Vyšehrad je mŕtvy Nech žije Vyšehrad+?

Autor tohto textu na otázky o stave spolupráce v rámci Vyšehradskej štvorky (V4) niekoľko rokov odpovedal, že sa nachádza v umelom spánku. Slabšie dýcha, ale takmer nič viac.

Následne dodával, že ide o závažný, ale dočasný stav, ktorý neznamená smrť a dáva možnosť návratu. Tých, ktorí ako zosnulý kardinál Dominik Duka verili v zmysel nadväzovania na spoločné dedičstvo strednej Európy, bolo však čoraz menej.

Zrazu sa o Vyšehrade opäť hovorí. Už to nie je len téma pre jeho zaťatých liberálnych odporcov, ktorí neustále vedú kampaň za český V4-exit, pretože považujú túto skupinu za symbol spiatočníctva a geopolitickej reorientácie na Východ.

Dnes V4 v programovom vyhlásení vyzdvihuje vznikajúca česká vláda. Atmosféra „nového začiatku“ sa dala cítiť v Prahe počas krátkej návštevy slovenského prezidenta Petra Pellegriniho. Pozitívne sa o intenzifikácii spolupráce hovorilo aj minulý týždeň v Bratislave, kde sa s Pellegrinim stretol nový poľský prezident Karol Nawrocki.

Ten zároveň oznámil, že chce posilniť poľskú aktivitu v regióne zanedbanú vládou Donalda Tuska. Dvadsiateho štvrtého novembra preto navštívi Prahu a následne vyrazí do Maďarska na summit prezidentov skupiny. Znamená to, že je V4 späť?

Vyšehrad je mŕtvy...

Spolupráca troch (neskôr štyroch) krajín v priestore „medzi Nemeckom a postsovietskym priestorom“ bola od začiatku náchylná na sínusoidy striedania vlád na čele jednotlivých štátov.

Predovšetkým v okamihu, keď naplnila svoje pôvodné spoločné ciele, na ktorých existovala zhoda naprieč politickými elitami – demontáž dedičstva RVHP a Varšavskej zmluvy a následne vstup do NATO a EÚ.

Politické cykly v hlavných mestách pri Visle, Dunaji a Vltave sa ako naschvál nie a nie zosynchronizovať. Keď sa Babiš, Fico a Orbán pokúšali v roku 2015 blokovať „migračné kvóty“, „vidly“ do stredoeurópskej jednoty hodila poľská premiérka Ewa Kopaczová.

Keď po roku 2016 konzervatívne vlády vo Varšave a v Budapešti chceli posilniť spoluprácu, Česko a Slovensko sa na tieto snahy pozerali s nedôverou a nechceli mať účasť na osude „fackovacích panákov“ európskej politiky.

Naposledy myšlienka „reaktivovať Vyšehrad“ plnila vyjadrenia slovenských politikov po návrate k moci Roberta Fica na jeseň 2023. Nadšenie Bratislavy čoskoro schladila realita nezáujmu Prahy a Varšavy a hlavne napätie medzi Varšavou a Budapešťou, ktoré po nástupe Donalda Tuska vygradovalo do ostrého sporu.

Ruská agresia na Ukrajine postavila V4 pred zásadný problém. Znamenala návrat geopolitického vnímania sveta na osi Západ – Východ a vyvolala v elitách a spoločnostiach oveľa väčšiu potrebu sa na tejto osi vyhraniť.

Bezpečnostný analytik Jaroslav KuchyňaMaďarsko robí užitočného idiota veľkovezírovi v Ankare

Christian HeitmannJakub Lipták

Minimálne v prvej fáze konfliktu nešlo o bežný politický spor, ale o existenciálnu záležitosť týkajúcu sa ako ideového jadra spoločnosti, tak základných podmienok existencie štátu – národnej bezpečnosti.

Vyhrotila tak vzťahy aj v rámci V4, kde najprv zasiahla ešte pevné poľsko-maďarské spojenectvo. Po nástupe Fica otriasla aj zdanlivo nedotknuteľnými „nadštandardnými vzťahmi“ Česka a Slovenska.

