Psychologička o striedavej starostlivosti po rozvode Prísne striedanie po týždni je náš výmysel, poškodili sme tým jednu generáciu detí

„Kedysi som aj ja tejto možnosti tlieskala – pred dvadsiatimi rokmi boli ťažiskovou klientelou otcovia, ktorí svoje deti niekoľko mesiacov nevideli. (...) Až do momentu, keď sme videli, akým spôsobom sa to realizuje,“ hovorí v rozhovore pre Postoj psychologička Katarína Hatráková. 

„Lebo mne by ani nenapadlo, že môže existovať niekto, kto si bez toho, aby s tým druhým rodičom komunikoval, dohodne s advokátom, že v pondelok o ôsmej prinesieš dieťa s kufríčkom a druhý týždeň v pondelok o ôsmej si ho vyzdvihneš. Bez toho, aby si predstavili to malé sedemročné dieťa so zbalenými vecami na školskej chodbe,“ vysvetľuje.

Rozhodnutia súdov o striedavej starostlivosti majú podľa dostupných dát rastúci trend a do budúcna sa predpokladá ďalší rast. Kým celoslovenský priemer je viac ako dvanásť percent zo všetkých rozhodnutí, v Bratislave je to podľa odhadov až vyše dvadsať percent. Rozprávali sme sa, aké dosahy majú tieto rozhodnutia na deti, ako aj o tom, prečo štát a jeho systém v tejto oblasti zlyháva.

Katarína Hatráková sa venuje manželskému a párovému poradenstvu, v minulosti pôsobila v detskom diagnostickom centre, v tejto oblasti pracovala aj na Ústredí práce sociálnych vecí a rodiny, odkiaľ bola v júni 2017 spolu s kolegyňou vyhodená po tom, čo prehovorili o okolnostiach kontroly v zariadení Čistý deň. Je bývalou poslankyňou, kandidovala za hnutie OĽaNO.

Takmer dvadsať rokov funguje v praxi striedavá starostlivosť o deti po rozvode. Ako hodnotíte tento model starostlivosti po rokoch, je úspešný?

Myslím si, že nie. Ale je potrebné povedať, že v takej podobe, v akej ju máme u nás, funguje málokde vo svete.

V akom zmysle?

V 80. až 90. rokoch minulého storočia, keď sa v civilizovaných krajinách radikálne zvýšila rozvodovosť, prišli, samozrejme, úvahy aj o tom, akým spôsobom riešiť porozvodovú starostlivosť o deti. Ozývali sa hlasy, že sa rodičia chcú o deti starať spolu. V rôznych krajinách sa na základe toho utvorili rôzne modely, akým spôsobom je to spolu.

Kým v iných jazykoch to spolu znelo ako vzájomnosť, teda vzájomná starostlivosť, u nás sa preložilo ako striedavá starostlivosť, teda kvantitatívne dodržanie času – striktné striedanie v absolútne rovnomerných intervaloch. 

Takto to nie je uzákonené nikde, hoci sú vo svete súdy, ktoré takto rozhodujú. Výraz striedavá starostlivosť sa dostal aj do češtiny a po roku 2000 sa u nás aj v Česku prijal zákon, ktorý už hovoril o striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov.

Ako funguje striedavá starostlivosť v zahraničí? Tam si rodičia nestriedajú dieťa po týždni?

Striedanie týždeň po týždni tam neexistuje. Beneluxový model bol napríklad taký, že do, myslím, trinásteho roku veku dieťaťa, keď sa rodičia rozídu, dieťa nesmie odísť zo svojho bydliska: musia sa pri ňom striedať rodičia. Rovnako sa to takto preferovalo v Anglicku či vo Francúzsku.

Čo som poznala prípady v Nemecku či Taliansku, tak to bolo síce o tom, že dieťa chodilo do dvoch domácností, ale nie v takýchto striktných pravidelných intervaloch ako máme u nás. Tú striktnosť týždňa alebo dvoch týždňov som registrovala iba na Slovensku a v Česku. Ale pripúšťam, že nepoznám podobu tohto inštitútu po celom svete.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ako teda toto striktné striedanie u nás vzniklo?

