Fašizmus, kam sa pozrieš Najväčší strašiak súčasnej politiky

Už nejde len o u niektorých komentátorov od stredu doľava takú obľúbenú „argumentáciu Hitlerom“. V poslednom čase sa čoraz častejšie stáva „fašizmus“ pojmom, ktorý je prezentovaný ako kľúč k opisu dnešnej politickej reality.

Roger Griffin, azda najvýznamnejší bádateľ medzivojnového fašizmu, rozpráva, ako sa zúčastnil na konferencii s názvom Podstata fašizmu, na ktorej jednotliví účastníci túto „podstatu“ opísali každý iným a de facto protikladným spôsobom.

Fašizmus sa neopiera o koherentnú teóriu a „sväté knihy“ svojich zakladateľov, ale o mýtus, symbol a emócie. Aj vďaka tomu sme v západnej verejnej debate posledných rokov pomerne rýchlo prešli od fázy „varovania pred návratom fašizmu“ na základe príbehov z prvej polovice 20. storočia do fázy „hľadania podôb fašizmu dnes“.

Pre človeka Západu je fašizmus z pochopiteľných dôvodov synonymom absolútneho zla (komunizmus nikdy nedospel k podobnému statusu). Nie teda div, že tento ťažko uchopiteľný a pritom smrteľne nebezpečný nepriateľ vyvoláva rozruch.

„Každá epocha má svoj fašizmus,“ písal preživší holokaust Primo Levi. Renesanciu dnes zažíva esej Umberta Eca Večný fašizmus, v ktorej nabádal: „Musíme zostať ostražití“, pretože „večný fašizmus je stále nablízku“ a môže sa „vrátiť v tých najnevinnejších prestrojeniach“.

Úlohou západného intelektuála je potom „odhaľovať ho a poukazovať na všetky jeho nové formy – každý deň na každom mieste zemegule“.

Toto poslanie sa v posledných osemdesiatich rokoch opakovane zvrhávalo na ostrakizáciu každého politika či mysliteľa napravo od stredu. Často bolo navyše záhadne poplatné záujmom Kremľa.

Kým počas studenej vojny išlo o špecializáciu široko chápanej západnej ľavice, v dnešnej dobe sa žáner „protifašistického vigilantizmu“ dostal do liberálneho mainstreamu.

Desať pravidiel fašizmu

Dobrým príkladom tohto žánru bude zrejme kniha holandskej novinárky Rosan Smitsovej (zatiaľ vyšla len v holandčine, no okrem anglického vydania sa už pripravuje aj české). Na jej základe napísal nedávno pre Deník Referendum o „fašizme, ktorý obchádza svetom“ aj prof. Jiří Pehe, poradca českého prezidenta Petra Pavla a známy český politológ.

Pehe podľa autorky vymenúva desať pravidiel, ktoré definujú dnešný fašizmus (v skutočnosti ich Smitsová preberá z inej nedávnej knihy Jasona Stanleyho z roku 2022 Ako funguje fašizmus, no to je vedľajší detail).

Argumenty Stanleyho, Smitsovej a Peheho prirodzene slúžia pomerne transparentne artikulovanému cieľu – odhaleniu „fašistického únosu demokracie“, ktorý v USA chystá hnutie MAGA a v Európe jeho spojenci z radov „populistických“ kritikov liberalizmu.

Ku každému z desiatich pravidiel priraďujú príklady vybrané zo sveta tzv. „populistickej novej pravice“ a jednotlivých pokusov o vytvorenie neliberálnej demokracie.

Keď sa však pozrieme na druhú stranu barikády dnešného boja o dušu Západu, zistíme, že v rovnakom vývojovom štádiu sa nachádza aj dvojča neliberálnej demokracie – nedemokratický liberalizmus.

„Každý fašista používa propagandu na narušenie verejnej debaty a podnecovanie pocitu, že čelíme ‚nepriateľovi‘,“ píšu Pehe/Smitsová/Stanley. Vnímanie demokratickej súťaže ako apokalyptického stretu dobra a zla je však dnes každodennosťou naprieč ideovým spektrom západných spoločností.

„Každé voľby majú dnes existenčný význam,“ napísala nedávno výrazná postava liberálnej žurnalistiky Anne Applebaumová. O tom, že politika je apokalyptickým stretom dobra a zla, sa dozvedáme od liberálnych lídrov od Kalifornie po Slovensko.

„Ukázali sme celému svetu, že je možné poraziť krajnú pravicu,“ vykrikoval líder holandskej D66 v novembri po volebnom víťazstve. „Milióny Holanďanov povedali NIE politike nenávisti a strachu.“

Donald Tusk prirovnal svoju úlohu po víťazstve nad konzervatívcami z Práva a spravodlivosti k Norimberskému tribunálu.

