James Carafano o pohľade USA na Európu Nechceme, aby si Rusko a Čína u vás robili, čo chcú, ale musíte dospieť a zosilnieť

James Carafano je bezpečnostný expert, poradca predsedu Heritage Foundation, vplyvného konzervatívneho think-tanku v USA. V minulosti pôsobil 25 rokov v amerických ozbrojených silách. V roku 2016 bol členom tzv. tranzitného tímu, ktorý pripravoval nástup Trumpovej administratívy na ministerstve zahraničia.

Rozhovor sa konal v Prahe, kde sa Carafano zúčastnil na konferencii organizovanej Centrom transatlantických štúdií CEVRO univerzity v Prahe.

Presne pred rokom, tesne pred inauguráciou Donalda Trumpa, ste ho v jednom rozhovore nazvali tradičným konzervatívnym lídrom v zahraničnej politike. Zopakovali by ste to tvrdenie po tomto turbulentnom roku?

Keď sa pozriete na konzervatívne hnutie v Spojených štátoch dnes, je to pirátsky koráb naplnený veľmi rôznorodou posádkou. Je veľmi odlišný od toho, ako vyzeralo konzervatívne hnutie povedzme v časoch Ronalda Reagana. Vtedy išlo de facto o spojenectvo troch prúdov – kresťanského evanjelikálneho konzervativizmu, zahraničnopolitického konzervativizmu jastrabov studenej vojny a ekonomických, fiškálnych konzervatívcov.

Dnes je to inak: nielenže sú konzervatívci veľmi rôznorodým prostredím, ale Trump si v posledných voľbách požičal milióny voličov z tých častí spoločnosti, ktoré pravicu nikdy nevolili: Hispáncov, černochov. Úspech nezaznamenal v podstate len v kategórii „ženy v strednom veku s vysokoškolským vzdelaním“.

To spôsobuje, že koalícia stojaca za Trumpom má veľmi odlišné pohľady na zahraničnú politiku. Nesúhlasia spolu pri téme Izraela alebo Ukrajiny. Jediný spoločný menovateľ je dôvera v Trumpovo vedenie a priorita národného záujmu. Preto prezident prišiel s princípom America First – nie Amerika osamotená alebo Amerika izolovaná, ale Amerika na prvom mieste.

Úlohou je obhajovať americké záujmy, to umožňuje spojiť ľudí od Tuckera Carlsona až po Lindseyho Grahama. Oni všetci sa dokážu zjednotiť v tom, že americká zahraničná politika nemá slúžiť medzinárodným inštitúciám a koalíciám alebo hodnotám, ktoré sme si nezvolili sami, ale riadiť sa dobrom Spojených štátov.

V tomto zmysle je rovnako tradičným americkým lídrom ako Dwight Eisenhower alebo Ronald Reagan. Rozdiel je v tom, že nežije v časoch Eisenhowera a Reagana. Koná inak, pretože doba vyžaduje iný typ konania. A, samozrejme, je to značne iná osobnosť, inak pristupuje k slovám a činom.

Nie je problém práve v tom – v osobnostnom ryse?

Je to nepochybne veľmi výrazná, mimoriadna osoba, so sklonom k ​​disruptívnemu konaniu. To, čo odlišuje prvé a druhé Trumpovo obdobie, je, že teraz je to starý muž, ktorý nemá čas a veľmi sa ponáhľa.

V prvom období bol často veľmi frustrovaný, že sa mu nedarí uskutočniť veci, ktoré plánoval: boli tam kádrové problémy, právne problémy, odpor rôznych inštitúcií. Potom sledoval štyri roky Bidenovu Ameriku a vnímal, akým spôsobom stráca svoju pozíciu. Vrátil sa a teraz mu zostávajú len tri roky a veľa vecí, ktoré chce zmeniť.

Nemyslím tým nechať po sebe odkaz, to nie je o uznaní. Skôr chce veci spraviť spôsobom, ktorý bude fungovať aj pre ďalšie generácie. Tá hlavná vec je návrat prosperity pre Američanov. Je presvedčený, že súčasný svetový ekonomický systém nefunguje, že je pre Ameriku škodlivý. A v tomto ohľade dokáže byť naozaj nesmierne tvrdý. Lámať a ničiť veci, aby dokázal presadiť zmenu.

