Kto reálne tlačí na Putina Slová a činy, divadlo a geopolitika

V obraze, ktorý sa v európskej verejnej mienke vytvoril a týka sa prístupu Trumpovej administratívy k Rusku, je miesto pre červený koberec, ktorý Trump rozvinul pre Putina na Aljaške, ponižovanie ukrajinského prezidenta či neraz naivné výroky vyjednávača Witkoffa alebo samotného Trumpa o Rusku.

Skvele totiž zapadajú do schémy, podľa ktorej sa v Európe vyvíja pohľad na USA. A samozrejme, na tomto obraze je veľa pravdy. Trumpova administratíva úplne zmenila prístup k rusko-ukrajinskej vojne a namiesto Bidenovej a európskej „podpory Ukrajine, ale bez eskalácie“ presadzuje „dohodu za (takmer) každú cenu“.

Problémom je, ako pri väčšine našich diskusií v poslednom čase, že sa o téme hovorí v najvyššej tónine hysterického záchvatu spojeného s morálnym zanietením protitrumpovskej križiackej výpravy. Niet divu, že sa potom v mediálnom priestore úplne stráca celý rad udalostí a konkrétnych krokov, ktoré spôsobujú, že Rusko sa rozhodne nemôže považovať za víťaza posledných mesiacov v medzinárodnej politike.

Foreign Affairs nie je časopis napojený na americkú pravicu, a predsa sa tam minulý týždeň objavila analýza, ktorej ústredná téza znela: Rusko je jednou z obetí nestability medzinárodného poriadku, ktorú spôsobil Trump.

Autori Michael Kimmage a Hanna Notteová ukazujú, že Rusko sa na Ukrajine dostalo do pasce – nie je schopné vojnu radikálne zvrátiť vo svoj prospech a zároveň do nej zapája všetky svoje zásoby, ktoré mu potom chýbajú na iných frontoch.

Rusko nie je schopné brániť svojich spojencov. Sýrsky Asadov režim je preč, samotný diktátor našiel útočisko v Moskve. Irán teraz čelí americkému tlaku osamotený.

Vo Venezuele do roku 2019 Rusko podľa výpočtu Atlantic Council utopilo 19 miliárd dolárov na podporu Madurovho režimu. Teraz je Maduro odstránený a vedenie režimu akceptovalo nový americký „protektorát“.

Irán síce odoláva, no režim ajatolláhov po izraelských a amerických úderoch disponuje už len zlomkom niekdajšej schopnosti ovplyvňovať regionálne dianie.

Poučný je aj pohľad na mapu krajín, ktoré prijali pozvanie do toľko vysmievanej Trumpovej Rady mieru: nielenže by v nej (ako píše Foreign Affairs) bolo Rusko degradované do pozície len jedného z mnohých členov (zatiaľ čo v OSN je stálym členom Bezpečnostnej rady).

Do Trumpovej Rady sa prekvapivo ochotne hrnuli všetci do jedného, lídri postsovietskych štátov strednej Ázie, zóny, ktorú Rusko stále považuje za svoju sféru vplyvu.

V posledných dňoch sme na tento zoznam mohli pridať aj južný Kaukaz, priestor, v ktorom bola Moskva od polovice 19. storočia buď hegemónom, alebo aspoň hlavným arbitrom miestnych sporov.

Na Trumpom zastrešené prímerie nadviazala cesta J. D. Vancea do Arménska a Azerbajdžanu, ktorá mala potvrdiť vznik nového obchodného koridoru pod americkou kontrolou. S Azerbajdžanom bola podpísaná aj dohoda o strategickom partnerstve – takmer presne štyri roky po tom, čo Baku podpísalo podobnú dohodu s Moskvou.

James Carafano o pohľade USA na EurópuNechceme, aby si Rusko a Čína u vás robili, čo chcú, ale musíte dospieť a zosilnieť

Maciej Ruczaj

Ďalší príbeh mimo záujmu európskych médií sa odohráva na línii USA – India. Dohoda, ktorú Trump v týchto dňoch uzavrel s premiérom Módím, údajne obsahuje aj ponuku vymeniť ruskú ropu, ktorej je India druhým najväčším odberateľom, za venezuelskú.

