O pravde a propagande Prečo pre nás novinári ako Tucker Carlson nemôžu byť vzorom

V pondelok sa v Bratislave uskutočnil ďalší ročník Konzervatívneho summitu, témou jeho posledného panelu bolo poslanie konzervatívnych médií v dnešnej dobe. Svoje príspevky predniesli americký publicista a spisovateľ Rod Dreher, šéfredaktor časopisu The European Conservative Alvino-Mario Fantini, šéfredaktor denníka Postoj Martin Hanus a šéfredaktor denníka Štandard Jaroslav Daniška. Vystúpenia rečníkov a ich následnú diskusiu si môžete pozrieť na tomto videu (od 8. hodiny 19. minúty). Prinášame príspevok Martina Hanusa.

Milí hostia a priatelia,

predseda SLH Juraj Šúst stanovil rečníkom v tomto paneli tému, ktorá sa mi páči, napokon o nej sami medzi sebou diskutujeme: máme hovoriť o výzve a dilemách konzervatívnych médií v tejto dobe, o tom, či majú byť podobne aktivistické ako tie progresívne, len konzervatívnym smerom alebo majú byť niečím iným, širšou názorovou platformou.

Vždy som veril – bez ohľadu na to, v akom médiu som pracoval –, že dobré médium musí mať nasledujúce vlastnosti: má sa opierať o niekoľko jasne definovaných hodnôt, má mať odvahu, integritu, nezávislosť a najmä, musí mať vášeň pre pravdu. 

Vášeň pre pravdu je v dnešnej dobe hrozivej polarizácie a táborových médií veľmi rizikovou vlastnosťou: ak máte vášeň pre pravdu, odmietate sa viezť len na emocionálnych vlnách vášho prostredia, ale niekedy ste ho povinný aj provokovať a čeliť mu. A v takom prípade musíte riskovať aj nálepku, že vás napríklad konzervatívni aktivisti vyhlásia za podozrivého, respektíve za liberála. Ako uznáte, v našom prostredí niet horšej nálepky, než keď vás označia za liberála.

Môj pohľad na to, čím má a čím nemá byť dobrá žurnalistika, poviem cez príklady dvoch zahraničných novinárov.

Pfisterova odvaha

Tým prvým je renomovaný novinár nemeckého liberálneho týždenníka Spiegel René Pfister, tým druhým je celosvetovo známy americký konzervatívny novinár Tucker Carlson. Vopred varujem, že Carlson tu nebude pozitívnou postavou.

Začnem nemeckým príbehom: Der Spiegel vyslal Pfistera začiatkom roka 2019 do Washingtonu, aby okrem iného pokrýval hrôzy Trumpovej Ameriky. Pfister sa tam presťahoval s celou rodinou, veľmi sa mu zapáčilo v jednej štvrti Washingtonu, kde v tom čase na každej tretej verande domu visela dúhová vlajka. Našiel si tam dom a tešil sa, že sa bude cítiť podobne ako predtým v Berlíne.

Samozrejme, René Pfister je liberál, ktorý je presvedčený, že páry rovnakého pohlavia majú právo na manželstvo a ženy majú mať jednoduchý prístup k potratom. Ale rovnako verí starým liberálnym hodnotám ako sloboda myslenia a sloboda prejavu.

Okrem toho je to výborný novinár: svet pozoruje s otvorenými očami, a čím bol v Amerike dlhšie, tým viac vnímal, že neduhmi zďaleka netrpí len konzervatívna či trumpovská Amerika.

Jeho 13-ročný syn mu raz vyrozprával, ako sa v škole učili, že Krištof Kolumbus nebol žiaden objaviteľ Ameriky, ale otrokár, ktorý ľudstvu spôsobil len utrpenie a smrť. Keď sa jeho syn svojho amerického spolužiaka opýtal, či by na hodine predsa len mohol povedať, že Kolumbus bol v pohľade na otrokov len dieťaťom svojej doby, ale mal aj zásluhy, spolužiak mu odporučil, nech to nehovorí, pretože je to príliš riskantné a mohlo by ho to dostať do problémov. Takto sa v progresívnej časti Ameriky spolu bavia 13-ročné deti!