A druhá myšlienka je mier skrze silu. V tomto ohľade sa podobá Reaganovi – s podstatným rozdielom. Nemá Reaganovu armádu. Ronald Reagan velil ozbrojeným silám, ktoré boli podľa všetkého najmocnejšie v dejinách ľudstva. Trump musí tieto kapacity znovu vybudovať – ​​preto budeme míňať na armádu viac ako bilión dolárov za rok.

Carney v DavoseZeleninári všetkých krajín, spojte sa?

Maciej Ruczaj

Ale kým sa taká zmena prejaví, uplynú roky. Pritom Trump musí vyzerať mocný už teraz. Preto to asertívne správanie v medzinárodnej politike. Na svoju silu Amerika potrebuje aj spojencov. Nie sme schopní dominovať na všetkých troch hlavných dejstvách zároveň: v Európe, na Blízkom východe a v oblasti Indo-Pacifiku. Potrebuje priateľov a spojencov. Trump však chce takých spojencov, akých potrebuje, nie takých, akých má teraz. Preto tak silno tlačí na to, aby spojenci začali prispievať viac do kolektívnej obrany.

Ja viem, že veci, ktoré hovorí, občas znejú šialene. Ale stačí si urobiť test: zamyslieť sa, či je to, čo hovorí, v americkom záujme. Pokiaľ áno, tak je veľmi pravdepodobné, že to urobí, aj keď to zo začiatku znie šialene. A keď dospejete k tomu, že to v americkom záujme nie je, tak to skôr neurobí, blafuje. Myslím si, že v tomto je naozaj konzistentný.

Vidíme, že sú lídri, ktorí už túto taktiku pochopili. Nereagujú na emócie, na divadlo, na krik, ale dokážu sa na to pozrieť s odstupom, pochopiť americký záujem a definovať ten svoj. Vidíme to v týchto dňoch v prípade dohody s Indiou. V tom šialenstve je metóda.

Sám hovoríte, že Amerika potrebuje spojencov. Nie je to však skôr tak, že poslednými krokmi sa skôr odcudzuje, ako konsoliduje?

Keď sa na to pozriem z Trumpovho pohľadu: vidí, že 90 percent spojencov nepopiera cieľ, o ktorý sa on snaží. Len sa im nepáči štýl, ktorým to robí. Jeho odpoveď: je mi to jedno. Podstatné je, že sa veci vyvíjajú smerom, ktorým chcem.

V učebniciach histórie sa raz bude písať o tom, ako sa mu podarilo presadiť záväzok piatich percent na obranu v NATO. Na začiatku sa mu smiali a teraz je to všeobecne platné pravidlo. A nespôsobil to Putin, spôsobil to Trump a jeho nátlak.

Keď na to teraz Európa zareaguje slovami: Nepotrebujeme Ameriku, Amerika nás opustí, musíme urobiť viac pre našu obranyschopnosť, Trump odpovie: Ale veď to je presne to, čo od vás chcem, mali ste to začať robiť už dávno.

Nedostali sme sa však do určitej špirály, z ktorej sa bude zle vystupovať? Veľká časť energie európskych lídrov a európskej verejnosti sa teraz sústreďuje na hľadanie alternatív. Stoja v rade v Pekingu, v Naí Dillí, aby Amerike ukázali, že ju nepotrebujú...

To je skôr vtip. Nemáte alternatívu. Keby ste ju mali, tak dnes nemáte najrýchlejšie sa zmenšujúcu ekonomiku, nemali by ste demografickú krízu, nemali by ste problém s nezvládnutou migráciou, dokázali by ste vyriešiť vojnu na svojom prahu, vojnu, ktorú vedie krajina s menšou ekonomikou, ako je ekonomika Texasu. Nezostávali by ste tak pozadu vo vývoji AI. Nemali by ste tie šialené ceny energií.

Keby ste mali alternatívy, dokážete tieto problémy vyriešiť. Pokiaľ to niekto berie ako hrozbu smerom k USA, tak sa obávam, že v Amerike je to vnímané skôr ako úsmevné. Časť ľudí tu tomu asi verí, možno pre nejakú pýchu. Niektorí určite zámerne prilievajú olej do ohňa, pretože chcú poškodiť transatlantické vzťahy. Nič z toho však nie je realistické.

Prečo?

