Politický geograf Robert Antl Iránci dobre vedia, čo sa stalo v Iraku alebo v Sýrii, a boja sa, aby sa to neudialo aj u nich

Robert Antl vyštudoval humánnu geografiu na Prírodovedeckej fakulte UK a diplomaciu v Ústave medzinárodných vzťahov a aproximácie práva Právnickej fakulty UK. Záverečnú prácu písal o iránskej ústave. Dianie v Iráne sleduje na dennej báze a viackrát ho navštívil.

V rozhovore hovorí o možných scenároch ďalšieho vývoja. Zásadnú úlohu budú podľa neho zohrávať revolučné gardy. „Nie sú totiž len vojenskou silou, majú aj obrovské ekonomické záujmy. Ich postoj bude tiež kľúčový pri výbere nového vodcu krajiny. Nedá sa ani úplne vylúčiť, že gardy v krajine prevezmú moc, zmenia ústavu a ovládnu krajinu.“

„Myslím si, že prezident Trump nemá záujem na ďalšom dlhom konflikte na Blízkom východe a najradšej by sa rýchlo dohodol s nejakou skupinou na čele krajiny. Tak ako sa mu to podarilo vo Venezuele. Nie som si však istý, či by takáto dohoda bola prijateľná pre Izrael a premiéra Netanjahua,“ hovorí v rozhovore Robert Antl.

Po tomto americko-izraelskom útoku Donald Trump vyzval Iráncov, aby uskutočnili zmenu režimu zvnútra. Vidíte to ako reálne?

Určite je to jedna z možností, ale momentálne nie najpravdepodobnejšia. Šanca na radikálne politické zmeny v Iráne existuje, to je jasné. K politickej transformácii môže dôjsť – či už v dôsledku tejto vojny, alebo pre dlhodobú napätú vnútropolitickú situáciu a protesty. Veľa bude závisieť od výsledku konfliktu, od toho, kto sa stane novým vodcom a aká bude podoba nového Iránu.

Aké sú teda možné scenáre? 

Jedným z možných scenárov je, že sa len vymení osoba na čele krajiny – niekto z blízkeho okolia zabitého vodcu Alího Chámeneího prevezme úrad a všetko pôjde viac-menej po starom.

Ďalším z momentálne reálnych scenárov je zvolenie nového lídra, no riadenie krajiny v strategických otázkach bude naďalej v rukách kolektívneho vedenia okolo Najvyššej rady národnej bezpečnosti. Od júnovej vojny práve tento širší okruh ľudí rozhoduje o najdôležitejších oblastiach smerovania krajiny s formálnym schválením najvyššieho vodcu.

Možných scenárov ďalšieho politického vývoja v krajine je v tejto chvíli naozaj veľa, situácia je extrémne neprehľadná. Veľa najvyšších predstaviteľov už bolo zabitých pri americko-izraelských útokoch, takže predpovedať presný vývoj je veľmi ťažké.

Akú rolu hrajú revolučné gardy?

Ich rola je úplne zásadná. Nie sú totiž len vojenskou silou, majú aj obrovské ekonomické záujmy. Ich postoj bude tiež kľúčový pri výbere nového vodcu krajiny. Nedá sa ani úplne vylúčiť, že gardy v krajine prevezmú moc, zmenia ústavu a ovládnu krajinu.

Ako veľmi oslabí režim smrť Chámeneího? Je to rana, ktorá ho môže povaliť?

Smrť iránskeho lídra ajatolláha Alího Chámeneího je po takmer štyridsiatich rokoch vládnutia pre režim strata, no najmä v symbolickej rovine. Ten však pre jeho odchod zo scény určite neskolabuje.

Aj vzhľadom na jeho vek sa vládnuce kruhy na túto chvíľu dlhodobo pripravovali. Navyše roky bol budovaný systém inštitúcií, aby režim nestál a nepadal na jednej osobe. Prípravy na túto situáciu tiež urýchlila júnová vojna, keď boli odstránené viaceré kľúčové osoby – z vojenskej oblasti, z revolučných gárd aj politici.

Jedným z realizovaných opatrení bolo napríklad vydanie interného pokynu, aby si každý z dôležitých činiteľov pripravil zoznam svojich možných nástupcov, ktorí by ho v prípade smrti zastúpili. Takýto zoznam podľa všetkého mal aj Alí Chámeneí.

