Výmena na čele Sejmu Poľskí postkomunisti späť pri kormidle

Presne o deň neskôr v Poľsku prebehla malá, ale v niečom symbolická zmena. Po presne dvadsiatich rokoch sa do jednej z troch najvyšších ústavných funkcií vrátil autentický predstaviteľ niekdajšej komunistickej nomenklatúry. Włodzimierz Czarzasty, líder strany Nová ľavica, sa ujal funkcie predsedu Sejmu, teda dolnej komory parlamentu.

Nie je to žiadna novinka – stalo sa tak na základe koaličnej zmluvy, ktorú súčasná vládna zostava uzavrela po voľbách na jeseň 2023 a ktorá predpokladala, že v polovici mandátu súčasného parlamentu sa menšie koaličné strany vystriedajú na tomto prestížnom, ale najmä mocensky veľmi vplyvnom poste.

Poľsko, na rozdiel od Česka, uprednostňuje skôr efektivitu než konsenzus, a teda predseda nie je nato, aby pasívne počúval stovky hodín obštrukčných pseudoprejavov, ale dokáže chod Sejmu vrátane tempa legislatívnych procesov veľmi významne ovplyvniť.

Vrátane de facto absolútneho práva zablokovať prerokovanie niektorých návrhov. Situácia preto vyvolala búrlivé reakcie opozície a prinútila Poliakov opäť premýšľať o dedičstve minulého režimu v dnešnom Poľsku.

Czarzasty bol, samozrejme, príliš mladý na to, aby to počas komunizmu dotiahol príliš vysoko. Do strany vstúpil v roku 1983 – poslednom roku výnimočného stavu, ktorý vyhlásil Jaruzelski s cieľom potlačiť Solidaritu. Dotiahol to len na podpredsedu Zväzu poľských študentov, teda ekvivalentu československého SZM.

Pozíciu si vybudoval až v období transformácie, keď sa stal jedným z členov združenia Ordynacka – neformálnej platformy, ktorá previedla poľských komunistov suchou nohou do sveta demokratickej politiky ako Sociálnu demokraciu Poľskej republiky.

A pri tej príležitosti úspešne „sprivatizovala“ väčšinu majetku svojej predchodkyne, teda Poľskej zjednotenej robotníckej strany, čo jej na pätnásť rokov zabezpečilo pozíciu najsilnejšej a najbohatšej strany nového demokratického poriadku.

Politickým patrónom združenia bol Aleksander Kwaśniewski, ktorý už v roku 1993 doviedol postkomunistov k víťazstvu v parlamentných voľbách a v roku 1995 porazil bývalú legendu Solidarity Lecha Wałęsu v boji o post prezidenta.

Laboratórium radikálnej perestrojky

Posledná generácia poľských komunistov nemala veľa spoločného so svojimi československými protipólmi. Zatiaľ čo v Prahe vládla ďalej normalizačná gerontokracia, ktorá sa tvárila, že si blížiacu sa búrku vôbec nevšíma, poľská nomenklatúra začala dlho dopredu pripravovať záchranné člny, na ktorých mala preplávať rozbúrenými vodami zmeny.

Ako hovorí historik Antoni Dudek, krajina sa stala „laboratóriom radikálnej perestrojky“. Stačí povedať, že inštitucionálne premeny sa v Poľsku začali už niekedy okolo roku 1985, keď vznikli napríklad také orgány ako ústavný súd alebo ombudsman.

Už vtedy sa krajina začala prepájať s globálnymi finančnými inštitúciami, slobodné podnikanie bolo v podstate úplne legálne už od roku 1988 a z Národnej banky sa oddelili komerčné subjekty, ktorých primárnym cieľom bolo financovanie privatizácie. Samozrejme, privatizácie do tých správnych a preverených rúk – kto iný mal na sklonku osemdesiatych rokov v zbedačenej krajine k dispozícii nejaký kapitál…

Odpor k elitám pred 45 rokmi a dnesSolidarita medzi globalizmom a lokalizmom

Maciej Ruczaj

Podobne to pokračovalo po roku 1989: poľskí postkomunisti v najvyšších funkciách nikdy neohrozili „západné smerovanie“ krajiny.

Áno, postarali sa o to, aby sa pamäť na obdobie komunizmu relativizovala, svojim kolegom z represívneho aparátu neskrivili ani vlas na hlave a na obzore sa neobjavila hrozba podobná československým dekomunizačným zákonom.

Áno, postarali sa o to, aby sa zachovala personálna kontinuita mnohých inštitúcií, napríklad poľského súdnictva, ktoré ešte pred koncom režimu šikovne previedli na systém „plnej samosprávy a nezávislosti od politikov“ (každý, kto dnes píše o kríze v poľskej justícii, by to mal mať na pamäti).

Áno, radi chodili za svojimi kolegami z postsovietskych štátov a radi pri tom „po starom“ popíjali hektolitre vodky.

Áno, snažili sa pristupovať k Moskve „obchodne a pragmaticky“, napríklad na energetickú diverzifikáciu im vždy bolo „ľúto peňazí“. To však bola vtedy choroba takmer celej európskej elity až na pár „rusofóbnych fanatikov“ ako Lech Kaczyński.

Inak sa však usilovne snažili o členstvo v NATO a EÚ a s nadšením budovali v krajine kapitalizmus.

Vo svojom snažení mali mimoriadne vplyvného spojenca. Patrónom „legitimizácie“ bývalých komunistov v demokratickej politike bol najvplyvnejší poľský intelektuál po roku 1989, šéfredaktor denníka Gazeta Wyborcza Adam Michnik.

