Nechcú byť len dočasní hostia Príbehy mladých Ukrajincov, ktorým sa u nás podarilo udomácniť

Slovensko podobne ako ďalšie krajiny Európy čelí výzve spojenej s príchodom desaťtisícov detí a mladých ľudí utekajúcich z krajiny, kde v súvislosti s pokračujúcou vojnou nevidia svoju budúcnosť alebo ich desí predstava nestability.

Štát podľa správy Najvyššieho kontrolného úradu zameranej na vzdelávanie cudzincov nedisponuje presnými dátami o tom, koľko detí sa reálne na našom území nachádza a koľko z nich aj navštevuje školu.

Odborníci odhadujú, že momentálne je na Slovensku asi 41-tisíc ukrajinských detí a mladých ľudí do 18 rokov a ďalších približne 17-tisíc ukrajinských študentov starších ako 18 rokov je na slovenských vysokých školách.

Aj keď je veľa takých, ktorí sa po vojne chcú vrátiť na Ukrajinu, mnohí ďalší vidia svoju budúcnosť práve na Slovensku – aj napriek tomu, že ich systém stále vníma ako dočasných hostí a spoločnosť ich čoraz častejšie odsúva na okraj.

Za štatistikami a číslami sa skrývajú konkrétne tváre. Denník Postoj sa rozprával s viacerými ukrajinskými odídencami, aby ukázal problémy, ktorým čelia, a opísal ich príbehy.

Napriek nedostatkom a slabej štátnej podpore v začlenení ukrajinských detí do slovenského systému sú tieto príbehy skôr svedectvami úspešnosti a húževnatosti odídencov. Inak povedané, práve títo ukrajinskí mladí sa na Slovensku presadili, mnohí ďalší buď nevyvinuli toľko vlastného úsilia, alebo nemali také šťastie.

Pomáha Ukrajincom na SlovenskuVznikajú nám tu gangy mladých, ktorí hľadajú únik. Vysoké školy sú vypočítavé

Adam TakáčJuraj Brezáni

Problémov je hneď niekoľko, no najkritickejšia situácia nastáva pri dospievajúcich vo veku 15 až 18 rokov, ktorí prichádzajú aj bez sprievodu rodičov. Títo mladí sa ocitajú v právnom vákuu, keďže bez zákonného zástupcu nemôžu navštíviť lekára, prevziať poštu ani si vybaviť potrebné dokumenty na cudzineckej polícii. Zostávajú tak stratení.

Ukrajinské deti, predovšetkým na západe Slovenska, narážajú aj na akútny nedostatok vzdelávacích kapacít, integráciu komplikuje aj absencia systémovej jazykovej prípravy.

Bez lekára, bez dokumentov

Silné svedectvo o právnych a sociálnych bariérach, ktorým čelia takíto ľudia, má dnes už dvadsiatnička Alisa Plochotniková. Na Slovensko prišla ako 17-ročná po začatí vojny.

„Rodičia nemali možnosť odísť z Ukrajiny,“ hovorí. Približne šesť mesiacov žila na Slovensku so statusom odídenca, ale bez zákonného zástupcu či opatrovníka.

Toto právne vákuum jej komplikovalo vybavovanie akýchkoľvek úradných záležitostí.

„Nejde o siroty, takže to nie je kompetencia úradov práce, nie sú to ani zahraniční študenti s peniazmi a rodičmi, ale sú to deti, ktoré sa ocitli na Slovensku z dôvodu vojny,“ upozorňuje na problém Alona Kurotová, ktorá sa ako expertka Úradu komisára pre deti venuje mladým ľuďom z Ukrajiny. Riešenie vidí v zákonnom zastupovaní alebo opatrovníctve.

Pre chýbajúcich rodičov a nejasné právne postavenie čelila Alisa existenčným problémom. Nemohla na začiatku poberať žiadne dávky a okrem finančného aspektu mala problém aj s ubytovaním.

