Úloha mileniálov Aká je výzva posledných pamätníkov „starého sveta“ v ére umelej inteligencie?

Po tisícročia platilo, že ľudia odchádzali z rovnakého sveta, do akého prichádzali. Poznatky starých boli užitočné a hodnotné pre mladých, keďže svet a jeho zákonitosti ostávali nemenné.

Technologický rozvoj bol prítomný, no veľmi pomalý a postupný. Je záležitosťou iba niekoľkých desaťročí, že ľudia odchádzajú zo sveta, ktorý je v mnohých ohľadoch úplne iný ako ten, do ktorého prichádzali.

Mnohí preto ľahko skĺzavajú do presvedčenia, že starí ľudia súčasnému svetu nerozumejú, ich poznatky sú zastarané či nepoužiteľné a mladým nemajú čo ponúknuť. Miesto toho, aby starí odovzdávali svoje poznatky mladým, mladí často učia starých, ktorí sa nestíhajú prudkým zmenám sveta prispôsobovať.

Je nepopierateľným faktom, že vyvíjajúce sa technológie v spoločnosti hrajú obrovskú rolu a rozumieť im je často užitočné, ba niekedy až nevyhnutné. Kto tieto technológie nevie ovládať či im nerozumie, nielenže sa dostáva do nevýhody, ale môže v spoločnosti vyvolávať rozličné emócie, v závislosti od okolností od ľútosti až po posmech.

Veľkým omylom však je z menšej digitálnej gramotnosti starých vyvodzovať ich nižšiu gramotnosť ako takú, nazdávať sa, že sú hlúpejší či že nerozumejú svetu. Napriek meniacim sa technológiám je svet, v ktorom žijeme, naďalej stále rovnaký ako pred tisícročiami – v tom zmysle, že prírodné zákonitosti sú rovnaké, my ľudia sme vo svojej podstate rovnakí a aj to, čo je dobré a čo je zlé, platí stále rovnako.

K poznatkom a múdrosti starých je preto potrebné pristupovať s pokorou, práve tak ako k celej netechnologickej časti sveta.

Starý svet

Čo sa týka tej technologickej, dnes naživo sledujeme zmeny, ktorých vplyv ešte nevieme celkom predpovedať. Vráťme sa však nachvíľu ešte do nedávnej minulosti, konkrétne do deväťdesiatych a skorých nultých rokov.

Miesto mobilných telefónov domácnostiam panovala pevná linka, bežnejší ako počítač bol písací stroj, ľudia fotografovali na film a hudbu počúvali z kaziet. Inými slovami, väčšina technických zariadení fungovala na analógovom princípe. Medzi zopár rozšírených digitálnych zariadení patrili digitálne hodinky a kalkulačky.

O pár rokov sa však všetko zmenilo. Masovo sa rozšírili najprv tlačidlové mobilné telefóny a veľmi krátko nato smartfóny, počítače sa stali cenovo dostupnejšími a s rýchlym nástupom internetu omnoho užitočnejšími ako dovtedy, digitálne fotoaparáty prakticky pochovali film a kazety nakrátko vystriedali cédečká a potom MP3 prehrávače, ktoré napokon pohltili smartfóny.

Bolo to obdobie, keď svoje detstvo a mladosť zažívala generácia mileniálov, niekedy zvaná aj generácia Y, obvykle ohraničená rokmi narodenia od 1981 do 1996.

Ide o poslednú generáciu, ktorá zažila nástup týchto všadeprítomných technológií, a teda si ešte pamätá svet bez nich – „starý svet“, ktorý sa už nikdy nevráti.

Možno to znie ako banalita, lebo stále väčšina populácie si tento „starý svet“ pamätá, no postupom času bude viac tých, ktorí ho nezažili, ako tých, ktorí áno. V súčasnosti dospieva prvá generácia, ktorá si tento svet nepamätá – generácia Z –, no na svete sú už aj príslušníci ďalšej takejto generácie zvanej Alfa.

Mileniáli sú dnešní tridsiatnici až čerství štyridsiatnici. Už to nie sú asistenti a juniori, ale ešte ani celkom nie senior manažéri a riaditelia. Od rodičov sa už odsťahovali, bývajú vo svojej prvej vlastnej nehnuteľnosti, splácajú hypotéku, ženia sa a vydávajú, mnohí sú čerstvými rodičmi.

Sú pri plnej sile, sú pánmi svojich životov a zarábajú už dosť na to, aby mohli viesť pomerne komfortný život a aj ísť na peknú dovolenku. Niekto by mohol povedať, že sú v najlepších rokoch života.