Patológiu, ktorá sa vo finále stala praxou, priniesla realita, keď tento zákon narazil na už v tej dobe nie úplne funkčný systém sociálnoprávnej ochrany detí, v ktorom nie vždy pracovali kompetentní ľudia. Hovorím o boome spred desiatich až dvadsiatich piatich rokov, keď prichádzali absolventi rýchlokvasených škôl najmä z odboru sociálna práca, ale, žiaľ, i z práva a psychológie.

Títo ľudia priniesli so sebou pomerne veľkú dávku neodbornosti. A pri neformálnom rozhovore vám ľudia zvnútra justície potvrdia, že poručenské veci majú na starosti „béčkoví“ sudcovia, teda takí, ktorých považovali za menej schopných alebo ktorí dostali túto agendu za disciplinárne konanie, teda za trest. Rozumejme tomu tak, že poručenské veci idú robiť ľudia, ktorí sa nepovažujú za odborníkov.

Toto celé sa spojilo s tlakom z opačnej strany – silní advokáti a agresívni rodičia bojujúci o dieťa – a skaza bola dokonaná. Približne po roku 2010 to vytvorilo hrôzy striedania sa detí v škole s kufríkmi v rukách. Z môjho pohľadu z toho naozaj vyrástla generácia poškodených detí.

Prečo sme túto extrémnu formu pripustili? Nebili odborníci na poplach, že ideme proti deťom?

Bili sme na poplach, ale asi málo. Nepamätám si za tých pätnásť rokov nejakú veľkú vlnu nevôle odborníkov, skôr sme si to povedali na konferenciách, na nejakých workshopoch, že toto nie je dobré, ale nikdy sa nestalo, že by sa proti tomu niekto priamo postavil. Žiaľ, ani zo strany odborníkov, ktorí s týmito deťmi prichádzali priamo do kontaktu.

Poručenské veci idú robiť ľudia, ktorí sa nepovažujú za odborníkov.

Dnes už do poradne často prídu dospelí rodičia malých detí, ktorým sa rozpadá vzťah a v anamnéze majú presne tento vývoj – nesmierne náročný rozchod svojich rodičov, odlúčenie od jedného z rodičov až jeho vymazanie zo života či „nepochopiteľnú“ striedavú starostlivosť: takto to sami pomenúvajú. Prichádzajú s bolesťou vo svojom vnútri, ktorej nerozumejú. Je však isté, že jej korene sú v narušenej vzťahovej väzbe z detstva.

Aj pre tieto skúsenosti bolo od začiatku, ako som sa dostala do parlamentu, mojou snahou novelizovať zákon o rodine a zakomponovať do neho „spoločnú starostlivosť“. Je to však priam filozofická zmena, úplne iný pohľad na rodičovstvo po rozpade partnerského vzťahu. Možno aj preto sa stretla s toľkou nevôľou predovšetkým na ministerstve spravodlivosti. 

Nakoniec sa nám to po mnohých rokovaniach podarilo presadiť, aj keď nie v navrhovanej podobe, a myslím si, že bude trvať mnoho rokov, kým sa zákon implementuje. Dnes tak máme spoločnú starostlivosť a striedavú starostlivosť ako dve rovnocenné formy starostlivosti, čo tak vôbec nemá byť a ani tak nebolo myslené a chcené.

Takže sudcovia môžu zvoliť aj spoločnú starostlivosť? V čom je rozdiel?

Myslím si, že je potrebné úplne sa vrátiť k zmene uvažovania o porozchodovej starostlivosti. Rozpadá sa nám veľa vzťahov, ide o polovicu rodín, to znamená, že skoro polovica detí vyrastá v nekompletných rodinách alebo v rodinách, ktoré sú v nejakej fáze rozpadu.