Tento týždeň sa na portáli Bloomberg objavil článok o tankeroch s ruskou ropou, ktoré blúdia v Indickom oceáne a hľadajú nového kupca pre svoj náklad. A hneď nato prišla správa o prvých indických zásahoch proti tieňovej flotile.

V podstate jedinou konfliktnou zónou, v ktorej sa zdá, že ruský vplyv neslabne, sú štáty afrického Sahelu, kde sa v posledných rokoch postupne dostávajú k moci vojenské junty priateľsky naladené voči Moskve.

Lenže – v tomto prípade nejde o americké, ale francúzske zlyhanie. Bol to Paríž, ktorý tieto územia vždy považoval za „svoje“ a počas Macronovho prezidentstva o ne postupne prichádzal. S potenciálne negatívnymi dôsledkami pre Európu – práve cez Sahel vedie jedna z hlavných migračných trás do krajín EÚ.

Mimochodom – tento týždeň sa objavili prvé signály, že aj v tomto smere začala americká diplomacia pôsobiť proti ruskému vplyvu.

Takýto výpočet reálnych mocenských procesov sa do hlavného mediálneho prúdu dostáva len ťažko. Keď ho použijete v diskusii o tom, či je „Trump ruský agent“ (pretože na takejto úrovni sa, žiaľ, väčšinou vedie), odpoveď bude, že mu predsa v spomínaných prípadoch nejde o „nastolenie demokracie“ ani o „víťazstvo dobra nad zlom“, ale iba o pragmatické mocenské či obchodné záujmy USA.

Nedá sa tomu oponovať – Washington dokáže byť v tomto ohľade v poslednom čase veľmi explicitný. Na druhej strane, zakazovať si uvažovať o medzinárodnej politike v kategóriách mocenských a obchodných záujmov je z hľadiska dejín tejto disciplíny výrečný dôkaz toho, kam sa za desaťročia existencie v skleníku konca dejín dostalo uvažovanie časti európskej verejnosti…

Američania z Marsu, Európania z Venuše

Je to už viac ako dvadsať rokov, čo známy americký neokonzervatívec Robert Kagan napísal, že „Američania sú z Marsu a Európania z Venuše“. Vtedy išlo o prístup k vojne proti terorizmu.

Poukázal na to, že USA a EÚ sa úplne rozišli v chápaní použitia sily ako prostriedku v medzinárodných vzťahoch – Američania vnímali svet ako miesto, kde vládne anarchia, a teda je sila nevyhnutná, zatiaľ čo Európania verili v poriadok založený na hodnotách a práve.

Samozrejme, ani Kagan nemohol nespomenúť paradox, že „európske odmietnutie politiky založenej na sile v konečnom dôsledku závisí od americkej ochoty používať silu proti tým, ktorí na silu stále veria“.

Dalo by sa povedať, že za štvrťstoročie sme sa v tejto diskusii omnoho neposunuli. Respektíve Američania vo svojom príklone k bohu vojny Marsovi a v pohŕdaní soft power a pravidlami za tejto administratívy rozhodne pokročili.

Nie je vylúčené, že sa im to napokon vypomstí. Ako hovorieval legendárny majster diplomacie Charles Maurice de Talleyrand-Périgord, s bajonetom sa dá vykonať veľa vecí, ale zle sa na ňom sedí. Odcudzenie spojencov a politika, ktorá je zároveň chaotická aj cynická, môže amerického hegemóna vyjsť draho.

Nič to však nemení na fakte, že tam, kde nemajú na výber a musia silu považovať za podstatnejší faktor než slová – teda napríklad v bojujúcom Kyjeve –, je v tejto chvíli partnerstvo s USA na prvom mieste. Ako potvrdil prezident Volodymyr Zelenskyj vo svojom prejave v Davose, kde ostro kritizoval európsky sklon „diskutovať o zajtrajšku“ namiesto toho, aby „konali dnes“.