Pozor na krajnú pravicu!Svet je zložitejší než povrchné titulky v novinách

Jozef Majchrák

Jeden z najvýznamnejších kritikov liberalizmu v USA, Patrick Deneen, dnešnú politickú debatu zhrnul takto: „Obe strany našej žabomyšej vojny si budujú svoju pozíciu tak, že tú druhú prezentujú ako existenčnú hrozbu, a tým sú zároveň oslobodené od reflexie nad vlastnými nedokonalosťami.“

„Každý fašista stavia na mýte slávnej minulosti,“ hlása príručka na rozpoznávanie fašizmu a dokladá to, prirodzene, Trumpovým heslom o „znovu veľkej Amerike“.

Nepochybne, historický fašizmus stojí a padá na mýte znovuzrodenia, ktoré nasleduje po období úpadku. Všeobjímajúci pocit krízy je však opäť spoločným znakom oboch bojujúcich strán.

Chronická kognitívna disonancia

„Mnohí si pamätajú časy, keď na nájdenie dobrej práce stačilo zastaviť sa v blízkej továrni alebo v podniku v centre mesta. Ak ste tvrdo pracovali, mali ste šancu na slušne platenú prácu na celý život. Tento svet je preč a je to bolestivé.“

Toto nie je Donald Trump. Je to prejav Baracka Obamu z roku 2011, citovaný v knihe Zlomená republika Yuvala Levina, ktorý americkú politiku – sprava aj zľava – charakterizuje ako „oslepenú nostalgiou“.

Stratený zlatý vek nemusí nevyhnutne znamenať návrat do kresťanského stredoveku; pre Američanov je to „boomerská“ Amerika povojnovej prosperity, pre stredoeurópskych liberálnych intelektuálov stratená idyla deväťdesiatych rokov, „koniec dejín“ a ideologický monopol ich pohľadu na svet („Bojujeme za to, aby bolo tak, ako bolo vtedy,“ vyhlásila v kontexte poľských volieb režisérka Agnieszka Hollandová).

Liberáli totiž – ako píše Levin – vnímajú súčasnú krízu nie ako obdobie tranzície, ale ako aberáciu, odchýlku, po ktorej nastane návrat k stratenému „normálu“.

„Fašizmus zámerne podkopáva nezávislých mysliteľov“ a bojuje s novinármi, pretože sa bojí kritického a nezávislého myslenia. Opäť výzva, ktorej nemožno nič vytknúť okrem toho, že má len pramálo spoločné so svetom dnešnej identitárnej žurnalistiky, v ktorej sú novinári súčasťou bojujúcich táborov a mýtus objektivity slúži nanajvýš ako nástroj na získanie prevahy nad protivníkom.

K tomu môžeme pridať čoraz silnejší sklon súčasného liberalizmu budovať dogmatický systém, v ktorom nie je prípustná kritika – čo varovne opisovali také osobnosti liberálnej politickej filozofie ako John Gray či Ivan Krastev.

Ten druhý v súvislosti s verejnou debatou v strednej Európe hovoril o tom, že „komunistickú ortodoxiu“ nahradila „ortodoxia liberálna“.

Keď pred niekoľkými rokmi písal James Pogue z mainstreamového Vanity Fair sondu do sveta intelektuálov MAGA, uznanlivo vyhlásil, že v ňom nachádza „oveľa väčší sklon ku kritickému intelektuálnemu experimentovaniu“ než „kdekoľvek v liberálnom mainstreame“.

„Každý fašizmus ničí pravdu. Strata zdieľanej reality totiž otvára cestu propagandistickému stroju,“ čítame u Peheho/Smitsovej/Stanleyho.

Už spomínaný John Gray v trpkom komentári po Trumpovom druhom volebnom víťazstve použil úplne rovnakú formuláciu – „strata kontaktu s realitou“ –, ibaže vo vzťahu k liberalizmu.

Liberáli „uverili vlastným rozprávkam“ na tému kultúry, rasy či pohlavia a uviedli tak svoju ideológiu do stavu „chronickej kognitívnej disonancie“.

Napokon v poslednom čase takmer na dennej báze sledujeme pokusy rôznych západných inštitúcií, ako po malých krokoch cúvať z niektorých nerealistických klimatických cieľov alebo iracionálnych rodových politík, bez toho, aby priznali, že varovné hlasy boli od začiatku oprávnené.

S tým súvisí aj ďalší údajný rys dnešného fašizmu, teda práca s „paranoidným videním sveta“ a „konšpiráciami“.