Pfister píše aj o ďalších podobných zážitkoch, ktoré mu otvárali oči, a rozhodol sa, že sa ako novinár bude venovať hrozbám, ktoré vychádzajú z liberálnej Ameriky. Neostalo len pri článkoch, vlani mu vyšla v Nemecku kniha, ktorá je možno najlepším dielom o nebezpečenstve nového doktrinárstva.

Tá kniha sa volá takto: Nesprávne slovo. Ako nová ľavicová ideológia z Ameriky ohrozuje našu slobodu myslenia.

Pfisterova kniha. Foto: Postoj

Pfister v nej píše o obetiach tejto ideológie, medzi ktorými sú nielen konzervatívci, ale aj liberáli, ľudia, ktorí pracujú v think-tankoch, médiách či na univerzitách. Stačilo len, že vyslovili či napísali pár nevinných slov, ktoré im zničili kariéru alebo ich vystavili nenávistnému lynču twitterového davu. Pfister sa s obeťami osobne stretal a v desiatich kapitolách opísal konkrétne osudy ľudí, z ktorých kultúrne dominantná progresívna klika vyrobila rasistov, homofóbov či transfóbov, hoci nikto sa vôbec ničím neprevinil.

Pre nás novinárov je špeciálne zaujímavé, že Pfister zasvätil jednu kapitolu New York Times a o tomto stále veľmi kvalitnom liberálnom denníku napísal, že ho už neriadi vydavateľ ani šéfredaktor, ale ukričaní radikáli na Twitteri a sociálnych sieťach. Tí v posledných rokoch dosiahli prepustenie viacerých významných redaktorov – menuje príklady, pri ktorých len neveriacky krútite hlavou, niektoré už predo mnou spomenul Rod Dreher.

Pfister píše o ideových zdrojoch súčasného progresivistického hnutia, o Foucaltovi a frankfurtskej škole. Jeho odkaz Nemcom je takýto: ohrozením americkej demokracie nie je len Donald Trump, ale ohrozuje ju aj novodobé ľavicovoliberálne doktrinárstvo, ktoré v mene antirasizmu, rovnoprávnosti a ochrany menšín ničí všetky princípy, na ktorých je postavená sloboda. 

Svoju knihu, z ktorej sa stal bestseller, chápe ako varovanie Nemcom, kam až dospeje vývoj, ak váhu argumentov prebije farba pleti či pohlavie osoby, ktorá názor vyslovuje. Samozrejme, Pfister vníma rovnako znepokojivé trendy aj vo svojom Nemecku, kde je podstata problému rovnaká, len je to menej vyhrotené.

A sme pri novinárskej odvahe a integrite, o ktorej som hovoril na začiatku: René Pfister píše o hrozbe progresivizmu v prostredí týždenníka, kde dovtedy takmer nikto na také veci neupozorňoval a kde väčšina redaktorov sú ľavicoví liberáli a volia stranu Zelených. Napokon, z tohto ideologického podhubia smerovali na Pfistera po vydaní knihy ostré výčitky, že je napomáhačom fašizmu a jeho kniha je veľmi nebezpečná.

Pfister je naďalej vyslaným redaktorom Spiegla vo Washingtone a je zjavné, že aj napriek odporu z vlastného prostredia má podporu vo vedení vydavateľstva aj redakcie.

Tuckerova lož

Takto má vyzerať pravá žurnalistika. A aby sme na tejto konferencii nehovorili len o dobrých utláčaných konzervatívcoch a zlých panovačných liberáloch, úmyselne som vybral pozitívny príklad z opačného brehu. 

