Šéf evanjelických škôl V KDH som priestor pre svoju konzervatívnu politiku nevidel, v SaS áno

Koncom minulého roka ho šéf SaS Branislav Gröhling predstavil ako tretiu posilu tzv. konzervatívneho krídla strany. V posledných voľbách kandidoval za KDH, neskôr sa mu podľa vlastných slov hnutie začalo vzďaľovať. Tvrdí, že konzervatívny spôsob života považuje za skvelý, ale pri hlasovaní o novele ústavy v kultúrno-etickej oblasti by v parlamente sedel smutne vedľa Františka Mikloška. 

„Hodnotové témy majú výbušný potenciál, a preto ich treba otvárať veľmi opatrne. Ak chceme podporovať, aby ľudia žili v manželstvách, aby mladí neodchádzali z krajiny, aby sme nemali veľké percento potratov a iné negatívne javy, tak hľadajme spôsob, ako podporovať spoločnosť, aby sa nám rodiny nerozpadávali. Nie legislatívne zakazovať nejaké veci,“ hovorí Marián Damankoš.

Pôsobí ako riaditeľ Evanjelickej spojenej školy v Prešove a zároveň prezident Asociácie evanjelických škôl Slovenska. Minulý rok patril medzi hlavných kritikov reformy financovania súkromných a cirkevných škôl, s ktorou prišiel minister Tomáš Drucker. Návrh, ktorý napokon v októbri schválil parlament, však nakoniec nemusí byť podľa neho pre neštátne školy likvidačný. „Mnohé školy síce obmedzí, no niektoré donúti, aby sa zadefinovali iným spôsobom, ale nebude to mať také dôsledky, aké by mal pôvodný návrh.“

V rozhovore hovorí aj o tom, ako fungujú evanjelické školy na Slovensku, prečo ich navštevujú aj žiaci z katolíckych či neveriacich rodín a prečo by mali byť cirkevné školy otvorené pre všetkých.

Damankoš je aj autorom učebných textov z dejepisu Svetové dejiny I, II, III a viacerých odborných štúdií z histórie slovenských evanjelikov. Dvanásť rokov viedol Školský výbor Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku.

V novembri ste na tlačovke s predsedom Branislavom Gröhlingom ohlásili vstup do SaS a predstavili vás ako posilnenie tzv. konzervatívneho krídla strany. V posledných parlamentných voľbách ste pritom kandidovali za KDH. Od nich ste ponuku nedostali?

Niekoľko rokov som pôsobil v regionálnej politike bez toho, aby som bol členom politickej strany. V roku 2022 som kandidoval a bol zvolený do župného zastupiteľstva ako nominant SaS. Keďže však za Richarda Sulíka strana veľmi nebudovala regionálne štruktúry, prijal som potom miesto na kandidátke KDH v parlamentných voľbách. 

S kolegami z KDH som v uplynulých rokoch spolupracoval a aj Milan Majerský mi raz naznačil, že mám dvere otvorené. Vtedy som mal pocit, že Majerský chce stranu viesť podobným smerom, akým kráča nemecká CDU, s čím som bol stotožnený. 

Neskôr, keď sa dostalo KDH do parlamentu, som sa vo viacerých témach prestal s touto stranou stotožňovať. Kým v komunále sme si rozumeli, na národnej úrovni sa naše názory rozchádzali. A v tom čase sa odohrali dôležité zmeny v SaS vrátane ponuky vstupu.

V čom ste sa s KDH prestali stotožňovať?

Definitívnou bodkou bolo pre mňa hlasovanie o novele ústavy v kultúrno-etickej oblasti. Považujem sa za človeka, ktorý žije pomerne konzervatívnym spôsobom života, a považujem to za skvelé. Ale nebudem písať do ústavy niečo, čo núti iných, aby žili takýmto spôsobom. Ak by som bol v parlamente, sedel by som po tomto hlasovaní smutne vedľa Františka Mikloška. Nechápal som tú radosť z výsledku hlasovania.

