Dalibor Roháč USA ovládol nebezpečný kult osobnosti. A hnevá ma, že mnohí konzervatívni intelektuáli tomu slúžia alebo si radšej zatvárajú oči

Žije a pracuje vo Washingtone v prostredí think tankov, ktoré boli tradične blízke Republikánskej strane a združovali koalíciu konzervatívcov a ekonomických liberálov. 

Dalibor Roháč v rozhovore pre Postoj hovorí, že konanie Donalda Trumpa a jeho druhej administratívy je oveľa horšie, než čakal. Vysvetľuje, prečo má obavu o americkú demokraciu a prečo si už dokáže predstaviť, že Trumpovi ľudia budúci rok sfalšujú voľby do kongresu. Hovorí tiež, ako reaguje na dnešné vládnutie konzervatívneho prostredia a prečo nedoceňuje hrozbu, ktorú predstavuje Trump.

Dalibor Roháč pôsobí v American Enterprise Institute (AEI), v ktorom sa venuje najmä Európskej únii alebo budúcnosti strednej a východnej Európy. Jeho komentáre a analýzy vychádzajú pravidelne v denníkoch ako The Washington Post, The Wall Street Journal, The New York Times či Financial Times. Vo voľbách roku 2020 kandidoval do NR SR na kandidátke PS/Spolu.

Donald Trump vládol vo svojom prvom období tak trochu ako mimozemšťan. Mal okolo seba ľudí ako John Bolton, ktorí ho držali pod kontrolou, až kým sa nerozhádali. Teraz Trump pôsobí ako cisár Nero, navôkol má húfy dvoranov, ktorí mu v predklone plnia želania. Pracujete vo Washingtone pri centre moci, ako to vyzerá v zákulisí? Čo si republikáni naozaj myslia?

Vedia, že ak chcú hrať vysokú hru, ich lojalita voči lídrovi musí byť stopercentná.

Ak chce republikán niekam kandidovať alebo pracovať pre federálnu vládu na akejkoľvek úrovni, musí sa úplne podvoliť. Je to síce celkom neamerické, ale dnes sa tam robia politické previerky takého štýlu, aké sme zažívali v Československu 70. rokov, keď sa ľudí pýtali na ich postoj voči bratskej pomoci.

Chcete povedať, že sa ich pýtajú, čo si myslia o útoku na Kapitol 6. januára 2021?

Áno, je dôležité, aby vedeli povedať, že tam prišli protestovať patrioti, pretože demokrati ukradli voľby Donaldovi Trumpovi.

To museli posledné roky hlásať takmer všetci republikánski politici, ak chceli prežiť. Pritom aj protrumpovský novinár Tucker Carlson sa tomu v súkromí smial, ale verejne šíril túto lož. Ako je možné, že ani vo volebnom systéme, kde sú politici veľmi autonómni a zviazaní so svojimi regiónmi, sa tomu nedalo odolať?

V tejto chvíli pestujú republikáni kult osobnosti. Trump má moc, ktorou môže zničiť kohokoľvek v strane, stačí, ak sa tak rozhodne. To sa už stalo iks ľuďom z prvého funkčného obdobia.

Možno si ešte pamätáte takých republikánov ako Bob Corker, Ben Sasse, Rob Portman, buď prepadli v primárkach alebo sa radšej rozhodli nekandidovať. A viacerí, ktorí majú toho celého dosť, sú radšej ticho, lebo sa obávajú o svoju fyzickú bezpečnosť.

Ako to myslíte?

Mitt Romney, známy republikánsky kritik Trumpa, nemusí byť celkom ticho, pretože si dokáže zaplatiť súkromnú ochranku.

Pritom už nie je v aktívnej politike a navyše ani jeho kritika nebola úplne radikálna, len občas kritizoval Trumpa, no vyhrážky voči jeho osobe boli na dennom poriadku.

Tento problém je však širší, ochranku si v Amerike platia i iní politici či novinári, ktorí silno polarizujú, aj spomínaný Tucker Carlson…

To sedí, len v tom celom hrá veľmi negatívnu rolu samotný Trump. Je napríklad preukázané, že John Bolton, ktorý bol predtým v Trumpovej administratíve, čelil pred asi tromi rokmi komplotu a pokúšal sa ho zabiť iránsky operatívec. Ochranku mu teda pridelili z úplne oprávnených dôvodov, no Trump mu ju zrušil okamžite po nástupe do úradu.

Ak je reč o násilí, zároveň platí, že atentát bol spáchaný práve na Trumpa, vlani ho guľka minula o milimeter. Minulý mesiac takto zavraždili vplyvného konzervatívneho aktivistu Charlieho Kirka.

Áno, žiaľ, politické násilie je na oboch stranách. V Minnesote zabili v júni vplyvnú političku demokratov Melissu Hortman, predtým bola šéfkou tamojšieho parlamentu, zastrelili ju aj spolu s manželom.

