho však odbíjal a stavil na diplomaciu.

Výsledkom bola jadrová dohoda z roku 2015, ktorá vyzerala ako rozumný kompromis: Irán sa výmenou za zrušenie ekonomických sankcií zaviazal k radikálnemu zníženiu zásob nízkoobohateného uránu a k prísnemu režimu inšpekcií.

Bez stratégie a cieľa

A tu sa dostávame k veľkému americkému paradoxu.

Donald Trump zmenil v tomto storočí Republikánsku stranu tak ako pred ním v 20. storočí Ronald Reagan, zavrhol všetko, čo stelesňoval Bush so svojimi vojnami, na trumpovských inštinktoch vybudoval hnutie MAGA s ideológiou „America First“ s odporom proti vojnám v ďalekom zahraničí.

Zároveň ten istý Trump, ktorý opovrhuje inštitúciami aj zmluvami svojich predchodcov, Obamovu iránsku dohodu roztrhal s odôvodnením, že je to najhoršia dohoda v dejinách USA – a nenahradil ju ničím iným.

Odkedy sa Trump vlani vrátil späť do Bieleho domu, asi žiaden zahraničný líder sa s ním nestretával tak často ako nadmieru bystrý a zároveň cynický Benjamin Netanjahu. Manželské páry Trumpovcov a Netanjahuovcov dokonca spoločne oslávili posledného Silvestra v zlatom vyblýskanej floridskej rezidencii Mar-a-Lago.

Netanjahuov tlak na vojnu odmietol Obama aj Biden, ale nie Trump. Už minulý rok v júni 12 dní spolu s Izraelom bombardoval iránske jadrové zariadenia, po tejto akcii vyhlásil, že jadrový program Iránu bol „úplne zničený“.

Trump preto teraz nemôže hovoriť, že cieľom masívneho bombardovania je zničenie už raz zničeného jadrového programu. Argumenty v prospech vojny mení každý druhý deň, raz vyhlasuje, že cieľom je znemožniť akýkoľvek jadrový program do budúcnosti, inokedy bez akejkoľvek vierohodnosti hovorí, že išlo o preventívny útok, lebo inak by Irán zaútočil ako prvý, alebo naznačí, že ide o zmenu režimu.

Keď Trumpa začiatkom týždňa navštívil kancelár Friedrich Merz, nemeckú delegáciu podľa správ korešpondentov aj na základe zákulisných rozhovorov až vydesilo zistenie, že Trump v skutočnosti nemá žiaden plán.

Svojou veľkohubou úprimnosťou to potvrdil aj na spoločnej tlačovej konferencii s Merzom, keď medzi rečou povedal, že väčšina ľudí z iránskeho vedenia, o ktorých rozmýšľali ako o nástupcoch, je po bombardovaní mŕtva, „mŕtva je aj ďalšia skupina, ktorá prichádzala do úvahy, teraz prichádza tretia vlna a som si celkom istý, že potom už nebudeme poznať žiadneho“.

Zúfalstvo americkej „nestratégie“ sa prejavuje aj vo výzvach obyčajným Iráncom, aby vzali osud do vlastných rúk a zvrhli režim.

Po zuby ozbrojené revolučné gardy len v januári na pouličných protestoch zabili asi 30-tisíc demonštrujúcich, no americký prezident celkom absurdne odporcom režimu odporúča, aby sa dali dohromady oni aj revoluční gardisti a vytvorili jednotu.

Aj pri pohľade na ďalších aktérov tejto vojny, napríklad ministra obrany Peta Hegsetha, pôsobí nekompetentnosť amerického politického vedenia až groteskne hrozivo.

Zároveň platí, že Trump, ktorý sa vždy tváril, že podstatou jeho úspechov je strategická nejednoznačnosť, môže – na rozdiel od Busha v nultých rokoch – v akomkoľvek bode svojvoľne vyhlásiť, že ciele americkej operácie sa naplnili a útoky sa s okamžitou platnosťou zastavujú.

Náklady budú niesť ostatní, Irán a celý región, my v Európe možno v podobe ďalšej utečeneckej vlny.

Kult vodcu a smrť MAGA

Bibi Netanjahu už uspel, zatiahol Američanov do vytúženej vojny, ktorú podporuje veľká časť izraelskej spoločnosti, a on si tak vytvára dobrú pozíciu do blížiacich sa volieb. Izraelskému premiérovi vyhovuje viac koncoviek, na prvom mieste zmena režimu, ale aj výrazné vojenské oslabenie a fyzická likvidácia časti elity Iránu, ako aj možná dezintegrácia krajiny a vyvolanie povstania Kurdov či Azerov.

Z nášho odstupu je fascinujúce sledovať, ako Trumpova vojna transformuje politickú mapu Ameriky.

Bola to nenávisť voči establišmentu a jeho vojnám, na ktorej sa zrodilo protestné hnutie MAGA.