V tomto zmysle by sme mali oddeliť partnerstvo alebo manželstvo a rodičovský vzťah. Rodičovský vzťah je kľúčovým a formačným pre osobnosť dieťaťa a pre jeho vývinové štádiá.

My sme pripustili úvahy o tom, že zlý partnerský vzťah sa prenesie, samozrejme, aj do rodičovského vzťahu, čiže ho patologizuje, a teda ten patologický rodičovský vzťah vplýva na deti a vytvára to zlé prostredie. A my musíme dieťa pred tým ochrániť. Ochrániť znamená, že musíme nájsť toho patologickejšieho rodičia.

Tak sme sa dostali do roviny, že jeden rodič je „anjel“ a druhý „diabol“ a my musíme toho diabla identifikovať a limitovať jeho vplyv na dieťa. Z toho nám vznikol boj rodičov, pretože jeden sa snažil tomu druhému dokázať, že nie je dobrým rodičom, a ten druhý sa proti tomu vymedzoval a snažil sa dokázať opak.

A tu mohlo rozhodnutie o striedavej starostlivosti pomôcť, nie?

Ale často sa stávalo, že súdy rozhodovali o striedavej starostlivosti práve v prípadoch patologických rodičov, keď tí dvaja spolu vôbec nekomunikovali. Striedali si to dieťa v škole na neutrálnej pôde, táto myšlienka vznikla okolo roku 2010 až 2013, že to bude takto najlepšie, že sa nekomunikujúci partneri nemusia ani vídať. 

A tak prostredia, v ktorých dieťa žilo, neboli nijakým spôsobom prepojené. Ba dokonca, keďže zrkadlili hodnotový rozdiel medzi bývalými partnermi a aktuálne prežívanie obáv o stratu vplyvu na dieťa, sú často sýtené emóciou ignorácie druhého rodiča až nenávisti k nemu. A túto atmosféru dieťa nasávalo. V nej sa kreovali obranné mechanizmy dieťaťa a v atmosfére strachu a neistoty nemohli byť iné ako nezdravé.

Máme však mnoho prípadov, keď rodičia k sebe neprechovávali až takú hlbokú nenávisť, skôr hnev a obavy, a tak, keď tu súd rozhodol o striedavej starostlivosti a keď sa proces skončil, „svetlá zhasli“, tí ľudia to museli žiť. A oni spravidla po mesiaci pochopili, že to sa nedá – že nedokážu fungovať v striktne pravidelných intervaloch.

Úplne prirodzene prichádzali situácie, ktoré museli riešiť hľadaním dohody, a končilo to tak, že napriek rozhodnutiu o rovnomernom čase bolo dieťa s jedným rodičom dlhšie, s iným kratšie – podľa potrieb a kontextu – a fokusovali sa skôr na kvalitu starostlivosti. A tak mnoho týchto rozhodnutí súdov ostalo nenaplnených, čo opäť prinášalo otázky – napríklad o vymožiteľnosti práva. Ale to už je zase iná téma.

Teda ak rodičia vedeli spolu komunikovať, realita ich samých doviedla k tomu, že striedavá starostlivosť nie je dobrý model?

Áno. Ako hovorím, poznám veľa rodičov, ktorí síce mali rozhodnutie o striedavej starostlivosti, ale vo finále ostalo dieťa ťažiskovo s jedným rodičom a buď sa s tým druhým vídalo cez víkendy, alebo hoci aj každý deň, ale neprespávalo u neho a podobne.

Hoci mali rozhodnutie o striedavej starostlivosti a rozdelenie na párny a nepárny týždeň, po mesiaci-dvoch od tohto striktného striedania sami upustili. Tak napriek rozsudku prirodzene prešli na spomínanú spoločnú starostlivosť, kde si rodičia spolu delia výchovu podľa dohody a potrieb dieťaťa.

Na začiatku za striedavú starostlivosť bojovali najmä rôzne občianske združenia otcov, ktorí si nedokázali vymôcť kontakt s vlastným dieťaťom. Mnohí z nich sa k svojmu dieťaťu dostali len vďaka nej. Nie je v takýchto prípadoch striedavá starostlivosť predsa len užitočná?