Jeden z hlavných bodov novely ústavy bola zvrchovanosť v kultúrno-etických otázkach. Nie je práve to prejavom slobody, že si o nich v našej krajine môžeme rozhodovať sami?

Určite je to prejavom slobody, ale nie prejavom tolerancie. Kresťanské cirkvi na Slovensku majú autonómiu, v rámci ktorej si môžu vo svojej cirkvi učiť, čo považujú za správne. Pred tým, než Ježiš vyslal učeníkov do sveta, hovoril: „Poďte ku mne všetci!“ A potom učeníkom vravel: „Choďte teda a čiňte mi učeníkmi všetky národy!“ Nehovoril im, aby kandidovali, zmenili ústavu a donútili všetkých byť kresťanmi. Už by sme sa mohli poučiť z dejín.

To sa ani teraz pri novele ústavy nedialo. Nikto neargumentoval kresťanskými princípmi.

Ja môžem tieto hodnoty vyznávať aj bez toho, aby som niekoho, kto ich nevyznáva, dostával do nevýhodnej situácie. Úplne uznávam, že existujú iba muži a ženy, ale nemôžem ignorovať fakt, že sú tu ľudia, ktorí to cítia inak.

A potom, nemyslím si, že sa dá a má s Robertom Ficom o čomkoľvek zmysluplne rokovať. A už vôbec nie o týchto témach.

Bola to z jeho strany čistá pasca a snaha rozoštvať kresťanov, ktorí sú vo všetkých stranách, ako aj celú opozíciu.

Len keď sa na to s odstupom času pozrieme, ani to sa nestalo. PS, SaS aj KDH pri viacerých témach spolupracujú a s Hnutím Slovensko nespolupracujú rovnako ako predtým.

Lebo nie je iná možnosť. Pre mňa je dôležitý môj osobný hodnotový postoj. Nemienim teraz podrobovať KDH nejakej kritike ani sa voči tomu vymedzovať. Jednoducho, toto nie je moja šálka kávy.

Myslím si, že je to aj vec miery. Stanovovať zvrchovanosť pri nejakých témach za každú cenu nie je cesta. Slovensko je malý štát v Európe a mali by sme mať ambíciu hľadať nejakú rozumnú mieru komunikácie s našimi partnermi.

Som z luteránskej cirkvi a aj v našom Svetovom luteránskom zväze je možno polovica členských cirkví, ktorá má nastavené tieto hodnotovo-etické otázky konzervatívne a druhá zas liberálne. A je to úplne v poriadku.

Moji evanjelickí predkovia vždy bojovali za slobodu vierovyznania, ale nie za to, aby Slovensko, či predtým Uhorsko, bolo iba evanjelické. Oni bojovali za slobodu vo vyznávaní viery. Cítim to ako záväzok, že každý má rešpektovať rozumné hranice. No nemyslím si, že tieto veci treba dávať do ústavy a už vôbec nie s človekom, ako je Robert Fico.

Pri vstupe do SaS ste hovorili, že je vám bližší konzervatívny prístup Alojza Hlinu. Ten prirovnal prijatie novely ústavy k augustovému ránu 1968. Súhlasíte s tým?

Ja by som to neprirovnával k ničomu, iba hovorím, že s tým nesúhlasím. A keďže viem, že pre KDH to bola zásadná vec, tak mi bolo jasné, že toto nie je politika, ktorú chcem reprezentovať.

Ale mám aj inú stránku svojej politickej osobnosti: som jasne pravicovo orientovaný človek, ktorý podporuje čo najnižšiu mieru ingerencie štátu do individuálnych záležitostí človeka. Chcem, aby štát fungoval efektívne a aby napríklad v školstve prijímal kvalitné riešenia. V tomto vidím v SaS veľký priestor a cítim sa tam komfortne.

Pri téme reformy financovania neštátnych škôl, ktorá bola pre vás dôležitá, však bolo počuť výraznejšie KDH ako SaS. Nikto nečaká, že liberáli budú vo veľkom brániť cirkevné školy, ale možno sa mohli viac zastávať súkromného sektora alebo princípu slobodného výberu školy. Bola SaS dostatočne aktívna pri tejto téme?