Démoni Adama MichnikaO smutných koncoch stredoeurópskeho liberalizmu

Maciej Ruczaj

Opäť – nepatrí azda k štandardnému repertoáru dnešného liberálneho mainstreamu aj interpretovanie všetkých preň nepriaznivých spoločenských a politických javov ako výsledkov ruskej dezinformačnej mašinérie? Nežije náhodou v presvedčení, že krízu liberálnej demokracie možno vyriešiť „lepším vzdelávaním“ a lepšou kontrolou algoritmov sociálnych sietí?

Potom v zozname Peheho/Smitsovej/Stanleyho nasleduje súbor kultúrno-hodnotových návodov, „ako spoznať fašistov“: stavia „tradičný vidiek“ proti „skazenému a kozmopolitnému mestu“, podporuje „rigidné chápanie rodových rol“, hovorí o „rodine a tradícii“ a „chce meniť sociálnu hierarchiu“ tým, že „obmedzuje práva menšín“.

Aj tu by sa, samozrejme, dali nájsť pekné príklady zrkadlenia vlastných postojov – stačí si spomenúť na naratív „vzdelaná a úspešná Praha/Bratislava verzus dezoláti, Česko/Slovensko“.

Predovšetkým však tento „hodnotový súbor“ dobre ukazuje základný problém perspektívy: pre dnešný liberálny mainstream sú výdobytky ich veľmi nedávnych revolúcií nedotknuteľné, a hoci boli dosiahnuté často len nedávno a veľmi agresívnou politickou a ideologickou ofenzívou, ktokoľvek by ich chcel spochybniť alebo podobne asertívne obhajovať vlastný svetonázor, je považovaný za nebezpečného agresora.

Výnimočný stav ako nová norma

Príručka na rozpoznávanie dnešného fašizmu sa tak javí predovšetkým ako ďalší príklad mainstreamového pokrytectva, ktorý slúži na likvidáciu konkurencie tým, že ju vytláča za okraj „rešpektovanej debaty“ a nachádza pre ňu vhodnú hrôzostrašnú nálepku – tentoraz desivé slovo na f.

Na druhej strane by bolo pochabé skončiť pri tomto odhalení.

Netvoria neliberálna demokracia a nedemokratický liberalizmus v dnešnej politickej realite nerozlučné dvojčatá, ktorých rast je dôsledkom práve neriadenej polarizačnej špirály poháňanej démonizáciou druhej strany?

Napokon je čoraz zjavnejšie, že oba tábory sú ochotné siahnuť po „mimoriadnych prostriedkoch“ mimo rámca právneho poriadku. Taliansky filozof Giorgio Agamben už pred pätnástimi rokmi upozorňoval na to, ako si postupne zvykáme na „normalizáciu výnimočného stavu“ ako na základný princíp našich politických systémov.

Vládnutie pomocou dekrétov je rozpoznávacím znakom takých odlišných politikov, ako sú Trump a Macron.

Odvolávanie sa na „pozastavenie práv a slobôd“ v mene riešenia „výnimočného stavu“ má v praxi podobné dôsledky bez ohľadu na to, či ako teoretické východisko použijeme na novej pravici módneho Carla Schmitta alebo jeho alter ego na druhej strane barikády – tvorcu koncepcie „militantnej (liberálnej) demokracie“ Karla Loewensteina.

Špirála polarizácie je reálny problém, v ktorom obe strany poháňajú stroj bez toho, aby tušili, kam až môže konflikt vygradovať. Ak budeme fašizmus chápať ako určitú prapôvodnú revolučnú silu „kreatívnej deštrukcie“, pohŕdajúcu slabosťou a pravidlami a, naopak, oslavujúcu čistú moc, môže sa ukázať, že práve toto je v nami vytvorenom svete cesta najviac zodpovedajúca duchu doby.

Postmodernizmus so svojou relativizáciou všetkého a koncom „veľkých rozprávaní“ mal viesť do posthistorického raja bez silných identít, v ktorom si každý (pokojne aj niekoľkokrát denne) zvolí, kým chce byť.

V skutočnosti to však vyzerá, že predsa len platí stará pravda: keď zrelativizujeme všetky normy a zosmiešnime všetky „veľké rozprávania“, napokon zostane ako jediný reálny princíp schopný organizovať ľudskú spoločnosť hrubá sila a inštinktívne vymedzenie „my verzus oni“.

Deťmi tohto staronového sveta sú „populisti“ v rovnakej miere ako „liberáli“.

Text vyšiel paralelne aj v českom denníku Echo24.