Neplnoletí majú problém aj so zdravotnou starostlivosťou na Slovensku. Ak ochorejú, nemôžu ísť bez zákonného zástupcu k lekárovi a musia sa liečiť svojpomocne zásobami liekov, ktoré si donesú z domu. Podobný problém riešia napríklad aj pri žiadostiach o dočasné útočisko na cudzineckej polícii.

Študenti marketingu Artem Zaryckyj a Alisa Plochotniková. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Hoci sa Alise na Slovensku podarilo nájsť známeho z Ukrajiny, ktorý nad ňou prevzal opatrovníctvo, po čase to zrušil. Nestabilná situácia sa vyriešila až po jej 18. narodeninách.

Keďže sa dostala na vysokú školu a získala internát, vyriešil sa jej aj problém, ktorému čelili viacerí mladí Ukrajinci bývajúci v študentských domovoch či stredoškolských internátoch. Tie boli v niektoré dni zatvorené, najmä počas sviatkov, a preto žiaci a študenti nemali kam ísť. Absolvovať niekoľkohodinovú až niekoľkodennú cestu napríklad na východ Ukrajiny neprichádzalo do úvahy.

„Niektorí poprosili svojich spolužiakov či kamarátov, aby u nich mohli pár dní byť, no nie všetci mali takú možnosť. Riešili to tak, že celé dni cestovali vlakmi, ktoré majú zadarmo, a v nich aj prespávali,“ vraví Kurotová.

Mladých Ukrajincov do osemnásť rokov, ktorí tu nemajú rodičov ani príbuzných, dostanú na Slovensko ukrajinské agentúry, ktoré im vybavia školy, no ďalej sa už o nich nestarajú.

Ako vojna zmenila slovenské univerzityV niektorých technických odboroch je už viac Ukrajincov ako slovenských študentov

Kristína VotrubováAndrej Beseda

Situácia sa však od nového roka zmenila, keď vstúpila do platnosti nová legislatíva, na základe ktorej ostávajú stredoškolské internáty pre týchto študentov otvorené aj cez sviatky.

Alise sa podarilo na Slovensku veľmi rýchlo adaptovať, so slovenčinou problém nemala. Tento akademický rok začala už magisterské štúdium na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Okrem toho pomáha ostatným ukrajinským mladým s integráciou.

Najčastejšie od nich počúva, že sa cítia na Slovensku sami, nemajú kamarátov ani žiadny „bezpečný priestor“ na socializáciu, najmä so Slovákmi. „S tým zápasím aj ja,“ vraví Alisa. Chce podporovať iniciatívy, pri ktorých by sa mladí Ukrajinci viac spoznávali so svojimi slovenskými rovesníkmi. Podľa nej chýbajú.

Moje mesto už nebude moje

Na náročné začiatky na Slovensku si spomína aj stredoškoláčka Elina Bovová. Z bombardovaného Charkova odišla spolu s rodinou v druhý týždeň vojny. „Bolo to strašné, výbuchy bolo počuť aj v blízkosti nášho domu,“ spomína si s odstupom času na jar 2022.

Prvotný šok z vojny potom vystriedali problémy na Slovensku. „Nechceli ma prijať na žiadnu školu,“ hovorí s tým, že odmietnutie súviselo s chýbajúcimi dokumentmi a nevyriešenou situáciou na preplnenej cudzineckej polícii.

Nakoniec ju jedna škola prijala aj bez dokumentov, vďaka čomu mohla dokončiť základnú školu. Prišla ako ôsmačka a bez znalosti slovenčiny o rok a pol neskôr písala monitor. Jazyková bariéra ovplyvnila aj jej výsledky. „Nezobrali ma do školy, ktorú som si pôvodne vybrala,“ hovorí.

