Psychologička o fenoméne No contact Kľúčové je nepoužívať psychológiu ako zbraň alebo ako nástroj na diagnostikovanie rodičov

Psychologička Eva Vavráková hovorí o dôvodoch medzigeneračného napätia medzi rodičmi a ich dospelými deťmi i o tom, čo sa s tým dá robiť. 

Tvrdí, že mladí dnes nechcú vzťah „z povinnosti“, ale vzťah, v ktorom sa môžu cítiť bezpečne a rešpektovaní. „... zároveň vidím rodičov dospelých detí, ktorí sa v tomto cítia bezradní. Majú očakávania od detí, ktoré nie sú naplnené. Je to obojstranné.“

Hovoríme o tom, čo robiť, keď sa dieťa rozhodne obmedziť alebo úplne odrezať kontakt so svojimi rodičmi, kto by mal urobiť prvý krok, i o tom, ako by si mohli nastaviť hranice rodičia i deti. 

„V kontakte s rodičmi sa totiž veľmi ľahko aktivujú hlboké, implicitné pamäťové stopy, ktoré fungujú mimo vedomého uvažovania. Stačí tón hlasu, výraz tváre či poznámka a náš mozog reaguje tak ako kedysi v detstve. Zrazu sa cítime kritizovaní alebo neschopní. Objavujú sa situácie, v ktorých sme zase deťmi. V praxi to znamená, že aj keď máme naštudované techniky komunikácie, v kontakte s rodičmi zlyhávajú a my sa správame veľmi emočne. A práve v takých momentoch niektorí mladí ľudia volia odstup,“ hovorí psychologička.

Eva Vavráková napísala spolu s kolegyňami knihu Dozrievanie, kde sa venujú aj téme vzťahu s rodičmi v dospelosti. 

Mladí dospelí sú dnes často v konflikte so svojimi rodičmi, niektorí do takej miery, že sa s nimi rozhodnú radšej úplne prerušiť kontakt. Čím to je, že dochádza k takýmto hlbokým rozdeleniam?

V prvom rade je medzigeneračný konflikt celkom prirodzený a sprevádzal aj predošlé generácie. 

Napríklad mladí zo 60. rokov sa hádali s rodičmi o voľnejších spoločenských normách a rodičia Husákových detí často nerozumeli ich túžbe cestovať či meniť prácu. Konflikt medzi generáciami je normálny a je súčasťou zdravého osamostatňovania sa. Mení sa však jeho podoba a témy. 

Čo je hlavnou témou medzigeneračného konfliktu dnes?

To, čo je nové dnes, je, že mladí dospelí majú vyššie povedomie a vyššiu citlivosť pre témy ako mentálne zdravie, hranice či sebahodnota. Preto oveľa častejšie pomenúvajú, keď sa necítia dobre alebo keď sú emočne zranení. 

„No contact“ nie je len americký fenoménPohľad na výchovu a sebarozvoj sa zásadne mení, dochádza k stretu generácií a rozpadu vzťahov

Zuzana Hanusová

Rodičia, ktorí vyrastali v duchu hesla „nesťažuj sa a vydrž“, tomu niekedy nerozumejú, a tak na seba narážajú dve perspektívy. Keď sa k tomu pridajú ďalšie celospoločenské trendy, ako je neskorší vstup do dospelosti, neistoty dnešného sveta a hodnotový posun k väčšej autenticite a individualite, je prirodzené, že rozdiely medzi generáciami vyplávajú na povrch intenzívnejšie než predtým.

Vnímate to aj vo svojej praxi?

Áno, veľmi. Vidím viac situácií, kde sa mladí dospelí cítia emocionálne nepochopení alebo kde sa ich snaha o nastavenie hraníc s rodičmi stretáva s odporom.

Mladí dnes nechcú vzťah „z povinnosti“, ale vzťah, v ktorom sa môžu cítiť bezpečne, rešpektovaní, byť sami sebou. A zároveň vidím rodičov dospelých detí, ktorí sa v tomto cítia bezradní. Majú očakávania od detí, ktoré nie sú naplnené. Je to obojstranné.

