Pohľad z USA Európa už dávno nie je bezmocným dieťaťom, nesprávajme sa k nej tak

Pred tým, ako sa poľský premiér Donald Tusk začiatkom tohto roku vydal na špeciálny londýnsky summit, poukázal na „paradox“ v súvislosti so zabezpečením kontinentu a s jeho vzťahom s Amerikou: „500 miliónov Európanov [žiada] 300 miliónov Američanov, aby ich chránili pred 140 miliónmi Rusov.“

Jeho čísla neboli úplne presné – skôr ide o 600 miliónov Európanov a 340 miliónov Američanov –, ale jeho záver, že Európa „musí prevziať väčšiu zodpovednosť za bezpečnosť kontinentu“, bol správny.

Čas na spoločné znášanie záťaže už však uplynul. Je čas na zmenu jej rozdelenia.

Eisenhowerových desať rokov 

NATO bolo vytvorené pred 76 rokmi. Napriek tomu Európania pri svojej obrane stále zostávajú zdanlivo bezmocní a bezradní a závislí od USA. Samozrejme, nebolo to pôvodným plánom Washingtonu.

Mnoho predstaviteľov potvrdilo, že Aliancia mala poskytnúť dočasnú ochranu, vďaka ktorej by sa Európa mohla zotaviť. Dwight D. Eisenhower, prvý vrchný veliteľ NATO pre Európu, ktorý neskôr dve volebné obdobia pôsobil ako americký prezident, v roku 1951 uviedol: „Ak za desať rokov všetky americké jednotky umiestnené v Európe na účely národnej obrany nebudú vrátené do Spojených štátov, bude celý tento projekt neúspešný.“

Prezident Donald Trump nebol prvým americkým predstaviteľom, ktorý sa neskôr pýtal, prečo sa od Američanov stále očakáva, že budú strážiť potenciálny kontinentálny gigant.

Minister obrany Robert Gates vo svojom slávnom rozlúčkovom prejave v roku 2011 poznamenal: „Hrubá realita je taká, že v americkom Kongrese – a v americkej politike ako celku – bude čoraz menej ochoty a trpezlivosti vynakladať čoraz vzácnejšie prostriedky v prospech štátov, ktoré zjavne nechcú venovať potrebné zdroje alebo vykonať potrebné zmeny, aby sa v oblasti svojej obrany stali serióznymi a schopnými partnermi. V prospech štátov, ktoré očividne dychtia po tom, aby rastúcu bezpečnostnú záťaž spôsobenú znížením európskych obranných rozpočtov prevzali americkí daňoví poplatníci.“

Kontinent neodpovedal nijako, dokonca ani nepredstieral, že robí viac. Európania naďalej považovali vojenskú garanciu Washingtonu za samozrejmosť, čo „európskym vládam umožnilo určitú časť utrácať za maslo, ktorá by inak mohla ísť na zbrane“, poznamenal novinár Financial Times Janan Ganesh.

Je zrejmé, že Európania sa nikdy nebudú brániť, pokiaľ sa brániť nebudú musieť – čo znamená, že keď ich prestanú brániť Američania. To je určite zrejmé z Trumpových skúseností.

Wolfgang Münchau o európskej slabostiJe bolestivé sledovať, ako sa Kallasová vojnovými rečami zosmiešňuje. Európe chýba akákoľvek stratégia

Michal Lukáč

Zaliečanie a poníženie

Takmer desať rokov po tom, čo začal kritizovať členské krajiny NATO za ich príspevky, a ešte dlhšie po tom, čo Rusko anektovalo Krym a intervenovalo v Donbase, Európa v schopnostiach svojej obrany stále zaostáva. Podľa nedávnej štúdie Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie (IISS) „medzery vo vojenskej technike a v softvéri sú značné a IISS odhaduje, že nahradenie kľúčových prvkov amerických konvenčných vojenských kapacít priradených do euroatlantického priestoru by mohlo stáť približne jeden bilión USD“.