Je veľmi smutné, že na začiatku sa muži, dnes sú to však aj ženy, museli dať dokopy a museli suplovať štát a poukázať na to, že im ten štát fatálne ubližuje. Lebo tu bola skupina ľudí, ktorá si nemohla vymôcť bazálne rodičovské právo, ktoré im bolo priznané. Teda to bola v prvom rade obrovská chyba systému, že dovolil, aby sa to dialo. A boli to stovky prípadov, dnes sú to tisíce.

Zúfalí ľudia robia zúfalé činy, takže rozumiem tomu, že to takto vo svojom zúfalstve urobili, a naozaj to bol pre mnohých jediný spôsob, ako sa k dieťaťu dostať.

Ale za mňa je to v prvom rade zlyhanie systému a je choré, že sa to takto udialo, pretože oni v tej bolesti, ktorú im spôsobil zničený partnerský vzťah, ale nakoniec aj štát, často nevideli, že tvrdým trvaním na vymáhaní kontaktu s dieťaťom ublížili práve tomu dieťaťu. Ale nemožno im to vytknúť, lebo v tej situácii a v tej hrôze, ktorú zažívali, by každý konal rovnako. 

Posledné roky sa tento fenomén presunul aj na matky, máme mnoho matiek, ktoré sa k svojim deťom nemôžu dostať, pretože im bránia otcovia.

Nedávno bol v Česku medializovaný príbeh otca, ktorý napriek rozhodnutiu o striedavej starostlivosti roky svoje dieťa nevidel. Ako je to vôbec možné?

To je úplne bežné. Aj na Slovensku máme veľmi veľa rozhodnutí súdov o striedavej starostlivosti, kde jeden z rodičov to dieťa vôbec nevidí. Tých príbehov je tak fatálne veľa a štát si strká hlavu do piesku a túto nezákonnosť podporuje. Pretože o tom vie ministerstvo práce, vie o tom ministerstvo spravodlivosti, vie o tom súdna rada, Najvyšší súd, Ústavný súd, generálna prokuratúra. Viem to, lebo som sa o tom rozprávala so zástupcami z každého tohto úradu. 

Vedia to všetci v tomto štáte. Ani neviem, či existuje úrad na Slovensku, ktorý takýto prípad nemal. Čiže, deje sa to nielen v Česku, deje sa to aj na Slovensku, je to taká pandémia a je to zúfalstvo, ktoré tí ľudia zažívajú. Masovejšie to boli kedysi otcovia, dnes je to skoro jedna k jednej, zažívajú si to aj matky, aj ony zakladajú občianske združenia a snažia sa im priznané práva vymôcť. A prečo je to tak? Lebo nám zlyháva systém.

Ako je možné, že tí rodičia majú v rukách súdne rozhodnutie, ktoré si však nedokážu vymôcť? Veď čas ide proti nim.

Áno, je to strašné, lebo dieťa rastie a ten čas mu už nikto nevráti. Čo s tým môžu robiť? Ťažko sa hľadá odpoveď, tí ľudia vedia, že im systém nepomôže, pretože sa už obrátili na všetky inštitúcie. 

Lebo keď majú v rukách rozhodnutie súdu, ktoré sa nevykonáva, pretože druhý rodič v tom bráni, tak sa prirodzene odvolajú na vyšší súd, podávajú rôzne typy sťažností na Úrad verejného ochrancu práv, dávajú podnety na Úrad komisára pre deti, na ministerstvo spravodlivosti a ministerstvo práce, mnohé z nich sú v prezidentskej kancelárii.

To je to, čo s tým ľudia môžu urobiť a oni to robia. Problém však je, že tie inštitúcie minimálne v polovici prípadov neodpovedia a v druhej polovici odpovedia, ale tak si pilátsky umyjú ruky: najčastejšie odpoveďou je, že to nespadá do ich kompetencie. Nepovedia však, do kompetencie koho to spadá, prípadne majú v podnete niekoľko sťažností na rozhodnutia rôznych stupňov súdov a odpoveď inštitúcie je, „nech sa s dôverou obrátia na súd“ a podobné výsmechy. 