V spolupráci postkomunistov s liberálmi videl už vtedy jedinú „hrá­dzu proti fašizmu“, ktorú podľa neho predstavovali „temné masy“ radových členov Solidarity a ich politických zástupcov z radov pravice. To bolo primárne nebezpečenstvo pre mladú demokraciu – nie napríklad rýchle zbohatnutie bývalej nomenklatúry na privatizácii štátneho hospodárstva.

Kapitalizmus budovaný pod taktovkou postkomunistov a s Michnikovým požehnaním bol totiž dosť špecifický. Silno sa opieral o klientelistické väzby z čias minulého režimu vrátane mnohých podivných prepojení politiky, tajných služieb a biznisu.

Väčšina historikov a ekonómov dnes tvrdí, že tieto patologické javy boli nevyhnutnou „detskou chorobou systému“ a v Poľsku boli pomerne rýchlo skrotené vďaka vplyvu zahraničného kapitálu a procesom integrácie do západných štruktúr.

Nič to však nemení na fakte, že nakoniec postkomunistom stihli zlomiť väz – alebo aspoň všetky končatiny. V roku 2002 boli na vrchole moci: držali v rukách parlament, vládu aj post prezidenta a ich expanzia v médiách začala prekážať už aj Michnikovmu mediálnemu koncernu.

Došlo k vypuknutiu korupčnej aféry Rywin, po ktorej nasledovala séria ďalších, ktoré v roku 2005 poslali doterajšieho hegemóna ku dnu. Mimochodom, Włodzimierz Czarzasty bol jedným z kľúčových aktérov aféry Rywin ako člen malej skupiny označenej v záverečnej správe vyšetrovacieho výboru Sejmu za „neformálnu skupinu ovládajúcu štát“.

Stará ľavica v novom šate

Ľavica sa v politike udržala, zmenila názov, vytiahla do popredia mladých členov – najmä členky –, ktorí sa už nespájali s minulým režimom, ale skôr s „bojom za práva menšín“, „proti privilégiám cirkvi“ a „klérofašizmu“.

Keď sa poľská politická scéna polarizovala okolo stretu liberálov a konzervatívcov, Donald Tusk ju vzal pod svoje krídla ako užitočný komponent „širokej koalície proeurópskych a prodemokratických síl“ bojujúcich s „populistami“ – a tým naplnil starý Michnikov sen o „hrá­dzi proti nacionalistom a populistom“.

Je, samozrejme, príznačné, že napriek tomuto estetickému „liftingu“ držia reálnu moc v ľavici aj naďalej „starí súdruhovia“. Za svoju pravú ruku – riaditeľa kancelárie Sejmu – si Czarzasty hneď po zvolení vybral Marka Siwca, parťáka z čias „privatizácie“ bývalej komunistickej strany. Ústav národnej pamäti ho už pred dvadsiatimi rokmi označil za dlhoročného bývalého tajného spolupracovníka poľskej ŠtB.

Znamená to, že s návratom postkomunistov do najvyšších funkcií visí nad Poľskom opäť tieň minulého režimu?

Samozrejme, že nie – rovnako ako postkomunisti Babiš či Fico neznamenajú to isté v Česku a na Slovensku. Na Národnej triede sa na politikov nepíska podľa toho, čo robili pred novembrom 1989, ale podľa aktuálnych deliacich čiar.

Nová česká vláda z nového svetaPravica a ľavica sú preč, nastupujú globalisti a lokalisti

Maciej Ruczaj

Staré štiepenia sú dnes súčasťou nových ideologických balíčkov, hoci sa stále hodia ako nástroj politického boja.

V Poľsku je Czarzastyho vymenovanie teoreticky „darček“ pre konzervatívnu opozíciu. Aj preto, že jej dnešná najvýraznejšia tvár – prezident Karol Nawrocki – naopak symbolizuje kontinuitu tradície poľského antikomunizmu ako historik, ktorý veľkú časť svojej kariéry zasvätil napríklad boju za odstránenie posledných symbolov minulého režimu a sovietskej nadvlády z verejného priestoru.

Navyše, za svojho veľmi blízkeho spolupracovníka, šéfa Bezpečnostnej rady štátu, vymenoval Sławomira Cenckiewicza, najviac komunistami nenávideného poľského historika, bojovníka za lustrácie a výskumníka pôsobenia režimových tajných služieb.

Na druhej strane, PR náklady, ktoré musí premiér Donald Tusk vynaložiť kvôli svojmu nomenklatúrnemu spojencovi, sú, zdá sa, omnoho nižšie než zisky.

Doteraz tento post zastával líder menšej liberálnej strany Poľsko 2050 Szymon Hołownia, bývalý novinár a showman, ktorý niekedy bral až príliš vážne názov svojej strany Tretia cesta a volebný sľub, s ktorým sa preboxoval do parlamentu – že bude na prvom mieste riešiť modernizáciu krajiny, a nie nekonečnú „občiansku vojnu“ medzi liberálmi a konzervatívcami.

Vďaka tomu zohral aj historickú úlohu v krízovom okamihu po tohtoročných prezidentských voľbách, keď odmietol podľahnúť tlaku na – ako to sám nazval – „vykonanie štátneho prevratu“. Podľa časti vládneho tábora a „liberálnej verejnej mienky“ vtedy využil svoje právomoci predsedu Sejmu, aby zabránil nástupu Karola Nawrockého do funkcie na základe obvinení z manipulácie volieb (… opozíciou).

Starý skúsený postkomunista Czarzasty rozhodne nebude mať podobné škrupule. Už v prvých verejných vystúpeniach zdôraznil plnú pripravenosť využiť svoje rozsiahle kompetencie v ďalšom kole totálnej vojny s prezidentom a opozíciou.