Situácia sa dá vyriešiť, ale odkiaľ vziať peniaze? Odborníci IISS varovali: „Európski členovia NATO potrebovali viac ako desať rokov na zvýšenie výdavkov z priemerných 1,4 percenta na 2,1 percenta HDP. Nový záväzok bude vyžadovať ešte väčšie navýšenie a ťažké politické rozhodnutia, čo vyvoláva pochybnosti o tom, či to všetci spojenci dokážu dosiahnuť.“

Počas svojho prvého funkčného obdobia bol Trump v podstate neutralizovaný. Na summite NATO v Bruseli v roku 2018 Stoltenberg vyhlásil, že sa „naozaj obával, že prezident Trump odíde“ a „že NATO v ten deň prestane fungovať“. V reakcii na to Stoltenberg prešiel na lichôtky: „Bol som veľmi opatrný pri slovách, ktoré som použil: prezidentov odkaz má vplyv.“

Podobne sa Mark Rutte, Stoltenbergov nástupca, postavil k Trumpovmu druhému funkčnému obdobiu, keď ho dokonca nazval „tatko“. Politico opísal „Rutteho širší prístup k prezidentovi, ktorý sa výrazne opiera o verejné a súkromné lichotenie“.

Jednotliví európski lídri tomu pomohli tým, že sa správali ako Trumpovi imperiálni vazali. Napríklad v septembri britská vláda usporiadala pre prezidenta jeho druhú štátnu návštevu, čo ho zjavne veľmi potešilo.

Zarazený Ganesh potvrdil, že išlo o okázalé poníženie: „Dôvodom, prečo sa Trumpovi podlizujeme, nie je (len) snaha o posilnenie postavenia Británie na svetovej scéne alebo o zabezpečenie investícií do AI. Je to aj snaha udržať ho zapojeného do ukrajinskej a európskej bezpečnosti. Buďme len radi, že na lichotenie a poklonu reaguje. Predstavte si, že by to tak nebolo.“

V skutočnosti sa táto taktika ukázala ako veľký úspech. Hoci sa Poľsko a pobaltské štáty rozhodli výrazne zvýšiť svoje výdavky, rovnako odhodlaných je len málo iných európskych vlád. Rozdelená Aliancia prijala v júni novú smernicu, ktorá členov zaväzuje vynakladať päť percent HDP na svoju obranu.

NATO s dominanciou USA dávalo zmysel v roku 1949, keď bolo založené. Transatlantická aliancia však mala byť vždy o bezpečnosti, nie o charite.

Členom však bude umožnené medzi „vojenské výdavky“ do výšky 1,5 percenta zarátať aj civilné projekty, ktorých účel sa pochybne považuje za vojenský – zrejme ako most na Sicíliu, ktorý dlhodobo navrhuje Taliansko.

Napriek tomu Európania zdôrazňujú, že plnenie tejto normy predstavuje mnohé výzvy, pričom Španielsko novú požiadavku otvorene odmietlo. Oficiálny mandát sa stane účinným až v roku 2035, šesť rokov po odchode Trumpa z úradu, čo spojencom umožní požiadavku revidovať, keď bude v Bielom dome nový nájomník.

Európanom obávajúcim sa prebiehajúcej globálnej revízie postavenia americkej vlády a špekulácií o presune vojsk do Ázie denník The Times ponúkol uistenie: „Niekoľko zdrojov oboznámených s touto záležitosťou sa vyjadrilo, že Washington cez zadné kanály naznačil, že škrty v Colbyho revízii nebudú také drastické, ako sa predtým obával.“

Európsky bluf

Zvláštne je, že prezident je tento pokračujúci podvod ochotný podporovať. Namiesto toho, aby trval na tom, aby Európania prevzali vec vlastnej obrany na svoje plecia, zdá sa, že americkú obrannú dominanciu využíva na vynútenie kontinentálnych ústupkov v oblasti ekonomiky. Mnohí Európania sa zjavne rozhodli, že ide o dobrú dohodu, pokiaľ sa môžu vyhnúť znášaniu nákladov a rizík spojených s vlastnou obranou.

Ganesh vysvetlil: „Ako, ak nie cez menší sociálny štát sa má financovať lepšie vyzbrojený kontinent?“ Radšej zaplatiť Washingtonu ako uskutočniť politicky bolestné škrty v sociálnom zabezpečení!

Pri nedávnych obchodných rokovaniach s Washingtonom európska eurokracia v podstate vykonala všetko, čo mohla. Stefan Lehne z Carnegie Europe poznamenal: „Európski lídri sa rozhodli podriadiť prianiam Trumpovej administratívy, keď čelili dvojitej hrozbe obchodnej vojny a opustenia Ukrajiny zo strany Spojených štátov. Tento pragmatizmus mal však vysokú cenu. Akceptovali hlboko nerovný obchodný dohovor, ktorý zradil ich záväzok k pravidlám WTO. Uskutočnili sľuby o vojenských výdavkoch a investíciách v Spojených štátoch, ktoré bude takmer nemožné splniť. Zasypali Donalda Trumpa chválou a lichotením, čo poškodí ich imidž doma a pravdepodobne aj ich sebaúctu.“

Európsky komisár pre obchod Maroš Šefčovič priznal to, čo je očividné: „Nie je to len o obchode: je to aj o bezpečnosti, je to o Ukrajine, je to o aktuálnej geopolitickej nestabilite.“ Ganesh to napísal stručnejšie a drsnejšie, že Európa musí obetovať „v konečnom dôsledku neexistenčnú otázku obchodu“ a „zaujať pozíciu“.