Rozumiem, že sú prípady, keď mladý človek musí chrániť svoje zdravie, prípadne svoju začínajúcu rodinu pred neprijateľným správaním rodičov. Viaceré štúdie však poukazujú na stúpajúci trend takýchto rozhodnutí. Nemôže to poukazovať aj na to, že ľuďom chýbajú nástroje, ako majú riešiť ťažké témy, konflikty?

Nechcela by som to generalizovať, pretože dôvody, pre ktoré sa mladý človek rozhodne obmedziť alebo prerušiť kontakt s rodičom, môžu byť veľmi rôzne.

Výskumy ukazujú, že tieto rozhodnutia nevznikajú z jedného impulzu, ale spravidla z komplexnej kombinácie faktorov. Mnohé z nich sú úplne legitímne aj v rodinách, ktoré nie sú vyslovene patologické. 

Čo tým myslíte?

Niekedy je to zdravá, aj keď náročná fáza budovania autonómie, teda prirodzený vývinový krok, ktorý sa s konkrétnymi rodičmi „nedá“ urobiť inak, pretože majú tendenciu držať svoje deti príliš pri sebe alebo im nevedia dopriať plnú dospelosť. 

Napríklad po škole sa dieťa rozhodne zostať v meste, kde študovalo, nájde si prácu a chodí menej často domov. Je to normálne, buduje si svoj život. Podobne je to, keď sa narodia vnúčatá a dospelé dieťa chce prestaviť mieru kontaktu – je to krok v autonómii, sme nová rodina. 

Je pravda, že dobré nástroje na komunikáciu a riešenie konfliktov dokážu mnohé situácie uľahčiť, no pri vzťahoch s rodičmi to často nestačí. A dôvod je aj neurobiologický.

Napríklad ak ide o spracúvanie emočných zranení a krívd z detstva, ktoré sa naplno ukážu až v dospelosti, keď človek prvýkrát vstupuje do partnerských či rodičovských rolí. Nemusí ísť o vyslovene patologické skúsenosti – dnes vieme, že mnohé praktiky, ktoré sa kedysi bežne používali, sú pre psychický vývin škodlivé. 

Hoci to rodič nerobil cielene alebo mal dobrý zámer, dieťa si napríklad uvedomí, že v detstve dostávalo málo pozornosti, bolo často zahanbované, príliš tlačené do výkonu alebo vyrastalo v emočne chladnom prostredí. Aby to spracovalo, potrebuje mať odstup od primárnej rodiny. 

V kontakte s rodičmi sa totiž veľmi ľahko aktivujú hlboké, implicitné pamäťové stopy, ktoré fungujú mimo vedomého uvažovania. Stačí tón hlasu, výraz tváre či poznámka a náš mozog reaguje tak ako kedysi v detstve. Zrazu sa cítime kritizovaní alebo neschopní. 

Objavujú sa situácie, v ktorých sme zase deťmi. V praxi to znamená, že aj keď máme naštudované techniky komunikácie, v kontakte s rodičmi zlyhávajú a my sa správame veľmi emočne. A práve v takých momentoch niektorí mladí ľudia volia odstup. Často je to však dočasné a mnoho rodín vie k sebe nájsť opäť cestu. 

Foto: Adam Rábara/Postoj

Predošlá generácia nemala priestor a možnosti zaoberať sa svojím duševným zdravím v miere, ako sa to robí dnes. Keď dnes mladí hovoria so svojimi rodičmi, používajú jazyk, ktorému ich rodičia často nerozumejú. Ako si porozumieť, keď generácie hovoria v iných kategóriách?

Porozumieť sa dá a veľmi pomáha, keď ani jedna strana netrvá na tom, že jej spôsob je jediný správny.

