Učiteľka z Ukrajiny po troch rokoch na Slovensku Mám pocit, že svet je na psychiatrii. Ľudia na Ukrajine už neveria, že nám ešte niekto pomôže

Oksana Svidran pochádza z ukrajinského mesta Kamianske. Pracovala ako kardiologička, neskôr vybudovala a jedenásť rokov viedla montessori školu a škôlku. V marci 2022 ušla so svojimi dcérami pred ruskou agresiou do Bratislavy, kde pracuje ako montessori učiteľka.

Máša chodí na základnú školu, Vika končí konzervatórium a chystá sa na vysokú školu do Brna. Na Ukrajine ostal Oksanin manžel Maxim a dvadsaťročný syn Andrij.

Prvýkrát sme sa spolu rozprávali na konci roka 2022. Teraz sme sa stretli opäť. Hovorili sme o tom, ako sa jej život medzitým vyvinul, či o tom, ako vojnu prežívajú jej blízki na Ukrajine. Reč prišla aj na jej hádku so sestrou, ktorá žije v New Yorku a podporuje Donalda Trumpa.

„Myslím na to, že sa môže stať, že odtiaľto budem musieť odísť – ako z Ukrajiny, len s jedným ruksakom a počítačom,“ hovorí. „V roku 2022 som neverila, že bude vojna, no teraz verím v najhorší možný scenár všetkého. Aj že môže byť vojna na Slovensku.“

Rozprávali sme sa spolu aj o súčasnej sérii protestov proti Ficovej vláde. „Protesty u nás vyzerajú inak. Už by niečo lietalo vzduchom, v celom meste by horeli pneumatiky. Takže tunajšie protesty – super, je to pokojné, nenásilné, ale vyzerá, že neprinesú žiadnu zmenu,“ konštatuje Oksana Svidran.

Nedávno to boli tri roky, čo ste prišli na Slovensko. Ako sa vám tu žije?

Žijem v takej bubline – byt, práca. V tej bubline je všetko v poriadku, je tu pokoj. Vnímam, že napríklad v politike nie je všetko dobre, ale nejako silno sa ma to nedotýka.

Jasné, že prežívam svoju vojnu. Môj deň sa začína tým, že pozerám, čo kde priletelo, každý večer mi volá manžel a hovorí, koľko hodín sedel skrytý počas poplachu. Alebo sledujem skupinu našej ukrajinskej školy a škôlky na Telegrame, a keď vidím správy od rodičov, viem, že niekde niečo priletelo. Potom niekto z učiteľov napíše, že všetko je v poriadku.

Každý deň trávim dve-tri hodiny telefonovaním. Hodinu so synom Andrijom, hodinu s manželom Maximom, ešte so svojimi rodičmi. Takže aj keď sme tu v bezpečí, neznamená to, že sa nás netýka, čo sa tam deje.

Ako sa s tým vyrovnávate?

Skontrolujem to, a keď vidím, že je všetko v poriadku, poviem si: OK, idem ďalej.

Pred dvoma rokmi ste mi vraveli, že vás svokra volala do Japonska, ale rozhodli ste sa ostať tu. Neľutujete?

Aj keď už niekde máte nejaký pokoj, prácu, plus-mínus ovládate jazyk, máte kamarátov, tak človek je taká potvora, že mu vždy niečo je málo, chce viac. Ale neľutujem, že sme nešli do Japonska. Neviem, ako by to tam bolo dopadlo.

Skôr by pre mňa bolo zaujímavé dozvedieť sa, ako by bolo v Japonsku po troch rokoch, keby sme tam vtedy boli šli.

Keď sme sa rozprávali v roku 2023, trocha ste sa sťažovali, že nemáte čas na seba a vytváranie vzťahov. Zmenilo sa to?

Najnovšie chodievam na túry s kamarátkou, to je osviežujúce. Ale celkovo áno, trocha sa to zmenilo. Vtedy som mala veľa hodín slovenčiny, teraz už nie, len čítam knihy a niekedy pozriem u dcéry Máše vybrané slová. Je to lepšie, nie som pod takým tlakom.

Uvoľnenie súvisí najmä s tým, že už ovládate jazyk?

Áno. Keď som si predtým potrebovala niečo pripraviť, napríklad lekciu, trvalo mi to veľmi dlho. Teraz mi príprava zaberá oveľa menej času.

Montessori učiteľka z UkrajinyChcela by som vrátiť čas. Keď dcéra spieva „slovenského rodu som“, tak plačem

Miro Pastorek

Vaša misia adaptácie a asimilácie, ktorú ste spomínali, je teda úspešná.