Skôr som to vnímal tak, že nemali nikoho, kto by školstvo riešil, pretože pán predseda sa začal viac venovať iným témam.

Je to exminister školstva, nebolo by potrebné počuť ho viac?

Nejaké vyjadrenia tam boli. Určite bolo KDH najaktívnejšie, to treba uznať. Ale aj PS a SaS vyjadrovali nejakú mieru nesúhlasu. Možno to mohlo byť aktívnejšie, ale nemám pocit, že by boli úplne pasívni.

Branislav Gröhling nebol ani na kľúčovom hlasovaní, kde sa o veľkých zmenách v školstve rozhodovalo. Nebola to chyba?

Nepýtal som sa ho na to. Teraz som sa dozvedel, že tam nebol.

SaS teda momentálne nemá tímlídra pre oblasť vzdelávania?

Je tam viacero schopných ľudí. Ako celkom aktívneho vnímam Ľuboša Sopoligu, ktorý je aj vedúcim odboru školstva v Prešove. Momentálne sa však kreujú tímy pre jednotlivé oblasti nanovo. V marci bude kongres, kde by sa to malo stanoviť.

Vy by ste o to mali záujem?

Keď som vstupoval do strany, vypĺňal som dotazník a jedna z otázok bola, v ktorej oblasti sa chcem angažovať. Zaškrtol som školstvo a zahraničnú politiku. Samozrejme, vzdelávanie je pre mňa prirodzene dominantné a prioritné. Uvidíme teda na jar.

Alojz HlinaBolo by mi lepšie v konzervatívnom svete, ale „svätých“ už máte dosť

Lukáš Kekelák

V čom vidíte konzervativizmus v politike Alojza Hlinu alebo Martiny Bajo Holečkovej?

Hodnotové témy majú výbušný potenciál, a preto ich treba otvárať veľmi opatrne. Ak chceme podporovať, aby ľudia žili v manželstvách, aby mladí neodchádzali z krajiny, aby sme nemali veľké percento potratov a iné negatívne javy, tak hľadajme spôsob, ako podporovať spoločnosť, aby sa nám rodiny nerozpadávali. Nie legislatívne zakazovať nejaké veci.

Ak vidíme problémy pri výchove detí, pokojne diskutujme napríklad o tom, do akej miery deťom umožniť prístup k mobilom a sociálnym sieťam. V tomto naozaj nie som liberálny v zmysle, že nech si každý robí, čo chce.

Keď vychovávam dieťa, mal by som byť konzervatívny a dávať mu jasné pravidlá. Ale čím je dieťa staršie, tým som liberálnejší a presúvam viac zodpovednosti naň.

Preto ako politik nechcem dospelým občanom legislatívne obmedzovať spôsob fungovania. Ale ak vidím negatívne javy v spoločnosti, tak budem hľadať spôsoby a formy, ako ľuďom pomáhať. Nechcem viazať svoj konzervativizmus na Hlinu či Holečkovú. Ja som Marián Damankoš a chcem vnášať do politiky vlastný pohľad.

V KDH ste priestor pre to nevnímali?

Nie.

Marián Damankoš. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Keď ste minulý rok stáli na tlačovkách spolu s ostatnými zástupcami cirkevných a súkromných škôl, aby ste protestovali proti návrhu Tomáša Druckera o reforme financovania, často tam zaznievalo, že tento zákon môže byť pre neštátne školy likvidačný. S odstupom času a po čiastočných ústupkoch zo strany ministerstva máte stále tento pocit?

Dnes by som zákon v tej podobe, v ktorej bol napokon schválený, už takto neoznačil. Mnohé školy síce obmedzí, niektoré donúti, aby sa zadefinovali iným spôsobom, ale nebude to mať také dôsledky, aké by bol mal pôvodný návrh. Ten by mohol byť naozaj pre viaceré neštátne školy likvidačný.

Prečo?