Mladšej generácii pomáha spomaliť tempo a prekladať svoje potreby do jazyka, ktorému rodič rozumie. Menej teórie, viac konkrétnych príkladov z bežného života. A rodičom sa často veľmi uľaví, keď im niekto povie: „Toto nie je kritika tvojho rodičovstva. Toto je o tom, čo dnes potrebujem ja.“

Vzťah sa začne meniť, keď z boja o to, kto má pravdu, prejdeme k tomu, čo je pre obe strany spoločné. Napríklad obaja túžime po vzťahu, bezpečí, vzájomnom rešpekte a pocite, že nám na sebe záleží.

Poďme na to konkrétne. Mladej mamičke, ktorá sa nám ozvala do redakcie, mama opakovane kriticky komentuje výchovu a prekračuje hranice aj v iných témach. Keď sa problém snažila otvoriť, mama to brala ako útok a vytvárala emočný nátlak. Naša čitateľka preto obmedzila kontakt s mamou na nevyhnutné minimum. Dá sa v takomto prípade, keď rodič odmieta zmenu, bojovať o vzťah?

Samozrejme, ak cítime krivdu, chceme, aby to druhá strana uznala. No rodičia dospelých detí v tom často cítia kritiku a reagujú obranou.

V tomto bode by som v prvom rade dala odporúčanie rodičom, aby takúto spätnú väzbu nebrali osobne ako útok, ale ako informáciu o tom, ako sa dieťa vo vzťahu cíti dnes.

Nie je to nevďačnosť. Nehovorí to ani nič o mojej hodnote ako človeka, ani to nevymazáva všetko dobré, čo sme v rodičovstve urobili.

Pomáha, keď si rodič položí jednoduchú otázku: „Čo sa mi moje dospelé dieťa snaží povedať a čo odo mňa ako rodiča potrebuje?“ Lebo aj v dospelosti, najmä v takýchto zásadných životných fázach, ako je narodenie vnúčaťa, nás potrebuje, napríklad aby sme novopečenú mamu povzbudili, dodali jej sebavedomie alebo ju len vypočuli.

Namiesto obhajoby skúsme chvíľu len počúvať. Aj malý prejav záujmu a ochoty počuť druhého dokáže výrazne znížiť napätie.

Chcem zdôrazniť, že aj dospelé deti chcú mať s rodičmi nejakú formu funkčného vzťahu. Platí to aj vtedy, keď sa odťahujú alebo keď prerušia kontakt. Niekedy po vzťahu túžia kvôli sebe, niekedy kvôli svojim deťom.

Ide o to, aby sme spolu zažívali chvíle, v ktorých je nám jednoducho dobre, aj keď si v niektorých témach nerozumieme. Môže to byť napríklad spoločná prechádzka s kočíkom, varenie jedla, pri ktorom sa rozpráva o bežných veciach, nie o výchovných zásadách.

Môže to byť krátka návšteva pri káve bez citlivých tém, spoločné pozeranie rozprávky s dieťaťom alebo pomoc s praktickou úlohou, v ktorej sa rodič cíti kompetentný, napríklad záhrada, drobné opravy, varenie tradičného jedla. Aj takto sa dá začať budovať vzťah, nanovo.

Ako si majú dospelé deti nastaviť hranice smerom k svojim rodičom?

Majú na to právo a zároveň je dobré vedieť, ako to robiť citlivo. Hranice by sme nemali vnímať ako sankciu pre rodiča, aj keď sa naňho v danom momente možno hneváme. Oveľa užitočnejšie je chápať ich ako ochranu priestoru, v ktorom môžeme vo vzťahu zostať bez toho, aby sme sa vyčerpali.

Pomáha položiť si otázku: „Ako by to medzi nami malo byť, aby som sa cítil/a dobre?“ Ak sa mi mama opakovane stará do výchovy, dá sa to pomenovať citlivo a zároveň jasne.

