Čo ďalej s EÚ? O súboji starých a nových receptov na záchranu Európy

Európska komisia nedávno zaplavila sociálne médiá v jednotlivých členských štátoch výsledkami prieskumov, v ktorých otázka znela: „Mala by sa Európa viac zjednotiť, aby mohla čeliť súčasným globálnym výzvam?“

Výsledky sú, samozrejme, priaznivé – väčšinou viac než osemdesiat percent túto myšlienku podporuje. Nemožno sa však ubrániť dojmu, že ide o výsledky podobne relevantné ako pri otázke: „Chceli by ste, aby vaše deti boli zdravé a mali sa dobre?“ Jasné, že áno.

Prieskum časovo sprevádzala aj séria zásadných verejných hlasov volajúcich po zjednotení tvárou v tvár rastúcej nestabilite medzinárodnej situácie (čo je v prípade západnej Európy diplomatický eufemizmus pre „tvárou v tvár Trumpovi“, hoci si v strednej Európe občas naivne myslíme, že hlavným impulzom je Putin a ruský imperializmus).

Mario Draghi, ktorý už niekoľko rokov plní úlohu „človeka pre špeciálne intelektuálne úlohy“ Európskej komisie, definoval počas prejavu na Univerzite v Leuvene potrebu „pragmatického federalizmu“ – zjednotenia EÚ už nie na základe nejakej „európskej idey“, ale z pragmatickej nevyhnutnosti v situácii zovretia medzi veľmocami.

Na rozdiel od kanadského premiéra Marka Carneyho, ktorý EÚ ako celok zaradil medzi „mocnosti strednej veľkosti“, Draghi vidí potenciál EÚ stať sa protiváhou obrom – USA a Číne.

Bývalý poľský podpredseda Európskeho parlamentuDraghi chce cez návrh federalizácie EÚ posilniť to, čo nefunguje. Treba robiť opak

Artur Ciechanowicz

Je európsky štát historickou nevyhnutnosťou?

Draghi predstavil svoju víziu nie ako „politickú voľbu“, ale ako „historickú nevyhnutnosť“. Diagnóza, ktorú predostrel, je bolestne presná: Európa dlhodobo považovala samotnú veľkosť spoločného trhu a vlastný blahobyt za postačujúce na zabezpečenie geopolitickej relevancie.

Vývoj na medzinárodnej scéne túto vieru brutálne prehodnotil: najbližší spojenec, USA, tlačí na Európu clami; Čína „nepovažuje EÚ za rovnocenného partnera“, ale bez ostychu ju vydiera nadobudnutou ekonomickou prevahou; Európa síce financuje Ukrajinu, no nemá silu vybojovať si miesto pri rokovacom stole.

Podľa Draghiho príčinou tejto slabosti nie sú zlé rozhodnutia európskeho establišmentu, ktoré členské štáty pripravili o vojenské kapacity pre vieru v „koniec dejín“ a následne aj o priemyselné kapacity pre vieru v globalizáciu a klimatickú zmenu.

Dôvodom je nedostatočná miera integrácie a rozhodovacie štruktúry, ktoré nie sú prispôsobené dnešnému brutálnemu svetu. Draghi navrhuje ako riešenie – aké prekvapivé! – „ešte viac Európy“.

Čo to znamená v praxi? Predovšetkým odstránenie zvyškov obmedzení, ktorými si členské štáty stále chránia svoje záujmy, ako je právo veta v zahraničnej a obrannej politike, a budovanie jednotnej európskej ekonomiky, ktorá má posilniť konkurencieschopnosť a nezávislosť od Číny a USA, či definitívne otvorenie dverí zjednocovaniu daňovej a dlhovej politiky.

Ursula von der Leyenová na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii v prejave, ktorý na Draghiho výrazne nadväzoval, v jednej vete spojila „vzájomnú dôveru a zvyšovanie európskych kapacít“ so „zrušením jednomyseľnosti“.

Ako upozornil poľský veterán európskej politiky, bývalý europoslanec Jacek Saryusz-Wolski, v skutočnosti je označovať tento projekt ako „federalizáciu“ zavádzajúce. Európska únia ani v súčasnosti nie je organizovaná podľa federálneho princípu, pretože ten predpokladá rovnosť členov federácie, zatiaľ čo väčšina hlasovaní v Európskej rade používa princíp „váženia hlasov“ v závislosti od veľkosti jednotlivých krajín.