Áno. Za úspech považujem to, že sa mi samej podarilo nájsť nové bývanie alebo napríklad viem zavolať na poštu, keď je niečo s naším balíkom, a vyriešiť to.

Najväčší problém je teraz zdravotníctvo, stále nemáme praktického lekára, a keď sa, nedajbože, niečo stane, neviem, čo robiť. Ešte sa mi to za tie tri roky nestalo, ale neviem, kam ísť, keď budem chorá.

Aké máte skúsenosti s cudzineckou políciou?

Teraz som si chcela vybaviť termín, dostať kartičku odídenca namiesto papiera, no dostať tu termín nie je možné. Dozvedela som sa, že termíny jednoducho niekto berie a potom predáva.

Takže teraz čo?

Mám dokument platný do marca 2026. Som v skupine Ukrajinci na Slovensku, tam ľudia spomínali, že si to vytlačím aj doma.

Spomínate Ukrajincov – cielene ste sa s nimi predtým nestretávali ani ste na to nemali čas. Viem, že už ste s ďalšími Ukrajincami boli na výletoch, takže sa to zmenilo?

Ani teraz sa s nimi nestretávam. Výlety boli, ale nie preto, aby sme šli s Ukrajincami. Šli sme do čokoládovej továrne, tam by som šla aj so Slovákmi, s Nemcami, s hocikým.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vnímate, aká je u nás politická situácia, ako sa vládni politici vyjadrujú o Ukrajine. Ovplyvňuje vás to nejako?

Jasné. Myslím na to, že sa môže stať, že odtiaľto budem musieť odísť – ako z Ukrajiny, len s jedným ruksakom a počítačom. Mám v hlave, že na to musím byť pripravená.

V roku 2022 som neverila, že bude vojna, no teraz verím v najhorší možný scenár všetkého. Aj že môže byť vojna na Slovensku.

Možno nebude, pretože neviem, ako bude reagovať táto vláda, možnože to bude ako za druhej svetovej, že sa Slovensko pridá na stranu agresora. Či s Rusmi budete bojovať, alebo nie, pre Ukrajincov tu nebude miesto.

Aj sa nejako prakticky chystáte na možný odchod?

Kufor zbalený nemám. Nechcem odchádzať.

Teraz sme v pohode, ale tie tri roky boli ťažké. Nechcem to prežiť ešte raz, pretože v akejkoľvek krajine musíte začínať od začiatku, zo dna. Neviem, či by som to druhýkrát prežila, psychicky aj fyzicky.

Máte aj nejaké nepríjemné osobné skúsenosti so Slovákmi?

Ja osobne nie, ale moja dcéra Vika ich niekoľko zažila. Napríklad išla večer s kamarátkou a nejaký opitý pán na ne kričal, že sú ukrajinské (…). Hodil do nich hamburger a nejaký mliečny nápoj. Alebo v autobuse, zase to bol opitý človek. Vodič ho potom vyhodil.

Vika bola prekvapená, ale nebrala to tak, že takíto sú všetci Slováci. Aj na Ukrajine, keď je niekto opitý, môže vám niečo nepekné povedať. No je jasné, že to vnímate inak, keď pritom uráža vašu národnosť.

Odhliadnuc od nepríjemných zážitkov, ako sa inak na Slovensku darí a páči vašim dcéram?

Vika nemá kamarátov Slovákov, len z Ukrajiny. Máša, naopak, len kamarátov Slovákov.

Najlepšiu adaptáciu má Máša. Lepšie rozpráva, komunikuje. Ešte ju nezaujímajú všetky veci z nášho dospelého hľadiska. Berie to tak, že svet tu je dobrý, tam na Ukrajine je trochu zlý, ale je tam tatino, ktorý možno niekedy príde.

Už to neberie tak ťažko ako na začiatku, keď za každým autom volala: To je tato, to je tato. Teraz ho vníma ako takého Ježiška alebo Santa Clausa, lebo jej stále posiela nejaké balíky s darčekmi.

Ako to zvláda váš manžel na Ukrajine?

Veľmi zle. Niektorí ľudia bombardovanie vôbec nevnímajú a spia, napríklad Andrij. Ale Maxima to stále trápi a teraz je náletov veľa. 

Raz mi volal o dvanástej večer, že je hrozné bombardovanie a nevie, ako to s ním dopadne. Musela som sa s ním rozprávať, aby vedel, že je pre niekoho dôležitý, niekto naňho myslí. Potom mi vraví – prepáč, volá Andrij. Už som sa bála, že sa mu niečo stalo, že volá niekde spod závalu. O chvíľu telefonoval Maxim, že syn len chcel heslo na Netflix.