Pri takýchto situáciách funguje kombinácia viacerých komunikačných techník. Môžeme začať citlivým uvedením a vyhradiť si na tému priestor, keď sme v pokoji: „Mami, chcem ti niečo povedať, lebo mi na našom vzťahu záleží.“ Nasleduje vecná spätná väzba: „Keď počas návštevy komentuješ, čo mám malej obliecť alebo ako ju mám kŕmiť, dostávam sa do napätia a cítim sa ako neschopná matka.“

Na čom záležíRozhodli sa odrezať od rodičov. „No contact“ sa šíri ako viróza

Zuzana Hanusová

Pomáha aj uznanie dobrého zámeru: „Chápem, že to myslíš dobre a vychádzaš zo svojich skúseností.“

Hranica je v podstate pomenovanie potreby a začína sa vyjadrením „chcem“, „potrebujem“ alebo „pre mňa je dôležité“.

Napríklad: „Potrebujem však pri výchove viac priestoru a bola by som rada, keby tvoje rady zostali na chvíle, keď ťa o ne sama požiadam.“ A napokon je užitočné pripomenúť spoločný cieľ, napríklad to, že obom nám ide o to, aby sa nám spolu darilo byť zadobre a aby aj babka mohla byť s vnúčaťom v kontakte bez napätia.

Súčasťou zdravej hranice je aj premyslenie si toho, čo urobíme, ak druhá strana hranicu prekročí, napríklad že ju pokojne a vecne pripomenieme. Hranica je účinná len vtedy, keď vieme, ako ju budeme chrániť v praxi, nestačí ju iba vysloviť v jednej konverzácii. Takto povedané to môže znieť nedosiahnuteľne, pretože v realite nami často lomcujú emócie. V prvom rade preto môžeme ísť do takéhoto rozhovoru, až keď sme emočne v pohode.

Čo keď prichádzajú reakcie typu „vy nič neznesiete, ste generácia snehových vločiek“, „aj mne rodičia hovorili do života a zvládol som to“, „nechaj si poradiť“?

Takéto výroky vedia raniť, ale zvyčajne sú obrannou reakciou rodiča, nie skutočným útokom. Rodič sa v tej chvíli často cíti zahanbený, ohrozený alebo má pocit, že sa hodnotí jeho rodičovstvo. 

V takejto situácii často aj my reagujeme generalizovaním alebo zľahčovaním. Je dôležité nechytiť sa tejto návnady a nejsť do protiútoku. Ak to v nás vyvolá silnú emóciu, nereagujeme pod jej vplyvom. 

Ak sme už v konštruktívnom mode, môžeme povedať niečo ako: „Oci, viem, že si to mal inak a že si to zvládol. Ja sa však snažím robiť veci tak, aby to bolo zdravé pre mňa aj pre naše dieťa. Chcem, aby ste to rešpektovali.“

Má takýto vzťah s rodičmi, kde si človek musí neustále strážiť hranice, šance na prehĺbenie a pravdivé stretnutie?

Určite áno. Hranice nie sú to isté ako odcudzenie sa. Odcudzenie alebo prerušenie kontaktu bývajú skôr reakciou na to, že hranice dlhodobo neboli rešpektované alebo že kontakt je pre človeka príliš zraňujúci, napríklad ak sa opakuje kritika, chlad či neprijatie.

Paradoxne však práve zdravé hranice môžu vytvoriť priestor na to, aby sa vzťah mohol začať prehlbovať.

Foto: Adam Rábara/Postoj

Dnes môžu mať mladí ľudia dojem, že ich rodičia odmietajú spracovať traumy svojho detstva a prenášajú to ďalej. Sú oveľa informovanejší v populárnej psychológii a môžu mať tendenciu rozoberať a komentovať správanie svojich rodičov. Ako si ustrážiť to, aby to zásadne nevstupovalo do vzťahov?

Je fajn, ak psychológia slúži na pochopenie seba. Kľúčové je nepoužívať psychológiu ako zbraň alebo ako nástroj na diagnostikovanie rodičov. Keď ju používame ako výčitku, vzťahy to odcudzí a to by nemalo byť naším cieľom.

