Trump v Davose Doteraz najväčšia nevynútená chyba

Trumpovi sa asi príliš dobre darilo (úspechy na Blízkom východe, Venezuela, prinútenie Európy dávať viac na svoju – našu – obranu a akceptovať pätnásťpercentné clá na tovar do USA), tak sa povzbudený a s oslabenou súdnosťou pustil do zatiaľ svojej najväčšej geopolitickej chyby.

O to horšej, že nevynútenej. A nakoniec musel ustúpiť on, z celej blamáže vycúvať.

Bolo ňou jeho neuvážené domáhanie sa dánskeho Grónska a hrozenie, že sa ho prípadne zmocní aj vojenskou silou. Vojenskou silou proti spojencovi, Dánsku! Ohrozil spojenectvo medzi Amerikou a Európou ako naposledy kto?

Nie, nie Bush mladší svojou vojnou v Iraku, ktorú polovica Európy podporovala. Nie, nie Ronald Reagan svojou ostrou antikomunistickou politikou proti Sovietskemu zväzu, ktorej sa niektorí európski politici báli, ale nakoniec ju tí konzervatívni – Margaret Thatcherová, Helmut Kohl, Franz Josef Strauss, Poul Schlűter, Ruud Lubbers, Wilfried Martens, Giulio Andreotti – i ten konzervatívny socialista Francois Mitterand – podporovali.

Naposledy boli takéto napäté vzťahy medzi USA a Európou za Eisenhowera počas Suezskej krízy v roku 1956, teda pred sedemdesiatimi rokmi. Vtedy ustúpili Veľká Británia a Francúzsko. Teraz ustúpil Trump.

Hneď na začiatku povedzme, že Trumpova požiadavka na Grónsko a naznačovanie, že ho získa aj silou, boli a sú nehorázne. Prejav jeho osobnej ješitnosti, márnivosti a malosti. Chce vojsť do dejín ako ten americký prezident, ktorý rozšíril územie USA. Keby mierovo, dohodou, bolo by to v poriadku. Ale (naznačovanie, že) silou? Nehorázne.

Zároveň však tiež povedzme, že americká vojenská prítomnosť v Grónsku a jej posilnenie je žiaduce a dobré ako pre Ameriku, tak aj pre Európu. Dokonca strategicky nutné. Ale pritom nie je potrebné ponižovať a zastrašovať spojenca, pretože spojenec s tým súhlasí.

Môže existovať niekoľko modelov: cyperský (britské základne na Cypre sú územím Veľkej Británie; tie americké v Grónsku by mohli byť územím USA) alebo guantánamský (územie základne Guantánamo na Kube je prenajaté zo strany USA; časť Grónska by mohla byť prenajatá napríklad na 99 rokov).

Trump nakoniec ustúpil, na fóre v Davose 21. januára oznámil, že sa vzdáva možnosti vojenského ovládnutia Grónska a chce sa s Dánskom i Európou dohodnúť mierovou cestou, vzájomným súhlasom.

Prečo? Jeho okolie mu asi vysvetlilo niekoľko vecí.

Väčšina Američanov je proti získaniu Grónska. Proti jeho získaniu mierovou cestou, kúpením ostrova od Dánska, je 55 percent, pretože chcú tie peniaze dávať na domáce účely.

Po prvé, väčšina Američanov je proti získaniu Grónska. Proti jeho získaniu mierovou cestou, kúpením ostrova od Dánska, je 55 percent, pretože chcú tie peniaze dávať na domáce účely. A takmer deväť z desiatich Američanov, 86 percent, je proti získaniu Grónska vojenským obsadením, použitím vojenskej sily proti spojencovi, Dánsku; z toho 95 percent demokratov je proti, 94 percent nezávislých je proti a 68 percent republikánov je proti; teda viac než dve tretiny Trumpových skalných voličov sú proti vojenskému získaniu Grónska.

Po druhé, na získanie Grónska by potreboval väčšinu v Kongrese, na odkúpenie by potreboval peniaze, ktoré (asi za cenu navýšenia už aj tak gigantického dlhu) by mu museli schváliť nadpolovičné väčšiny v Snemovni reprezentantov i v Senáte. V Snemovni majú republikáni tú najtesnejšiu väčšinu, ale niektorí z nich sú libertariáni, ktorí nechcú USA ďalej zadlžovať či zvyšovať dane, a hlasovali by teda s demokratmi proti. Od Snemovne by Trump tie peniaze nezískal.