Počas bombardovania pozeral film. Prekvapilo ma to, ale došlo mi, že Andrij má priateľku, nie je sám, má sa o koho oprieť – a niekto sa opiera oňho. Keď ťa niekto potrebuje, musíš byť silnejší. 

Druhá vec je, že Maxim hovorí: Keď budú Rusi blízko a už nebudeme mať žiadnu šancu vo vojne zvíťaziť, pôjdem bojovať. Že chápe, že Ukrajina nezvíťazí, ale jeho úloha je zabiť desať Rusov, a ak to dokáže, svoju úlohu splnil. To je podľa mňa také až detinské.

Maxim má stále broň (úradnú výnimku, ktorá mužov chráni pred mobilizáciou, pozn. red.), absolvoval zdravotné vyšetrenie s výsledkom, že aj tak nemôže bojovať v poli, môže robiť len v tyle. Berie to tak, že keď bude treba, nebude sa skrývať.

Má teda broň, pracuje, nespí a čaká, že keď bude najhoršie, pôjde, aby tých svojich desať Rusov zabil.

A syn Andrij?

Ešte nemá 25 rokov a študuje, takže mu zatiaľ nehrozí mobilizácia.

Ukrajinská občianska spoločnosťMá korene v historickej nedôvere voči štátu, vyformoval ju Majdan. Dnes pomáha armáde

Miro Pastorek

Vedie školu a škôlku, ktoré ste založili vy. Ešte v nich máte nejakú rolu?

Za tri roky sa deti vymenili, tie, čo sú tam teraz, už nepoznám. Nerobím už pre ne online lekcie, len konzultácie a kratučké prednášky pre učiteľov.

Syn sa s vami radí?

Každý deň. Najmä o škole, ale napríklad keď bolo hrozné bombardovanie, rozprával sa so mnou o tom, že je lepšie zomrieť hneď. Pýtal sa, že keď nezomrie hneď, ako dlho to môže trvať a ako to bude vyzerať. Také praktické veci, napríklad keď mu niečo zoberie nohy, ako dlho potrvá, kým človek zomrie, a tak.

Je nenormálne, aby sa syn musel rozprávať so svojou matkou o takýchto veciach.

Ako vnímate momentálnu situáciu Ukrajiny?

Maxim mi pred americkými voľbami stále hovoril: Príde Trump a povedal, že za deň sa vojna skončí. Hovorila som si: No dobre, človek musí niečomu veriť.

Ale že to bude tak, že Amerika tvrdí, že vojna je naša vina, to je nenormálne. Celá vojna je nenormálna.

Teraz v Amerike píšu v médiách, že Ukrajinci chcú, aby prišli Rusi.

Odkiaľ to máte?

Hovoril to Vikin učiteľ angličtiny, ktorý je odtiaľ, aj moja sestra Ruslana, ktorá žije v New Yorku. Vraj tam tomu všetci veria.

So sestrou sme sa stretli na Madeire. Rozprávali sme sa o Trumpovi – a ona že my nevieme, ako to bolo v skutočnosti v Buči. Že vieme len to, čo nám ukazujú, a jasné, že nám ukazujú niečo nepravdivé.

Vika si myslela, že sa medzi nami strhne bitka a deportujú nás z Madeiry.

Odkedy je vaša sestra v Spojených štátoch?

Od roku 2014. Jej vo vojne nezomrel žiaden kamarát, pretože všetci odišli ešte v štrnástom roku.

Ako vníma Trumpa?

Že je dobre, že prišiel a povedal, že vyhodí všetkých „Mexikánov nelegálov“. Vníma to tak, že platí veľké dane a nechce, aby z nich žili nelegálni imigranti.

Má podnik, šije šaty pre tanečníkov. Nikto u nej nerobí načierno, za všetkých platí dane, takže všetci musia pracovať a platiť dane.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ako vnímajú situáciu na Ukrajine vaši blízki, ktorí tam zostali?

Ľudia na Ukrajine už neveria, že nám niekto ešte pomôže. Víťazstvo Ukrajiny je s veľkým otáznikom.

S otáznikom alebo už ľudia neveria vo víťazstvo?

Veria. Vôbec neveriť, to nejde.

Zmenilo sa to s tým, čo robí Donald Trump?

