Bývalý poľský podpredseda Európskeho parlamentu Draghi chce cez návrh federalizácie EÚ posilniť to, čo nefunguje. Treba robiť opak

Mario Draghi nahlas vyslovil to, čo mnohí v Bruseli už dlho naznačovali. Vo svojom prejave z 2. februára na univerzite v Leuvene bývalý taliansky premiér a exprezident Európskej centrálnej banky vyzval na postupnú transformáciu Európskej únie na federáciu, čo nazval „pragmatickým federalizmom“. Európa sa podľa neho musí stať skutočnou veľmocou alebo sa zmieriť s tým, že bude len veľkým trhom, ktorý podlieha vôli iných.

Federalizáciu, ktorú kritici kedysi odmietali ako „konšpiračnú teóriu“, dnes otvorene obhajuje jedna z najvplyvnejších osobností európskej technokratickej elity. Je Draghiho diagnóza európskej krízy správna a spravia ním navrhované riešenie pacienta silnejším alebo ho len viac centralizujú a oslabia demokraciu?

O Draghiho téze sa noviny European Conservative rozprávali s Jacekom Saryuszom-Wolským, veteránom zákulisia EÚ, bývalým podpredsedom Európskeho parlamentu, prvým poľským ministrom pre európsku integráciu a v súčasnosti poradcom poľského prezidenta Karola Nawrockého.

Aký je skutočný význam Draghiho prejavu v Leuvene? Bol naozaj prelomový alebo len zopakoval myšlienky, ktoré už dlho kolujú v elitných kruhoch?

Nebolo to po prvýkrát, čo bol otvorene vyslovený nápad premeniť EÚ na štát. Podobné predstavy sa objavili napríklad v koaličnej dohode CDU/CSU-SPD predchádzajúcej nemeckej vlády. Samotný Mario Draghi sa v tomto zmysle vyjadril už skôr.

Tento prejav sa vyznačuje dvoma odlišnosťami. Po prvé, ponúka komplexnú víziu – skôr syntézu než letmú poznámku. Po druhé, a čo je dôležitejšie, prichádza vo veľmi špecifickom okamihu. Draghi svoju argumentáciu explicitne zakotvuje v tom, čo predstavuje ako výnimočnú globálnu konjunktúru: geopolitické súperenie medzi Spojenými štátmi a Čínou, hospodárske turbulencie, vojna a oslabovanie priemyselnej základne Európy.

Tieto výzvy formuluje ako naliehavé tlaky, ktoré Európe údajne nedávajú inú možnosť ako rýchlu inštitucionálnu transformáciu. Inými slovami, Draghi predstavuje federalizáciu nie ako politickú voľbu, ale ako historickú nevyhnutnosť. Toto rámcovanie dodáva prejavu osobitnú váhu.

Niektorí sa môžu pýtať, či má Mario Draghi ešte politický vplyv. Je predsa bývalým premiérom a bývalým prezidentom ECB. Akú pozíciu má dnes v rámci bruselského establišmentu?

Maria Draghiho možno bez preháňania označiť za guru bruselskej elity. Pravidelne sa spomína ako potenciálny nástupca Ursuly von der Leyenovej. A čo je dôležitejšie, jeho diagnózy a návrhy riešení sa počúvajú s veľkou vážnosťou.

Na neformálnom summite Európskej rady 12. februára má vystúpiť s prejavom, v ktorom bude lídrom EÚ radiť, ako reagovať na súčasnú situáciu. (Rozhovor v European Conservative vyšiel 10. februára, pozn. redakcie.) Už len to dokazuje, že nejde len o hlas ďalšieho federalistického intelektuála. Je to hlas človeka, ktorého považuje európska vládnuca trieda za rešpektovaného a kompetentného.

Príhovor Maria Draghiho na Univerzite v Leuvene v Belgicku z 2. februára 2026 po tom, čo si prevzal čestný doktorát

Súhlasíte s jeho hlavným tvrdením, že iba federálna Európa môže čeliť súčasným výzvam?

Zásadne nesúhlasím, počnúc samotnou formuláciou. Súčasný systém EÚ nie je federálny, je antifederálny už vo svojej podstate.

V skutočnej federácii sú jednotlivé zložky rovnocennými súčasťami celku. EÚ, naopak, funguje na základe hlasovania podľa počtu obyvateľov, ktoré štrukturálne zvýhodňuje väčšie štáty. To nie je federalizmus – je to hierarchia.

To, čo Draghi navrhuje, nepripomína ani tak federáciu, ako skôr centralizovaný útvar s hegemónom a podriadenými provinciami, ktorý má bližšie k druhej nemeckej ríši alebo dokonca k feudálnej štruktúre. To je však úvodný bod.

V podstate je predstava, že všetky hlavné problémy možno vyriešiť vybudovaním centrálneho štátu, v rozpore s logikou aj historickou skúsenosťou. Problémom Európy nie je nadmerná decentralizácia alebo deregulácia. Je to naopak: prílišná centralizácia a prílišná regulácia.