Možno celkom oprávnene namietnuť, že práve Európa dnes nesie hlavnú finančnú ťarchu pomoci Ukrajine. Je to Európa (respektíve časť európskych krajín), ktorá sa skutočne snaží pridať plyn pri posilňovaní vojenských kapacít. Lenže zároveň sa nemožno ubrániť dojmu, že sme skôr účastníkmi divadla než skutočnej zmeny myslenia.

Grónsky virtue signallingZakrývanie reality slovami nestačí. Treba ukázať karty

Maciej Ruczaj

Ako upozorňuje analytička Velina Tchakarova, Európa odmieta vnímať, že časť jej ekonomických rozhodnutí posilňuje „konkurenčnú základňu“ Číny, a teda aj na Čínu čoraz tesnejšie naviazaného Ruska. Európa v podstate platí Ukrajine, aby sa bránila, a zároveň (nepriamo) Rusku, aby mohlo pokračovať v agresii.

Všetky razantnejšie kroky, ktoré by si vyžadovali vystúpenie z komfortnej zóny – či už použitie zmrazených ruských aktív, fyzické zadržiavanie ruských tankerov, alebo odovzdanie rakiet dlhého doletu (nemecké Taurusy) Ukrajine –, sa buď nedejú vôbec, alebo až po tom, čo k nim pristúpia USA.

Ani odpájanie európskych krajín od ruských energetických surovín (a nejde zďaleka len o Slovensko a Maďarsko) nie je – ani štyri roky po začiatku agresie – dokončené, hoci v poslednom období konečne nabralo väčšiu dynamiku.

Európa v komnate ozvien

Napriek tomu Európa, uzavretá vo vlastnej komnate ozvien, žije svoj sen o „strategickom prebudení“ a veľmocenskom statuse.

„Hlavní spojenci v NATO si už nemyslia, že USA sú nevyhnutné na odstrašovanie,“ hlási Politico – nie však na základe vyjadrení náčelníkov generálnych štábov, ale podľa prieskumu verejnej mienky.

Túto bojovnú náladu kazia najmä hlasy z východného krídla, pre ktoré je Rusko nie vhodným terčom na virtue signalling, ale reálnou hrozbou.

Sławomir Dębski, bývalý šéf Poľského inštitútu medzinárodných vzťahov, označil európsky prístup za „politiku predstierania sily a simulovania stratégie“.

„Stále sa opakuje ten istý scenár, ktorý sme videli už pred niekoľkými mesiacmi, keď Francúzsko a Británia deklarovali, že pošlú svoje jednotky na Ukrajinu – jednotky, ktoré v skutočnosti nemajú,“ vyjadril sa.

Ako na zavolanie krátko po tomto vyjadrení priniesol Die Welt správu, že Nemecko čelí vážnym problémom so zabezpečením dostatočného počtu vojakov pre brigádu sľúbenú Litve už pred tromi rokmi...

Pocit divadelnosti západoeurópskeho „ukazovania svalov“ posilňuje aj paralelný nárast hlasov volajúcich po otvorení „dialógu s Moskvou“. Práve tento variant totiž môže poskytnúť únikovú cestu – ako vyriešiť krízu a zároveň pokračovať v pokojnom živote v starom svete.

Kristi Raiková, šéfka estónskeho Medzinárodného centra pre obranu a bezpečnosť, v trpkých slovách kritizovala rastúci tlak (najmä zo strany Francúzska), aby EÚ nominovala „špeciálneho splnomocnenca“, ktorý by začal samostatné rozhovory s Ruskom.

Podľa Raikovej ide v skutočnosti o ďalšiu snahu o „dialóg pre dialóg“, keďže európske krajiny „nevedia ani to, čo chceme dosiahnuť, ani to, čo sme schopní dosiahnuť“.

Rusko treba k mieru dotlačiť, nie prehovárať – zdôrazňuje. „Západoeurópski lídri by sa už mohli naučiť, že dialóg s Ruskom nie je žiadne čarovné riešenie. Naopak – je kontraproduktívny, ak nie je podopretý dôveryhodnou silou.“