Okrem toho ústava islamskej republiky počíta aj s takýmto vývojom. Po smrti vodcu bola v krátkom čase vytvorená dočasná trojčlenná rada, ktorú tvoria prezident Pezeškján, šéf súdnej moci Ežeí a Alírezá Aráfí z Rady strážcov, ktorý je zároveň dočasným vodcom.

Kto by mohol Chámeneího nahradiť?

Pred pár dňami sa objavil zoznam kandidátov, o ktorých mal rokovať Zbor expertov – 88-členné zhromaždenie volené priamo Iráncami –, ktorý má nového vodcu, tzv. rahbara, oficiálne zvoliť. Tvoria ho skúsení ľudia režimu: Alírezá Aráfí, Modžtaba Chámeneí – syn Alího Chámeneího –, Sádek Larídžání, Hášem Bušehrí, ale aj bývalý prezident Hasan Rúhání a Hasan Chomejní, vnuk zakladateľa republiky Rúholláha Chomejního.

Výber kandidátov na vodcu vyzerá premyslene: sú tam umiernení reformisti ako Rúhání alebo Chomejní, tradiční konzervatívci ako Aráfí, ako aj ľudia blízki gardám ako Modžtaba Chámeneí. Práve ten je dlhodobo označovaný za kandidáta s najväčšími šancami na zvolenie.

Systém sa evidentne pripravil na rôzne varianty – podľa toho, či bude treba situáciu upokojiť umierneným lídrom alebo, naopak, posilniť tvrdšiu líniu.

Zároveň to môže byť aj hra a v zákulisí môžu figurovať iné osoby, ktorých mená sa z bezpečnostných dôvodov nespomínajú. Z Bratislavy je ťažké dovidieť za teheránske opony.

Ako prebieha zmena na poste nového lídra?

Irán nemá veľké skúsenosti s takýmito zmenami. Vodca sa menil doteraz len raz, a to po smrti ajatolláha Rúholláha Chomejního ešte v roku 1989. Voľba vtedy prebehla veľmi zaujímavým spôsobom a doteraz budí pozornosť.

Vtedajšia Rada expertov mala v celom procese napriek svojmu ústavnému postaveniu len formálnu úlohu. Novým vodcom sa stal po odporučení Chomejního a veľkej zákulisnej hre vtedajšieho predsedu parlamentu Akbara Hášemího Rafsandžáního prezident Iránu – Alí Chámeneí. A to aj napriek tomu, že nespĺňal ústavné podmienky na tento post. Bol vtedy len hodžatoleslámom, čo je nižšia náboženská hodnosť, pričom kvalifikáciou na lídra bola v tom čase hodnosť mardža.

Preto Irán musel zmeniť ústavu a Chámeneímu bol technicky udelený titul ajatolláh. To vyvolalo odpor vo veľkej časti duchovenstva, ktorý roky pretrvával.

Dnes je ústava v tomto ohľade oveľa všeobecnejšia, takže okruh kandidátov je širší.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Toto všetko by bola kontrolovaná zmena existujúceho systému. Považujete to za najpravdepodobnejší scenár?

Momentálne to tak vyzerá. V záujme stabilizácie vnútropolitickej situácie k voľbe nového lídra čoskoro príde. Nevidno žiadne náznaky radikálneho prevratu, dezercií v rámci dôležitých mocenských centier alebo bezpečnostných zložiek. Napriek početným personálnym stratám sa vládnuci aparát stále zdá stabilný.

Samozrejme, všetko sa môže zmeniť. Aj vytypovaný, respektíve zvolený nový líder sa môže stať terčom útokov Izraela alebo USA a udalosti naberú novú dynamiku.

Mohli by tieto útoky vyvolať novú vlnu domácich protestov a mohli by tie byť úspešné?

Ľudia v Iráne sú teraz v mimoriadne zložitej situácii. Januárové represie boli extrémne kruté – aj na iránske pomery za hranicou všetkého, čo sme doposiaľ videli.

Navyše veľké mestá sú pod ťažkým bombardovaním, takže vyjsť do ulíc je veľmi riskantné. Okrem toho režim sa na takúto možnosť pripravil. V uliciach hliadkujú milície Basídž aj gardy, aby zabránili väčším nepokojom a opakovaniu protestov z januára. V tejto chvíli je podľa mňa veľmi ťažké, aby ulica uchopila moc formou masových protestov alebo občianskej revolty. Uvidíme, akú zmenu prinesie kurdská revolta.