Neštátna škola, ktorá nechcela prísť o dvadsať percent financií, sa mala uchádzať o školský obvod, ktorý by jej muselo schváliť mesto alebo obec, čiže iný zriaďovateľ, a teda konkurencia. Návrh bol mimoriadne komplikovaný, spôsoboval neistotu a de facto negoval podstatu neštátnych škôl, pre ktorú vznikli.

V akom zmysle?

Súkromné a cirkevné školy vznikli z nejakého princípu, pre nejakú prioritu a preto, lebo tu bola spoločenská objednávka. Pôvodný Druckerov návrh prikazoval týmto školám, aby zobrali hocijakého žiaka a ten ani nemusí rešpektovať pravidlá týchto škôl. Až neskôr prišli v zákone úpravy, ktoré stanovili kritériá a hovorili aj o rešpektovaní hodnotového nastavenia.

Ďalšia nešťastná vec v súvislosti s týmto zákonom bola komunikácia, ktorá bola od začiatku neférová.

Ešte začiatkom júna sme sa ako zástupcovia neštátnych škôl na ministerstve pýtali, či existuje nejaká nová legislatíva. Povedali nám, že existujú iba ideové zámery. O dva týždne sme v medzirezortnom pripomienkovom konaní uvideli päť nových zákonov. Možno bolo cieľom zahltiť nás množstvom legislatívy, na ktorú by sme ani nestíhali reagovať.

O zákone, ktorý mení spôsob financovania súkromných a cirkevných škôl, sa potom diskutovalo niekoľko mesiacov a zmeny sa robili aj v posledných dňoch pred schválením. Čo je to kľúčové? Prečo ho napokon nepovažujete za taký nebezpečný pre neštátne školy?

Kľúčovým sa ukázal pozmeňujúci návrh poslanca z Hlasu, ktorý evidentne písali na ministerstve školstva. Bol podľa mňa výsledkom veľkého tlaku rôznorodého spoločenstva od súkromných aj cirkevných škôl, katolíckych aj evanjelických biskupov.

Ide o to, že neštátna škola nebude musieť vstúpiť do obvodu. Ak sa rozhodne fungovať ako verejný poskytovateľ, zverejní kritériá, podľa ktorých žiakov prijíma. Tí, ktorí majú o takúto školu záujem, musia rešpektovať hodnotové nastavenie školy. Ak bude mať škola kapacitu, zoberie aj žiakov, u ktorých nebola prvou voľbou, no sú ochotní rešpektovať pravidlá.

Ako to v praxi bude vyzerať po novom v cirkevných školách?

Ak bude cirkevná škola otvárať napríklad dve triedy prvého ročníka pre štyridsať žiakov, uprednostní tých, ktorí spĺňajú nastavené kritériá. Ak jej ostanú voľné miesta, môže zobrať aj ďalších. Ak bude, naopak, záujem vyšší než kapacita školy, môže uprednostniť tých, ktorí sa na školu hlásia najmä pre jej kresťanský profil.

Riaditelia neštátnych škôl teda nebudú pri tomto modeli musieť krkolomne počítať, koľko percent žiakov musia vziať z obvodu a koľkých budú môcť prijať zo širšieho okolia. Ten pôvodný zámer bol úplný úlet.

Prečo?

Riaditelia by museli vždy po dvoch rokoch prepočítavať, koľko percent žiakov majú z okruhu dvanástich kilometrov. Neviem vlastne, ako vtedy na ministerstve prišli k tomuto číslu, nikto to poriadne nevysvetlil.

Minister Drucker už pred úpravami v zákone hovoril, že keď si prechádzal každú cirkevnú školu, žiadnu z nich by nový zákon neohrozil.

Neviem, na základe čoho to tvrdil, pretože žiadne dáta neboli zverejnené. Aj ja som to dokázal pre našu školu v Prešove odhadnúť iba nahrubo.

Približne polovica žiakov našej základnej školy je z Prešova, ostatní sú z okolitých obcí. Pre nás by teda nebol riešením obvod. V prvom rade preto, lebo sme nevznikli ako škola pre konkrétnu ulicu alebo oblasť. Vznikli sme preto, lebo evanjelická cirkev má misijnú stratégiu v konkrétnom regióne a jej súčasťou je aj vzdelávanie.