Násilie prichádza z oboch strán, ale obzvlášť znepokojivé je to, že Trump ako prezident sa tomu nesnaží čeliť ani pôsobiť zjednocujúco.

To je pravda, ale extrémna a polarizujúca rétorika prichádza aj z demokratického tábora.

Súhlasím, demokrati majú svoje vlastné excesy aj vlastných extrémistov. Rozdiel je však v tom, že demokratickí lídri ako Chuck Schumer (líder demokratov v Senáte USA – pozn. red.) či Hakeem Jeffries (líder demokratov v Snemovni reprezentantov USA) a ďalší hovoria veľmi dôrazne o potrebe zachovať mierové spolužitie medzi Američanmi. 

Trump však napätie eskaluje alebo sa správa nevhodne, keď sa napríklad posmieval manželovi Nancy Pelosi (bývalej predsedníčky Snemovne reprezentantov – pozn. red.) po útoku kladivom.

Jeho poradca Steve Miller po vražde Kirka zvolil štvavú rétoriku, ako keby si želal občiansku vojnu.

O stave, ktorý sa blíži k občianskej vojne, hovoria viacerí v oboch táboroch, speje to k tomuto bodu?

V USA sme od toho stále ďaleko, čo však nie je zásluha Trumpa, ale samotných Američanov.

Trump sa znepokojivo správal už v prvom období, ako sme sa neskôr dozvedeli, na jar 2020 dokonca v súkromí nabádal, aby armáda začala strieľať po demonštrantoch na Lafayette Square (išlo o nepokoje po zabití Georgea Floyda – pozn. red.), ale generál Milley a minister obrany Esper to korigovali.

Dnes podobná korekcia chýba. Trump federalizuje Národnú gardu a posiela ju do demokratmi ovládaných štátov. Naposledy sa niečo také dialo v 60. rokoch, keď sa desegregoval juh a južné štáty odmietali aplikovať zákon o občianskych právach.

Teraz to robí bez akéhokoľvek opodstatnenia, proti vôli miestnych obyvateľov, starostov a guvernérov.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Trump a jeho ľudia to zdôvodňujú tým, že tie štáty majú problém s kriminalitou. Oni tie problémy síce zveličujú, navyše násilná či majetková kriminalita je teraz v USA o dosť nižšia než v 90. rokoch, ale ten problém tu je.

Samozrejme, Washington, D. C., aj iné mestá majú s kriminalitou dlhodobý problém a niet sporu o tom, že situácia sa zhoršila po vypuknutí pandémie.

Lenže nasadenie Národnej gardy nie je žiadnym riešením. Sám to sledujem na vlastné oči vo Washingtone, príslušníci gardy sa pohybujú na miestach, kde je plno turistov, no okolo obeda na Dupont Circle tej kriminality veľa nie je. 

Súčasne ich nevidno v tých častiach, ktoré sú naozaj problémové. Často sú to mladíci povedzme zo západnej Virgínie, ktorých tam povolali a teraz tam v centre jedia zmrzlinu a fotia sa s turistami.

Ale z toho asi nejde hrôza, nie?

To nie, ale je to demonštrácia sily, ktorá pritom nič nerieši. Hrôza ide skôr z toho, ako sa správajú príslušníci ICE…

… teda federálneho úradu, ktorý môže okrem iného deportovať ilegálnych migrantov.

Navýšili im rozpočet, pôvodne patrolovali v okolí hraníc, teraz ich nasadzujú do miest, aby hľadali a chytali cudzincov, ktorí nemajú legálny pobyt. Problém je, že hoci sú neoznačení a ozbrojení, mnohí z nich nemajú dostatočnú kvalifikáciu a tréning. 

Sme svedkami obrazov, aké sme ešte v USA nevideli. Vojdú do paneláka, asistuje im vrtuľník Black Hawk, povybíjajú dvere, naložia ľudí do dodávok, niektorí sú nelegálni migranti, niektorí sú americkí občania, všetkých naložia a bezdôvodne kdesi držia celé hodiny. To bolo dosiaľ nemysliteľné.

Robia z toho akčné videá, ktoré majú prilákať ďalších ľudí, aby vstupovali do ICE. To sú však presne typy ľudí, akých v policajných zložkách nechcete vidieť.

ICE má teraz väčší rozpočet než všetky ostatné federálne orgány, ktoré slúžia na vymáhanie zákonov. V podstate je to prétoriánska garda, ktorá sa priamo zodpovedá iba prezidentovi.