Majú jednu obrovskú výhodu: keďže vyrastali počas nástupu digitálnych technológií, ako deti a mladí ľudia s vyvíjajúcim sa mozgom sa im dokázali ľahšie prispôsobiť než staršie generácie. Učili sa ich používať za chodu a zároveň mali istý referenčný rámec: vnímali vyvíjajúce sa technológie v kontexte. Vedeli, čo im predchádzalo a ako sa k tomuto technologickému rozvoju dospelo.

To je niečo, čo mladšej generácii môže chýbať. Pokiaľ je človek od útleho detstva vystavovaný smartfónom a tabletom, nielenže si nemusí vedieť predstaviť svet bez nich, ale nemusí ani mať motiváciu (či dôvod) použiť klasickú knihu, papierovú mapu či písať rukou, v tom horšom prípade dokonca nebude mať ani tú zručnosť. Moderné digitálne zariadenie vníma ako prirodzenú súčasť sveta, do ktorého prišiel.

Oproti tomu príslušník staršej generácie bol počas nástupu digitálnych technológií už vo veku, keď zmeny prijímal ťažšie, pomalšie či azda aj s nevôľou. Bol na určité veci už zvyknutý, a aby prijal novú technológiu, musel svoj zvyk zmeniť. Mnohí takí to, samozrejme, urobili.

Nový svet

Dnes prichádza pred ľudstvo nová výzva zvaná umelá inteligencia a otvára tak bránu do „nového sveta“. Naučili sme sa, že táto technológia dokáže produkovať zmysluplný text a vytvárať čoraz lepšie obrázky, videá i zvuk či hudbu. Už dnes sa jej darí oklamať množstvá ľudí, ktorí jej výtvory považujú za pravé.

Sociálne siete a virtuálny verejný priestor ako taký je čoraz viac zamorený „neškodnými“ podvrhmi, ako napríklad „fotografiami“ nových lietadiel či áut, krásnych prírodných scenérií, historických scén a, samozrejme, aj ľudí (často žien) – pritom nikdy neexistujúcich. Umelá inteligencia je dnes síce ešte na takej úrovni, že sa spravidla dá relatívne ľahko rozoznať, no – po prvé, treba na to trénované oko a po druhé, zrejme je len otázka času, kedy sa už ľahko rozoznať dať nebude.

Môžeme si povedať, že pokiaľ ide o neškodné podvrhy, tak sa nič vážne nedeje. Nie je to celkom tak, pretože akékoľvek podvrhy podrývajú dôveru aj v pravosť skutočného. Nesporne sú však oveľa väčším problémom škodlivé podvrhy a je veľmi otázne, ako sa im dokáže spoločnosť brániť.

Môže ich zakázať, otázka však je, či taký zákaz bude funkčný. Ak bude výtvor umelej inteligencie taký kvalitný, že bude na nerozoznanie od skutočnosti, ako sa bude dokazovať, že ide naozaj o výtvor umelej inteligencie?

Na jej rozoznávanie síce existujú detekčné nástroje, no tie sú taktiež založené na umelej inteligencii. Zlepšovaním týchto detektorov sa zároveň zlepšujú aj generátory, čo vedie k „pretekom v zbrojení“: nekonečnému cyklu zlepšovania úrovne tvorcu podvrhu a jeho odhaľovateľa.

Kognitívny vedec Martin TakáčAk algoritmy odhalia, ako nami manipulovať, budú to robiť. No dokážeme sa brániť

Jakub Lipták

Jestvuje však jedna vlastnosť, ktorá je vlastná ľuďom a nie strojom: intuícia. Pocit, že niečo tu nesedí; že je to podozrivé. Miesto skúmania počtu či polohy prstov na ruke umelého obrázku vie intuícia často omnoho rýchlejšie vyniesť verdikt o vierohodnosti takéhoto výtvoru.

Intuícia sa dá cibriť skúsenosťou, teda vystavovaním sa podnetom, čo je, paradoxne, podobný princíp, na akom sa učí umelá inteligencia. Práve príslušníci generácie Y, teda mileniáli, sa takýmto podnetom vystavovali prakticky odmalička, a to ešte pred nástupom umelej inteligencie a digitálnych technológií ako takých. Na rozoznanie podvrhu umelej inteligencie majú prirodzene trénované oko.

Prichádzame do éry, v ktorej bude umelá inteligencia hrať čoraz väčšiu rolu a dnes je v podstate nemožné predpokladať, do akých rozmerov a podôb narastie, respektíve či vôbec bude ten rast mať svoj strop.

Ak však môžeme dnes vôbec niečo predvídať, tak to, že schopnosť rozlíšiť v digitálnom svete skutočnosť od podvrhu bude vysoko oceňovanou a nesmierne užitočnou vlastnosťou. Bude nevyhnutné odovzdávať ju mladším generáciám, aby sa dokázali pred nástrahami umelej inteligencie brániť iba pomocou vlastného úsudku.

Práve to je výzvou mileniálov, posledných pamätníkov „starého sveta“, na najbližšie desaťročia.