Pomáha Ukrajincom na Slovensku Vznikajú nám tu gangy mladých, ktorí hľadajú únik. Vysoké školy sú vypočítavé

Ukrajinská Ruska Alona Kurotová pochádza z Krymu a už dvadsať rokov žije na Slovensku a pomáha s integráciou Ukrajincov. Jej aktivita sa ešte zintenzívnila po februári 2022, keď na Slovensko začali prichádzať desiatky tisíc ľudí. Pomáha aj v rámci Úradu komisára pre deti.

V rozhovore vysvetľuje, prečo narastá problém s mladými ľuďmi, ktorí sa na Slovensku ocitli osamotení.

„Rodičia ich poslali na Slovensko, študujú na strednej alebo vysokej škole, ale sú tu sami. Nemajú financie, často majú problémy v škole alebo v súvislosti so zdravotníctvom. Ťažko zháňajú aj termíny na cudzineckej polícii. Keď im pribúdajú rôzne problémy, je toho na nich veľa a zaťažuje to ich psychiku. Stáva sa potom, že ich správanie sa radikalizuje a sú problémom a nebezpečenstvom aj pre svoje okolie.“

Hovorí, ako po štyroch rokoch od ruskej invázie vníma pomoc Ukrajincom na Slovensku zo strany štátu, prečo sa nedarí zaviesť povinnú školskú dochádzku pre všetkých a prečo je prístup našich vysokých škôl k Ukrajincom problém.

Pochádzate z Krymu a na Slovensku žijete už dvadsať rokov. Ako ste začali s pomocou Ukrajincom u nás?

Jednoducho, zistila som, že je to potrebné. Venujem sa tomu od roku 2014, keď po anexii Krymu a po vojne v Donbase prichádzali na Slovensko vo vyššom počte ľudia z týchto oblastí. Prispelo k tomu aj to, že sa mi v rokoch 2013 a 2014 narodili dve deti. Na tom, ako rastú, najlepšie vidím, ako dlho už vojna trvá. Ako matka som citlivo vnímala najmä ukrajinské deti, ktoré na Slovensko prichádzali a boli v neľahkej situácii.

Stretávala som sa s ukrajinskými mamičkami, s ich deťmi a spoločne sme sa delili o ťažkosti. Všetci si vtedy možno mysleli, že keď tu tieto deti začnú chodiť do školy, bez problémov zapadnú medzi slovenské deti a rýchlo sa naučia jazyk.

Realita však bola iná. Doteraz mám v hlave tváre ukrajinských detí, ktoré boli najprv usmiate a po pár mesiacoch som ich videla smutné. Nerozumeli svojim rovesníkom, nemohli sa s nimi rozprávať a hrať.

A tak vznikla myšlienka, že založím jazykovú školu pre deti cudzincov na Slovensku. Nemali sme však nič, žiadnu metodiku ani učebnice. S niekoľkými učiteľmi sme rozmýšľali, čo robiť, a rozhodli sme sa, že to vezmeme do vlastných rúk. Vytvorili sme učebnicu Aha, slovenčina! a rozposlali sme ju do všetkých škôl.

Bola som veľmi šťastná, že sa to podarilo a pomohla viac ako dvadsiatim tisícom ukrajinských detí. Neskôr sme zistili, že je vhodná aj pre Rómov a Maďarov žijúcich na Slovensku. Práve Maďari a Slováci žijúci v zahraničí sú dnes jej najväčší odberatelia.

V posledných rokoch sa venujete integrácii Ukrajincov na Slovensku, pomáhate im s vybavovaním rôznych povolení, vybavovaním dokladov či prijatím na školy. Po februári 2022, keď k nám začali prichádzať tisícky Ukrajincov, na to krajina nebola pripravená a všeličo nefungovalo dobre. Zlepšilo sa to?

Viaceré zmeny sa udiali a z niektorých sa naozaj teším, lebo sú dôležité.

Napríklad?

Hoci to platí až od septembra minulého roka, je dobré, že konečne máme povinné školské vzdelávanie pre deti z Ukrajiny. I keď aj to sa podarilo iba čiastočne.

Prečo?

Pretože túto povinnosť majú iba ukrajinské deti so statusom odídenca. Tie, ktoré tu majú prechodný pobyt s cieľom zlúčiť rodiny, nemajú právo na miesto v škole. Keďže školy, najmä na západe, nemajú dostatok kapacít, veľa detí sa tu do školy nedostane.

A netýka sa to len Ukrajincov, ale aj detí z iných krajín. Čo s nimi bude, keď status odídenca stratia? Vyhodia ich zo školy?