Zároveň je základom každej federácie jasné rozdelenie kompetencií medzi štáty a federálny celok – princíp, ktorý v čase neustálej expanzie európskych inštitúcií, podporovanej expanzívnym výkladom „absolútnej nadradenosti európskeho práva“ presadzovaným Súdnym dvorom EÚ, len ťažko možno považovať za odraz reality dnešnej Únie. V skutočnosti nejde o federalizáciu, ale o centralizáciu, ktorá má Európu zachrániť.

To, čo v Draghiho vízii príznačne chýbalo, je otázka demokratickej zhody. Akoby veril, že ďalší presun kompetencií z úrovne národných štátov na úroveň Únie je v podmienkach aktuálnej krízy Západu samozrejmosťou aj pre všetkých občanov.

Alebo (skôr) že samotná myšlienka, aby o takých zásadných otázkach nechala EÚ rozhodovať občanov, bola po zlých skúsenostiach z čias prijímania tzv. európskej ústavy pred dvadsiatimi rokmi definitívne tabu.

Ursula von der Leyenová bola v Mníchove v tomto smere ešte explicitnejšia: „kvôli zrušeniu jednomyseľnosti nemusíme meniť zmluvy“ (čo by si vyžadovalo politickú debatu v členských štátoch, hlasovanie v parlamentoch či dokonca referendá – pozn. M. R.), „stačí, ak budeme kreatívne pristupovať k ich súčasnému zneniu“.

Tento prístup napokon zapadá do súčasného vnímania liberálnej demokracie, v ktorom sa voľby a ľudová suverenita – namiesto hlavného piliera demokracie – stali skôr (ako hovorí nemecký politológ Philip Manow) „hrozbou pre systém“.

Kto vládne v EÚ?Demokratické právo rozhodovať o smerovaní vlastnej krajiny je čoraz viac ilúziou

Maciej Ruczaj

Paradox suverenity

Nemecký politológ Stefan Auer tvrdí, že v jadre problému dnešnej EÚ leží „paradox suverenity“: Únia vzala členským štátom príliš veľa ich suverenity na to, aby si dokázali poradiť samy, no zároveň príliš málo na to, aby sa sama mohla stať veľmocou.

Draghi navrhuje tento problém vyriešiť smerom k ešte väčšiemu transferu kompetencií, aby sa konečne dosiahlo želané „zveľmocnenie“ EÚ. Je však cesta von z paradoxu skutočne jednosmerná?

Prudké udalosti posledného roka a návrat k „tvrdej geopolitike“ skôr zvýšili váhu národných štátov v európskej politike než naopak. Sú to Macron, Starmer a Merz, ktorí sa viac než Ursula von der Leyenová pokúšajú vystupovať v mene Európy.

Tá totiž – jednoducho povedané – nemá pod svojím velením žiadnu armádu. Prioritné postavenie bezpečnostných otázok posilňuje pozíciu štátov voči európskym inštitúciám.

Rovnaký efekt má aj nejednota EÚ v niektorých strategických otázkach (spájaná najmä s Maďarskom) a zároveň nutnosť zapájať do riešenia geopolitickej krízy aktérov mimo EÚ – predovšetkým Britániu, ale aj Nórsko či Turecko – oslabuje postavenie Komisie.

Z týchto dôvodov sa paralelne s volaním po premene EÚ na „geopolitickú veľmoc“ objavujú aj realistickejšie koncepcie nadväzujúce na starú ideu „viacrýchlostnej Európy“ alebo „Európy à la carte“.

Wolfgang Ischinger, vplyvný šéf Mníchovskej bezpečnostnej konferencie, spomenul potrebu obnoviť myšlienku „európskeho jadra“ – spolupráce kľúčových hráčov, ktorí by bez nutnosti obzerať sa na „nespokojných“ mohli prehlbovať integráciu.

Zdá sa, že Ischinger chcel svojím rozhovorom podporiť pozvánku, ktorú krátko predtým nemecká vláda adresovala najväčším štátom EÚ – od Španielska po Poľsko –, na užšie konzultácie, predovšetkým na úrovni ministrov financií.