Diagnóza môže byť čiastočne správna – liečba nie. História ponúka dostatok dôkazov. Oživenie Argentíny po hospodárskom kolapse nasledovalo po deregulačných, a nie centralizačných reformách. Decentralizácia a subsidiarita uvoľňujú hospodársky potenciál, centrálne plánovanie ho potláča.

Západná Európa nemá skúsenosti s riadeným hospodárstvom. Stredná a východná Európa áno. Vieme, čo prinášajú centrálne riadené, direktívne hospodárske systémy – a nie je to prosperita.

Draghi tvrdí, že tam, kde EÚ už koná takmer federálnym spôsobom – obchod, hospodárska súťaž, jednotný trh, menová politika –, je považovaná za globálnu mocnosť. Tam, kde tak nekoná, pôsobí slabým dojmom. Je tento argument opodstatnený?

Tu je jasný logický rozpor. Draghi tvrdí, že na posilnenie európskeho hospodárstva – teraz premenovaného na „konkurencieschopnosť“ – potrebujeme centralizovanejšiu ekonomickú základňu. Obchodná politika je však už výlučnou právomocou EÚ. A čo to prinieslo? Tam, kde je moc najviac centralizovaná, výsledky nie sú nijako ohromujúce. Tvrdiť, že riešením je jednoducho „viac toho istého“, je intelektuálne nekonzistentné.

Tvrdenie, že zahraničná a bezpečnostná politika vyžaduje jednotnú autoritu, nie je o nič lepšie. Súvislosť medzi takouto centralizáciou a oživením hospodárstva je v najlepšom prípade slabá.

Ešte horšie je, že celý koncept je hlboko antidemokratický. V Draghiho prejave je pozoruhodné to, čo v ňom chýba: akýkoľvek odkaz na demokratický súhlas. Neuvádza sa, či sa občanov pýtali, či takúto transformáciu chcú.

Demokracia funguje – hoci nedokonalým spôsobom – na úrovni národných štátov. Navrhovaný experiment by ju vyprázdnil a nahradil vládnymi štruktúrami na úrovni EÚ, ktorým chýba skutočná demokratická legitimita. To by znamenalo rozpad demokracie tam, kde existuje, a jej nahradenie technokratickou vládou. To je podstata antidemokratizmu.

Keď USA a Rusko drvia EÚTlak Putina a Trumpa by mohol Európu sceliť. No prekážky sú zásadné

Lukáš Krivošík

Draghi varuje, že bez federalizácie čelí Európa deindustrializácii. Identifikuje príčiny hospodárskeho úpadku Európy správne?

Nie. Hlavným motorom deindustrializácie je centrálne presadzovaná klimatická politika. Náklady na energiu prudko vzrástli a v dôsledku toho priemysel opúšťa Európu. To je hlavná príčina. Nie nedostatočná federalizácia.

Ako hodnotíte Draghiho ekonomickú doktrínu ako takú?

Predpisy v Draghiho programe na záchranu európskeho hospodárstva vychádzajú z neokeynesiánskeho prístupu: stimulácia dopytu prostredníctvom rozsiahleho vydávania dlhopisov. Ide o teóriu, ktorá postupne stráca na popularite a ktorú nahrádza takzvaná ponuková ekonómia – politika zameraná na stimuláciu a organizáciu výroby namiesto spotreby. Americké hospodárstvo sa jasne uberá týmto smerom.

Z hľadiska ekonomickej doktríny Draghiho návrhy znamenajú návrat Európy k opatreniam, ktoré už zlyhali, pričom ignorujú hlboké zmeny, ktoré sa v súčasnosti odohrávajú v globálnej ekonomike.

Je Draghiho uvažovanie realistické, pokiaľ ide o obranu? Naznačuje, že federalizácia by mohla vyriešiť bezpečnostný deficit Európy.

Nie je to realistické – hraničí to so šarlatánstvom. Vytvorenie európskeho štátu s vlastnou armádou je politicky a sociálne nerealizovateľné. Neexistuje súhlas verejnosti s takýmto projektom ani s daňami, ktoré by si to vyžadovalo.

Podľa odhadov EÚ by výdavky na obranu museli dosiahnuť približne 10 percent HDP v priebehu dvoch až troch desaťročí, aby sa tento deficit vyrovnal. Na to však nie je vôľa. Navyše je nemožné zosúladiť štyri ciele súčasne: udržať sociálny štát, masívne zvýšiť výdavky na obranu a pokračovať v dvoch mimoriadne nákladných politikách EÚ – v oblasti klímy a migrácie.

Nemecké údaje naznačujú, že samotná migračná politika stojí ročne niekoľko percent HDP. Klimatická politika predstavuje ďalšiu ťažkú záťaž. Nie je možné financovať všetko naraz. Niečo sa musí obetovať.