Nie je to teda systémové riešenie?

Je to len akoby náplasť. Posledné štyri roky sme nevyužili dostatočne, aby sme problémy riešili systémovo a efektívne.

Minulý rok sa vzdelávaním ukrajinských detí na Slovensku zaoberal aj Najvyšší kontrolný úrad. Pomenoval viaceré zlyhania, ale uviedol, že „môžeme zvládnutie situácie v konečnom dôsledku hodnotiť pozitívne, pretože aj školy získali novú skúsenosť na ďalšie zlepšovanie“. Čo si o tom myslíte?

Že veľa vecí sa podarilo vyriešiť vďaka množstvu dobrých ľudí a organizácií, ktoré na Slovensku sú. A vďaka ochotným jednotlivcom na školách, v internátoch či na úradoch. Niekedy stačilo, keď si učiteľka v škole ukrajinské dieťa pritúlila a pomohla mu tak v náročnej chvíli.

Máte pocit, že sa ochota Slovákov pomáhať Ukrajincom zmenila?

Rozdelenie spoločnosti pri téme Ukrajiny je viditeľné a sú rôzne názory na to, ako by sa mal vojnový konflikt vyriešiť. Ale myslím, že všetci sa zhodujú v tom, že predovšetkým deťom pomáhať treba, pretože nemôžu za zlo, ktoré sa deje.

Alona Kurotová. Foto: Postoj/Adam Rábara

Koľko je momentálne ukrajinských detí na Slovensku?

Podľa oficiálnych štatistík tu máme 41-tisíc detí odídencov plus tisícky detí sú na prechodnom pobyte. Vo veku povinnej školskej dochádzky, teda od päť do šestnásť rokov, ich je asi tridsaťtisíc, no v školách je reálne asi desaťtisíc žiakov.

Prečo sa u nás nezaviedla povinná dochádzka pre všetky ukrajinské deti tak ako v Česku?

Tam to urobili už v roku 2022 a bolo to správne. Deti jednoducho patria do školy, je pre ne mimoriadne dôležitá. Vyhli sa tak mnohým problémom, ktoré tu my dnes musíme riešiť.

Na Slovensku sme sa obávali, že to náš systém nezvládne, školy nemali dostatok miest. Ale je dobré, že sa teraz urobil aspoň prvý krok a pre časť detí je škola od septembra povinná. Nesmieme sa báť a musíme spraviť ďalší krok – zaviesť povinnú školskú dochádzku pre všetky deti cudzincov.

Čo by pomohlo, aby sa našlo miesto pre všetky deti, a to aj tu na západnom Slovensku?

Riešením by boli adaptačné triedy, kde by sa deti pripravovali na riadny nástup do školy. Učili by sa jazyk, zoznamovali by sa s prostredím a aj ich prechod by bol potom plynulejší a o niečo ľahší. Pomohlo by to aj učiteľom.

V týchto adaptačných triedach by mohli učiť aj dobrovoľníci či ľudia z neziskových organizácií.

Prečo to takto nefunguje?

Adaptačné triedy už máme aj v školskom zákone. Pilotná adaptačná trieda v Bratislave však vznikla pre vietnamské deti. Nemám absolútne nič proti nim, ale už štyri roky zažívame nápor ukrajinských detí a pre nich sa takáto trieda v Bratislave stále len plánuje.

Znovu sme nevyužili dôležitý čas. Deti rastú a čím neskôr do toho nabehnú, tým to je pre ne náročnejšie.

Čo je s tými približne 20-tisíc deťmi, ktoré do škôl nechodia? Sú zapojené do online vzdelávania ukrajinských škôl?

Iba niektoré. Online vzdelávanie majú zabezpečené žiaci z oblastí, kde je zlá situácia. No som tu v kontakte s jednou rodinou, ktorá má štyri deti a pochádza z Ľvova, kde je situácia relatívne dobrá, deti teda nemajú možnosť pripojiť sa dištančne na vyučovanie, lebo ich škola to nezabezpečuje.

Zháňali sme preto pre ne miesta v bratislavských školách, no celé mesiace sa nám to nedarilo. Napokon sa podarilo nájsť dve v decembri a neskôr ďalšie v januári. No museli sme obvolávať všetky školy v okolí a otravovať úrady. Ak by existovali adaptačné triedy, už dávno do nich mohli chodiť a ich mama si mohla nájsť prácu.

S čím najviac zápasia ukrajinskí žiaci v slovenských školách?