Čo by ste poradili mladým ľuďom, ktorí z rôznych dôvodov prerušili alebo obmedzili vzťahy s rodičmi, no chceli by to zmeniť? 

Keď chcú vzťah postupne obnoviť, môžu začať malým krokom, ktorý je bezpečný pre obe strany, ako je krátky telefonát, neutrálny rozhovor, spoločná aktivita bez citlivých tém. A pomenovať svoj zámer: „Chcem skúsiť byť viac v kontakte, ale potrebujem, aby sme na niektoré témy išli pomaly.“ 

Vzťah sa obnovuje postupne a je dôležité dopriať si čas. Základné pravidlo je, že najviac sa dá dosiahnuť cez spoločne trávený čas, pri ktorom je obom stranám jednoducho dobre. 

Môže to byť náročné najmä vtedy, ak rodič má tendenciu rozhovor okamžite stočiť k starým konfliktom, kritike alebo obranám. V takom prípade pomáha držať rámec: jemne, ale pevne sa vrátiť k neutrálnym témam alebo povedať: „Toto môžeme prebrať inokedy.“ 

Je to spôsob, ako chrániť kontakt pred tým, aby sa znovu zacyklil v starých ranách. Pre mnohé rodiny je toto najťažšia časť: dovoliť si chvíle, ktoré sú „len dobré“ a nie sú zároveň pokusom vyriešiť celú históriu naraz.

Poďme sa na problém pozrieť zo strany rodičov. Čo môže urobiť rodič, keď sa dospelé dieťa rozhodne odstrihnúť a nechce byť ďalej v kontakte?

Najdôležitejšie je nevytvárať tlak ani dieťa nesúdiť či nezahanbovať. Vety typu „si zlý syn“ nič nevyriešia. Odcudzenie je často dôsledkom dlhého obdobia bolesti a nepochopenia, ktorým možno nerozumieme, ale to neznamená, že nie sú skutočné.

Preto ak chce rodič obnoviť kontakt, pomáha skôr empatia než naliehanie. Môže vyjadriť ochotu počúvať, neobhajovať sa hneď pri prvom náznaku kritiky, nechať dieťa určovať tempo a vyvarovať sa výčitiek.

Jednoduchá veta, ktorá dokáže veľmi pomôcť, je: „Som tu, keď budeš pripravený. Chcem ti porozumieť.“

Niektorí psychológovia radia napísať odcudzenému dieťaťu list. Mal by rodič urobiť prvý krok?

Myslím, že je to veľmi pekné gesto a ústretový krok. A často aj veľmi užitočný. Písanie listu umožňuje rodičovi utriediť si myšlienky, vyjadriť to podstatné bez toho, aby ho viedli okamžité emócie, obrany či staré zaužívané reakcie.

List dáva priestor napísať to, čo chceme povedať, premyslene a s rešpektom a zároveň umožňuje dieťaťu čítať ho v čase, keď je na to pripravené. Aj preto môže byť list bezpečným spôsobom, ako urobiť prvý krok.

Dôležité však je, aby list neobsahoval obhajovanie sa, zľahčovanie pocitov dieťaťa, výčitky alebo vety typu „urobme za tým čiaru“. To všetko môže dieťaťu signalizovať, že nejde o pochopenie, ale o rýchle zatvorenie témy.

Vyhnúť by sme sa mali aj podsúvaniu viny či formuláciám typu „aj ty si mi ublížil“, lebo v tejto fáze to väčšinou iba prehĺbi vzdialenosť.

Posolstvom listu by malo byť skôr, že dieťa vnímame a že ho chceme pochopiť, prípadne aj uznanie toho, čo sa v minulosti stalo.

Z pohľadu rodiča môžu byť dôvody odcudzenia prehnané a nespravodlivé.