Tato atmosféra je už preč, ako ukázali tohtoročné poľské prezidentské a české parlamentné voľby. V poľských voľbách bola téma Ukrajiny oboma kandidátmi daná do úzadia, v tých českých na otázku geopolitickej orientácie krajiny stavila v kampani vládna koalícia a neuspela.

Neznamená to, ako by si želali niektorí emotívnejší komentátori, že stredná Európa sa mení na „spolok páchnuci kolaboráciou s Ruskom“, hoci v tejto hre zohráva Orbán najmenej nejednoznačnú rolu a Ficova túžba „normalizovať“ vzťahy s Moskvou v budúcnosti je bohužiaľ úprimná.

Rýchly vývoj medzinárodnej scény, zmeny prebiehajúce v rámci EÚ a vnútorné napätie v našich spoločnostiach na jednej strane a prechod vojny Ruska proti Ukrajine do „zákopovej fázy“ na druhej strane vytvorili oveľa zložitejšie, menej čierno-biele podmienky, v ktorých sa musia vlády a voliči rozhodovať.

Nech žije Vyšehrad+?

Na prvý pohľad to na budúcnosti V4 zatiaľ nič nemení. Naďalej ju blokuje spor medzi Tuskom a Orbánom, nedôvera v základné bezpečnostné otázky týkajúce sa ruského imperializmu. Obaja lídri navyše symbolizujú bojujúce „internacionály“ liberálov a národných konzervatívcov.

Napriek tomu sa dá očakávať, že téma regionálnej spolupráce sa už nebude dať tak ľahko ignorovať. Voľby v Česku menia „pomery síl“ v regióne, Tuskova politika sa zároveň vyvíja k väčšej – aspoň rétorickej – asertivite voči Bruselu.

Navyše má teraz poľský premiér protiváhu v podobe aktívneho nového prezidenta Nawrockého, ktorý chce ukončiť pasivitu Varšavy smerom na juh. Predovšetkým sa však zásadne mení prostredie, v ktorom naše štáty fungujú.

Keď sa minulý týždeň v Bruseli hlasovalo o klimatických cieľoch EÚ do roku 2040, proti sa vyslovila len štvorka krajín – Poľsko, Česko, Slovensko a Maďarsko. Práve tlak z Bruselu je najpravdepodobnejším stimulom na reaktiváciu spolupráce.

Napriek priepasti, ktorá teoreticky oddelila Varšavu a Budapešť, všetky štyri krajiny sa v tejto chvíli prekvapujúco dobre zhodujú na odpore proti klimatickej politike Únie, ktorá môže brutálne zasiahnuť stredoeurópske domácnosti.

A aj proti snahám o prenášanie západných problémov s nezvládnutou migráciou do stredoeurópskeho regiónu. Bol to Donald Tusk, „nádej európskych liberálov“, ktorý už minulý rok verejne vyhlásil, že Poľsko nebude zavádzať migračný pakt, a teraz sa chváli odkladom platnosti systému ETS2.

Nástup ETS 2Väčšina strán sa zhoduje, že zdanenie emisií z dopravy a bývania treba prehodnotiť či rovno zrušiť (anketa)

Erik Potocký

Hlasovanie o klimatických cieľoch zároveň ukázalo slabinu V4: po likvidácii veta vo väčšine európskych politík štvorka štátov nestačí ani na blokovaciu menšinu, nieto na presadenie zmeny. Aj preto Poľsko začalo pred desiatimi rokmi rozvíjať projekt Trojmoria, ktorý strednú Európu rozširoval smerom na sever a juh.

Ruská invázia na Ukrajinu bola v tomto ohľade výrazným impulzom, pretože ako na dlani ukázala potrebu posilnenia infraštruktúrnych a energetických prepojení medzi krajinami regiónu – nielen z ekonomických, ale aj bezpečnostných dôvodov.

Navyše znamenala aj nečakane aktívny vstup krajín „medzi Nemeckom a Ruskom“ do popredia európskej politiky: ich (okrem Maďarska) masívny tlak na podporu bojujúceho Kyjeva po prvýkrát spôsobil otočenie kormidla politiky celej EÚ.