Zníženie sociálnych dávok je politicky nemožné. Zanedbávanie obrany je nemožné strategicky. Jediným racionálnym záverom je, že Európa musí opustiť svoju súčasnú politiku v oblasti klímy a migrácie. Draghi túto voľbu odmieta.

Čo sa stane, ak Draghiho vízia napriek takýmto námietkam zvíťazí?

Boli by sme svedkami budovania centralizovaného štátu prostredníctvom pokračujúceho uzurpovania si právomocí EÚ v oblastiach, na ktoré nemá podľa zmluvy právo – išlo by o otvorené porušenie článkov 4 a 5 zmluvy. K takémuto uchopeniu moci môže dôjsť náhle, prostredníctvom zmeny zmluvy, alebo postupne, prostredníctvom toho, čo sa zdvorilo nazýva „kompetenčný nárast“, ktorý je už viditeľný v najmenej desiatich rôznych oblastiach.

Zníženie sociálnych dávok je politicky nemožné. Zanedbávanie obrany je nemožné strategicky. Jediným racionálnym záverom je, že Európa musí opustiť svoju súčasnú politiku v oblasti klímy a migrácie. Draghi túto voľbu odmieta.

Po prvé, Únia začína odoberať členským štátom kontrolu nad ich vlastným územím, hranicami a v konečnom dôsledku aj nad etnickým zložením ich spoločností. Migračný pakt, rozširovanie pôsobnosti agentúry Frontex a politiky vedúce k nahradeniu obyvateľstva smerujú práve týmto smerom.

Po druhé, EÚ zasahuje do oblasti, kde mal fiškálny monopol vždy štát. Podľa prísneho výkladu zmlúv to bolo donedávna zakázané. Dnes však Únia navrhuje „svoju záchranu“ rozšírením takzvaných vlastných zdrojov – jednoducho povedané, vyberaním daní, ktoré boli doteraz výhradnou právomocou národných vlád.

Po tretie, dlh. EÚ si požičiava vo veľkom meradle a využíva toto zadlženie ako mimodohodový nástroj na riadenie národných hospodárskych politík. Fond na obnovu po pandémii covidu-19 bol precedensom; teraz sa táto logika rozširuje aj na obrannú politiku prostredníctvom mechanizmov, ako je SAFE.

Po štvrté, samotné euro, v rámci ktorého existuje latentný mechanizmus na prinútenie všetkých členských štátov prijať jednotnú menu – v podstate vynútený monopol na vydávanie peňazí.

Po piate, Únia zasahuje do štátneho monopolu v oblasti energetickej politiky. Prostredníctvom Zeleného dohovoru diktuje energetický mix, čím hrubo porušuje články 192 a 194 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktoré túto právomoc výslovne vyhradzujú členským štátom.

Po šieste, čoraz viac politizovaný Súdny dvor EÚ sa využíva na rozširovanie právomocí Únie nad rámec zmlúv na základe falošnej doktríny, že súdne rozhodnutia môžu meniť a dopĺňať zmluvy a predstavujú nezávislý zdroj práva. Nie je to tak.

Po siedme, vidíme prvé kroky smerujúce k narušeniu národného monopolu na spravodajské služby, keď sa v Komisii bez súhlasu členských štátov objavujú zárodky nových štruktúr.

Po ôsme, Únia zasahuje do samotného jadra demokracie: do volieb. Súdny výbor Kongresu Spojených štátov odhalil, že Brusel zasahoval do volebných procesov v ôsmich krajinách. S tým úzko súvisí mechanizmus zmeny režimu prostredníctvom rozpočtovej podmienenosti, zakotvený v nástroji na podporu oživenia a odolnosti a teraz aj v nariadení SAFE.

Po deviate, EÚ vstupuje do oblasti bezpečnosti a obrany prostredníctvom iniciatív ako ReArm a SAFE, hoci nemá politický mandát ani materiálnu kapacitu na to, aby fungovala ako skutočná obranná únia.

Po desiate, a čo je najznepokojujúcejšie, zasahuje do slobody prejavu a občianskych slobôd. Otázky, ktoré sa kedysi riešili v rámci národných demokracií, sa teraz regulujú na úrovni EÚ. Pod zámienkou „technickej“ regulácie digitálnych platforiem sa objavujú skutočne orwellovské praktiky cenzúry internetu. Mám tu na mysli zákon o digitálnych službách a európsky zákon o slobode médií – ten druhý, mimochodom, za určitých okolností umožňuje zatýkanie novinárov.

Všetko toto dusí európske spoločnosti – sociálne aj ekonomicky. Draghiho odpoveď je viac-menej rovnaká. Je to presný opak toho, čo by sa malo robiť. Únia by sa mala z týchto zásahov stiahnuť, nie ich prehlbovať.

Pôvodný text: “Draghi presents federalisation not as a political choice, but as a historical necessity”—former MEP Jacek Saryusz-Wolski. Uverejnené v spolupráci s European Conservative, preložil Lukáš Obšitník.