Určite je hlavnou prekážkou jazyk. Často sa boja rozprávať, lebo spolužiaci sú v tom prísni, a ak spravia chybu, posmievajú sa im. Samozrejme, nie je to tak všade. Ale ak sa to deje, dieťa sa uzatvorí do seba alebo sa stáva terčom šikanovania. Nepomáha ani to, keď slovenskí žiaci počujú doma rodičov nadávať na Ukrajincov. Deti to potom prenášajú do školy.

Takéto veci zhoršujú už aj tak náročný psychický stav ukrajinských detí a tie potom do školy nechcú chodiť.

Ako je to s jazykovými kurzmi na školách? NKÚ v správe tvrdil, že často ich realizácia závisí od aktivity riaditeľa alebo učiteľov v škole.

Je to na pleciach riaditeľov a učiteľov, ktorí s tým nemajú skúsenosti. Alebo nemajú čas a chuť. Často sa potom deje, že ak učiteľ vidí, že dieťa potrebuje pomoc, vysvetlí mu niečo cez prestávky alebo po vyučovaní. Ani to nie je dobré riešenie, je to opäť len látanie dier.

Pred pár rokmi ste v rozhovore upozornili, že z Ukrajiny k nám prišlo aj dosť učiteliek, ktoré by sa mohli v našich školách venovať práve týmto deťom.

Áno, od minulého roka sa zrušila povinnosť pre ukrajinských učiteľov ovládať slovenčinu na úrovni B2. Mnohé učiteľky sa však už medzitým zamestnali inde, a keď sa pozrú na plat, ktorý by v škole dostali, nemajú motiváciu.

Osobne poznám učiteľku z Ukrajiny, ktorá tu pracuje ako upratovačka. Pýtala som sa jej, či radšej nepôjde do školy, keď sa zrušila podmienka B2 slovenčiny. Povedala, že možno ešte pred dvoma rokmi by šla, ale teraz si už zvykla v tejto práci a platovo by si pohoršila.

Aj na tomto prípade vidieť, ako sme premárnili príležitosť.

Alona Kurotová. Foto: Postoj/Adam Rábara

Ak by ste mohli okamžite vyriešiť jeden praktický problém v súvislosti s integráciou Ukrajincov na Slovensku, čo by to bolo?

Veľký problém je situácia ukrajinských detí vo veku od pätnásť do osemnásť rokov. Rodičia ich poslali na Slovensko, študujú na strednej alebo vysokej škole, ale sú tu samy. Nemajú financie, často majú problémy v škole alebo v súvislosti so zdravotníctvom. Ťažko zháňajú aj termíny na cudzineckej polícii.

Keď im pribúdajú rôzne problémy, je toho na ne veľa a zaťažuje to ich psychiku. Stáva sa potom, že ich správanie sa radikalizuje a sú problémom a nebezpečenstvom aj pre svoje okolie.

Skúste byť konkrétnejšia.

Napríklad mladí chlapci často ťažko nesú, že ich krajina bojuje a ich poslali rodičia preč, aj keď nechceli odísť. Majú pocit, že zradili svoju krajinu. A teraz sa ocitnú v inom štáte, nevedia jazyk, nedarí sa im v škole, nemôžu ísť k lekárovi a možno sa ešte dozvedia, že v ich rodnom mesta spadla bomba a zabila niekoho blízkeho.

Koľko asi je ukrajinských detí bez rodičovskej starostlivosti v tomto veku na Slovensku?

Odhadujeme, že dnes už viac ako tritisíc. Pred pár rokmi ich možno bolo len zopár a dokázali ich zachytiť ľudia v školách či v internátoch a ponúknuť im pomoc.

Najprv to boli hlavne vysokoškoláci. Ale na Ukrajine môžu končiť študenti strednú školu už v šestnástich rokoch, takže keď po strednej škole odišli na Slovensko, stále boli neplnoletí.

No v posledných dvoch rokoch sem čoraz viac rodičov z Ukrajiny posiela deti aj počas strednej školy, čiže aj vo veku štrnásť či pätnásť rokov. A tak tu máme deti bez rodičov už aj v mladšom veku, čo je pre ne ešte náročnejšie.

Ako tu potom fungujú?

Najviac ich je v Košiciach, Prešove, ale aj v Bratislave. Žijú zväčša v internátoch. Aj s tým bol ešte donedávna veľký problém.

Aký?

Stredoškolské internáty sa cez sviatky zatvárajú a títo mladí Ukrajinci nemali kde ostať. Niektorí poprosili svojich spolužiakov či kamarátov, aby u nich mohli pár dní byť, no nie všetci mali takú možnosť. Riešili to tak, že celé dni cestovali vlakmi, ktoré majú zadarmo, a v nich aj prespávali.

