Zdravotníčka, ktorá skončila na psychiatrii Nedokázala som nikomu povedať nie, pomáhala som všetkým, len nie sebe. Chcela som ukončiť svoj život

Hovorí o tom, prečo si chcela pred troma rokmi siahnuť na život, čo tomu predchádzalo a ako vyzerala jej psychiatrická liečba.

„Dlho predtým som mala myšlienky, čo budú všetci robiť, keď tu nebudem. Chcela som vidieť svoj pohreb, ako si bezo mňa poradia,“ opisuje.

Približuje, ako sa najskôr za svoje duševné ochorenie hanbila a čo sa zmenilo, že o tom chce teraz otvorene rozprávať.

Hovorí tiež, ako jej denný psychiatrický stacionár pomohol začleniť sa do normálneho života.

Soňa Pásztorová má 56 rokov a pracuje ako zdravotná sestra v košickej nemocnici.

Skončili ste na psychiatrii preto, že ste si chceli vziať život. Čo sa vtedy stalo?

Mala som ťažké detstvo, alkoholizmus a bitky v rodine. Skoro som sa vydala, jedno dieťa za druhým a fungovala som.

Potom prišiel rozvod a existenčné problémy. Musela som si vziať hypotéku, mala som tri zamestnania. Myslela som si, že je to všetko v pohode.

Asi som tie emócie nespracovala, len som to hádzala za hlavu a išla dopredu ako obrnený transportér.

Tak ma poznali aj ľudia. Moji príbuzní, blízki, moje okolie, každý sa potom čudoval, prečo sa mi to stalo. Hovorili: Soňa, veď ty si taká pozitívna, toľko vecí si už zvládla. Áno, toľko!

Mali ste dlhé roky nálepku, že ste pozitívna osoba, všetko zvládate a nesťažujete sa.

A ešte že pomáham druhým. Nikdy som nedokázala povedať iným nie. Stále som sa snažila pomôcť.

Ale toto všetko ma dobiehalo. Dve-tri práce, zmena pracoviska. Aj práca na onkológii ma dala dosť dole. Nedokázala som sa tam odosobniť. A tak sa to za tie roky nakopilo.

Do toho prišla starostlivosť o mamu, museli sme ju niekam umiestniť, prišiel covid. Cítila som, že už to nezvládam. Bola som vo veku, keď prišla menopauza.

Neskôr mi švagriná povedala, že ma vtedy nepočúvali. Hovorila som im, že sa zbláznim, že skončím na psychiatrii.

Mysleli si, že toľko vecí som zvládla, že zvládnem aj toto.

Nebolo vám dobre, ale pred okolím ste sa správali, ako keby sa nič nebolo dialo. Dá sa takto pretvarovať dlhodobo?

Hovorila som si, že musím. Odmala som tak bola naučená. Ťahala som celú rodinu, keďže otec pil, potom mama. Aj psychologička mi povedala, že v rodine som mala rolu držať ju pokope, aby fungovala.

Všetkým som roky klamala, aj sama sebe, a tvárila som sa, že v našej rodine všetko funguje a že to zvládam.

Tvárila som sa, že ja som pozitívna. Deti mi vyčítali rozvod, až na terapiách som si uvedomila, že sme to mali vtedy ťažké všetci. Vďaka terapii som si veľa vecí uvedomila.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Kedy prišlo obdobie, že ste si chceli siahnuť na život?

Mala som päťdesiattri rokov, keď mi to už všetko prerastalo cez hlavu. Neuvedomovala som si, že starnem, že nevládzem, že tie veci tak rýchlo nespravím.

Dlho predtým som mala myšlienky, čo budú všetci robiť, keď tu nebudem. Chcela som vidieť svoj pohreb, ako si bezo mňa poradia.

A moja psychologička mi neskôr povedala, že oni by žili ďalej.

Po tejto skúsenosti viem, že musím brať antidepresíva a navštevovať lekára.

Vtedy som na seba dostala takú zlosť. Dostala som takú facku. Toto som potrebovala počuť.

Teraz viem, že mojou úlohou bolo ešte predtým ísť k lekárovi. Až tá bezmocnosť ma doviedla k tomu, že som si myslela, že bude ľahšie, keď tu nebudem.

Čo sa dialo v ten deň?

Zjedla som tabletky, zapila som ich vínom. Ľahla som si v tuneli na koľajnice. Neviem, čo sa stalo, ale vlak neprišiel.

Bola som v alkoholovom a liekovom opojení, ale potom som sa postavila a niekam som šla. Videla som malé svetielko na dome a tam som zabúchala. Pán ma odviezol domov.

Čo ste vtedy prežívali?

Cítila som, že potrebujem pomoc. Pomohol mi vtedy pán, ktorý má zaviezol domov. 

Doma som si ľahla, deti sa mi nedokázali dovolať, nevedeli, čo sa deje.