O pravde a propagandePrečo pre nás novinári ako Tucker Carlson nemôžu byť vzorom

Martin Hanus

Nepredpovedám USA občiansku vojnu, ale je tu istá temná možnosť. Budúci rok sa konajú midterms (kongresové voľby v polovici obdobia – pozn. red.) a v prípade, ak by Trumpovi hrozil zlý výsledok, vyhlásil by pohotovosť alebo stav núdze a voľby by sa v niektorých okrskoch s prevahou demokratov jednoducho odložili.

A potom by zasadol Kongres, ktorý by nemal zvolených zástupcov z týchto miest, a Trump by si tak zachoval väčšinu.

Nie je oveľa pravdepodobnejšia opačná verzia? V týchto midterms zvyčajne prehráva strana, ktorej prezident práve vládne, demokrati tak zrejme získajú prevahu minimálne v snemovni. A kyvadlo sa opäť vychýli do stredu a Trumpova moc oslabne.

Za normálnych okolností by sa to dalo očakávať. Veľmi ma však znepokojuje, že táto vláda sa správa tak, akoby už po nej nemal prísť k moci nikto iný. Veľa nepísaných pravidiel už padlo, napríklad tie, ktoré sa týkali justície a FBI.

Desaťročia platilo, že riaditelia FBI sa po politickej linke nemenia alebo že prezident nesmie úkolovať ministerku spravodlivosti, ktorá je v USA súčasne aj generálnou prokurátorkou, koho má a koho nemá vyšetrovať.

Dnes Trump otvorene udeľuje tejto ministerke pokyny, koho vyšetrovať. Cez sociálnu sieť ju vyzval, aby vzniesla obvinenie voči bývalému riaditeľovi FBI Jamesovi Comeymu a o niekoľko dní sa tak aj stalo. To sme si doteraz nevedeli ani predstaviť.

Ste súčasťou intelektuálneho sveta, ktorý mal tradične blízko k republikánom. Patria sem think tanky ako Heritage Foundation či Cato Institute, vy pracujete v American Enterprise Institute (AEI), v ktorom kedysi pôsobili mená ako Irving Kristol či Michael Novak. Ako reaguje tento svet na vládnutie Trumpa II.?

Rozhodne nejde o monolit. Sú ľudia, ktorí akceptujú, že vstupenkou do sveta republikánskej politiky je podriadiť sa kultu osobnosti.  

Platí to aj v intelektuálnom svete?

Samozrejme, lebo pokiaľ chce mať človek vplyv – a úlohou think tankov je ovplyvňovať verejnú politiku –, tiež sa musí podriadiť kultu.

Ak si chcem zachovať prístup k ľuďom v Bielom dome alebo na State Departmente a baviť sa s nimi o Ukrajine, tak nutnou podmienkou by bolo, aby som tlmil svoje vyjadrenia o prezidentovi.

Vy však píšete o Trumpovi veľmi kriticky pre médiá ako Politico či Financial Times. Znamená to, že ste si vo Washingtone zavreli dvere, ktoré boli predtým otvorené?

Za prvej Trumpovej administratívy som bol často v kontakte s ľuďmi odtiaľ, teraz je to veľmi vzácne.

Ste pre nich nepriateľom alebo nechcú, aby sa Trumpovi lojalisti dozvedeli, že sa rozprávajú s kritikmi prezidenta?

Jedno aj druhé. Organizácie ako náš AEI reprezentujú taký ten tradičný fuzionistický konzervativizmus, ktorý spája hodnoty so silným americkým líderstvom vo svete a slobodnými trhmi.

Lenže to už nie je ideová platforma súčasnej Republikánskej strany, sme nanajvýš menším akcionárom v novej republikánskej koalícii.

Dokonca mám pocit, že naše myšlienky sa budú dlhodobo ľahšie presadzovať s umiernenými demokratmi. Ale v tejto chvíli ľudia ako George Will a mnohí moji kolegovia v AEI sú politickými bezdomovcami.

V samotnej republikánskej strane, aj medzi kongresmanmi, je ešte stále dosť ľudí, ktorí sa vnútorne považujú za tradičných republikánov alebo už Trump pretvoril stranu na hnutie MAGA?  

Aj v kongrese sú určite ľudia, ktorí sa považujú za republikánov starej gardy, tí však musia veľmi často potláčať svoje inštinkty. Prezident sa určite nemusí obávať, že by nahlas povedali proti nemu niečo kritické.

V istom bode sa viac hnevám na ľudí, ktorí jednoducho vedia, že mnohé z tých kompromisov, ktoré vnútorne robia, sú nesprávne, než by som sa hneval na ľudí, ktorí sú o tom všetkom skalopevne presvedčení.

Na kongresmanku Marjorie Taylor Greene sa nedá hnevať, ona proste verí hlúpostiam. Dobrí ľudia štátu Georgia ju zvolili, tak ich zastupuje.

Ale napríklad na takého senátora Billa Cassidyho z Louisiany, lekára, ktorého hlasom sa stal Robert F. Kennedy junior ministrom zdravotníctva, sa hnevám.