Naša škola ponúka vzdelanie každému, kto oň má záujem. Už teraz máme deti z rôzneho prostredia – evanjelikov, katolíkov, pravoslávnych, veriacich z Cirkvi bratskej a aj bez vierovyznania. Nikdy sme neriešili, odkiaľ pochádzajú. Ak majú o nás záujem a my máme miesto, vítame ich.

Možno ministerstvo zisťovalo, či by sa po zmene zákona udialo to, že by sa v nejakom školskom obvode odrazu hlásilo na cirkevnú školu obrovské množstvo detí a tie by vytlačili žiakov, ktorí dochádzajú z okolia. A v tomto to bolo naozaj málo pravdepodobné.

Drucker pri obhajobe návrhu argumentoval najmä tým, že chce, aby mali všetky deti rovnaké šance na dobré vzdelanie v duchu hesla „najlepšia škola je tá najbližšia“.

Ja s tým nesúhlasím. Najlepšia škola je tá, ktorú si rodič po dôslednom zvážení vyberie. A ak chce pán minister, aby všetky deti mali rovnaké šance na dobré vzdelávanie, nech sa páči, investujme do školstva.

Minister poukazoval aj na problém so žiakmi z marginalizovaných komunít. V ich prípade sa často deje, že mestá alebo obce stanovia školské obvody tak, aby koncentrovali tieto deti do jednej školy.

A čia je to zodpovednosť? Kto je podľa ústavy a zákonov zodpovedný za to, aby bolo verejné školstvo kvalitné a poskytovalo také podmienky, aby mali všetci rodičia možnosť získať kvalitné vzdelávanie pre svoje deti?

Analytik Róbert Chovanculiak pekne poukázal na to, že podstatná časť neštátnych škôl je ďaleko od oblastí, kde sú marginalizované komunity. Ich najbližšími školami sú verejné školy, o ktoré sa samospráva a štát môžu vzorne starať. Tak nech to robia.

Minister by povedal, že zákon sa týka predovšetkým verejných škôl a on iba chce, aby sa do systému zapojili aj neštátne školy, keďže od štátu dostávajú peniaze.

Nemyslím si, že cirkevné školy na Slovensku sú nejaké elitné kluby. Zamrzeli ma slová o tom, že si vyberáme hrozienka z koláča. Poznám dosť cirkevných škôl vrátane našej, kde máme aj žiakov zo znevýhodneného prostredia, žiakov so špeciálnymi potrebami, robíme inklúziu a snažíme sa to robiť čo najpoctivejšie. 

Pripúšťam, že sú cirkevné školy, ktoré sa správajú ako elitné kluby, ale nehádžme všetky do jedného vreca. Poznám aj štátne školy, ktoré takto fungujú.

Aj neďaleko vašej školy v Prešove je oblasť, kde žijú Rómovia. Odmietli ste niekedy žiaka zo znevýhodneného prostredia?

Nie. Ak som nejakého žiaka odmietol, bolo to z kapacitných dôvodov. Ale stalo sa, že som prijal žiakov z vylúčenej komunity, pretože štátna škola ich odmietla.

A existujú u nás cirkevné školy, ktoré odmietajú takýchto žiakov?

Určite sa to deje, ale nesúvisí to s tým, či je to štátna alebo cirkevná škola. Preto nie je dobrá debata v zmysle verejné verzus neverejné školy.

Čo teda budú schválené zmeny, ktoré majú platiť od roku 2028, pre vás znamenať?

Nič dramatické. Môžeme si vybrať z viacerých možností a dosť pravdepodobne si zvolíme spomínaný model, keď zverejníme kritériá a podľa nich naberieme žiakov. V podstate takto fungujeme už od nášho vzniku, teda pätnásť rokov, a podobne to zrejme vyriešia aj ďalšie cirkevné alebo súkromné školy.