Keď sa na to pozriete z americkej perspektívy: USA nemôžu Európu opustiť, je to náš životný strategický záujem. V akom scenári by USA malo vyhovovať, že Rusko a Čína si budú robiť v Európe, čo chcú? Takého scenára niet. Alebo si zoberte, že väčšina vojenských operácií, ktoré robíme v Európe, len využívajú Európu ako platformu na projektovanie americkej moci na iných javiskách, hlavne na Blízkom východe a v Ázii.

Na druhej strane nemôžeme dovoliť, aby si Európania mysleli, že je možný návrat k business as usual – teda že sme spojencami a vy neprispievate ku kolektívnej obrane, nechávate si ničiť priemysel, strácate kontrolu nad migráciou alebo obmedzujete demokraciu. Na jednej strane by sme vás radi uistili, že nikam nejdeme, na druhej potrebujeme, aby ste dospeli a boli silnejšími partnermi.

Z perspektívy východného krídla NATO – pri krajinách, ktoré akútne pociťujú nebezpečie americko-európskeho rozvodu – vyzerá situácia inak než z perspektívy západnej Európy, kde prevažuje vôľa po samostatnejšom kontinente. Ako konštruktívne riešiť tento trojuholník vzťahov?

Myslím, že tie reči o rozvode sú prehnané. Ani v európskom záujme nie je, aby transatlantická väzba úplne zlyhala. Rada pre tie krajiny, ktoré chcú prispieť k riešeniu situácie, je jednoduchá, pretože rokovania s Trumpom sú jednoduché. Je potrebné byť konštruktívny, proaktívny.

Veľa sa teraz hovorí o „strategickej autonómii“ Európy a úprimne – Donald Trump je veľkým priaznivcom strategickej autonómie. Akurát strategická autonómia neznamená, že si robím, čo chcem. To je uvažovanie pubertiaka. Strategická autonómia je odvaha robiť zodpovedné rozhodnutia v záujme svojej krajiny.

Pozrime sa na otázku Číny. V prvom Trumpovom období chcel Washington od Európy v otázke Číny spoluprácu. Vysmiali ho – Čína je len gigantická šeková knižka, my problém s Čínou nemáme, zarábame tam peniaze. Medzi prvým a druhým Trumpovým obdobím sa situácia zmenila, teraz Európania prichádzajú a hovoria: „Poďme spolu niečo s Čínou urobiť, máme s ňou problém.“

Keď Trump reagoval: nepotrebujem vás, ste slabí, nemáte nič na oplátku, tak sa Európania otočili na päte a teraz idú za Číňanmi? To predsa nie je zodpovedná politika, nedáva to žiadny zmysel.

Kanadský premiér Carney v Davose hovoril o tom, že musíme vyvažovať veľmoci...

Tá myšlienka balansovania medzi veľmocami znie pekne v teórii, ale v praxi nedáva zmysel. Pozrime sa na Grónsko – to je ukážkový príklad. Dáni vedeli, že Grónsko je pre americkú bezpečnostnú stratégiu dôležité. A že Trump to naozaj myslí vážne, keď upozorňuje na čínske alebo ruské hrozby. A napriek tomu neurobili nič, ešte nás vodili za nos.

Pritom Grónsko má strategický význam nielen pre bezpečnosť USA, priamo sa týka všetkých spojení medzi Európou a Amerikou, priamo sa dotýka bezpečnosti Škandinávie. Keď sme túto tému otvárali, upozorňovali, že sa to týka aj vašej bezpečnosti, odpoveď znela: „Ale my musíme rešpektovať Dánsko.“ A nedialo sa nič.

Druhý rozmer, o ktorom sa veľmi nehovorí, ale je kľúčový, je príklad ostrovov Chagos (ostrovy v Indickom oceáne, kde sa nachádza kľúčová základňa USA v oblasti: Starmerova vláda sa rozhodla odovzdať ich pod správu Maurícia, ktorý je považovaný za krajinu pod vplyvom Číny – pozn. M. R.). Briti dostali skvelý nápad, že ju odovzdajú Mauríciu. Potom stačí, že sa v takej malej krajine vymení vláda, príde jeden politik a povie – odovzdávame to Číňanom. Povedzme, že súčasnej dánskej vláde môžeme veriť, ale kto zaručí, čo príde po nej?

A tretí rozmer – Trump videl toto všetko a rozhodol sa celú diskusiu vyhodiť do povetria. To vie. Ale predstava, že by USA mali útočiť na Dánsko a obsadiť Grónsko, je predsa pre každého absurdná. To viete predsa tiež a napriek tomu všetci pobehovali ako trafené husi a kričali, že Trump prepadne Grónsko. Nedáva to zmysel.