On presne vedel, kto je Kennedy, napriek tomu sa ho rozhodol podporiť, lebo mu to nestálo za politický zápas.

Váš inštitút AEI už ideologicky neladí s Trumpovými republikánmi. No Heritage Foundation prišla pred dvomi-tromi rokmi s projektom 2025, ktorý bol manuálom pre Trumpa, ako sa chopiť vlády a ako vládnuť. Trump sa od tohto projektu síce v kampani dištancoval, do akej miery má však jeho dnešné vládnutie aj intelektuálne zázemie?

Heritage Foundation je tradične oveľa politickejší než naša AEI, má dokonca sesterskú organizáciu Heritage Action, ktorá lobuje v kongrese za konkrétne zákony. Oni plnia politické úlohy a tak, ako sa menila republikánska strana, menila sa aj Heritage Foundation. Nie každý bol však natoľko ideovo flexibilný, mnoho principiálnejších konzervatívcov odtiaľ odišlo.

Samo osebe je úplne v poriadku, keď takýto inštitút pripraví detailný program pre budúceho prezidenta a takisto sa snaží budovať káder ľudí, ktorí pôjdu pracovať pre administratívu.

V tomto prípade však bolo varovné, že Projekt 2025 nebol iba programom akejsi reformy verejnej politiky, ale bol to program, ako uchvátiť moc a ako dostať na všetky pozície v štáte lojálnych ľudí a zabetónovať ich tam.

Poznáte tých ľudí, ktorí to písali?

Už veľmi nie. Ešte keď sa ten projekt spúšťal, mal som tam kontakty, ale to sa ešte nevedelo, že Trump bude opäť prezidentským nominantom. Ale už keď bolo jasné, že nominantom bude on, bolo isté, že pôjde o projekt, ktorý mu má slúžiť.

Trump sa síce od toho odtiahol, lebo demokrati ten projekt vykresľovali ako temný komplot uzavretej skupinky, ktorá kdesi tajne plánuje budúcnosť bez demokratickej zodpovednosti.

Trump sa toho vtedy zriekol, no dnes vidíme, že ľudia z Projektu 2025 sú zapojení do administratívy. Napríklad Russ Vought, jeden z architektov projektu, je šéfom Úradu pre rozpočet Bieleho domu, čo je mimoriadne dôležitý úrad, ktorý má vplyv na celú exekutívu a federálne agentúry.

Ak platí, že Trumpovi sa podarilo ovládnuť a skorumpovať celú Republikánsku stranu, podarilo sa mu skorumpovať aj intelektuálne konzervatívne prostredie?

Mnohí ľudia z môjho okruhu, ktorých som si vážil, urobili kompromisy, ktoré sa mi nezdajú správne. No oni to berú pragmaticky tak, že sa museli prispôsobiť, aby si zachovali vstupenku k moci.  

Tým mám na mysli nielen ľudí z think tankov, ale aj akademikov či novinárov.

Iste, najhoršie je, ak niekto celkom prepadne kultu osobnosti a opakuje tie lži o 6. januári, sfalšovaných voľbách a podobne. Tu vo Washingtone je však rozšírenejší naratív, že Trumpa síce nemusíme mať radi, ale je predsa náš a treba koncentrovať všetku energiu na boj s ľavicou a demokratmi. A popritom všetkom sa ignoruje hrozba ústavného poriadku, ktorú predstavuje náš vlastný prezident.

Ale nie je táto reakcia, ktorá vychádza z akéhosi obranárskeho inštinktu, v čomsi oprávnená? Americká politika je už dlhšie veľmi vyhrotená a za vlády Bidena získalo v Demokratickej strane veľký vplyv progresivistické krídlo. To sa vyznačovalo ideologickým fanatizmom, všetky tie programy typu DEI (rôznosť, rovnosť, inklúzia) sa presadzovali na úrovni vlády, úradov, škôl, súkromných firiem, pričom poburovali aj umiernených konzervatívcov a liberálov. Mnohí si povedali, že Trump je možno hrozný, ale už nepomôže nič než kladivo. Nie je pochopiteľné, že na túto vlnu vysadli aj mnohí konzervatívni intelektuáli?

Rozumiem tomuto argumentu, je to napokon najčastejšie zdôvodnenie, aké z týchto kruhov počúvam.

Aj minulý rok pred prezidentskými voľbami mnohí vraveli, že Kamala Harris by bola takou katastrofálnou prezidentkou, že hoci nemáme radi Trumpa, radšej mu dáme hlas.

Ale pre mňa to nebol presvedčivý argument. Ak by bola Kamala Harris pokračovaním Bidena, čo teda nebola moja šálka kávy, nebola by hrozbou americkej demokracie, akú dnes sledujeme.