Dostávame sa tak k druhej postave, Tuckerovi Carlsonovi. V tejto sále ho netreba špeciálne predstavovať. Je to nesporne veľmi talentovaný muž, ktorý patrí po vyhadzove z Fox News medzi globálne najsledovanejších novinárov. Carlsonovi sa podarilo to, o čom iní konzervatívni novinári či dokonca celé médiá môžu len snívať – má neuveriteľné kvóty sledovanosti, s ktorými dokáže byť aj individuálnou protiváhou médií ako New York Times či CNN.

Carlson je v tomto zmysle mediálnym hrdinom konzervatívneho sveta. Ale je naozaj novinárskym hrdinom, ktorý by mal byť naším vzorom? Nie, rozhodne nie. Tucker Carlson vo svojej podstate nie je novinárom, ale propagandistom. V princípe robí to isté, ak nie ešte horšie než to, čo inak konzervatívci vyčítajú liberálnym médiám.

Najskôr skúsme jednu myšlienkovú konštrukciu. Skúsme si predstaviť, čo by písali konzervatívne médiá o prezidentke Hillary Clintonovej, ktorá by po víťazstve v roku 2016 o štyri roky neskôr neobhájila svoj mandát, následne by neuznala výsledky volieb, v rozpore s elementárnymi faktmi by ich označila za sfalšované a od svojho viceprezidenta by protiústavne žiadala, aby voľby neuznal a vyhlásil ju za víťazku. Jej viceprezident by to odmietol, ona by na neho poštvala dav najradikálnejších aktivistov, ktorí by vtrhli do sídla kongresu, plienili to tam a sliedili by aj po úbohom viceprezidentovi.

Konzervatívne médiá by istotne s vrcholným rozhorčením písali, že Clintonová sa dopustila bezprecedentného útoku na americkú demokraciu a ako žiaden prezident ohrozuje demokraciu a slobodu v samotných základoch. A, samozrejme, konzervatívni novinári by mali pravdu.

Tak ako mali pravdu liberálne médiá, ktoré tak písali a dodnes píšu o Trumpovi. Pretože presne toto Trump naozaj urobil.

Čo však písali konzervatívni novinári v Amerike? Mnohí sa báli napísať pravdu. Ani sám Tucker Carlson vôbec neveril, že voľby boli sfalšované, všetky obvinenia považoval len za ďalšiu Trumpovu manipuláciu, čo vieme z uniknutej internej komunikácie vo Fox News.

Ten istý Tucker Carlson však pred svojím masovým publikom hovoril niečo celkom iné: „Je jasné, že voľby v roku 2020 sú veľkým podvodom na americkej demokracii, žiaden čestný človek to nemôže poprieť.“

Je to však ešte horšie. Carlson v internej komunikácii vyzval vedenie Fox News, aby vyhodilo jednu reportérku za to, že na svojom Twitteri oponovala Trumpovým tvrdeniam a tvrdila, že neexistuje žiaden dôkaz o falšovaní volieb. Carlson nežiadal jej prepustenie z dôvodu, že by bola povedala niečo nesprávne alebo urobila chybu, ale preto, že diváci Fox News ako Trumpovi voliči nechceli počuť pravdu. Ako Carlson interne napísal, jej slová ublížili akciám firmy. 

Hviezdny Tucker nie je odpoveďou na prehrešky progresívnych médií, on sám je súčasťou toho istého kolosálneho problému súčasnosti, mediálnej propagandy.

Nestratiť sa v gete

A tak sa presúvame na Slovensko.

Škoda, že šéfredaktor týždenníka Echo Dalibor Balšínek napokon nemohol prísť, na diskusiu s ním som sa tešil. Na prvý pohľad je naozaj veľkým paradoxom, že Slovensko, ktoré je rurálnejšou aj konzervatívnejšou krajinou ako Česko, má celkovo oveľa progresívnejšie médiá. Je faktom, že v nich pracujú kvalitní profesionáli, ale aj takí novinári, ktorí sa správajú ako aktivisti, a tí svojou hlučnosťou často udávajú tón.