Na slovenskej základnej škole sa stretla aj s verbálnou agresiou. Spomína si na žiakov z vedľajšej triedy, ktorí jej opakovane hovorili, že sa má vrátiť späť na Ukrajinu a zmieriť s tým, že Rusko vojnu vyhrá. „Nevedela som, ako na to reagovať.“

Stredoškoláčka Elina Bovová z Charkova. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Vraví, že vtedy jej nikto nepomohol a práve po tejto negatívnej skúsenosti sa rozhodla pomáhať ostatným Ukrajincom, ktorí na Slovensko prichádzajú, napríklad aj teraz v čase tuhej zimy na Ukrajine. Angažuje sa v ukrajinskom mládežníckom parlamente, ktorý združuje aktívnych mladých Ukrajincov hľadajúcich riešenia na problémy, s ktorými sa boria na Slovensku.

Je tretiačka na strednej škole v Bratislave, kde študuje dizajn. Vyzdvihuje podporu súčasných spolužiakov, ktorí jej pomáhajú so slovenčinou.

Aký je jej plán do budúcnosti? Elina chce pokračovať v štúdiu na Slovensku na jednej z univerzít so zameraním na architektúru. Po vojne sa chce vrátiť na Ukrajinu a pomôcť pri obnove svojej krajiny.

„Chcela by som sa vrátiť, ale do svojho mesta, no moje mesto už viac nebude moje…“

V škole ešte nebol

Vojna na Ukrajine obmedzila aj sociálne kontakty. Najviac to zasiahlo deti – niektoré neboli fyzicky v škole od začiatku invázie. Aj desaťročný Miša Maščenko z Charkova sa doteraz učil iba online.

Štyri roky pred počítačom, bez prestávok s desiatou v ruke na chodbách či kriku na telesnej. Spolužiakov poznal len na diaľku, takže vytvárať kamarátstva bolo preňho nemožné.

„Bolo to zlé,“ vraví jeho matka Júlia. „Môjmu synovi bolo ťažko pri online vyučovaní, lebo nemal kamarátov,“ hovorí manažérka troch malých cukrární na východe Ukrajiny. Podobne aj ona rieši logistiku a prijíma objednávky len cez internet, keďže pobočku vo východoukrajinskom Charkove zatvorili. Mesto je nebezpečne blízko ruských hraníc.

Dočasne sa presťahovali do Ľvova, odkiaľ sa Miša dištančne pripájal na vyučovanie. Absencia kamarátov a neustály strach z vojny však pretrvávali. Pár mesiacov strávili aj vo Francúzsku, no Júlia nechcela, aby jej syn vyrastal „len za bedňou“. Asi pred pol rokom sa presťahovali do Bratislavy. Bez otca, ktorý dobrovoľne narukoval.

Miša a Júlia Maščenkovci. Foto: archív J. M.

Vysokoškolsky vzdelaná a veľmi aktívna mama začala ihneď hľadať možnosti, ako prihlásiť Mišu do školy na západnom Slovensku. Prvé mesiace jej ukázali, aké je to obťažné.

„Obehala celú Bratislavu, písala maily, listy, podávala oficiálne žiadosti na školy a nič,“ vraví Alona Kurotová. „Potom som pomohla aj ja, oslovili sme aj ministerstvo,“ dopĺňa.

Až po troch mesiacoch nového školského roka sa našlo miesto pre Mišu v jednej z bratislavských škôl. „Rozkvitol,“ opisuje Júlia moment, keď jej syn nastúpil do školy. Zo skutočnej školy bol zaskočený, ale pozitívne.

Učiteľka z Ukrajiny po troch rokoch na SlovenskuMám pocit, že svet je na psychiatrii. Ľudia na Ukrajine už neveria, že nám ešte niekto pomôže

Miro Pastorek

Jediné, čo ho v súčasnosti ťahá domov, je otec. Stretnutia s ním boli náročnejšie, keď pôsobil v armáde ako spojár neďaleko Bachmutu či pri Charkove. „Je to na psychiku náročné. Keď sme na začiatku vojny utekali, prvých päť až sedem dní lietali rakety, bombardovali nás. Už vtedy sa veľmi zľakol, a preto sme tri roky boli v kontakte so psychologičkou,“ vraví Júlia.