Zaujímavé však je, že hoci ostrá polarizácia prebieha pozdĺž kultúrnych línií, v praktickej verejnej politike tie dve strany už vôbec nie sú tak ďaleko od seba.

Ako to myslíte?

Trump totiž nie je nejaký radikálny konzervatívec, ideologický ani fiškálny. Pociťuje skepticizmus voči americkej aktívnej role vo svete, ktorý dlho existoval na politickej ľavici. Len to robí oveľa hulvátskejšie.

Aj demokrati z regiónov ako Pennsylvánia alebo zo stredozápadu hovorili, že treba chrániť pracujúcu triedu. Dokonca za úradovania Bidena sa prijalo niekoľko spoločných legislatívnych iniciatív, ktoré presadili demokrati s republikánmi a týkali sa napríklad priemyselnej politiky.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Mnohí konzervatívni novinári a intelektuáli však nedoceňujú hrozbu, ktorú Trump predstavuje pre americký ústavný poriadok, a snažia sa o tej hrozbe hovoriť čo najmenej. A vždy keď sa nejakého excesu dopustí ľavica, veľmi radi tú tému osedlajú, aby si rozptýlili myseľ a odviedli pozornosť od toho, čo robí Trumpova administratíva.

Nehovorím, že druhá strana nemá problémy, naopak, len rôzne konzervatívne intelektuálne magazíny neriešia nič iné než to, že kritizujú ľavicové médiá, progresívne excesy a to, čo povedal niekde nejaký profesor humanitných vied.

A ignorujú, čo sa deje dnes pred našimi očami. Je to nečestné? Neviem, minimálne to nie je správna odpoveď na výzvy dňa.

Zaiste je to intelektuálne nepoctivé v zmysle, že keby sa nejaký demokratický prezident mocensky správal rovnako ako Trump, vehementne by proti nemu burcovali. Naozaj však máte obavu o podstatu americkej demokracie?

Keď vlani Trumpa znovu zvolili, premýšľal som, ako bude vyzerať jeho druhé funkčné obdobie. Ale to, čo sa deje a ako sa to deje, predstihlo aj moje najhoršie predstavy. Naozaj som si nevedel predstaviť takú politizáciu verejnej správy ani takú mieru zneužitia justičného systému a prokurátorov na trestanie politických protivníkov.

Niekto môže namietnuť, že niečo podobné robili aj demokrati, ale nie je to pravda, pretože tá škála, miera a rozsah sú nevídané.

Takisto je pozoruhodné, čo sa deje na mediálnej scéne, ako aj najbohatší Američania kapitulovali pred Trumpom. Konzervatívci si povedia, že vďaka za to, lebo všetky tie veľké médiá boli ľavicové. To sedí, možno bola potrebná korekcia, ale naozaj je to tak, že federálna vláda sa má vyhrážať súdnymi spormi a odoberaním licencií, a to čisto na základe politických úvah?

Netvrdím, že smerujeme do éry mediálnej neslobody ani to, že Trump sa chce stať diktátorom, ale keby sa ním chcel stať, nesprával by sa inak.

Nie je to veľmi pesimistický pohľad? Je napríklad pravdou, že po Trumpovej hrozbe stanica ABC stiahla z obrazoviek svojho známeho moderátora Jimmyho Kimmela, ktorý povedal hlúpe vety po smrti Charlieho Kirka. Ale po necelom týždni bol Kimmel späť a z Trumpa si robí ďalej žarty. Trumpovo vládnutie má svoje temné prvky, ale je tam najmä veľa operety.

Máte pravdu, že proti Jimmymu Kimmelovi prehral, a to aj vďaka masívnej reakcii verejnosti. Otázkou je, či nás operetná povaha neodvádza od celkového nebezpečenstva.

Autoritárske režimy mávajú svoje operetné prvky, od Mussoliniho po Putina. Trump dokáže veľmi dobre ovládnuť mediálny priestor, určovať témy a demoralizovať až vyčerpať svojich oponentov, ktorí naozaj nie sú efektívni.

Momentálne však ústavná architektúra nefunguje tak, ako to zamýšľali otcovia zakladatelia. Tí chceli, aby sa rozličné vetvy vlády vzájomne držali v šachu a obmedzovali svoje pole pôsobnosti.

No teraz máme exekutívu, ktorá sa tvári, že je všemocná, a kongres, ktorý rezignoval na všetky svoje funkcie. Plus máme súdy, ktoré niekedy vytvárajú protitlak voči exekutíve, inokedy nie. Najvyšší súd sa správa v tejto chvíli veľmi opatrne.

Je pravdou, že tu bol znepokojivý prípad Ábrega Garcíu, ktorého Trumpova administratíva deportovala do Salvádora, hoci mal súdnu ochranu. Vláda dokonca odmietala vykonať ďalšie rozhodnutie súdov, aby ho vrátila späť. Po verdikte Najvyššieho súdu sa však García vrátil späť. Bol to hrozný exces, ale Trump nerešpektoval súdy ani v iných prípadoch.