Navyše medzinárodnú dohodu s Dánskom o získaní ostrova by podľa ústavy musel ratifikovať Senát, a to dvojtretinovou väčšinou 67 zo 100 senátorov. Republikáni ich majú 53, teda aspoň 14 demokratov by zmluvu muselo podporiť, a tá pravdepodobnosť, že by to urobili, je nulová.

A to hovoríme len o mierovom, nenásilnom získaní Grónska; keby sa Trump rozhodol pre použitie sily, vyvolalo by to otvorenú vzburu kongresmanov a senátorov z jeho vlastnej strany. On ako prezident je vrchný veliteľ Ozbrojených síl, môže ich teda vyslať kedykoľvek a kamkoľvek do sveta.

Ale na to, aby tam mohli zostať (či už bojovať, alebo len územie okupovať), potrebuje autorizáciu prostriedkov zo strany Kongresu. A ten by mohol v oboch komorách odhlasovať, že na prítomnosť amerických jednotiek v Grónsku už nedá ani dolár, ani cent; odoberie im financovanie a ony sa budú musieť vrátiť. Prezident by bol verejne ponížený.

A to nehovoríme o tom, že by to bol opäť ďalší pokus o impeachment a bohvie, ako by dopadol teraz. A mnohí generáli a dôstojníci by radšej rezignovali, než by realizovali rozkaz napadnúť spojenca (ako poznáme ľudskú prirodzenosť, nedokonalú a hriešnu, iní by ho zase realizovali). V každom prípade škandál pre Trumpa.

Po tretie, tento rok je v USA rok volebný: nevolí sa síce prezident, ale volí sa celá Snemovňa reprezentantov, tretina senátorov a nadpolovičná väčšina guvernérov a parlamentov členských štátov americkej Únie.

Eskalácia colnej vojny medzi Európou a Amerikou, ktorú Trump naznačoval a ktorou hrozil, by poškodila ekonomiku európsku, ale aj americkú a otriasla by dôverou investorov v ekonomiky oboch kontinentov.

Už teraz sa čaká, že demokrati v novembri získajú väčšinu v Snemovni reprezentantov Kongresu; Senát je zatiaľ otvorený, republikáni asi časť kresiel stratia, ale tesnú nadpolovičnú väčšinu si zachovať môžu. Keby sa americká ekonomika v lete v dôsledku colnej vojny s Európou zhoršila, potom tie voľby republikáni na všetkých úrovniach prehrajú. To Trump nechce.

Takže asi to sú hlavné dôvody, prečo Trump nakoniec od svojich drzých a nehoráznych hrozieb ustúpil. Nie sila Európy, ale odpor v Amerike.

Poznámka na záver: na celý Trumpov prejav v Davose som sa pozeral v priamom prenose, pretože som potom pre jednu televíziu komentoval. Nemohol som sa zbaviť dojmu, že vidím starého unaveného muža, na ktorom prirodzený a normálny proces starnutia už zanecháva mentálne stopy.

Videli sme, ako Joe Biden za štyri roky zostarol a posledný rok v úrade už prakticky nebol schopný vykonávať úrad prezidenta. Opúšťali ho kognitívne i fyzické sily, zostarol k slabosti a impotencii. Trump je iný, môžem sa mýliť, ale jeho proces starnutia (v júni bude mať osemdesiat rokov, pekný vek) ho vedie k eratickému správaniu a považovaniu reality nie za takú, aká reálne je, ale za takú, o ktorej si myslí, že by mala byť.

Takže prejav: samochvála, samochvála, samochvála, mudrovanie a skákanie od témy k téme, nedržanie sa pripraveného textu a jeho čítanie z teleprompteru, ale ad hoc poznámky k čomukoľvek, čo ho momentálne a chaoticky napadne, útoky na svojich domácich oponentov (to politik robí doma, na domácej pôde, ale považuje sa za neslušné a nevhodné činiť to v zahraničí pred cudzincami – teda až do Trumpa to tak v Amerike bývalo), ale aj to, čo už je z hľadiska slušnosti úplne za hranou: útoky a zosmiešňovanie predsedu (u nás guvernéra) centrálnej banky, amerického Fedu, Jeroma Powella. Celkovo obraz starého muža, ktorý tára.

Ale ak nás skúsenosť niečo naučila, tak to, že nás tento starý muž ešte mnohým prekvapí. Dúfajme len, že v niečom to bude aj dobré.