Masúd Pezeškján bol zvolený ako možno najumiernenejší prezident za posledné desaťročia, napriek tomu nezabránil masakrom v januári. Má v tej trojčlennej rade nejaký reálny vplyv alebo je skutočná moc v rukách revolučných gárd a ľudí, ako je Alí Larídžání?

Prezident Pezeškján patrí medzi umiernených politikov, dlhodobo presadzuje dialóg so Západom, no podľa všetkého nemal zásadné slovo pri rozhodnutiach o potlačení nedávnych protestov. Po ich vypuknutí síce aktívne diskutoval s ľuďmi z bazára, ktorí protesty začali, no neskôr sa stiahol a moc nad udalosťami prebral bezpečnostný aparát a revolučné gardy. V súčasnosti by mali byť dokonca viacerí ľudia z politickej platformy, ktorá ho nominovala, za mrežami.

Aký vplyv má opozícia a exilové postavy ako Rezá Pahlaví, syn posledného šáha? Sú úplne mimo procesu alebo môžu byť nejakým faktorom?

Práve slabosť opozície – vnútornej aj exilovej – je jedným z dôvodov, prečo režim pretrváva tak dlho. Vnútorná opozícia je intenzívne kontrolovaná a potlačovaná, exil je ideologicky fragmentovaný. Ale dochádza k určitým zmenám a posunom aj tu.

Nedávno vznikla v Londýne platforma Kongres iránskej slobody, v rámci ktorej sa niekoľko desiatok opozičných skupín rôzneho zamerania snaží pripraviť scenár politickej transformácie Iránu a dohodnúť kroky na podporu demokratických síl v islamskej republike. Hovorí sa napríklad o posielaní Starlinkov.

Pred pár dňami tiež oznámili opoziční predstavitelia z Iránu vznik novej Strategickej rady republikánov. Tá pozostáva zo sedemdesiatich politických osobností pôsobiacich priamo v krajine a má byť určitou ideovou protiváhou monarchistického hnutia. Kto je jej členom, nie je verejne známe, ale mená prodemokratických osobností boli odovzdané vládam USA a európskych štátov. V oboch týchto aktivitách však, pokiaľ viem, Rezá Pahlaví nefiguruje. Ale aj sa snaží získať ďalšiu podporu a je pomerne mediálne aktívny.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Aká je popularita Rezá Pahlavího vnútri Iránu? Je reálny ako líder?

Neexistujú o tom spoľahlivé prieskumy, ale Pahlaví je zrejme najznámejšia opozičná postava. Dlhodobo však má problém: polarizuje exil a pomerne často mení svoje postoje. Napríklad najskôr chcel byť len dočasným lídrom transformácie a doslova o týždeň neskôr hovoril o obnovení monarchie.

Problémom sú aj jeho postoje k izraelským útokom v júni 2025. Bol prakticky jediným exilovým lídrom, ktorý ich schvaľoval. V Iráne to rezonovalo pomerne negatívne, lebo pri útokoch boli zabité stovky civilistov. Časť spoločnosti si tiež pamätá nie príliš vydarenú vládu jeho otca.

Jeho súčasná viditeľnosť je do veľkej miery výsledkom izraelskej mediálnej podpory. Ešte donedávna o ňom mimo monarchistických kruhov hovoril len málokto. Aj Donald Trump sa k Pahlavímu stavia skôr rezervovane a doteraz mu neposkytol jednoznačnú politickú podporu.

Napriek tomu všetkému je dosť pravdepodobné, že bude mať slovo pri formovaní nového Iránu. Aké veľké, to dnes ešte nevieme.

Pri protestoch po smrti Mahsá Amíní v roku 2022 Pahlaví nebol veľmi viditeľný, ale na januárových protestoch a vo vojne sa monarchistické slogany alebo staré vlajky objavovali častejšie.

Treba vždy odlíšiť, čo zaznie alebo sa objaví na protestoch a nakoľko to je reprezentatívne pre väčšinu krajiny. Pahlaví je známy a pre protestujúcich a odporcov režimu predstavuje určitú opozičnú symboliku voči islamskej republike. Nemusí to však nutne znamenať podporu pre neho alebo pre obnovenie monarchie ako takej.

Aké veľké je tvrdé jadro podporovateľov režimu?