Áno. Dovtedy mali ľudia veľkú nádej. No to, čo sa teraz deje aj s ohľadom na Trumpa, je absurdné. 

Keď som bývala na Ukrajine, myslela som si, že Európa je viac demokratická, že všetko je tu lepšie ako na Ukrajine. Vždy sme to tak vnímali.

No a Amerika, to bol vzor demokracie, možnože aj pravdy, spravodlivosti. Teraz už nie je. Mám pocit, že svet je na psychiatrii.

Určite sledujete rozhovory medzi USA, Ruskom a Ukrajinou. Myslíte si, že z nich bude niečo dobré?

Nie. Ak aj bude prímerie, bude to len na nejaký krátky čas. Už sme to zažili – v roku 2014 Krym, Donbas, potom bolo ticho. Ale Rusi pôjdu ďalej. Možno o tri roky, možno o päť.

Sledovali ste hádku Trumpa so Zelenským?

Áno. Predtým boli na Ukrajine už všetci unavení, jasné, komu sa páči taká dlhá vojna? Zelenského popularita klesala. Po tej hádke vyletela hore.

To, čo urobili Trump a Vance, nedokážem logicky pochopiť. Buď je v tom niečo nezdravé, alebo sú to hry, ktorých pravidlám nerozumiem.

Voči Zelenskému ste bývali veľmi kritická, však?

Vždy som voči nemu bola kritická, nevolila som ho. Ale ten muž sa už tri roky snaží niečo urobiť. Za to ho môžeme len rešpektovať. Nemôžem hodnotiť človeka, ktorý riadi krajinu vo vojne.

Ako mobilizácia rozdeľuje UkrajinuNechcel skončiť v mlynčeku na mäso. Proti náboru sa niektorí búria ako proti Rusom

Lukáš Kekelák

Naši kolegovia boli nedávno na Ukrajine a priniesli odtiaľ znepokojujúce svedectvá o tom, že miestni chlapi sa viac boja vojakov z regrutačného centra TCK ako Rusov. Ako to vnímajú vaši blízki na Ukrajine?

TCK, to je niečo hrozné. Manžela kamarátky zobrali len tak z cesty a dva týždne nevedela, kde je.

Sledujem telegramové kanály, kde ľudia nepíšu nič dobré, že by TCK niekoho normálne prijala, zdravotne vyšetrila a poslala domov. Stále píšu, že sa stalo niečo zlé. Každý deň a všade, v každom meste.

Chodievate na protesty, ktoré organizuje iniciatíva Mier Ukrajine?

Nie, pretože keď je niekde veľa ľudí, cítim sa tam veľmi nebezpečne.

Som rada, že máte možnosť jednoducho prísť na protesty a nikto tam nestrieľa, to je super. Dobre, že to robíte neagresívne, no myslím si, že vám to nepomôže.

Pre mňa je zaujímavé, že protesty sú len raz za dva týždne. Slovák si povie: Nepáči sa mi vláda, musím niečo urobiť. Ako slušný občan krajiny prídem na protest, postojím tam, niekto niečo povie, ja mu zatlieskam. A idem domov spať, upokojený, že som urobil všetko, čo je v mojich silách.

Protesty u nás vyzerajú inak. Už by niečo lietalo vzduchom, v celom meste by horeli pneumatiky. Takže tunajšie protesty – super, je to pokojné, nenásilné, ale vyzerá, že neprinesú žiadnu zmenu.

Čo ste sa za tie tri roky naučili o Slovákoch?

Prvá vec, ktorú som si všimla, je, že Slováci sú menej agresívni a impulzívni než Ukrajinci, teda keď neberiem do úvahy opitých.

Dobre to vidieť na deťoch. Môj syn Andrij sa stále sťažuje, že medzi deťmi v škôlke a škole sú stále nejaké bitky a konflikty. Nemyslím si, že to vzniklo len teraz, za vojny. Vždy to tak trochu bolo.

A napríklad čo sa týka vzdelávania, slovenský štátny systém je na oveľa nižšej úrovni než ukrajinský. Keď porovnáte učivo v ročníkoch, slovenská škola je o rok či dva za ukrajinskou.

Neviem úplne presne, ako je to v slovenskom štátnom systéme nastavené. Možno majú deti veľa ručnej práce, výtvarnej výchovy, športu – niečo, čo kompenzuje, že napríklad v matematike prvý ročník – nič, druhý ročník taktiež veľmi málo. 

Normálne zdravé dieťa dokáže oveľa viac. U vás napríklad musí na konci tretieho ročníka vedieť len malú násobilku, u nás vtedy násobia viacciferné čísla.