Je pravda, že to nakoniec rešpektovali, ale v tomto prípade sme prišli veľmi blízko k bodu, keď súdy niečo nariadia a exekutíva to jednoducho odmietne vykonať.  

Ale kým to rešpektujú, tak sú vzájomné brzdy a protiváhy zachované, nie?

Pri súdoch to zatiaľ platí, ale inde už nie. Trump si uzurpuje právomoci, ktoré patria za normálnych okolností kongresu. V oblasti obchodnej politiky a ciel, čo sú vlastne dane, je v ústave jednoznačne napísané, kto o tom rozhoduje. Má to byť kongres, no Trump to interpretuje spôsobom, aký predtým nikomu nenapadol, a kongres je ticho.

Otcovia zakladatelia vychádzali z toho, že zákonodarcovia budú lojálni k vlastnej vetve vládnutia. Ale oni sa toho teraz celkom zriekli.

Čo sa týka ciel, nižší federálny súd už povedal, že Trumpova vláda postupovala nezákonne, lebo zavádzaním ciel úplne obišla kongres. Čo sa bude diať ďalej?

Trump využil jeden zákon, ktorý má byť aktivovaný len v prípade, keď je núdzová situácia, katastrofa alebo vojna. Vtedy môže prezident zavádzať aj opatrenia, ktoré sa týkajú obchodnej politiky.

No a Trump si to vyložil tak, že Amerika je v stave núdze, pretože má obchodný deficit so zvyškom sveta. To je zjavne nezmyselná interpretácia, pretože Amerika má obchodný deficit posledných 60 rokov a nikomu nenapadlo, aby to vyhlásil za stav núdze. Teraz bude o tom rozhodovať Najvyšší súd, verdikt možno padne pred koncom roka.

Ak by dal Najvyšší súd za pravdu nižšej inštancii, znamenalo by to, že sa zneplatnia všetky obchodné dohody, ktoré vnútil Trump zvyšku sveta?

Áno, to by bol logický dôsledok toho, pokiaľ by Najvyšší súd potvrdil rozhodnutie nižšieho súdu. Všetky tie šarády vrátane obchodnej dohody s EÚ by zrazu neplatili.

Za normálnych okolností, ak by americké inštitúcie fungovali, by sme o tom ani nešpekulovali. Lenže sme v inej situácii. A vonkoncom to nie je len Trumpova vina. Kongres už dlhodobo abdikoval na svoju zákonodarnú úlohu, už Barack Obama hovoril, že má BlackBerry a pero, tak môže úradovať prostredníctvom exekutívnych nariadení.

Trump tento dlhodobejší trend využil vo svoj prospech a previedol na celkom novú úroveň.

Do administratívy nanominoval až groteskne nekvalifikovaných ľudí, ktorí prešli hearingmi a voľbou v Senáte. Republikánski zákonodarcovia ich všetkých odhlasovali.

Asi máte na mysli ľudí ako Tulsi Gabbard či Kash Patel.

Napríklad. Tulsi Gabbard, ktorú podľa všetkého v istej fáze platil Asadov režim, vystupovala na Russia Today, je teraz de facto šéfkou všetkých spravodajských služieb.

Kash Patel napísal knihu o nepriateľoch štátu, kde uvádzal 60 mien, po ktorých treba ísť.

Budem sa opakovať, ale keby mi minulý rok v novembri niekto povedal, že Patel a Gabbard budú v novom Trumpovom v kabinete, napomenul by som ho, nech zas nepreháňa, až také zlé to byť nemôže.

Vráťme sa ešte k clám, lebo ak by Najvyšší súd rozhodol, že sú nezákonné, zrušil by tým najvýraznejšiu Trumpovu agendu a malo by to dosah aj na EÚ. Je vôbec reálne, že by Najvyšší súd išiel do takéhoto ostrého konfliktu s Trumpom?

Skôr si myslím, že nájde nejakú cestičku. Povie, že použitie núdzového stavu nebolo správne, ale bez toho, aby to celé zrušil. Predseda Najvyššieho súdu John Roberts sa snaží byť veľmi šalamúnsky, on totiž chápe nebezpečenstvo, ktoré by mohlo nastať, keby rozhodli, že prezident konal nelegálne.

Na to by Trump a J. D. Vance povedali, že napriek tomu všetko platí tak, ako sme rozhodli, a ideme ďalej.