Z mnohých odpovedí úradov je zrejmé, že poverení pracovníci ani nečítajú – tobôž s porozumením – samotný podnet. Skrátka väčšina odpovedí na sťažnosti a podnety je, že s tým inštitúcia, na ktorú ste sa obrátili, nedokáže nič urobiť.

A skutočne nedokáže?

Minimálne komisár pre deti, verejný ochranca práv, inšpekcia v sociálnych službách – a ministerstvá tie kompetencie majú a mohli by zasiahnuť.

Takže tu máme skupinu rodičov, ktorí si nemôžu vymôcť svoje rodičovské práva a nič sa nedeje?

V tej právnej rovine je to bezzubé a zúfalé. Už dnes máme mnoho klientov systému, ktorí keď majú tú silu a idú ďalej, podávajú sťažnosti na Európsky súdny dvor. Odtiaľ dostanú odpoveď, že ich práva sú porušované, ale zároveň majú odpoveď od našich ľudskoprávnych inštitúcií, že ich práva nie sú porušované.

Z toho, ako mnohé z tých prípadov poznám, tak môžem povedať, že týmto rodičom ostáva spoľahnúť sa na prirodzené plynutie času, ktoré ich život posúva a mení ich situácie. Tým, že ľudia dozrievajú, deti rastú, niekto je zdravý, niekto chorý, pri rôznych príležitostiach a osudových stretnutiach sa situácia môže po rokoch zmeniť.

Je to nesmierne smutné a sú to veľmi náročné príbehy, ktoré nikdy nevyrieši systém, vždy ich vyrieši iba život. Ale potom sa pýtam, na čo tu ten systém vôbec máme? Lebo zamestnáva množstvo ľudí, veľa zbytočných ľudí, ktorí stoja extrémne veľa peňazí.

Doteraz sme sa na striedavú starostlivosť pozerali viac zo strany rodiča – kde je v tom dieťa? Sú deti, ktoré dokážu v tomto modeli bez väčších problémov fungovať?

Dokážu, ak je splnená najzákladnejšia podmienka, ak rodičia majú dobrý rodičovský vzťah: komunikujú spolu, podporujú sa, dieťa vnímajú, trávia nejaký čas aj spoločne. Vtedy to dieťa dokáže zvládnuť.

Ale toto je skôr idealistický model. Ak totiž takíto rodičia sú, tak potom vlastne ani nežijú v striedavke tak, ako ju poznáme. Dostanú ju do niečoho normálneho a prirodzeného, že dieťa je ťažiskovo s jedným rodičom, potom s druhým, lebo medzitým vyrástlo a stredná škola je bližšie pri druhom rodičovi a podobne.

Nevychádza potom z toho, že striedavá starostlivosť je skôr akýsi nástroj na partnerskú pomstu?

Áno, dokonca ešte v nejakom čase to bolo tak, že sa pri striedavej starostlivosti neplatili alimenty, čiže často to bolo účelové rozhodnutie. Často to bol akýsi trest otcov: ja ti nebudem platiť na deti a dáme si striedavku.

Takéto prípady sa však časom ukončili tak, že aj tak sa o deti starala matka, a časom zostali u nej, pretože sa ukázalo to, čo sa javilo od začiatku ako účelové. Ale dnes to už tak nie je, alimenty sa platia už aj pri striedavej starostlivosti.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Čo si dieťa, ktoré sa stalo objektom vybavovania si účtov medzi partnermi, nesie v živote?

Vývoj osobnosti prechádza fázami. Dieťa v mladšom školskom veku, v období materskej škôlky a prvého stupňa, má navnímané základné emócie, učí sa s nimi pracovať, ale učí sa to v sociálnom kontexte, ktorý mu rodičia tvoria.

