Medzi strašením a realizmom Ruská taktika, ktorá môže byť úspešnejšia než sabotáže

Zábery, na ktorých si účastníci silvestrovskej zábavy v klube vo švajčiarskej Crans-Montane natáčajú na mobily začínajúci sa požiar, ktorý ich o pár chvíľ možno pripraví o život, majú v sebe niečo tragicky symbolické.

Žijeme na kontinente, ktorý zabudol na základné sebazáchovné inštinkty, pretože má pocit, že sa mu nemôže stať nič zlé. Tak ako sme vytlačili smrť za steny nemocníc, tak sme sa snažili vytlačiť nebezpečenstvo a riziko v medzinárodných vzťahoch. A odmietame vziať na vedomie, že s jedným aj druhým treba počítať a zariadiť sa podľa toho.

Ukážkovým prejavom tohto prístupu bolo odzbrojenie Európy v desaťročiach po skončení studenej vojny. Keby nebolo bývalo tejto snahy vytlačiť nebezpečenstvo ozbrojeného konfliktu z priestoru predstaviteľných možností, nemuseli by sme dnes znášať slovné vojny medzi tými, ktorí ruskú hrozbu vnímajú ako akútnu, no bojujú s ňou iba verbálne, pretože im chýba fyzická sila, a tými, ktorí sloganmi o mieri maskujú vlastnú vieru v starý svet „konca dejín“. Jedni skrývajú bezmocnosť za silné slová, druhí sa tvária, že bezmocnosť nie je problém.

Vo verejnej debate sa periodicky objavujú hlasy, ktoré kritizujú „hysterické strašenie Ruskom a vojnou“. Naposledy im poskytol palivo šéf estónskej rozviedky Kaupo Rosin, ktorý potvrdil, že Rusko sa v súčasnosti viditeľne snaží neeskalovať kroky voči krajinám NATO.

Pokojný profesionálny pohľad na vec je naozaj ozdravný tvárou v tvár každodenným dávkam morálneho vydierania a gýča, do ktorých sa často diskusia o rusko-ukrajinskej vojne zvrháva a ktoré – čo je kľúčové – ukrajinskej veci veľmi nepomáhajú, skôr v európskych spoločnostiach generujú čoraz väčší odpor.

Už menej sa však v reakciách zdôrazňovalo pokračovanie rozhovoru s estónskym dôstojníkom: toto ruské „upokojenie“ úplne jasne koreluje s razantnou demonštráciou sily, ktorú Aliancia v priestore Baltského mora začala pred niekoľkými mesiacmi (operácia Baltic Sentry). Inými slovami – pokles hrozby a vôľa prejaviť odhodlanie a silu brániť sa spolu veľmi priamo súvisia.

Nie je narod ako národČo hovorí Putin, keď hovorí o národe

Maciej Ruczaj

Hneď vzápätí Rosin spomína, že si teraz všíma, že novou stratégiou ruskej propagandy v Európe bude zmierňovanie napätia a relativizácia hrozieb, ktorých cieľom je zastaviť proces posilňovania obranyschopnosti európskych krajín.

Takmer by som sa stavil, že táto taktika môže byť napokon úspešnejšia než sabotáže.

Bude totiž presne tým, čo chce Európa počuť, a to nezávisle od toho, či hovoríme o podporovateľoch Ukrajiny „tak dlho, ako bude treba“, alebo o priaznivcoch „mieru hneď a za každú cenu“. Jedni aj druhí totiž dúfajú, že návrat démonov minulosti sa skončí a budeme sa môcť vrátiť k „normálu“.

Jazyk morálneho univerzalizmu

Slovami americkej analytičky Zineb Ribouaovej z Hudson Institute „celé generácie boli v Európe vychovávané v presvedčení, že vojna je niečo, z čoho Európa už vyrástla“, a teraz sa európske elity snažia o niečo, čo sa ešte nikomu nepodarilo. Hovoria o „konfrontovaní Ruska“ a chcú „začať obnovu vojenských schopností“, ale bez zmeny nastavenia a ducha spoločnosti.

Ribouaová ako príklad uvádza búrku, ktorú vo Francúzsku pred niekoľkými týždňami vyvolal generál Fabien Mandon, keď poukázal na to, že Európe nechýba „know-how“ ani ekonomická sila, aby zastavila a odradila Moskvu, ale „duch, ktorý je ochotný akceptovať, že ak chceme ubrániť to, kým sme, budeme musieť trpieť“.

Jednoduché konštatovanie, za ktorým vidíme odkaz na stáročia dejín Západu – od Leonidových tristo Sparťanov až po Horáciovo „sladké a vznešené je zomrieť za vlasť“. Napriek tomu sa pre veľkú časť francúzskych elít a verejnosti vychovaných v neprirodzených podmienkach „konca dejín“ ukázalo ako neprijateľné.