Teraz jej manžel učí vojakov vo výcvikovom stredisku na západnej Ukrajine, kde je oveľa bezpečnejšie. Navyše jej syn Miša sa dostal z prvotnej vojnovej traumy. „Teraz je v poriadku, dokonca mu školská psychologička na Slovensku robila test a povedala, že je pokojný,“ dodáva Júlia s tým, že je mu otec vzorom a už chce byť vojakom ako on.

Keďže vyučovanie v slovenčine mu nerobí problém a dostáva dobré známky, pokračuje dištančne aj na ukrajinskej škole, aby nestratil kontakt s domovinou. „Tam má matematiku, ukrajinčinu a dejepis,“ vraví Júlia.

Prezenčne na Slovensku, dištančne na Ukrajine

Na Slovensko prichádzajú aj Ukrajinci, ktorí nie sú bezprostredne ohrození ruskou agresiou. Veľa žiakov a študentov príde na slovenské školy zo Zakarpatskej oblasti.

Ešte pred vojnou sníval o štúdiu v jednej z krajín Európskej únie aj šestnásťročný Ivan Savko zo zakarpatskej dediny Malý Rakovec neďaleko mesta Chust. Keď sa ruská invázia začala, s podporou rodičov si vybral na štúdium práve Slovensko – bolo to blízko a jazyková podobnosť mu dávala šancu rýchlo sa uchytiť.

Nechcel využívať status dočasného útočiska pre odídencov z Ukrajiny, namiesto toho si vybavil prechodný pobyt na účel štúdia. „Som tu ako medzinárodný študent,“ hovorí s tým, že tak spravil aj preto, aby sa vyhol predsudkom.

Ivan Savko na zasadnutí ukrajinského mládežníckeho parlamentu. Foto: Úrad komisára pre deti

Má skúsenosť s tým, že sa s jeho ukrajinskou „skupinkou“ v triede nikto nechcel baviť. „Mysleli si, že sme divní. Toto sa však zmenilo a už so spolužiakmi vychádzam dobre,“ hovorí Ivan.

Chcel dobehnúť tempo školy, preto sedával nad zošitmi od obeda do polnoci. Pokiaľ ide o slovenčinu, za pomoci súkromnej učiteľky sa za približne pol roka posunul z úrovne A1 na úroveň B2, čo pre mnohých rovesníkov býva otázkou rokov, nie mesiacov. Samozrejme, výhodou bolo, že pochádza z územia, kde sa dialekt podobá slovenčine.

Ako vojna zmenila ZakarpatskoŽeny majú mužov na fronte alebo v meste medzi fotkami padlých vojakov

Jozef MajchrákJuraj Brezáni

Ivan študuje prezenčne na Hotelovej akadémii v Košiciach, minulý rok ukončil so samými jednotkami, jedinú dvojku mal zo slovenčiny.

Hoci je druhák a mali by ho čakať ďalšie tri ročníky na slovenskej škole, podobne ako spomínaný Miša stíha aj dištančnú výučbu v škole na Ukrajine, kde bude v júni ako 17-ročný maturovať. Otvára sa mu tak viacero možností, plánuje však zatiaľ dokončiť strednú školu na Slovensku.

Po vojne a obnove krajiny ho láka študovať v Kyjeve či Charkove, kde sú podľa neho špičkové univerzity. Zatiaľ však nemá úplne jasnú predstavu.

Nálada voči Ukrajincom sa mení

Nálada voči Ukrajincom sa od roku 2022 zhoršila, okrem toho, že od niektorých Slovákov počúvajú v emhadéčkach reči o tom, že „cudzinci im berú prácu a peniaze“, hovorí sa aj o prípadoch, keď učiteľ terorizoval svoju žiačku za jej ukrajinský pôvod, v dôsledku čoho prepadla.

Na zmenu atmosféry upozorňuje aj Artem Zaryckyj, ktorý študoval marketing na Prešovskej univerzite, teraz pokračuje v magisterskom stupni na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Na Slovensko prišiel spolu s mamou v marci 2022, vie preto porovnať posun v slovenskej spoločnosti vo vzťahu k Ukrajincom.