Zvláštne nastavené je podľa mňa aj učenie slovenčiny – dva roky dokopy nič a potom bum, vybrané slová. Je toho zrazu naraz veľa. 

Ale viem, že v niektorých súkromných školách musia deti naozaj makať, vyžadujú to od nich.

Na Ukrajine podľa vás musia zaberať aj v štátnych školách?

Áno, a na súkromných oveľa viac, lebo rodičia to vyžadujú. Platia, tak chcú mať výsledky. U nás rodičia nechcú platiť za to, aby bolo dieťa v škole len šťastné.

Ako teraz vyzerá vzdelávanie na Ukrajine?

Teraz je situácia, samozrejme, hrozná. Andrij bol na konferencii v Kyjeve, vystupovali tam učitelia druhého stupňa základných škôl. Hovorili, že väčšina detí, ktoré teraz nastúpili do piateho ročníka, mala tri roky len online vyučovanie. Na to však treba elektrinu. Bežne sa aj v našom meste stávalo, že šesť až osem hodín prúd nebol. Generátory školy zvyčajne nemajú, veľké baterky sú zase drahé.

Alebo deti musia byť niekde v kryte. Tam nie je žiadna výučba. Bežná štátna škola má pokojne tri-štyri podlažia, kryt toľko miesta nemá.

Učitelia sa sťažujú, že deti, ktoré prišli do piateho ročníka, nevedia normálne čítať, píšu s chybami, nemajú ani základy aritmetiky.

Preto sú dnes na Ukrajine súkromné školy populárnejšie, pretože v triedach nie je tak veľa detí alebo aj v kryte majú lavice a pracujú tam.

Je u vás súkromných škôl veľa?

Nie, je to len pár percent zo všetkých. V našom meste je len jedna, v ktorej je dvadsať detí. Neviem, koľko teraz v Kamianskom býva ľudí, pred vojnou to bolo okolo 250-tisíc. Niektoré deti vozia rodičia aj na súkromné školy do Dnipra.

Ale rodičia sa o súkromné školy zaujímajú viac, lebo v štátnych nie je pomaly žiadny edukačný proces, pretože pomaly stále sedia v krytoch.

Stále rátate s tým, že sa na Ukrajinu nevrátite?

Kým Máša nebude mať osemnásť rokov, určite nie. Je mi to ľúto, no je to tak.

Podporuje ma môj tatino, že dievčatá musia pokračovať tu. Teraz by tam nemali normálny život. Aj Maxim vie, že to bolo správne riešenie a teraz sme vo fyzickom bezpečí.

Je ťažké počúvať manžela alebo kamarátov, ako sedia celú noc v kryte a potom idú do práce. Alebo ako to vnímajú deti? Na jednej strane chápem, že človek si môže zvyknúť na čokoľvek a brať tú situáciu ako normálnu.

Napríklad Maxim vidí z okna bytu veľkú škôlku. Keď je alarm, deti musia ísť do krytu v škole, čo je asi sto metrov odtiaľ. Chápete? Deti spali, učiteľky ich rýchlo museli obliecť a ísť s nimi do krytu. Sú tam tridsať-štyridsať minút, poplach sa skončí a idú naspäť. Tak to robia niekoľkokrát za deň.

Idú tam dvojročné, trojročné deti, už sa narodili za vojny. Pre ne je to normálny život.

Z opačnej strany bytu Maxim vidí školu. Bol pri nej štadión, teraz namiesto neho postavili obrovský kryt. Chodia doň školáci. Kryt nie je zase taký veľký, aby v ňom mohli byť triedy, takže deti tam môžu len sedieť jedno vedľa druhého a byť na mobiloch.

Tak vyzerá bežný život u nás. Samozrejme, že oveľa lepší život má Máša tu.

Keď ste prišli na Slovensko, prežili ste najprv radostnú fázu, potom depresívnu. V akej ste teraz?

Vo fáze prijatia. Prosto musíš žiť ďalej.

Bratislava je super, čo sa týka napríklad prírody. MHD je tiež veľmi dobrá. Ak to neberiem politicky, Slovensko je pre mňa dobrá krajina. Ešte keby tu tak bolo more a ryby.

Len vlaky, to je prekvapenie. U nás pred pár dňami bombardovali jedno mesto. Železnice hlásili, že budú tri-štyri hodiny meškať vlaky. Tu u vás nič nebombardovali a vlak z Prahy mi minule meškal sedem hodín.

Foto: Postoj/Andrej Lojan