Problém, ako ukazuje Ribouaová, spočíva v tom, že západná Európa – na rozdiel od Ruska, Ukrajiny, Číny, ale aj USA – prišla o „príbehy, ktorými by dokázala spoločnosť mobilizovať ku konfliktu“.

Potlačila – ako údajne iracionálny – étos národných štátov a namiesto toho postavila na piedestál na jednej strane „jazyk morálneho univerzalizmu“, ktorý zakazuje násilie ako prostriedok riešenia konfliktov a programovo oslabuje „silné identity“ nevyhnutné na budovanie spoločenskej odolnosti, a na druhej strane „jazyk technokracie“, v ktorom od štátu očakávame konkrétne „služby“, ako je napríklad bezpečnosť.

Respektíve v prípade bezpečnosti sme túto službu dokonca „outsourcovali“ na NATO a Spojené štáty.

Ak si v rámci tohto diskurzu chceme zachovať odmietanie zlého nacionalizmu a zároveň podporovať boj Ukrajiny ako spravodlivý, dostávame sa do intelektuálnej ekvilibristiky, akú predviedol istý používateľ siete X počas nedávnej búrlivej diskusie o vyvesovaní ukrajinskej vlajky na budove českého parlamentu: „Ukrajinská vlajka je medzinárodný symbol slobody. Česká vlajka je symbol poroby a dezolátstva.“

Technokratické chápanie vzťahu medzi jednotlivcom a štátom zase v prípade Európy podmieňovalo pocit, že sa nás to netýka, že to nie je naša zodpovednosť, pre ktorú by sme mali platiť a niečo aj obetovať.

Vlastenecká dilemaZa čo je liberál ochotný položiť život

Maciej Ruczaj

„Budeme sedieť na gauči, jesť pukance a pozerať sa, ako NATO alebo Američania bránia Białystok,“ zhrnul tento prístup v bilančnom rozhovore na koniec roka 2025 významný poľský analytik Sławomir Dębski. „Ale spojenectvá takto nefungujú. Brániť prídu spojenci len toho, kto sa dokáže brániť sám.“

Starý svet je preč

To, čo oboch citovaných analytikov spája, je pohľad na uplynulý rok ako na definitívny signál, že „starý svet je preč“. Nie vinou Trumpa – ten je len momentálne najviditeľnejším symptómom dlhodobej premeny, ktorú sme jednoducho ignorovali.

Nejde len o Rusko a čisto vojenskú bezpečnosť, hoci zo stredoeurópskej perspektívy nám často a z pochopiteľných dôvodov zatieňuje zvyšok sveta.

V inom bilančnom rozhovore na koniec roka 2025 hovorí Jakub Jakóbowski z poľského Centra východných štúdií o bleskurýchlej premene, ktorú zažívajú obchodné vzťahy medzi Európou a Čínou: „Prestali nás zvádzať, už sa ani nesnažia nám niečo ponúkať. Hovoria tvrdo – bude to takto a takto, a ak nie, tak si na vás došliapneme. A my vieme, že naozaj môžu. Požierajú európsky priemysel zaživa a my s tým nedokážeme nič urobiť.“

Dôvod? Opäť strata inštinktu sebazáchovy, ktorého prejavom bola deindustrializácia, spojená okrem iného s klimatickou politikou ťahanou nie racionalitou, ale morálnym univerzalizmom.

„Presvedčenie, že Čína je smrteľnou hrozbou, sa teraz šíri po Európe. Je to mix frustrácie, strachu, paralýzy a pocitu, že sme zaspali,“ uzatvára Jakóbowski.

„Vstupujeme do novej éry národných egoizmov,“ hovorí Dębski, „v ktorej bude solidarita medzi štátmi zriedkavejšia a presadzovanie spoločných cieľov ťažšie. Musíme mať preto vlastnú stratégiu odstrašovania.“

Podľa neho sa silnejúca rivalita a konkurenčný boj dotknú aj vzťahov v rámci EÚ, kde bude čoraz častejšie hroziť voľba „podvoľ sa silnejšiemu alebo budeš potrestaný“.

Ribouaová je v tomto ohľade ešte tvrdšia: „Politické ideológie, ktoré udržiavali demilitarizáciu a odmietali strategickú silu, len ťažko môžu z tohto tranzitného obdobia vyjsť nezmenené, pretože svet, ktorý umožňoval ich rozkvet, je stratený.“

Možno by bolo dobré skôr vziať túto premenu na vedomie než sa venovať hádkam o tom, či ruský vpád hrozí o rok, o dva alebo nikdy.

Tak či onak sa totiž vraciame k „normálu“ fungovania sveta, v ktorom ten, kto nemá silu a zásoby – teda armádu a priemysel –, bude odsúdený prinajlepšom na pozíciu vazala na periférii. Strop už horí.