Zatiaľ čo Artem v prvom a druhom roku vojny cítil vysokú mieru solidarity a empatie, situácia sa podľa neho zmenila o 180 stupňov smerom k agresii a emóciám.

„Chápem príčiny, ale nemalo by sa to diať. Raz mesačne zažívam niekde na ulici výroky o tom, že tu nie som vítaný,“ vraví s tým, že vždy čaká, že ho niekto fyzicky napadne za to, že je Ukrajinec.

Artem Zaryckyj. Foto: Úrad komisára pre deti

Odmieta mýty o tom, že len ukrajinská mládež robí „bordel“, podľa neho sa veľmi podobne správajú aj Slováci, pričom ho mrzí, že sú ako odídenci na Slovensku braní len za nejakých „dočasných hostí“.

Upozorňuje aj na to, že niektoré vyššie ukrajinské vzdelanie sa na Slovensku neuznáva. „Neberú im diplomy. Napríklad učiteľky s vyšším vzdelaním robia upratovačky,“ vraví. „Mali by sme tých ľudí využiť.“

Jazyk nejde každému

Slovenčina je síce blízka ukrajinčine ako príbuzný slovanský jazyk, pre mnohých Ukrajincov je však problémom.

Učiteľka slovenčiny a špeciálna pedagogička Natália Teplanová, ktorá súkromne doučuje cudzincov na Slovensku, zväčša Ukrajincov, hovorí, že pre dieťa je kľúčový prechod zo základnej na strednú školu a práve v tejto fáze je systém extrémne náročný a podľa nej nespravodlivý.

Ukrajinské deti totiž musia robiť prijímačky v rovnakej náročnosti ako slovenskí žiaci, pre ktorých je slovenčina materinským jazykom. Chýbajú napríklad prekladové slovníky, ktoré by bolo možné deťom poskytnúť. Teplanová navrhuje, aby sa prijímačky pre cudzincov nahradili testom zo slovenčiny ako cudzieho jazyka na úrovni B2, podobne ako to je v Českej republike.

Učiteľka slovenčiny a špeciálna pedagogička Natália Teplanová na zasadnutí ukrajinského mládežníckeho parlamentu. Foto: Úrad komisára pre deti

Hoci nechce hádzať všetkých učiteľov do jedného vreca, poznamenáva, že nájdu sa aj takí pedagógovia, ktorí ignorujú cudzincov a nezaoberajú sa príčinou ich problémov.

Ilustruje to na príklade mladého ukrajinského žiaka Ivana, ktorý žije na Slovensku už takmer štyri roky a ktorého začala v siedmom ročníku pre slabý prospech doučovať slovenčinu. Tvrdí, že slovensky sa síce dorozumie, no jeho slovná zásoba je značne obmedzená.

„U ukrajinských detí sa to zvykne zvaliť na jazykovú bariéru a ďalej sa im nevenuje pozornosť,“ poznamenáva s tým, že Ivanovi boli až na konci siedmeho ročníka diagnostikované poruchy učenia ako dyslexia či dysgrafia. „V skutočnosti ony sú dôvodom neprospievania, lebo intelekt má v norme.“

„Keďže hneď na začiatku nedostal adekvátnu podporu, teraz už nemá šancu učivo slovenského jazyka dobehnúť ani budúci rok uspieť na prijímačkách na strednú školu. Hoci má na viac, bude si musieť vybrať učňovku bez maturity…“ dodala Teplanová.

Foto: Úrad komisára pre deti

Zopakovala, že nechce kritizovať slovenských učiteľov, lebo vníma veľmi zlé podmienky a 35-ročné zanedbávanie školského systému.

„Školstvo je poddimenzované nielen platovo, ale aj personálne. Keď učiteľ odučí, už ďalej nemá silu riešil problémy Ukrajincov so špeciálnymi potrebami,“ dodala sklamane.

Pokiaľ štát nenahradí provizórne „náplasti“ skutočnou víziou, riskuje, že v generácii ukrajinských odídencov sa prehĺbi frustrácia a premárni sa ich potenciál.