Často to tak je. Z pohľadu rodiča to tak je, pretože rodič vidí vzťah cez úplne iné skúsenosti a kategórie než jeho dospelé dieťa.

Ak ide o krivdy z detstva, mnohí rodičia si ani nespomenú na tie momenty, ktoré boli pre dieťa zraňujúce. Sami ich prežívali ako bežnú výchovu, normu svojej generácie alebo dokonca prejav starostlivosti.

To, čo dnes nazývame kritikou alebo emočnou nedostupnosťou, bolo kedysi často považované za nevyhnutnú súčasť rodičovstva.

Zároveň rodič prirodzene vníma aj všetko, čo do vzťahu investoval, ako starostlivosť, rôzne obete, snahu poskytnúť to najlepšie, čo vedel. A keď dieťa otvorí svoje krivdy, rodič sa môže cítiť, ako keby to všetko bolo vymazané jednou vetou.

Najzdravšia perspektíva je, že hoci sme robili, čo sme mohli, uznáme aj to, že sme robili chyby. Je to ľudské a normálne. A dieťa práve toto potrebuje počuť.

Podobne je to aj pri súčasných konfliktoch. Rodič môže mať pocit, že dieťa reaguje prehnane alebo je príliš citlivé. Ale z pohľadu dieťaťa nejde o jeden moment, ide o súčet skúseností, o nahromadený pocit, najmä že nie je rešpektované.

Ak sú témy, na ktorých sa rozdelili, pre rodiča veľmi dôležité, má sa ich pri komunikácii radšej úplne vzdať?

Toto je skôr otázka načasovania než úplného vzdania sa tém. Ak ide o dospelé dieťa, ktoré cíti krivdu, je prirodzené, že rodič má potrebu danú tému vysvetliť alebo obhájiť.

No dospelé dieťa potrebuje najskôr zažiť, že jeho prežívanie je uznané. Že ho rodič vníma, aj jeho pocity a potreby.

Spravidla časom aj dospelé dieťa dokáže vnímať perspektívu rodiča a samo uzná, že nie všetko bolo čierno-biele. No tento krok sa nedá vynútiť ani urýchliť, nastane až vtedy, keď má dieťa istotu, že jeho pocity nebudú znovu spochybnené alebo zľahčené. 

A chápem, že rodičom to môže pripadať zvláštne, pretože majú v sebe zakorenené presvedčenie „som rodič, zaslúžim si rešpekt“. No práve ako rodičia majú v tejto fáze dôležitú úlohu – vytvoriť podmienky, v ktorých sa vzťah môže bezpečne obnovovať. 
 

Foto: Adam Rábara/Postoj

Je pre obnovenie kontaktu potrebné začať ospravedlnením zo strany rodiča? Ako by malo vyzerať, aby bolo účinné?

Z praxe viem, že ak došlo k zraňovaniu alebo zanedbávaniu dieťaťa, hoci aj nevedomému, úprimné ospravedlnenie vie urobiť veľmi veľa. Musí však byť naozaj úprimné, bez vysvetľovania, bez „ale“, bez potreby obhajovať svoje vtedajšie možnosti. 

Môžu to byť jednoduché vety ako: „Urobil som chybu. Neviem to napraviť, ale je mi to ľúto.“ 

Zároveň však klienti veľmi často hovoria o niečom ešte bazálnejšom: len potrebujem, aby to bolo uznané. Aby niekto povedal, že sa to naozaj stalo. Aby to nebolo zľahčované. 

Toto uznanie má obrovskú silu aj bez explicitného ospravedlnenia. Ak však ide o nedávnu krivdu alebo prílišné zasahovanie, ospravedlnenie môže byť ešte jednoduchšie a veľmi účinné. 

Napríklad povieme, že si uvedomujeme, že sme to prehnali: „Mrzí ma, že som zasahovala viac, než bolo pre teba únosné. Ďakujem, že si mi to povedala, nabudúce budem vedieť.“

V čom sa dajú nájsť spoločné body vo vzťahu, ak sa dieťa kriticky pozerá na fungovanie, názory rodiča i na spoločnú minulosť?