Skoro dva roky sme štátne orgány upozorňovali, že sa toto deje a že im musíme pomôcť. Od tohto roka platí, že aj stredoškolské internáty ostávajú pre týchto študentov cez sviatky otvorené.

Hovorili ste, že niektorí majú preťaženú psychiku. Ako sa to prejavuje?

Únavou. A narastá aj z toho plynúca agresivita.

Majú mladí Ukrajinci, ktorí prišli na Slovensko, záujem naučiť sa po slovensky?

Niektorí viac, iní menej. Mám na starosti ukrajinský mládežnícky parlament, ktorý funguje pri Úrade komisára pre deti. V ňom sú deti, ktoré sú aktívne, učia sa po slovensky, zapájajú sa do rôznych aktivít, športujú...

Ale poznám aj prípady detí, ktoré nemajú motiváciu a ostávajú vo svojich bublinách.

Vtedy podľa mňa pomôže, ak sa začlenia vďaka nejakému koníčku alebo spoločnej aktivite. Nestačí im prikazovať, že sa musia naučiť slovenský jazyk.

Na slovenských vysokých školách je veľký počet ukrajinských študentov. Je pravda, že viac ako polovica z nich štúdium nedokončí?

Áno. Najmä školy na východnom Slovensku prijímajú vysoký počet Ukrajincov. Štúdium je bezplatné a dostanú sa na školu bez prijímačiek. Študenti z Ukrajiny si podajú prihlášku a v septembri nastúpia na štúdium, hoci vôbec nevedia po slovensky. Aj keď univerzita ponúka kurzy slovenčiny, študenti na ne nechodia. Nie je to dobre nastavené. Bolo by lepšie, ak by podmienkou na prijatie bolo, aby študenti mali aspoň nejakú znalosť jazyka už pred nástupom do školy.

Bohužiaľ, niektoré vysoké školy sa k tomu stavajú tak, že naberú študentov, dostanú na nich od štátu príspevok a neprekáža im, že množstvo ich po krátkom čase „vypadne“.

Dôvodov, prečo štúdium nezvládajú, je viac. Niektorí sa prihlásili, lebo ich donútili rodičia, iní chcú jednoducho využiť štatút študenta. Pravidlá by mali byť nastavené tak, aby boli motivovaní správnym spôsobom.

Keď ich však školy vo veľkom naberú a ďalej ich už neriešia, stav sa iba zhoršuje. Odídu zo školy, boja sa to povedať rodičom a môže to ísť s nimi dole kopcom...

Narastá tento problém?

Áno, hlavne na východe Slovenska. Na západe máme problémy skôr s povinnou školskou dochádzkou mladších detí a nástupom na stredné školy, kde sa stále vyžaduje znalosť slovenského jazyka, a tu mnohí prepadajú.

Ako vojna zmenila slovenské univerzityV niektorých technických odboroch je už viac Ukrajincov ako slovenských študentov

Kristína VotrubováAndrej Beseda

Je to podľa vás zo strany univerzít vypočítavé, že zoberú čo najviac ukrajinských študentov, hoci sa ukazuje, že väčšina z nich štúdium nedokončí?

Vysoké školy majú za študentov poplatok z ministerstva školstva, takže školy naberú veľa študentov, hoci vedia, že polovica nedokončí ani prvý ročník. Príspevok na nich dostanú. No je to otázka skôr pre vysoké školy.

Ovplyvňuje to však osud týchto študentov. Preto by bolo lepšie nebrať toľko študentov a umožniť Ukrajincom iný spôsob integrácie.

Mladí Ukrajinci tu teda zažívajú aj pocity frustrácie. Ako to riešia?

Ak dlho zažívajú neúspech, hľadajú únik inde. Dajú sa dokopy s partiou, ktorá ich môže zvádzať na zlé cesty. Prichádza do toho alkohol alebo všeličo iné...

Bratislavské aj košické mestské časti hovoria, že evidujú viaceré skupinky mladých Ukrajincov, ktoré fungujú ako gangy. Mali sme tu prípad ukrajinského tínedžera, ktorý v Bratislave dobodal svojho rovesníka. A obávam sa, aby agresivita nenarastala. Ďalším problémom pri tejto skupine je aj sebapoškodzovanie.

Preto zdôrazňujem to, že deti a mladí ľudia musia chodiť do školy, lebo ak nemajú zmysluplnú činnosť, končí sa to zle.

Školy by mali lepšie sledovať, ako sa vyvíja situácia týchto detí, na ktoré dostávajú peniaze. A ak vidia problém, mali by to hlásiť a riešiť.