Mapa tohto „európskeho jadra“, teda E6, spôsobila značný rozruch aj v českej verejnej debate, pretože ju viacerí komentátori prezentovali ako „už dohodnutú spoluprácu“ a dôkaz, že Česku „ujde vlak“.

Predstava, že by sa takéto „európske jadro“ v podobe navrhnutej Nemeckom skutočne realizovalo, však nepôsobí veľmi presvedčivo. V skutočnosti, ako upozorňuje Sławomir Dębski, ide o ďalší z mnohých pokusov o „návrat Európy do komfortnej zóny“, ktorého cieľom je „skôr potvrdiť staré hierarchie než hľadať nové riešenia“.

Prečo by mala krajina ako Poľsko akceptovať miesto pri stole, kde bude iba legitimizovať nemeckú prevahu? – pýta sa analytik.

Je zaujímavé, že hlas volajúci po „Európe flexibilných partnerstiev“ zaznel nečakane aj z druhej strany spektra – od bývalého poľského premiéra a dnes šéfa frakcie Európskych konzervatívcov a reformistov Mateusza Morawieckeho.

Morawiecki upozornil, že nemožno zatvárať oči pred zásadnými rozdielmi v záujmoch európskych krajín, ktoré sa nedajú vyriešiť buď bez zlomenia ich suverenity a vybudovania superštátu, alebo, naopak, bez rozriedenia štruktúry Únie a rezignácie na niektoré politiky.

Nech si štáty, ktoré to považujú za prioritu, stanovujú ambiciózne klimatické ciele – hovorí. Nech krajiny východného krídla pokračujú v posilňovaní bezpečnostnej spolupráce a zvyšovaní výdavkov na obranu – je však zrejmé, že nútiť k tomu istému Španielsko, ktoré hrozbu z Ruska nepociťuje, je nerealistické.

Morawieckeho vízia kombinuje krok späť vo vývoji integrácie – späť k únii voľného obchodu – so systémom flexibilných aliancií ochotných, tam kde budú mať jednotlivé štáty záujem o užšiu spoluprácu.

Železný zákon európskych dejín

Portál Politico nedávno zverejnil výsledky iného, podstatne hĺbkovejšieho prieskumu európskej verejnej mienky. Nachádzame v ňom značnú skepsu voči budúcnosti EÚ – podľa 63 percent respondentov má Únia svoje najlepšie roky za sebou. To však možno zľahčiť poukazom na dnešnú všeobecnú „zlú náladu“.

Zaujímavejšie je, že 71 percent si od svojich vlád želá intenzívnejšie presadzovanie národných záujmov aj za cenu treníc s inými štátmi. Rovnaký podiel ľudí si praje, aby EÚ vrátila späť kompetencie týkajúce sa migračnej politiky.

Tento prieskum možno čítať dvojako. Po prvé, ako prejav nedôvery v obrat EÚ smerom k väčšiemu realizmu a menšej ideologizácii. Nedôvery, ktorá je nepochybne oprávnená, keď vidíme, ako Európsky parlament schvaľuje ďalšie a ďalšie klimatické ciele, hoci už málokto verí v ich uskutočniteľnosť, alebo ako väčšinou v europarlamente ďalej priživuje kultúrne vojny.

Vedeli ste, že pred pár dňami Európsky parlament odporučil, aby zástupcovia EÚ na fóre OSN považovali za svoju prioritu „plné uznanie práv transžien ako žien“? Naozaj teraz nemáme iné starosti?

Alebo ste videli „zoznam predsavzatí“ na rok 2026, ktorý Európska komisia zverejnila na svojich sociálnych sieťach? Opäť v ňom agenda kultúrnych vojen zaberala podstatne viac priestoru než riešenie vojny na Ukrajine. Pokusy premiérky Meloniovej vytvoriť jasné pravidlá chrániace Taliansko pred nelegálnou migráciou opakovane blokujú európske súdne inštancie.

Po druhé, ide o potvrdenie iného trendu: súčasná neistota ohľadom transatlantickej väzby vôbec nemusí viesť k väčšiemu zomknutiu európskych krajín. Ak sa skutočne pozrieme na históriu, možno skôr očakávať nárast súperenia a napätia.

Ponaučenie sa (zatiaľ) nekonáVolanie po „zásahu zhora“ je v demokracii súčasťou problému, nie jeho riešením

Maciej Ruczaj

„Naozaj si niekto myslí, že sa hlavné európske mocnosti budú chcieť vzdať ešte väčšej časti suverenity v prospech Bruselu?“ pýta sa analytička Velina Tchakarovová.