Napokon, Vance už povedal, že pokiaľ by došlo k takejto konfrontácii, Trumpovi by odporučil ignorovať Najvyšší súd. Ak by sa tak stalo, bol by koniec amerického ústavného poriadku.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Vy ste povedali ešte niečo vážnejšie. Obávate sa sfalšovania budúcoročných volieb časti kongresu. Na Slovensku sme mali podobné obavy naposledy v roku 1998, keď sa zdalo, že Mečiar po únose, vražde a zmarenom referende môže zmariť aj parlamentné voľby. Vy to vidíte s Amerikou tak čierno, ako sme to videli pred takmer tridsiatimi rokmi so Slovenskom?

Niekto by mi možno povedal, že som hysterik. Ale aj šiesty január s útokom na Kapitol nám pripadal nepredstaviteľný, až kým sa nestal. Tí ľudia to mysleli vážne, Trump ich k tomu povzbudzoval a usiloval sa súdnymi procesmi zvrátiť výsledok volieb. Bol to strašne hlúpy pokus, ale tí ľudia takto rozmýšľajú. A nikam neodišli, naopak. Dnes sú v administratíve a hovoria veci, ktorými naznačujú, akoby ani nepočítali s tým, že ich niekto vystrieda.

Ale ako by sa dali voľby sfalšovať?

Samozrejme, organizáciu volieb majú vo svojej zodpovednosti jednotlivé štáty, preto sa treba pozrieť, kto ich v tých štátoch bude riadiť na lokálnej úrovni. V republikánmi ovládaných štátoch sa dostali do rozličných pozícií ľudia, ktorí veria Trumpovej teórii, že v roku 2020 mu ukradli víťazstvo. Z týchto ľudí mám obavu.

Trump bude mať na konci funkčného obdobia 82 rokov a už nebude môcť kandidovať. Nie je to tak, že s koncom politika, na ktorého osobnosti je teraz postavená celá strana aj vláda, sa tento príbeh skončí?

Myslím, že trumpizmus bez Trumpa nemôže fungovať, takže v tomto som optimista.

Republikánska strana už síce nebude taká ako za Reagana, ale vôbec nemusí byť hrozbou pre ústavný poriadok.

Viem si predstaviť stranu, ktorá bude proti otvoreným hraniciam a slobodnému obchodu, bude cúvať z Európy, to všetko je legitímna politika.

Súhlasím s tým, že osobná povaha a idiosynkratizmus Trumpa dnes vytvárajú hlavný zdroj nebezpečenstva, ako aj motivačnú štruktúru pre ostatných, aby sa tiež správali zle.

Mnohí majú strach z J. D. Vancea, ale ja si myslím, že bez Trumpa by sa správal celkom inak. Rovnako aj ďalší vo svojej podstate konvenční politici, ktorí sú teraz lokajmi Trumpa…

… to platí asi pre ministra zahraničia Marca Rubia, ešte pred pár rokmi typického predstaviteľa republikánskeho establišmentu.

Aj preto je možné, že sa naplní optimistický scenár a republikánska strana sa po Trumpovom odchode zmení a bude sa podobať na stranu Giorgie Meloniovej v Taliansku.

To sa nemusí každému páčiť, radikálnejšia ľavica bude kričať, že je to fašizmus, ale v skutočnosti sa vrátime k normálnemu politickému životu.

A pesimistický scenár?

Už sa prelomilo príliš veľa tabu. Obávam sa, že aj keby vyhrali demokrati, aj oni si budú chcieť užiť z moci, ako ju vykonával Trump, napríklad vo vzťahu k opozícii. Vidíme to v Poľsku, jedna strana si všade dosadí lojalistov, vyhrá protistrana, ktorá všetkých vyhodí a nahradí ich svojimi. V Brazílii jeden prezident skončí, potom sa ocitne v base, až kým sa znovu nevráti.

Severná Amerika sa premení na Latinskú Ameriku?

Možno by to ani nebolo také prekvapivé, keďže veľa latinskoamerických krajín má ústavný dizajn, ktorý sa podobá tomu americkému.

Hovorili sme o pochybnej legitimite krokov Trumpovej vlády, ale optika sa dá obrátiť. Vlády na Západe dnes trpia paralýzou, ktorá podkopáva demokraciu. V Nemecku sa zmenila vláda, ale kancelár Merz nevie urobiť potrebné zmeny, vo Francúzsku je bezvládie, v EÚ sa napriek väčšinovému odporu nedá zvrátiť Green Deal. Trump ukazuje, že sa dá vládnuť mimoriadne efektívne. V priebehu pár mesiacov stlačil nelegálnu migráciu takmer na nulu, rovnako postupuje aj v iných oblastiach. Ľudia potrebujú vidieť, že vláda je nielen legitímna, ale aj efektívna a Trump napĺňa volanie demokratickej väčšiny. Nie je to inšpirácia pre zabrzdené demokracie v Európe?

Áno, je pravdou, že robí to, čo sľúbil voličom. Demokrati celé roky ignorovali problém s južnou hranicou, azylový systém bol nefunkčný, elity si koledovali o to, že príde niekto ako Trump a urobí to veľmi hulvátskym spôsobom.