Trump rozpútal vojnu, o ktorej už desaťročia snívali neokonzervatívci v republikánskych radoch, nebohý John McCain alebo John Bolton, všetko ľudia, ktorých Trump a jeho MAGA vykresľovali ako odumreté konáre republikánskej tradície.

Rozdiel je v tom, že Bush a mnohí jeho neokonzervatívci mali v sebe istý idealizmus, verili, že ľudia na Blízkom východe túžia po slobode a cestu k nej im vydláždi Amerika.

Trump tomuto omylu nikdy neveril, on skôr verí, že ako prezident má zázračnú moc a americká vojenská sila je jeho nástrojom na splnenie aktuálnych želaní. A jeho okolie ho v tom len utvrdzuje.

Aj najrozumnejší členovia jeho administratívy sú len dvoranmi okolo svojho chorobne narcistického cisára, v neustálej televíznej prítomnosti sa pred ním predbiehajú v úklonoch, lichôtkach a odpudivo strojenom smiechu.

Viceprezident J. D. Vance celé roky defiloval ako hlavný hovorca trumpizmu, hlásal, že najlepšou zahraničnou politikou je nezačínať žiadne vojny, pričom niekoľkokrát sa vyjadril aj proti napadnutiu Iránu.

Dnes viac-menej mlčí a čaká, ako sa vyvinie situácia. Podľa zasvätených zdrojov amerických médií to však bol Vance, ktorý po tom, čo zistil, že Trump už nechce diplomaciu, ale vojnu, z vlastnej iniciatívy naliehal na čo najrýchlejší úder.

Zaujímavý je pohľad aj na ďalšie postavy hnutia MAGA, ktoré sa ocitli v menšine, pretože si zachovali svoj pôvodný postoj.

Tucker Carlson, vplyvný spolutvorca Trumpovho kultu, sa jasne postavil proti vojne, čo by mu mohlo slúžiť ku cti.

Lenže Carlson sa snaží z Trumpovej vojny vyklamať tým, že ju označuje za vojnu Izraela, aby tým čo najviac umenšil zodpovednosť Trumpa. Carlson a jemu podobní tak robia nielen preto, aby po rokoch kampaňovania v prospech Trumpa dnes nevyzerali ako jeho užitoční idioti, ale aj preto, že za tým skrývajú (nie všetci, ale viacerí z nich) i vlastný antisemitizmus.

Iránska vojna bola síce v záujme Netanjahua, ale je rozhodnutím Donalda Trumpa.

Trump ustanovil za hlavných vyjednávačov s Iránom svojho zaťa Jareda Kushnera a developera Steva Witkoffa, ktorý sa v minulom roku opakovane strápnil v rokovaniach s Vladimirom Putinom, napríklad tým, že celkom nepochopil, čo mali Rusi na mysli, keď hovorili o výmene území.

Napriek tomu, že Iránci ponúkali v rokovaniach ústupky, ktoré išli za hranicu toho, čo vyrokovala Obamova administratíva v roku 2015, Kushner a Witkoff, blízki priatelia Bibiho Netanjahua, nedokázali rozlíšiť, čo je v záujme Izraela a čo je v záujme USA.

Aj toto je úspech Bibiho, ale hlavnú zodpovednosť nesie Trump.

Americký prezident vtiahol seba, nepriamo aj Európu, do vojny, z ktorej nevidieť dobré východisko.

Trump a jeho okolie mali zjavne predstavu, že po likvidácii ajatolláha a časti duchovnej, politickej a vojenskej elity sa ostatní zariadia podľa venezuelského vzoru a začnú plniť pokyny z Bieleho domu.

No iránsky teokratický režim nefunguje podľa sekulárnych meradiel vo Washingtone.

Trump sa tešil z úspešného masového atentátu, ale z ťažko chorého, 86-ročného Alího Chámeneího vyrobil martýra.

V ideológii iránskej teokracie hrá kľúčovú rolu príbeh zo 7. storočia, keď imám Husajn, vnuk proroka Mohameda, zahynul v bitke v meste Karbalá martýrskou smrťou – Husajn mal okolo seba len 70 bojovníkov, čelil mnohotisícovej presile kalifa Jazída, napriek beznádejnej situácii nekapituloval a volil smrť.

Kult martýrov, ktorí radšej zomrú, než sa vzdajú, formuje aj súčasnú teokratickú elitu. Preto neprekvapuje, že iránske vedenie podľa predbežných informácií zvolilo za nástupcu zabitého ajatolláha jeho syna, zástancu tvrdej línie.

Donald Trump medzičasom pripúšťa i cielenú pozemnú operáciu, a to v krajine, ktorá je rozlohou veľká ako Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Španielsko dohromady.

Z pohľadu iránskeho režimu je cieľ jasný – na to, aby mohli mullovia vyhlásiť, že vo vojne zvíťazili nad USA a Izraelom, stačí vydržať a prežiť. Pritom majú na to oveľa lepšie predpoklady než Mohamedov vnuk v Karbalá.