Bývalý taliansky veľvyslanec pri NATO Stefano Stefanini vo Financial Times upozorňuje na často prehliadaný historický fakt: bezprecedentné obdobie mieru a spolupráce v európskych dejinách by nebolo možné bez americkej vojenskej dominancie, pretože tá európskym krajinám „vzala možnosť riešiť spory vojenskou rivalitou“.

„Keď americká dominancia zmizne, Európa sa rozpadne,“ prorokuje taliansky diplomat. V podobnom duchu píše aj najvýznamnejší poľský expert na stratégiu a medzinárodné vzťahy Sławomir Dębski: „Európa poznala len rovnováhu veľmocí. Európsky mier umožnil až externý hegemón – USA.“

Pochybnosti v tomto smere zaznievajú aj od politikov, ktorí inak posilňovanie integrácie podporujú. Jens Spahn, významná postava nemeckej vládnej CDU/CSU, v súvislosti s úvahami o britskom alebo francúzskom „jadrovom dáždniku“, ktorý by mal nahradiť ten americký, poznamenal: „Keby sa zajtra konali voľby vo Veľkej Británii a vo Francúzsku, vyhrali by ich Farage a Le Penová. Neviem, či chceme byť závislí od niektorého z nich.“

„Európu ovládla kolektívna halucinácia,“ hovorí nemecký komentátor Ulrich Speck. „Predstava, že vybudovanie spoločnej európskej obrany je technickou otázkou. Nie je. Je to otázka politickej vôle.“

Naopak, na východnom krídle sa objavujú hlasy upozorňujúce, že „strategická nezávislosť“ Európy bude nevyhnutne znamenať začiatok nového dialógu západnej Európy s Ruskom, ako to napokon opakovane naznačuje prezident Macron.

Ako zachrániť Západ

Nie div, že nadšencov rýchleho vytlačenia USA z Európy nájdeme mnoho medzi publicistami, no podstatne menej medzi hlavnými európskymi lídrami. Aj preto sa dnes v EÚ zdá, že hlavnú úlohu hrá dvojica Merz – Meloniová s podstatne konštruktívnejším prístupom k Trumpovi v porovnaní s Parížom.

Keď sa pozrieme na prejavy Merza a Starmera na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii, oba boli de facto adresované americkému publiku a každý z lídrov sa snažil ukázať práve svoju krajinu ako najlepšieho partnera na obnovu transatlantickej väzby – v duchu, ktorý požaduje Trumpova administratíva.

Obaja zdôrazňovali potrebu väčšej zodpovednosti Európy za vlastnú obranu, ktorá však nemá znamenať transatlantický rozvod, ale nový začiatok spolupráce. Starmer dokonca hovoril o „duchovnej únii Západu“.

Velina Tchakarovová si ako komentátorka, nie politička, môže dovoliť väčšiu otvorenosť, keď hovorí: „Predstava, že Európa môže v novej realite rivality veľmocí zostať bokom, je ilúziou. Musíme si vybrať.“

Už spomínaná správa Mateusza Morawieckeho popri výzve na Európu strategických partnerstiev obsahuje aj koncept „Ekonomického NATO“ – zoskupenia, ktoré by opätovne prepojilo ekonomiky západného sveta a pomohlo tak preklenúť súčasné trenice obchodných vojen.

Morawiecki ponúka inú formu „úteku dopredu“ než Draghi: namiesto starého receptu „ešte viac integrácie“ sa snaží prepojiť tri otázky – obranu národnej suverenity, ktorá zostáva kotvou existencie demokracie a základom sebaidentifikácie občanov; schopnosť Európy obstáť v globálnom kontexte; a napokon zachovanie výnimočnej väzby spájajúcej Európu s USA.

Či pre tento návrh dnes na oboch stranách Atlantiku existujú vhodní poslucháči, je otázne. To však nič nemení na fakte, že môže byť bližší aktuálnym potrebám než ďalší pokus posunúť Európu vpred pomocou tých istých receptov, ktoré nás za posledné dve desaťročia priviedli k dnešnej kríze.

Text vyšiel paralelne aj v českom denníku Echo24.