Školy by sa bránili tým, že nemajú na to priestor a nemôžu ani niesť zodpovednosť za to, čo žiaci robia mimo vzdelávacieho procesu.

Áno, a majú vlastne pravdu. Ale potom čí je to problém?

Nejde o siroty, takže to nie je kompetencia úradov práce, nie sú to zahraniční študenti s peniazmi a rodičmi, ale sú to deti, ktoré sa ocitli na Slovensku z dôvodu vojny. Niektoré chcú študovať, iné nie, ale treba ich motivovať. Často sú osamotené, najmä ak ide o spomínanú skupinu pätnásť- až osemnásťročných detí.

Čo by v tomto stave pomohlo?

Mal by ich niekto dospelý zastupovať. Ja sama takto pomáham dvom ukrajinským chlapcom. Boli tu nelegálne a nemali termín na cudzineckej polícii. Ani jeden z ich rodičov nemohol prísť, aby podal žiadosť o dočasné útočisko. Vzala som ich teda do opatrovníctva a tak zlegalizovala ich pobyt na Slovensku.

Bývajú v internáte, ale keď potrebujú pomoc s praktickými záležitosťami, snažím sa ich usmerniť a poradiť im. Občas si napíšeme alebo zavoláme, ako sa majú. Nie je to náročné.

Niektorým stačí takáto pomoc zopár mesiacov, iným rok alebo dva. Často stačí, aby vedeli, že sa môžu na niekoho obrátiť. Už to spraví veľa.

Keďže téma Ukrajincov na Slovensku nepatrí pod jeden rezort, podľa mňa by bolo najlepšie, keby vznikol úrad splnomocnenca vlády pre cudzincov. Tak ako ho majú napríklad Rómovia. Je to medzirezortná téma a často je problém, že sa rozdrobuje medzi jednotlivé ministerstvá.

Alona Kurotová. Foto: Postoj/Adam Rábara

Politika ukrajinských veľvyslanectiev v európskych krajinách donedávna smerovala skôr k tomu, aby sa mladí muži vracali späť na Ukrajinu. Zmenilo sa to už?

Áno, veľmi. Zlom nastal asi pred rokom. Ukrajina si uvedomuje, že potrebuje mať zdravých mladých ľudí, ktorí sa raz vrátia. Kyjev Ukrajincov v zahraničí začal podporovať, aby tam vyštudovali. Napríklad základné školy uznávajú slovenské štúdium a len to dopĺňajú o ukrajinský jazyk a históriu.

Počas vlaňajšieho leta sa zmenila aj legislatíva, vďaka ktorej teraz môžu mladí Ukrajinci do 22 rokov vycestovať do zahraničia. Doteraz to bolo povolené len chlapcom do 18 rokov.

Nastavenie sa zmenilo a funguje na princípe choď tam, kde sa cítiš bezpečne a kde chceš byť, a ja očakávam, že prídeš naspäť.

V rozhovore pred tromi rokmi ste hovorili, že si neviete predstaviť územné ústupky voči Rusku. Pozeráte sa na to dnes inak?

Mám otca Rusa a matku Ukrajinku. Mám veľmi rada Krym, odkiaľ pochádzam, no nemôžem tam cestovať. Už dávno som si zvolila „stranu“, a to napriek tomu, že som študovala po rusky na ruskej škole. Ak by niekto teraz povedal, že Krym už bude ruský, nahnevala by som sa na Ukrajinu tak, že by som na jej územie už ani nechcela vojsť. Pociťovala by som to ako zradu, aj preto, koľko som pre Ukrajinu urobila. Ale chápem, že teraz zomiera tak veľa ľudí, že je to neudržateľné a asi to tak bude. Pozerám sa na to pragmatickejšie.

Treba, aby vznikla nejaká dohoda, lebo pre mňa je život ľudí a hlavne detí viac ako nejaké hranice.

Ideálne by bolo nájsť také riešenie, aby sa Krym raz vrátil Ukrajine, no momentálne treba zastaviť to, čo sa deje. Možno by mohol byť určitý čas spoločným územím a potom sa rozhodne.

Takýto názor majú viacerí Ukrajinci žijúci na Slovensku?

Pre mňa nie je názor tunajších taký dôležitý ako názor tých, ktorých sa to priamo dotýka. Mám veľa kamarátov v Kyjeve, ktorí žijú v častiach, kde pre poplachy nemôžu spať, nemajú vodu ani teplo a veľa členov rodiny im zomrelo. A žijú v takej situácii už veľmi dlho. Nevládzu už a trpia aj deti.

Títo ľudia takisto mali názor, že Rusom nedáme nič, no teraz to už chcú zastaviť.