V krajine sa pravidelne nerobia oficiálne prieskumy, ktorých výsledky by boli na túto tému verejne publikované. V minulosti sa však objavilo niekoľko zisťovaní západných univerzít, ktoré hovoria o približne 20-percentnej podpore pre islamskú republiku.

Podiel podporovateľov režimu však môžeme odhadnúť aj nepriamo, a to napríklad na základe výsledkov prezidentských volieb z roku 2024. V Iráne je asi 90 miliónov obyvateľov a 60 miliónov je registrovaných voličov. Zhruba 14 miliónov, teda cca 25 percent z nich, volilo ultrakonzervatívneho kandidáta Saída Džalilího. Na to, aby ste dali hlas tomuto politikovi, musíte byť presvedčený o správnom fungovaní krajiny a jej režime.

Irán je mnohonárodnostný štát a Peržania tvoria len zhruba polovicu obyvateľstva, zvyšok sú ďalšie skupiny ako Azeri, Kurdi, Balúči alebo Arabi. Hrozí krajine dezintegrácia alebo občianska vojna?

Takýto vývoj určite nemožno vylúčiť, ale z dnešného pohľadu ešte nepatrí medzi tie najpravdepodobnejšie scenáre. Jednoznačne však ide o najčernejší zo scenárov pre bežných Iráncov. Dobre vedia, čo sa stalo v Iraku, Sýrii alebo Líbyi, a boja sa, aby sa to neudialo aj u nich. Ktorýkoľvek Iránec vám povie, že je to to posledné, čo by si želal. A to bez ohľadu na jeho vzťah k islamskej republike.

V každom prípade Peržania tvoria len 50 až 60 percent obyvateľstva. Najväčšia menšina sú tureckí Azeri, zhruba 10 percent populácie tvoria Kurdi, na juhovýchode krajiny žijú sunnitskí Balúči, ktorých je pár miliónov, a niekoľko miliónov Arabov žije v oblasti Perzského zálivu.

Existuje však viacero ozbrojených skupín pochádzajúcich z týchto etník, ktoré sú aktívne a podporované zo zahraničia. Aj Izrael, USA alebo Saudskí Arabi majú svoje proxy skupiny. Na scéne sú už pomerne dlho, no v súčasnej situácii to pre Irán predstavuje obrovské riziko.

Jednou zo skupín, ktorú Američania podporujú, sú aj Ľudoví mudžahedíni (MEK), hoci nemajú v Iráne takmer žiadnu podporu...

MEK pre Iráncov nie je alternatívou. Predovšetkým pre svoju minulosť nemajú v krajine prakticky žiadnu podporu, sú personou non grata naprieč spektrom. Odpor proti MEK-u spája prorežimných, protirežimných aj apolitických Iráncov.

Je tam niekto, kto by dokázal opozíciu zjednotiť?

Postavu, ktorá by dokázala zjednotiť Iráncov naprieč väčšinou politických táborov, dnes nevidím. Samozrejme, známe sú viaceré opozičné prodemokratické postavy, ako napríklad Mostafa Tadžzadéh alebo držiteľka Nobelovej ceny Narghís Mohammadi, ale tí za súčasných podmienok nemôžu aktívne vykonávať svoju politickú činnosť. Či už pre uväznenie alebo iné reštrikcie. Existujú viaceré prodemokratické, liberálne, komunistické, monarchistické, ľavicové skupiny, ale tie často spája len odpor proti režimu.

Avšak krízové obdobia a obdobia transformácie vedia vygenerovať nové osobnosti – lídrov, ktorí predtým neboli známi širšej verejnosti. Veď to poznáme aj u nás z roku 1989, keď sa do čela krajiny postavil Václav Havel.

Mohla by dohoda s Trumpom viesť k nejakej vnútornej liberalizácii alebo sekularizácii, napríklad ak by moc prevzala korumpovateľná časť gárd alebo armáda a klérus by stratil vplyv?

Myslím si, že prezident Trump nemá záujem na ďalšom dlhom konflikte na Blízkom východe a najradšej by sa rýchlo dohodol s nejakou skupinou na čele krajiny. Tak ako sa mu to podarilo vo Venezuele. Nie som si však istý, či by takáto dohoda bola prijateľná pre Izrael a premiéra Netanjahua. Izraelskou prioritou je skôr pád režimu, významné oslabenie Iránu a marginalizácia jeho regionálneho vplyvu.