Týždenný výber Jozefa Majchráka Opozícii chýba líder, vidia to všetci

Jozef Majchrák

Komentár

Odoberať autora e-mailom

Nezmeškajte žiaden článok.

Čo potvrdili ostatné dva týždne.

Vyštudoval sociológiu a politické vedy. Pracoval v Inštitúte pre verejné otázky, neskôr ako novinár v Hospodárskych novinách a v časopise .týždeň. Do denníka Postoj prišiel v auguste 2015.

Ďalšie autorove články:

Zelenskyj otvára staré rany Radosť z toho má iba Moskva

Zápas o ministra Taraba si budoval imidž, nie zázemie. Teraz sa mu to vracia

Ruský útok na Užhorod Región, ktorý si všímame, až keď horí pri našej hranici

Titulok tohto komentára môže vyznievať zavádzajúco, keďže čisto technicky opozícia lídra, samozrejme, má. Je ním Michal Šimečka ako predseda najsilnejšej opozičnej strany.

To, čo sa dialo okolo hlasovania o novele ústavy, však bolo ďalším dôkazom toho, že v opozícii chýba líder v zmysle politika so strategickým myslením, ktorý by pod tlakom nekonal pudovo a dokázal by dovidieť za roh.

Michal Šimečka svoju autoritu lídra spochybnil napríklad aj tým, že zostava okolo neho dokázala za pomerne krátky čas vyprodukovať v parlamente dve hrubé chyby, ktoré nahrali Robertovi Ficovi.

Prvou bolo hlasovanie o uznesení, ktoré navrhol Andrej Danko a ktoré vyzývalo premiéra, aby v EÚ odmietal sankcie proti Rusku. Výsledkom chaosu, ktorý poslanci PS v parlamente vyrobili, bolo, že tento návrh v parlamente prešiel.

Ďalšou veľkou chybou Progresívneho Slovenska bolo, že týždne razilo heslo o neprípustnosti hlasovania opozície s Ficom, aby ho tesne pred hlasovaním o ústave úplne spochybnilo, keď jeho poslanci hlasovali spolu so Smerom pri konsolidačnom balíčku. Navyše pri pozmeňovacom návrhu, ktorý by bol bezpečne prešiel aj bez ich hlasov.

Veľkú chybu urobil Michal Šimečka aj bezprostredne po schválení novely ústavy, keď si ako predseda najsilnejšej opozičnej strany nedokázal zachovať strategický pokoj, čo by tiež malo patriť do výbavy schopného lídra.

Šimečka sa hneď po hlasovaní ponáhľal vyhlásiť, že to znamená koniec „akýchkoľvek úvah o spolupráci s Hnutím Slovensko“. Urobil tak ešte pred tým, ako by si bol počkal na reakciu Igora Matoviča, bez toho, aby vedel, či išlo o individuálnu vzburu dvoch poslancov alebo hlasovanie, ktoré bolo koordinované s vedením hnutia.

Ďalší poslanci PS taktiež nedokázali ovládnuť prvé emócie a začali spochybňovať spoluprácu s KDH: konkrétne Martin Dubéci vyhlásil, že ju strana možno bude musieť prehodnotiť.

Aký bol výsledok?

Chvíľu trvalo, kým politici PS pochopili, že ak nechcú zo stola úplne zhodiť matematiku, tak po týchto emocionálnych „vylučovačkách“ musia odpovedať na otázku, či chcú teda potenciálnu budúcu vládu zložiť spolu s Hlasom.

Kým im to došlo, posadili na koňa Igora Matoviča, ktorý začal obviňovať PS zo zámeru „kolaborovať s Hlasom“ s takou intenzitou, že to Michal Šimečka musel pod tlakom verejne vylučovať.

Robert Fico sa pri pohľade na svojich súperov určite výborne bavil.

Samozrejme, toto sú skôr epizódy s nejakou výpovednou hodnotou a nie tie najsilnejšie argumenty v prospech tvrdenia, že v opozícii momentálne neexistuje nikto s líderskou výbavou.

Oveľa silnejšiu váhu má fakt, že v týchto stranách nevidieť dva roky pred voľbami nikoho, kto by sa zamýšľal nad stratégiou, ktorá by presahovala horizont najbližšej schôdze parlamentu, a kto by sa snažil činnosť opozície nejako moderovať a koordinovať.

Potom tu vidíme, ako s SaS a Demokratmi vytiahnu veľkolepý nápad s generálnym štrajkom, o ktorom ďalšie opozičné strany nič netušia a ani s ním nesúhlasia. Celé sa to nakoniec skončí nejakými vyhláseniami o opozičnom okrúhlom stole, ktorý sa však odloží, a SaS sa témy generálneho štrajku drží naďalej.

Nikto z opozície tu neiniciuje spoločné formáty, v ktorých by jednotlivé strany hovorili o ekonomických opatreniach, citlivých politických a kultúrnych témach či reformách, ktoré bude treba urobiť, ak by sa im po voľbách podarilo dostať k moci.

Iste, dá sa namietnuť, že pred voľbami sa bojuje o hlasy a koalície sa skladajú až po nich. Lenže alternatívu k Ficovi tu môže zložiť len veľmi rôznorodá zostava, čo je dostatočný dôvod začať o týchto veciach hovoriť s predstihom.

Opoziční voliči heterogénnosť určite vnímajú ako riziko a uvedomujú si, že so scenárom labilnosti takejto vlády kalkulujú aj v Smere. Nepochybne by preto ocenili signál, že strany sú si tohto rizika vedomé, snažia sa o ňom hovoriť a hľadať nejaké programové aj mocenské spoločné menovatele.

Michal Šimečka sa zatiaľ ako líder takéhoto typu neprejavuje. Veľkú nádej nevzbudzujú ani ďalšie dve progresívne líderské alternatívy. Ivan Korčok sa síce aj snaží, ale nedokáže ničím zaujať, a bývalý úradnícky premiér Ľudovít Ódor je úplne neviditeľný.

Toto líderské prázdno momentálne vyzerá ako najväčší problém opozície.