Až ráno som im povedala, čo sa stalo, že som to chcela ukončiť.

Dali ste niekomu vedieť, že sa necítite dobre?

Písala som niekomu, ale už si to presne nepamätám. Ráno som zavolala svojej lekárke, čo sa stalo. A ona zavolala záchranku aj políciu. A potom som išla so synom na psychiatriu.

Pracuje so psychiatrickými pacientmi v dennom stacionáriNedokážu sa učesať či navariť deťom, ale nejde o lenivosť

Jana Holubčíková

Ako vzali vaše deti, že ste chceli ukončiť svoj život?

Ani po prvej hospitalizácii nechápali, čo sa so mnou vlastne deje.

Keď som potom na psychiatrii skončila druhýkrát, povedala som personálu, aby deti neinformovali o mojom zdravotnom stave.

Prečo?

Hnevala som sa, že ma tam dali. Potom sme si to odkomunikovali. Ale povedala som im, že nie som tá mama, ktorou som bola predtým.

Nevládala som už robiť to, čo odo mňa chceli.

Teraz sa ma pýtajú, či mi treba pomôcť. Uvedomili si, že už nemám tridsať rokov a potrebujem viac pokoja a oddychu.

Vy ste zdravotná sestra, hospitalizovali vás v tej istej budove, v ktorej pracujete. Ako ste to vnímali?

Hanbila som sa. Keď sme šli von, schovávala som sa, aby ma niekto známy nestretol.

Ale keď som si počas druhej hospitalizácie šla kúpiť do nemocničného butiku oblečenie, pani predavačku som poprosila, nech mi odstrihne visačky, lebo ležím na psychiatrii a tam nemôžem mať nožnice. (Úsmev.)

Keď ste sa vrátili do práce, hovorili ste o tom kolegom?

Po prvej hospitalizácii som o tom nerozprávala. Raz sa ma vrchná na to pýtala, tak som trošku o tom povedala. Až po tej druhej hospitalizácii som bola viac otvorená.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Čo sa vlastne stalo, že ste na psychiatrii skončili aj druhýkrát?

Vhupla som vtedy do novej práce, hoci som len zmenila poschodie. No prestala som brať lieky, nápor práce ma dal zas dole. To bol spúšťač. Prácu som potom nezvládala, často som bola chorá.

Nesadli sme si ani s mojou psychiatričkou, nebavilo ma v čakárni sedieť štyri hodiny.

Prestala som užívať lieky, postupne som ich vysadila a depresívne stavy sa mi opäť vrátili.

Ako sa to prejavovalo?

Zase som to nezvládala. Na oslave som si dala alkohol, ľahla som si a deti sa mi nevedeli dovolať.

Vtedy som už bola alergická na to, že ma rodina kontroluje. Ale ony sa len báli, že sa to zase zopakuje.

Keď som vtedy nedvíhala telefón, v byte im nikto neotváral, zavolali na mňa políciu a odniesli ma po druhýkrát na psychiatriu.

Veľmi som sa na deti hnevala a až potom som si uvedomila, že ma zachránili.

Po tejto skúsenosti viem, že musím brať antidepresíva a navštevovať lekára.

Čo sa dialo po druhej hospitalizácii?

Dva mesiace som odmietala všetky aktivity. Chodila som na psychoterapie, ale bolo to veľmi náročné.

Psychologička otvárala staré veci, ktoré som nemala uzavreté. Tam bol plač, až híkanie, to bolo strašné. Veľmi ma to ničilo.

Psychologička bola perfektná, ale ja som z toho veľmi plakala, nevedela som potom ísť ani na autobus.

Ona mi povedala, že je to normálne, že som to zo seba dala von, ale pre mňa to bolo veľmi ťažké. Chodila som tam pár mesiacov, aj sme to chceli už uzavrieť s tým, že je to v poriadku.

Potom som sa dozvedela o terapii dotykom, chodila som na masáže a tie mi veľmi pomohli.

Po druhej hospitalizácii ste absolvovali denný psychiatrický stacionár, v ktorom sa vzájomne zverujú psychiatrickí pacienti a začleňujú sa rôznymi aktivitami do života. Čo vám to prinieslo?

Stacionár ma postavil na nohy, vďaka nemu dokážem normálne fungovať.

Po hospitalizácii som si nevedela predstaviť, že nastúpim znova do práce, mala som stavy, že ma nič nezaujímalo.

Ale keďže som sa chcela vrátiť do normálneho života, ráno som sa donútila vstať a ísť do stacionára.

Režim na psychiatrii ma naučil vstať, dať si sprchu, rozcvičku, ísť na terapie. Režim som sa snažila zachovávať aj doma.

Predtým sa mi nechcelo nič, len ležať. Šla som na záchod, to bolo celé.