Možno to ani nie je paradox, ale slovenské médiá sú takými práve preto, že sme konzervatívnejšou krajinou, v ktorej sa katolícka cirkev nevníma ako menšina z periférie, mnohí bratislavskí novinári sa tak cítia ako rebeli s elitárskou misiou prevychovať národ či zabrániť nástupu teokracie.

Ale, samozrejme, takéto nastavenie kriví krajinu a progresívny aktivizmus, ktorý je súčasťou mediálneho hlavného prúdu, škodí verejnej diskusii o mnohých témach.

Je tiež tragédiou súčasného slovenského liberalizmu, že vo verejnom priestore nepočuť hlasy liberálov, akým je v Nemecku napríklad René Pfister, ktoré by varovali vlastné prostredie. Tento priestor sa tak v posledných rokoch značne radikalizoval, chýbajú mu autority, ktoré by tomu čelili, respektíve tí, ktorí mali alebo mohli byť týmito autoritami, sú zatiaľ ticho.

Aj preto je našou spoločenskou aj novinárskou povinnosťou, aby sme boli alternatívou či hrádzou voči tomuto kultúrnemu trendu, ktorý sa na Slovensku ešte len vzmáha. Na pôvodnú otázku Juraja Šústa odpovedám, že by sme sa pritom nemali obmedzovať len na náš konzervatívny kmeň, ale oslovovať aj liberálnejších čitateľov, ktorí progresivizmus – ako sektársky výhonok liberalizmu – odmietajú a považujú ho za nebezpečný. Myslím tým na čitateľov, ktorí môžu mať a aj majú v mnohom iné názory než my, ale majú niečo ako základné civilizačné inštinkty a sú citliví na manipulácie médií hlavného prúdu.

Mimochodom, aj to je jeden z motívov, prečo sme sa v Postoji rozhodli nezamykať obsah, hoci by to bolo pre nás finančne výhodnejšie, a naďalej fungujeme z dobrovoľných príspevkov tisícok našich darcov. Oproti iným médiám si státisíce čitateľov môžu u nás články dočítať do konca, vďaka čomu máme značne väčší dosah. 

Kvalitné konzervatívne médium by malo odolať jednému veľkému pokušeniu, akému, žiaľ, niektorí konzervatívci podliehajú aj u nás: začať považovať za našich skutočných či domnelých spojencov všetkých nepriateľov progresívcov. Takto sa možno dá hecovať vlastná bublina, a keďže žijeme v polarizovanej dobe táborových médií, možno na tom postaviť celý biznismodel, ale takáto cesta vedie do slepej uličky a k vážnym omylom.

Kto sa ňou vydá, jednak si zúži obzor len na jednu agendu, všade navôkol bude hľadať len toho progresívneho diabla, akoby už iné hrozby ani neexistovali. Je to rezignácia na to, aby sme videli problémy krajiny v celku – aj také problémy, ktoré nijako nesúvisia s ideológiou, ale inými typmi našich neduhov a lajdáctiev. Ak tomuto pokušeniu podľahneme, vo svätom boji budeme nielen prehliadať chyby vo vlastnom tábore, ale prídeme o to najcennejšie – o charakter. Tak ako oň prišli v Amerike mnohí, ktorí paktovali a paktujú s Donaldom Trumpom.

Iste, podaktorí sa na nás budú hnevať, prečo nie sme ešte tvrdší, prečo si špiníme do vlastného hniezda alebo prečo napríklad polemizujeme so Štandardom namiesto toho, aby sme vytvorili jednotný konzervatívny front. Naše cesty sú však často rôzne, je preto zdravé aj dôležité, aby sme si v našom prostredí zachovali pluralitu. 

Ako som už povedal, bez odvahy, integrity a vášne pre pravdu by sme rezignovali na poctivú žurnalistiku a stali by sme sa len do seba zahľadeným getom. A to by bolo našou najväčšou prehrou.