Zaujímavé je, že pri možnosti uzavrieť tzv. dohodu so štátom bude neštátnym školám sľúbené, že im nebude krátený normatív, ak sa zaviažu, že budú robiť inovácie alebo inú aktivitu nad rámec bežného vyučovania. Ale toto by mali predsa spĺňať všetky školy. Teraz je to postavené tak, že tie, ktoré to deklarujú, neprídu o normatív. Zvláštne. Inklúziu a inovácie by mali predsa prinášať všetky školy, nielen neštátne.

Tieto podmienky by sa ešte mali upraviť vo vyhláške, tak uvidíme, čo všetko v nej bude.

Analytici ministerstva v revízii výdavkov argumentovali aj tým, že neštátne školy majú rovnaké financovanie ako štátne a zároveň môžu vyberať poplatky. Ako sa pozeráte na toto tvrdenie?

Nie je to úplná pravda. Neštátne školy síce dostávajú na dieťa rovnaké peniaze ako štátne, ale tie dostávajú aj iné financie – investičné prostriedky, ktoré môžu využiť napríklad na havarijné situácie. Tie rieši ich zriaďovateľ, teda mesto alebo obec. A kam idú peniaze z podielových daní, ktoré platia aj rodičia žiakov z neštátnych škôl? Mestu alebo obci.

V tomto zmysle sú štátne školy vo výhodnejšej situácii.

Ďalšia vec je, že keď sa chceme ako škola podieľať na eurofondovom projekte, ja ako riaditeľ, resp. zriaďovateľ, potrebujem získať osem percent ako spoluúčasť. Povedzme, že ak ide o projekt za stotisíc, potrebujem osemtisíc eur. A kde ich zoženiem? Ak ich potrebuje môj kolega na štátnej škole, mesto alebo obec mu ich rozpočtovým opatrením pridelí. Nestojí ho to nič a mesto mu zaplatí aj projektanta, ktorého si ja musím platiť sám. Cirkevné či súkromné školy to riešia zväčša tak, že peniaze zabezpečia od rodičov alebo si berú úvery.

Ďalšia vec sú poplatky. Sú neštátne školy, ktoré sa s rodičmi dohodnú na nejakej povinnej sume – školnom. Takých škôl je menšina.

Potom je tu veľká skupina škôl, kam patríme aj my, v ktorých rodičia prispievajú na rôzne veci podľa dohody. Väčšinou cez rodičovské združenia. Sú to príspevky na učebné pomôcky, exkurzie, divadlo či výlety. Takéto platby majú bežne aj mnohé štátne školy. Na našej škole peniaze prijímame na transparentný účet vo forme daru a s rodičmi sa dohodneme, akým spôsobom ich využijeme, a potom to zverejníme. No nikdy sa nestalo, aby som vylúčil zo školy žiaka, ktorého rodičia nezaplatili do rodičovského združenia.

V tomto bola možno aj debata okolo Druckerovho zákona užitočná, lebo ukázala, že absolútna väčšina cirkevných škôl nič poplatkami nepodmieňuje.

Zároveň sa ukázalo, že súkromné školy by bez poplatkov nemohli fungovať, lebo si prenajímajú budovy. A zväčša od samosprávy, čím vlastne zhodnocujú budovy, z ktorých by možno inak boli ruiny.

Marián Damankoš. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Aká veľká je vaša škola v Prešove?

Sme spojená škola, máme materskú aj základnú školu, štvorročné aj osemročné gymnázium. Dokopy k nám chodí približne šesťsto žiakov a máme 75 zamestnancov.

Akí žiaci sa k vám hlásia?

Silnú skupinu, asi tretinu až polovicu, tvoria žiaci z kresťanských rodín. V Prešove je silný evanjelický zbor, ktorý má takmer štyritisíc členov, ďalšie evanjelické zbory sú v okolí.

Takže väčšina evanjelikov dáva svoje deti k vám?