Vtedy to dieťa žije nielen zo vzťahovej väzby s mamou a otcom, ale aj zo spoločnej vzťahovej väzby svojich rodičov. Vníma vzájomnú komunikáciu rodičov, tak navnímava ženský a mužský vzor. Keď tento vzor dostávajú, zdravým spôsobom sa im utvára sebaúcta, čo je chrbtica osobnosti.

A presne o toto prichádzajú deti, ktorých rodičia majú patologický rodičovský vzťah a nulovú komunikáciu.

Aj dospelý človek si asi len ťažko predstaví, ako by zvládal fungovať v režime, že jeden týždeň žije inde, s iným druhom vzťahov, s iným štýlom výchovy, iným pracovným prostredím, a ďalší týždeň zase inde s úplne inými ľuďmi a inou kvalitou vzťahov. Dokáže to dieťa spracovať?

To bolo častou argumentáciou v diskusiách o striedavej starostlivosti: vyskúšajte si to. Skúsme to ako dospelí. My to však ani nemôžeme vyskúšať, pretože aj keby sme tak urobili, bolo by to v rovine, že sme sa pre to sami rozhodli. Rozhodli sme sa to vyskúšať a ten moment rozhodnutia je kľúčový, lebo dieťa ho nezažije. 

Ono sa tak nerozhodne. O ňom je rozhodnuté. Teraz budeš s mamou, teraz budeš s tatom, pobaľ si veci, a ak si zabúdaš učebnice, vybavíme ti dvoje. Tie deti, ktoré prichádzajú v pondelok ráno s kufrom do školy, sú tak veľmi zraniteľné. Sú často obeťami výsmechu a šikany. Tu vidieť tú nemohúcnosť nás dospelých namiesto toho, aby sme sa dostali k podstate, tak stále hľadáme nejaké skvelé mechanizmy, ktoré akože pomôžu.

Objavujú sú názory, že práve striedavá starostlivosť je po rozvode to najspravodlivejšie riešenie.

Čo je spravodlivosť? A pre koho? Pre deti? Pre rodičov? Tieto názory sú teóriou bez znalosti, bez vnímania a precítenia problematiky. Dvadsať rokov skoro denne v poradni stretávam ľudí, čo to žijú. Skúsenosť s nimi ma vedie k presvedčeniu, že najdôležitejšia pri riešení tejto problematiky je pokora. Pokora voči životu, príbehu iných, ktorý je zároveň ich. Môžem ich iba sprevádzať vlastnou cestou, aby zvládli križovatky, na ktoré narazia, a našli správny smer. 

Deti, ktoré prichádzajú v pondelok ráno s kufrom do školy, sú tak veľmi zraniteľné. Sú často obeťami výsmechu a šikany.

A hlavne, som na ich ceste hlasom dieťaťa, ktorý tam často vo svojej bolesti nepočujú. Sami si na tej ceste nájdu to najspravodlivejšie riešenie. Ak je to pre nich striedavka, v poriadku, ja to akceptujem. Ale takých, pre ktorých by to bolo striedanie po týždni, takých som ešte nestretla.

Hoci kedysi som aj ja tejto možnosti tlieskala: pred dvadsiatimi rokmi boli ťažiskovou klientelou otcovia, ktorí svoje deti niekoľko mesiacov nevideli. Keď prišla striedavá starostlivosť, tak sme Bohu ďakovali za ten skvelý nápad. Až do momentu, kým sme nevideli, akým spôsobom sa to realizuje.

Lebo mne by ani nenapadlo, že môže existovať niekto, kto si bez toho, aby komunikoval s tým druhým rodičom, s advokátom dohodne, že v pondelok o ôsmej prinesieš dieťa s kufríčkom a druhý týždeň v pondelok o ôsmej si ho vyzdvihneš. Bez toho, aby si predstavili to malé sedemročné dieťa so zbalenými vecami na školskej chodbe.

Pri rozhodovaní sa neprihliadalo na dieťa a jeho schopnosť toto zvládnuť?