Hoci sa potom vojna stala štiepnym prvkom pre V4, ukázala potenciál regionálnej spolupráce. Karol Nawrocki vo svojom inauguračnom prejave hovoril o budovaní trvalejšej spolupráce krajín východného krídla NATO až po Škandináviu. Podobným smerom asi uvažoval Patrik Nacher, podpredseda českého ANO, keď hovoril o rozšírení V4 na V12.

Nachádzať zhody v takomto zoskupení by bolo, pochopiteľne, ešte ťažšie než vo štvorici. Formáty ako V4 sú však užitočné nástroje, ako realizovať vlastné záujmy, nie „priateľstvo na život a na smrť“. To je ich slabina, ale aj prednosť – nevyžadujú úplné stotožnenie, ale môžu pomôcť tam, kde štáty spolu súznejú.

Tých oblastí je teraz skôr viac než menej, vyžadujú však uvažovanie v iných kategóriách než krátkodobý zisk, lokálne politické šarvátky a liečbu postkoloniálnych komplexov európskej periférie.

Nová stredná Európa v novom svete

Stredná Európa v roku 2025 je iné miesto než pred desiatimi rokmi. Nielenže ekonomicky vyrástla, ale objavila aj výhody vzájomného prepojenia.

Obchod medzi Poľskom a Českom alebo Poľskom a Slovenskom za to obdobie vzrástol niekoľkonásobne, podobne ako turistický ruch. Vzniká tak nielen podhubie pre politickú spoluprácu, ale aj spoločenské povedomie o tom, že spolupracovať naprieč „novou Európou“ sa oplatí.

Toto je aktívum, ktoré môže byť kľúčové vzhľadom na makroekonomické výzvy dneška. Je zrejmé, že doterajší stredoeurópsky model rastu opretý o lacnú pracovnú silu, prísun zahraničných investícií a subdodávateľský vzťah k Nemecku je na konci.

Že ak chceme rásť ďalej, je potrebné hľadať nové cesty a jednou z nich je práve prepojenie regiónu, ktorý sa vyznačuje väčšou dynamikou, menšou nasýtenosťou a menšími reguláciami než „stará Únia“.

Stredná Európa je dnes sebaistá. Ekonomické problémy Slovenska sú všeobecne známe, napriek tomu minulý týždeň na konferencii v Bratislave nikoho neprekvapil panel V čom je život na Slovensku lepší?, počas ktorého sa skupina „expatov“ zo západnej Európy úprimne tešila z pocitu bezpečia a úrovne verejných služieb.

Komplex západnej Európy, ktorý „novým členským štátom“ predurčoval rolu buď snaživých bifľošov pani učiteľky, alebo problémových žiakov z vylúčenej lokality, postupne mizne. Nezávisle od toho, čo si myslíme o politickej reprezentácii jednotlivých krajín, bola to stredná Európa, ktorá si zachovala najviac zdravého rozumu v otázkach ako migrácia, jadrová energetika či zelená transformácia.

Až teraz sa aj v starej Únii objavuje viac pragmatikov, ktorí to už tiež pochopili a radi by začali ústup z ideologických politík obdobia progresívnej revolúcie. V tejto napätej atmosfére aj menšina štátov, ktorá jasne vyartikuluje, že cisár je nahý, môže zohrávať rolu stimulu na zmenu.

Ešte pred piatimi rokmi zostávalo napríklad Poľsko vo svojich pokusoch vzoprieť sa v niektorých oblastiach Bruselu úplne osamotené. Dnes už tlak na jednotu a konformitu nemusí stačiť a príklad takejto skupiny rebelov môže osmeliť ďalších. Strednú Európu do tejto úlohy dodatočne nabáda inštinktívna nedôvera k utopickým nápadom na lepší svet pochádzajúca z čias neslobody.

Ponaučenie sa (zatiaľ) nekonáVolanie po „zásahu zhora“ je v demokracii súčasťou problému, nie jeho riešením

Maciej Ruczaj

Nové rozhodnutia

Strednú Európu čakajú aj nové geopolitické rozhodnutia. To kľúčové „medzi Východom a Západom“, tvárou v tvár imperiálnej politike Ruska, ostáva kameňom úrazu, aj keď je politická realita oveľa zložitejšia, než by mediálne nálepky napovedali.