Mnohí ich posielajú aj na štátne školy. Ale áno, evanjelici sú u nás prirodzene silnou skupinou. Ďalšou sú žiaci rôzneho vierovyznania a z nejakého dôvodu sa rozhodli, že chcú chodiť k nám. Trochu sa pochválim, keď poviem, že sme kvalitnou školou, a mnohí, ktorí k nám zapíšu svoje deti, nemajú s cirkvou nič spoločné, ale očakávajú okrem dobrého vzdelávania aj určitý typ slušnej výchovy. Nemyslím teraz v zmysle konzervatívnej, ale skôr takej, že sa o ich dieťa postaráme aj po hodnotovo-charakterovej stránke.

Ako evanjelici máme výhodu v tom, že základ učenia máme s katolíkmi podobný. Takže deti získajú náboženský základ v škole a ostatné ich rodičia doučia doma.

Osobne ma teší, že čoraz viac k nám posielajú deti rodičia, ktorí od iných počuli o dobrej skúsenosti s našou školou. Myslia tým férové správanie učiteľov a snahu pomôcť žiakom, ktorým sa nedarí. Máme aj vynikajúci podporný tím a rodičia to oceňujú. Robíme aj dosť inovatívnych foriem vyučovania, máme veľa zahraničných partnerstiev nielen na gymnáziu, ale aj na základnej škole.

Aký je podiel žiakov z katolíckych rodín?

Zhruba tretina.

Ako vyzerá vyučovanie náboženstva alebo iné duchovné aktivity?

Máme povinné evanjelické náboženstvo a raz do týždňa služby Božie. Evanjelický charakter školy však berieme ako druh ponuky.

Čo to znamená?

Snažíme sa, aby nikto nepociťoval, že je z „iného košiara“, a necítil sa nekomfortne. Nielen časť žiakov, ale aj učiteľov je nábožensky rôznorodých až indiferentných, ale všetci rešpektujú charakter a hodnotové nastavenie školy.

Aj náboženstvo vyučujeme skôr v zmysle, ako má kresťan vo svete fungovať. Zdôrazňujeme kresťan, nie evanjelik. Dogmatiky je tam minimum.

Máme aj veľa detí, ktoré sú zo zmiešaných rodín, jeden rodič je evanjelik, druhý katolík. A som veľmi rád, že máme katolícke rodiny, ktoré k nám dávajú svoje deti už generačne.

Nemajú katolícki rodičia problém s povinným evanjelickým náboženstvom alebo s povinnou účasťou na evanjelických bohoslužbách?

Nepamätám si nikoho, kto by sa bol sťažoval. Skôr máme pozitívne skúsenosti. Viem o niektorých, ktorí napríklad cez prikázaný sviatok vezmú svoje dieťa aj na katolícku omšu, a je to úplne v poriadku.

Opäť zdôrazňujem, že evanjelický charakter školy dávame ako ponuku. Matematiku, slovenčinu či dejepis musí žiak vedieť bez ohľadu na vierovyznanie.

Pri náboženstve učíme to, čo máme spoločné, napríklad Bibliu či Desatoro. Učia sa trochu aj cirkevné dejiny, ale nie výslovne len tak, ako sa na nich pozerá evanjelická cirkev, pretože si uvedomujeme, že je tu aj iný pohľad na niektoré udalosti.

Snažíme sa, aby škola mala ekumenický dosah. Vznikajú často aj veľmi pekné situácie, keď žiaci či rodičia iného vierovyznania prídu na naše bohoslužby a zistia, koľko toho máme spoločného.

Na Slovensku je stále celkom silné katolícko-evanjelické napätie, ale my u nás vstupujeme do zaujímavých dialógov a dokážeme to prekonať.

Angažujem sa v evanjelickej cirkvi dlhé roky a vnímam aj v našom vnútri príliš veľa zlyhaní na to, aby som sa staval do pozície, že „my evanjelici“ a potom „tí ostatní“. Máme jasné pravidlá a hodnotové nastavenie, ale sme otvorení každému.