Európa vrátane štátov, ktorým kedysi vládli horliví vlastenci ako Otto von Bismarck, Winston Churchill a Charles de Gaulle, sa dnes radšej podriadi a poníži, ako by mala priniesť finančné obete a riskovať krv.

Existujú nejaké hlasy nesúhlasu. Federica Mangiameli z medzinárodného think-tanku Globsec sa sťažovala, že „to, čo sa deje, nie je pragmatizmus, ale ustupovanie“.

Európske vlády však zrejme veria, že platenie tribútu Amerike je najúčinnejším spôsobom, ako prinútiť čoraz neochotnejšiu verejnosť prispieť na svoju obranu. Napokon, prieskum Pew Research Center zistil, že väčšina Európanov nepodporuje boj za svojich susedov, hoci očakávajú, že bojovať v ich mene pôjdu Američania.

Rozhádaný americký kongresEurópa musí prevziať zodpovednosť za svoje problémy

Christian Heitmann

Amerika potrebuje silnú Európu

Kapitulácia kontinentu, keď Američania naďalej platia, aby Európania nemuseli, nie je v prospech Ameriky. Spojené štáty by boli na tom lepšie s kompetentnými a odhodlanými spojencami, ktorí sú schopní brániť sa, než s ufňukanými lakomcami, ktorí sa zúfalo snažia zostať na americkej obrannej podpore.

Potom by Washington a Brusel mohli spolupracovať ako rovnocenní partneri v otázkach spoločného záujmu bez toho, aby boli Američania vťahovaní do konfliktov – napríklad v Juhoslávii, Líbyi alebo na Ukrajine –, ktoré majú pre Spojené štáty minimálny bezpečnostný význam. Európania by sa mohli brániť sami. Zdá sa však, že to nikdy neurobia, pokiaľ nebudú mať inú možnosť.

Keďže ani Trumpova administratíva, ani Európania sa pri prenášaní zodpovednosti za obranu momentálne neberú vážne, je mimoriadne dôležité Alianciu ďalej nerozširovať. Každý nový člen je pre Spojené štáty vojenskou záťažou, nie aktívom.

Washington vždy poskytoval praktickú bojovú silu potrebnú na obranu členov NATO. Hoci nedávne prírastky ako Čierna Hora a Severné Macedónsko nie sú pre americkú bezpečnosť dôležité, aspoň nie sú pravdepodobnými vojenskými cieľmi. Ukrajina by však do NATO priniesla vojnu. Ťarcha ochrany Kyjeva, ak by to bolo nevyhnutné, by padla takmer výlučne na Washington.

Ak nebolo v záujme Ameriky brániť Ukrajinu pred ruskou inváziou alebo zasiahnuť po nej, nebude v záujme Ameriky brániť Ukrajinu, keď sa invázia skončí. Hlavnou zodpovednosťou Washingtonu je chrániť americký ľud, nie zvyšok sveta, bez ohľadu na to, aké vrelé sú city prvého k druhému.

NATO s dominanciou Ameriky dávalo zmysel v roku 1949, keď bolo založené. Transatlantická aliancia však mala byť vždy o bezpečnosti, nie o charite.

Dôvody na americkú dominanciu v transatlantickej aliancii vypršali už pred desiatkami rokov. Ak sa Európania obávajú agresie zo strany Ruska, mali by vynaložiť finančné prostriedky, zvýšiť počet ľudských zdrojov a zabezpečiť materiál potrebný na svoju obranu.

Spojené štáty by nemali očakávať, že táto transformácia bude okamžitá, ale mali by trvať na tom, aby k nej určite došlo. Čas, keď sa s kontinentom zaobchádzalo ako s bezmocným dieťaťom, je už dávno preč.

Pôvodný text: Time for Burden Shifting in Europe. Uverejnené so súhlasom Law & Liberty, preložil Lukáš Obšitník.