Pozor na krajnú pravicu! Svet je zložitejší než povrchné titulky v novinách

„Prvé kolo parlamentných volieb vo Francúzsku vyhrala krajná pravica.“ „Čo sa musí stať, aby vo Francúzsku vládla krajná pravica?“ „Po prvom kole vedie krajná pravica, protestovali proti nej tisíce ľudí.“

To sú len niektoré z titulkov, ktorými slovenské médiá reagovali na dobrý volebný výsledok Národného združenia Marine Le Penovej.

Označenie krajná pravica sa v množstve článkov používa úplne mechanicky, bez akejkoľvek ambície takúto silnú nálepku obhájiť.

Niečo podobné sa dialo, aj keď Giorgia Meloniová vyhrala v talianskych voľbách. Mediálny mainstream aj vtedy písal o nástupe krajnej pravice, niektorí dokonca hovorili o postfašistoch. Pred Meloniovou v tom čase varovali Joe Biden, Ursula von der Leyenová či Emmanuel Macron.

Prešlo niekoľko mesiacov a dnes je talianska premiérka výraznou európskou političkou, s ktorou sa bavia všetci. O nejakej karanténe, ktorej by krajná, ergo extrémistická pravica mala čeliť, nemôže byť v jej prípade ani reči.

Platí to aj v prípade ďalšieho „extrémistu“, holandského politika Geerta Wildersa.

S tým sa pred časom nemali baviť ani kľučky na dverách bruselských salónov, ale dnes uzatvára spoločnú vládnu koalíciu s takým arbitrom elegancie európskej politiky, akým je Mark Rutte.

Pričom na rozbehnutú kariéru Rutteho, ktorý mieri do kresla šéfa NATO, nevrhlo toto spojenectvo s „krajnou pravicou“ ani tieň pochybnosti.

Parlamentné voľby vo FrancúzskuMarine Le Penová prekresľuje politickú mapu

Ján Cipár 

Nadužívanie označenia krajná pravica má v zásade dva dôvody.

Prvým je tendencia novinárov a analytikov hlavného prúdu vtesnať všetko národné a konzervatívne do jednej kategórie. A tú umiestniť na politickom spektre čo najviac na okraj. Aby sa zvýraznila neprijateľnosť a nebezpečnosť. 

V jednom koši krajnej pravice sa potom ocitajú strany ako Bratia Talianska či poľské PiS spoločne s nemeckou AFD alebo so slovenskou Republikou.

Úplne sa pritom ignoruje fakt, že medzi týmito stranami existujú v dôležitých témach pomerne zásadné rozdiely.

Dobrým príkladom je vojna na Ukrajine.

Napríklad Giorgia Meloniová je v tomto konflikte jednoznačne na strane Ukrajiny a Taliansko podporuje nášho suseda politicky aj vojenskou pomocou.

„Ukrajinci bránia svojich milovaných a bránia tak aj nás. Európu a Západ.“ Toto je len jeden z Meloniovej výrokov. Z úst politikov AFD, rakúskej FPÖ, o slovenskej Republike nehovoriac, by sme niečo podobné mohli počuť len ťažko.

V mediálnych skratkách a prvoplánových hodnoteniach niektoré dôležité skutočnosti úplne zanikajú. Napríklad že Marine Le Penová sa s AFD otvorene rozišla alebo že Bratia Talianska sú v Európskom parlamente členmi tej istej frakcie ako česká ODS.

Prehliada sa tiež fakt, že názory politikov sa v čase vyvíjajú a menia. Ponechajme teraz bokom, či je to úprimné alebo je za tým len pragmatizmus. 

V každom prípade konkrétne Le Penová, ktorá sa kedysi o Putinovi vyjadrovala so sympatiami, neskôr pomerne prudko otočila. Odsúdila inváziu na Ukrajinu a poďakovala sa „hrdinským Ukrajincom za ich odpor voči agresorovi“.

A aby sme to ešte viac skomplikovali. 

Známy francúzsky historik holokaustu a antifašistický aktivista Serge Klarsfeld nedávno povedal, že ak by sa mal v druhom kole volieb rozhodovať medzi Národným združením a ľavicovým Novým ľudovým frontom okolo Jeana Luca Mélenchona, tak by „neváhal hlasovať“ za Le Penovej stranu. 

Tento politický subjekt nepovažuje za krajne pravicový, ale skôr za ľudovopopulistický. Kvituje však, že Le Penová zmenila kurz a opustila antisemitizmus svojho otca. Podľa Klarsfelda, ktorý má vo Francúzsku punc morálnej autority, jej strana dnes jednoznačne podporuje Židov a Izrael.

A to je rozdiel oproti Jeanovi Lucovi Mélenchonovi a ľavici, ktorá prešla na pozície „antisemitizmu a antisionizmu“.

Realitou dneška tak je, že zatiaľ čo Marine Le Penová chodí na pochody proti antisemitizmu, Mélenchon a jeho ľavicoví prívrženci nazývajú Hamas hnutím odporu. 

Dá sa úplne rozumieť tomu, že niekomu môže byť politický smer, ktorý reprezentujú Giorgia Meloniová, Marine Le Penová či Jaroslaw Kaczynski, nesympatický a môže mať z jeho volebného úspechu obavy. 

To však neospravedlňuje schematickosť a povrchnosť pri jeho opisovaní a hodnotení.