Ak bude Budapešť chcieť budovať identitu skupiny na „protiukrajinskej aliancii“, ako o tom hovoril Balázs Orbán, vzájomnú dôveru neobnoví. Predovšetkým nie je zrejmé, aké zisky okrem tých volebných pre Viktora Orbána by takýto prístup V4 mohol priniesť.

Paradoxne sa nezdá, že by riešenie muselo byť až také zložité. „Sprostredkovateľom“ by mohol byť Trump a jeho tlak na vyššie náklady na zbrojenie či energetickú spoluprácu s USA, ktoré budú obmedzovať priestor na prípadnú „kreativitu“ slovenskej či maďarskej diplomacie.

Ukázala to aj Orbánova návšteva v Bielom dome minulý týždeň so svojím dosť dvojsečným výsledkom: Budapešť síce vyrokovala odklad amerických sankcií na dovoz ruskej ropy a plynu, ale zároveň sa viac primkla k USA v strategickej oblasti jadrového paliva a zaviazala sa k odberu amerického LNG.

Mení sa aj celý medzinárodnopolitický kontext. V septembri Friedrich Merz pred nemeckými veľvyslancami volal po návrate tvrdého realizmu v novom multipolárnom svete, v ktorom je nevyhnutné sledovať národné záujmy a budovať strategické partnerstvá.

Bolo by naivné myslieť si, že tento „nový realizmus“ sa neodrazí aj na vzťahoch v rámci EÚ, v ktorej môžu periférie slúžiť maximálne ako príležitosť pre stagnujúcu nemeckú ekonomiku. Rovnako tak v oblasti obrany už všetci vedia, že americký dáždnik tu nie je raz a navždy.

Jediným dostupným riešením tu a teraz pre obe tieto výzvy sú regionálne a bilaterálne spojenectvá, na ktoré sú najbližší susedia prirodzenými kandidátmi.

Poľsko ostatné dva roky upiera v tomto smere väčšinu energie k priestoru Baltského mora, ale zároveň posilňuje strategické väzby s Francúzskom alebo Britániou.

Južný smer Tuskova vláda opomínala, téma si však našla svojho hovorcu v osobe prezidenta Nawrockého. Minulý týždeň v Bratislave rokoval s Pellegrinim okrem iného o podpore slovenskej diverzifikácie zdrojov plynu prostredníctvom poľských LNG terminálov alebo o spoločných projektoch v obrannom priemysle.

Väčšia aktivita Poľska smerom dovnútra V4 je vedľa Trumpovho vplyvu ďalší kľúčový spôsob, ako držať celý región mimo vplyvu ruskej diplomacie.

„Poľsko je pre Slovensko bezpečnostná poistka,“ vyhlásil Pellegrini po stretnutí s Nawrockým. Jeho poľský náprotivok hovoril zase o „zodpovednosti Poľska za bezpečnosť regiónu“. Návšteva Nawrockého teda naznačila, že konštruktívna spolupráca a aktivita môžu byť lepším liekom na geopolitické „rozchádzanie sa“ než okázalé ignorovanie, ktoré voči partnerom na juhu posledné dva roky Varšava praktizovala.

Trucpodnik v čase zlomu

Kritici radi nazývajú V4 „trucpodnikom“, ktorý si vybudoval meno blokovaním všetkého, a nie konštruktívnymi príspevkami do európskych politík.

Z dlhšej časovej perspektívy sa však veľa z toho minulého trucovania javí ako hlas rozumu v šialenej dobe.

Doba zlomu, v ktorej žijeme, bude znamenať budovanie nových politických hierarchií, nové hrozby, ale aj nové príležitosti. Regionálna spolupráca je najlepší spôsob, ako zdvihnúť politickú váhu jednotlivých krajín v tejto hre.

Otázkou bohužiaľ zostáva, či stredná Európa má lídrov, ktorí tento potenciál chápu a sú schopní ho uskutočňovať. A verejnú mienku...

Text vyšiel paralelne aj v českom denníku Echo24.