Ako teraz vníma rodina váš stav?

Vidia, že som v pohode, beriem lieky, chodím na kontroly.

Ale je to diagnóza, ktorá sa dá zakryť. O niektorých ľuďoch s depresiou by nikto nepovedal, že sú psychiatrickí pacienti.

Depresia má rôzne podoby, každý to má inak. Čo ste zažívali vy?

Zo začiatku som si myslela, že je to prechod. Hovorila som aj svojim kolegom, že asi musím navštíviť odborníka, že mám búšenie srdca, problémy s tlakom.

Bola som u endokrinológa, dostala som lieky, myslela som si, že je to normálne.

Ale u mňa sa už vtedy začínalo preťaženie, vyhorenie. Bola som v kuse unavená, nezvládala som ani nočné služby, bola som často chorá.

Mala som tlaky na hrudníku, bola som tachykardická, ale nevedela som, čo to vlastne je.

Možno som vtedy potrebovala niekoho, kto by ma bol vzal za ruku a odviedol k psychologičke.

Mala som ťažký stupeň depresie, teraz ju diagnostikujú ako stredne ťažký.

Dnes má už mnoho ľudí len taký centimeter k tomu, aby skončili na psychiatrii. Je ťažká doba.

Pred časom som robila rozhovor s pedagogičkou, ktorá pôsobí v stacionári. Hovorila o tom, že psychiatrickí pacienti sa cítia menejcenní.

Aj ja som sa tak cítila a hanbila som sa. Dávala som si bundu na hlavu, aby ma nikto nestretol, lebo poznám polovicu nemocnice.

Nechcem hádzať všetkých do jedného vreca, ale aj spoločnosť o psychiatrických pacientoch zmýšľa, ako keby mali lepru a boli iní. Ale my sme takí istí ako ostatní, len máme diagnózu.

Kto má terapiu, môže normálne fungovať, chodiť do práce, smiať sa, ísť za kultúrnymi zážitkami, do divadla, do kina.

Keď sa mi nechce upratovať, oddychujem. Zistila som, že musím sama na seba dozerať a naučiť sa hovoriť nie.

Pokúsili ste sa vziať si život. Nemali ste už potom také myšlienky?

Nie.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Zmenili ste po tejto skúsenosti svoj životný štýl?

Viac sa o seba starám, pozerám na svoje potreby. Chcem na sebe pracovať, no nie kvôli iným, ale kvôli sebe.

Antidepresíva nesmiem ani nechcem vysadiť, lebo viem, čo by ma potom čakalo. Chodievam na pravidelné kontroly.

Predtým som robila všetko, teraz prídem domov, viem si oddýchnuť, pozrieť telku, ľahnúť si na gauč.

Schizofrénia u nej prepukla počas vysokej školyNajhorší atak sa začal v tehotenstve. Manžel sa bál, že zostanem v ústave

Jana Holubčíková

Ženy zvyknú potláčať svoje potreby, často majú svoje rodinné či pracovné povinnosti na prvom mieste pred vlastnými potrebami.

Ženy potláčajú samy seba, idú na zotrvačník. Deti sú malé, vyrastú, ale my stále ideme. Ocitneme sa v takom veveričom kolese a nevieme z neho von. Riešime existenčné problémy, starostlivosť o rodičov.

Potom príde skok, hormonálne zmeny. Je to veľa. Pokiaľ žena má partnera, ktorý jej pomáha, je to dobre.

Treba sa pozerať na seba, stanoviť si hranice, ísť na koncert, do divadla. Povedať si dosť – oddychujem.

Prečo ste sa rozhodli hovoriť o svojich psychických problémoch? Aj keď už naša spoločnosť v tomto smere pokročila, stále nie je samozrejmosťou hovoriť o liečbe na psychiatrii.

Myslím, že je dobré otvorene o tom rozprávať. Už mnohí herci či speváci začali hovoriť o svojom vlastnom psychickom ochorení. Treba dať do povedomia, že nás nie je málo.

Dnes má už mnoho ľudí len taký centimeter k tomu, aby skončili na psychiatrii. Je ťažká doba.

Veľa detí má problém už na základných a stredných školách.

Aj ja som si myslela, že som zdravá, nikdy by som si nebola pomyslela, že skončím na psychiatrii.

Mnohí ľudia sa už ani nedožijú liečby, pretože nevyhľadajú pomoc, majú zábrany.

Stretávate sa s negatívnymi reakciami na psychiatrické ochorenie?

Poznám prípady, že sa manžel hnevá na manželku a spochybňuje, že je chorá, že je psychiatrický pacient.

Väčšina ľudí sa stále tvári tak, ako keby sme mali lepru. Pritom do psychického ochorenia sa dostaneme, ani nevieme ako. Žijeme uponáhľaným životom, len výkon a práca. Potrebujeme spomaliť.