Keď Trump hovoril – poďme niečo urobiť s Grónskom –, Európa na to kašlala. Tak sa začal vyhrážať a zrazu ho začali všetci brať doslova. Úplná pomätenosť. Posmievať sa a ignorovať problém a potom brať doslova hrozbu, ktorá má slúžiť len na to, aby ste mu začali venovali pozornosť...

Pohľad z USAEurópa už dávno nie je bezmocným dieťaťom, nesprávajme sa k nej tak

Doug Bandow

Nič to nemení na fakte, že v Európe vznikol dojem, že Trump sa správa omnoho zhovievavejšie a úctivejšie k Číne a Rusku než k vlastným spojencom...

Lenže sa tu zase zamieňajú dojmy z Trumpových slov s Trumpovými činmi. Trump je na Rusko veľmi tvrdý: vytlačil ho z Venezuely, vytláča ho z Blízkeho východu, neutralizuje jeho vplyv na južnom Kaukaze. Ukrajina ďalej dostáva potrebnú asistenciu.

Neurobil nič, čo by mohlo urobiť Putina šťastným. Potom médiá napíšu, že bol nepríjemný na niektorého zo spojencov a hovoril pekne o Putinovi. Lenže hovoriť o ňom pekné veci verejne si môže dovoliť, keď ho v zákulisí naozaj veľmi silno tlačí. A Putin tomu rozumie.

Trump má osemdesiat. Ťažko čakať, že sa zmení. Ale čo je pre vás dôležitejšie: sloboda a prosperita vašej krajiny alebo to, aby vás Trump pohladil po hlavičke?

V týchto dňoch sa dívame smerom k Iránu, kde USA zhromaždili značné sily. Ako to dopadne a ako to ovplyvní situáciu na Blízkom východe?

Trump má rád situácie, v ktorých vyhráva nezávisle od toho, ako to dopadne. Ukrajina je dobrý príklad: Putin prijme deal a uzná nezávislú Ukrajinu – skvelé. Putin neprijme deal – budeme Ukrajinu ďalej podporovať, aby neprišla o nezávislosť.

V prípade Iránu ide o to, aby bol slabý a nepodporoval destabilizáciu regiónu. Či Trump zaútočí, neviem, ale v každom prípade tak alebo onak sa bude snažiť dosiahnuť tento cieľ: aby Irán nebol hrozbou pre región. Ak nájde ľudí, s ktorými sa bude môcť v Iráne dohodnúť, dohodne sa s nimi. Keď zaútočí, bude musieť použiť veľkú silu, ale to sa stane len vtedy, keď bude mať pocit, že má partnerov, ktorí môžu Iránu vládnuť. To je venezuelský scenár.

Čo sa týka Blízkeho východu ako celku – tam musia USA riešiť problém, ako pracovať s tromi hlavnými partnermi – s Izraelom, Tureckom a so Saudskoarabmi, ktorí zároveň majú medzi sebou veľké rozpory. Ide o to manažovať tieto vzťahy, aby sa vyvíjali v záujme USA – čo je bezpečnosť Izraela, obmedzovanie Iránu a pokračovanie abrahámovských dohôd. Súčasťou toho musí byť otázka rekonštrukcie Gazy.

Je to výzva...

Ale nezabúdajme, že je to teraz jeden z najskúsenejších štátnikov na svete. V hlave máme taký komiksový obraz Trumpa čiastočne vybudovaný médiami. Donald Trump, ako ho chceme mať. Ale je fakt, že za ten čas bol najskôr štyri roky prezidentom, potom o tom štyri roky premýšľal a teraz sa vrátil, aby to uskutočnil lepšie a efektívnejšie.

Preto by sa mali lídri jednotlivých krajín pokúsiť preniknúť za ten obraz komiksového šaša, ktorý sa vytvoril, a myslieť na to, čo je v záujme ich krajín. Je to naozaj zbližovanie sa s Čínou? Menujte jednu krajinu, ktorá zo vzťahu s Čínou profituje.

Čína nemá partnerov, má podriadených. Ani Rusko neprofituje zo vzťahu s Čínou, Rusko je Čínou vykorisťované. To nie je alternatíva pre Európu.