Konzervatívec po útoku na KapitolPrečo som taký nahnevaný

John Jalsevac

Teraz ľudia síce dostávajú výsledky, za ktoré hlasovali, otázkou je, čo z nich napokon vyplynie.

Obávam sa, že nič dobré. Naozaj zlepší Trump zdravie americkej ekonomiky?

Mnohí si mysleli, že USA sa po zavedení vysokých ciel prehupnú do recesie. No akciové trhy utešene rastú, americká ekonomika prosperuje a do pokladne prúdia príjmy zo zvýšených ciel.

Ekonóm vo mne však hovorí, že clá nedosiahnu želané výsledky.

Teda že sa nepodarí presunúť výrobu späť do Ameriky?  

Jednoducho sa nepodarí reindustrializovať americký stredozápad.

Neveríte ani na čiastkový úspech tejto politiky?   

Žijeme vo svete, v ktorom sú výrobné reťazce decentralizované a nadnárodné. Keď sa na niečo uvalí clo, to niečo je súčasne vstupom do americkej výroby.  

Každý import je inputom do nejakého amerického exportu.

Keď sa na to pozrieme z dlhodobejšej perspektívy, Trumpovi to nefungovalo ani v prvom období, keď zaviedol sektorálne clá na oceľ a hliník. V danom sektore sa síce vytvorili nové pracovné príležitosti, ale súčasne sa zničili pracovné miesta inde. Napríklad v sektoroch, ktoré používajú hliník a oceľ, len zrazu museli používať drahší hliník a oceľ. Efekt na zamestnanosť v priemysle bol teda celkovo negatívny, čo je pomerne dobre preštudovaná oblasť.

No zatiaľ sa nejaký zlý efekt v ekonomike neukazuje.

Je vždy zaujímavé študovať americkú ekonomiku, lebo je veľmi dobrým a spoľahlivým zdrojom dát. Problém je, že posledné dva-tri mesiace nevychádzajú štatistiky trhu práce, nevieme presne, koľko džobov vzniklo a koľko zaniklo.

Viacerí ekonómovia si dokonca myslia, že ekonomika spomaľuje a blíži sa k recesii.

Trump vyhral voľby s tým, že ako úspešný biznismen urobí niečo s ekonomikou, zníži ľuďom životné náklady. To sa však nedeje, skôr naopak, inflácia sa drží nad cieľovou hladinou.

Váš inštitút AEI stelesňuje tradíciu slobodného obchodu a ekonomickej globalizácie. Časť ekonómov dlhodobo kritizovala prílišné otvorenie voči Číne, ktoré sa začalo v 70. rokoch a vyvrcholilo vstupom Číny do Svetovej obchodnej organizácie (WTO) v roku 2001. Tvrdili, že sa to prehnalo, ubližuje to americkému priemyslu. Trump túto líniu napokon politicky osedlal aj presadil. Nie je Trump reakciou na zlyhanie liberálnych ekonómov a celej politickej triedy, ktorá prehliadala negatíva globalizácie?

Určite platí, že čínsky šok mal politické dôsledky, z ktorých ťažil Trump. Ale na otázku, či sa viaceré oblasti deindustrializovali pod vplyvom Číny alebo z dôvodu automatizácie, alebo preto, že ten priemysel už nebol kompetitívny bez ohľadu na Čínu, nie je jednoznačná odpoveď.

Podľa vás bola deindustrializácia výsledkom prehnanej otvorenosti voči Číne alebo by k nej došlo aj tak?

V našom inštitúte sa o tom vedie živá debata medzi ekonómami aj expertmi na zahraničnú politiku a obranu. Tí druhí boli vždy skeptickejší voči názoru, že Čína by sa mala stať plnoprávnym členom multilaterálneho globalizovaného trhu. Ekonomika, ktorá nie je trhová a vláda do nej veľmi zasahuje, sa podľa nich nemala stať členom Svetovej obchodnej organizácie a aj ja si spätne myslím, že to bola chyba.

Trump dal na to jasnú a zrozumiteľnú odpoveď, kým predošlé vlády na to nereagovali.

Uznávam, je to širší problém dnešného západného sveta. Dnes máme na výber medzi nie veľmi kompetentnými a nie veľmi efektívnymi technokratmi a na druhej strane ľuďmi ako Trump, ktorí sa správajú ako šašo s plameňometom.

Priestor medzi týmito dvomi extrémami je stále nezaplnený. Macron prišiel s tým, že vyrieši dlhodobé štrukturálne problémy Francúzska, je tam osem rokov, nevyriešil nič a krajina je vlastne neovládateľná.

Vyzerá to, že naozaj potrebujeme šok. Dúfam, že sa odoberieme do nejakej formy demokracie, ktorá bude zdravá a udržateľná.