V posledných rokoch zaznieva v súvislosti s cirkevnými školami otázka, či majú byť vzhľadom na stúpajúcu sekularizáciu akýmisi „ostrovmi pre kresťanských žiakov“ alebo, naopak, či majú byť otvorené pre všetkých a napĺňať tak misijný či evanjelizačný rozmer. Keď sme sa na to pýtali viacerých riaditeľov cirkevných škôl, všetci sa prikláňali k druhému „modelu“.

Určite súhlasím. Ak sa ako kresťan postavím do pozície, že celý svet ma ohrozuje a ja hľadám útočisko, tak to nie je riešenie. Škola je druh verejného priestoru, ktorý nejakým spôsobom vplýva na žiakov. Ako prezident Asociácie evanjelických škôl si dovolím povedať, že programovo chceme budovať evanjelické školstvo tak, aby slúžilo nášmu svetu a každý si v ňom mohol nájsť miesto. Ale to neznamená, že všetko a všetkých chceme zmeniť na jeden jediný druh pohľadu. Sme otvorení každému.

Aj na našej škole máme pravidlá, ktoré možno nie sú na prvý pohľad veľmi „náboženské“. Niekto to volá pedagogické stratégie, ja tomu hovorím poriadok. Musí sa rešpektovať napríklad to, že u nás je priestupok aj to, keď sa niekto vulgárnym spôsobom vyjadruje o kresťanstve.

Marián Damankoš. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Koľko škôl má dnes na Slovensku evanjelická cirkev?

Šesť gymnázií, sedem základných škôl a dvanásť materských škôl.

Sídlia vo vlastných budovách alebo sú v prenájme?

Vlastnú budovu majú napríklad školy v Prešove, Liptovskom Mikuláši, Tisovci, Banskej Bystrici a Martine. V prenajatých priestoroch sú gymnáziá v Bratislave a Košiciach.

Odkiaľ získavate financie na budovy?

V prvom rade je dôležitá komunikácia s rodičmi. Väčšina našich škôl má zavedený rodičovský príspevok, z ktorého časť ide na investície. Pre riaditeľa to znamená, že tieto financie môže používať na opravy alebo pri spoluúčasti na projektoch.

Západný aj východný dištrikt evanjelickej cirkvi – teda najväčší evanjelickí zriaďovatelia škôl – majú aj fond cirkevného školstva, do ktorého prispievajú cirkevné zbory.

Každý riaditeľ evanjelickej školy – a myslím si, že podobne je to aj u katolíkov – je finančný manažér aj developer. Zháňa peniaze, architektov, rieši projektové dokumentácie, vybavuje stavebné povolenia, žiada o eurofondy. Nerieši to zaňho žiaden úrad, ani cirkev na to nemá kapacitu. Ale musím povedať, že s naším zriaďovateľom – teda východným dištriktom – máme veľmi dobrú spoluprácu a podporuje nás. Keď niekedy počúvam, ako štátne školy bojujú s vedením mesta alebo obce, zastavuje sa mi rozum.

Čelia evanjelické školy nejakým špecifickým problémom alebo výzvam v porovnaní s ostatnými školami?

Keď sa rozprávam s kolegami z katolíckych, ale aj zo štátnych škôl, tak tie problémy sú podobné.

Všímam si však, že stále nás niektorí vnímajú ako uzavretú komunitu, ktorá medzi seba nikoho nepustí. To nie je pravda. Sme otvorení každému, kto je ochotný prijať naše pravidlá. A tým nemyslím vierouku. Pre niekoho sú naše pravidlá možno liberálne, pre iného konzervatívne, ale my zdôrazňujeme rešpekt ku každému.

To, čo nás môže ohrozovať, sú nepremyslené opatrenia zo strany vlády. A to, čo nás všetkých môže ohroziť najviac, je, ak Slovensko nebude súčasťou európskeho priestoru, ktorý garantuje stabilitu, prosperitu, ale najmä slobodu.

Každý rok sa ako riaditeľ pozerám na absolventov nášho gymnázia, ktorí odchádzajú do zahraničia a ani neuvažujú o tom, že by sa na Slovensko vrátili. To ma veľmi mrzí.