Spoločné body sa dajú nájsť aj v napätých vzťahoch, ale zvyčajne nie tam, kde ich najviac hľadáme.

Najstabilnejšie spoločné body vznikajú v prítomnosti, konkrétnych skúsenostiach, nie v ďalekosiahlych diskusiách o tom, kto má pravdu.

Môže to byť záujem o vnúča, spoločná aktivita, momenty, ktoré vytvárajú novú spoločnú históriu, ktorá nie je zaťažená starými konfliktmi.

Starnúci rodičia sa tiež môžu cítiť kritizovaní a posudzovaní zo strany detí. Ako si majú nastaviť hranice oni, aby to nenarušilo vzťahy s deťmi?

Kľúčom je pomenovať, čo je pre nich únosné, bez toho, aby to pôsobilo ako znevažovanie alebo uzatváranie sa.

Predstavme si rodiča v seniorskom veku, ktorému dospelé deti často hovoria, ako by mal žiť: čo má jesť, koľko má cvičiť, ako má míňať peniaze či ako má tráviť čas. Aj on to vníma ako tlak a kritiku, hoci deti to myslia dobre.

V komunikácii platia rovnaké zásady, že hovorím o svojich pocitoch a potrebách „Viem, že mi chcete pomôcť, a vážim si to. Keď je toho však naraz veľa, cítim sa, akoby som robil všetko zle. Pomôže mi, keď sa najskôr spýtate, či chcem radu.“

Čo ešte by si mali rodičia v prístupe k dospelým deťom uvedomiť, aby k prerušeniu vzťahov nedošlo?

Rodičia si často neuvedomujú, že vzťah s dospelým dieťaťom funguje podľa úplne iných pravidiel než v detstve. V dospelosti už nejde o poslúchanie či hierarchiu, ale o partnerstvo a rešpekt, ktorý musí byť vzájomný. 

Dospelé dieťa nepotrebuje nevyžiadané rady, ale záujem a priestor pre vlastné rozhodovanie. Ak ho chceme podporiť, malo by vedieť, že sme tu, ale voľba je na ňom.

Napokon, rodičia majú samozrejme aj svoje potreby a očakávania, napríklad túžbu po kontakte, po zapojení do rodiny či po vyjadrení svojho názoru. Ale je dôležité, aby tieto potreby neboli komunikované ako nárok typu „máš povinnosť zavolať“ alebo „mala by si si ma viac vážiť”, či dokonca ako emočné vydieranie typu „vidím, že na všetko máš čas, len nie na svoju mamu“, alebo „asi už pre teba nič neznamenám“.

Ako by rodičia mohli formulovať svoju túžbu vidieť svoje deti častejšie?  

Oveľa lepšie funguje, keď to povieme pozitívne a bez tlaku a dáme priestor druhému slobodne reagovať. Napríklad „budem sa tešiť, keď sa mi ozveš“ alebo „rád by som vás videl častejšie“.

Sociológovia hovoria, že ešte nikdy v moderných časoch nebol taký generačný posun v prístupe k sebarozvoju a výchove detí, čo môže výrazne pôsobiť na vzťahy. Dnes sa veľa hovorí o učení sa väčšiemu súcitu. Dá sa to preniesť aj do vzťahu k rodičom, hoci sú vzťahy komplikované?

Určite áno. No zároveň súcit sa nedá nanútiť.

Vo vzťahu k rodičom, najmä ak bol vzťah dlhodobo komplikovaný, súcit vzniká skôr ako dôsledok pochopenia širších súvislostí. Vidíme rodiča ako človeka formovaného dobou, vlastným detstvom a presvedčeniami. A často to býva aj výsledok toho, keď konflikt, ktorý viedol k odcudzeniu alebo dočasnému odlúčeniu, dobre spracujeme.