Keď prišlo k prvým rozhodnutiam a začali sme sa na to sudcov a kolíznych opatrovníkov pýtať, tak odpoveď znela, že časom sa uvidí. Lenže to dieťa ani nemusí plakať, zatne sa, že to chvíľu vydrží, a potom to praskne. 

Problematika utrpenia detí, inštitucionalizovaného násilia, ktoré na nich páchame, v zásade nikoho vážne nezaujíma.

Roky mám pred očami dievčatko, jeden z prvých brutálnych príbehov, keď sa rodičia, ktorí mali dcéru v striedavej osobnej starostlivosti, na začiatku tešili, ako to ich sedemročná dcéra zvláda, aká je v pohode a je stále jednotkárka. Dievčina chodila do jednej školy v meste, do druhej školy na dedine, všade iní spolužiaci, v jednej domácnosti mala súrodencov, v druhej nemala. Všetci boli spokojní, dievčatko si poctivo každý týždeň balilo kufríček.

A keď mala jedenásť rokov, začala fajčiť marihuanu. Dnes je z nej dospelá mladá žena, ktorá mi hovorila o svojej osobnej rozpoltenosti, že nikdy nikam nepatrila, že je všade len na návšteve. Pýta sa, čo je to domov, nevie, čo to je, keď má niekto niekoho naozaj rád.

Pritom na začiatku boli všetci spokojní. Rodičia vystriedali niekoľkých advokátov, o situácii dieťaťa vedelo niekoľko sudcov, ktorí o tom rozhodovali, vedeli o tom kolízni opatrovníci, traja psychológovia. Zamestnali celý tím ľudí a to dieťa samotné následne zamestnalo ďalšie množstvo ľudí, ktorí jej pomáhali dostať sa z psychických problémov.

V podstate akoby sme vyrábali nových klientov.

My ich vyrábame pre ďalšie systémy. Dievča sa v trinástich dostalo prvýkrát do konfliktu so zákonom, teda dostalo sa do systému ministerstva vnútra, medzitým jej hrozila reedukačka, takže by bola v systéme sociálnych vecí. 

Tým, že bola pod dozorom psychiatrov, zamestnala zdravotnícky systém a teraz je otázka, nakoľko to rozchodí alebo bude invalidizovaná pre psychiatrické poruchy. To dievča bude celý život v sociálnom alebo zdravotnom systéme a modlíme sa, aby sa neocitla v justičnom.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Napadá mi teraz problematika detí v autistickom spektre, ktorých počet rastie. Vieme, že napríklad v školách zažívajú preťaženie a majú potrebu uvoľnenia doma v bezpečnom prostredí. Ako ho môžu nájsť, ak majú tie domovy dva? Prihliadajú súdy na zdravotný stav dieťaťa?

Nie, neprihliadajú. Ale rodičia si to tak trochu spôsobili sami. Pretože v tom bláznivom čase po roku 2010, keď boli mnohí advokáti úplne odbrzdení, radili klientom všeličo a mnoho detí sa takýmto spôsobom patologizovalo. Dieťa reagovalo na rozpad rodiny smútkom, strachom, obavou, únikom do seba, tak ho hneď diagnostikovali, že je autista. Pritom to tak nebolo, išlo o normálnu reakciu na bolesť, ktorú zažívalo.

A tak sa vyrábali rôzne typy papierov, diagnóz, hľadali sa psychológovia, ktorí napíšu správnu diagnózu. Súdy tým boli zahltené a prestali na to prihliadať. Sú to skôr sudcovia jednotlivci, ktorí majú túto problematiku naštudovanú, zaujíma ich to, vedia o tom viac, ale ide skôr o výnimky, určite nie o pravidlo.

Terapeuti o kríze vzťahovManželstvo najviac ovplyvňujú udalosti, ktoré sme v detstve nemohli spracovať

Martin HanusZuzana Hanusová

Hovorili sme o menších deťoch – ako je to v prípade starších detí? Počuť aj argument, že chceli sme ísť od seba už skôr, ale počkali sme, kým deti budú staršie. Prichádza s vekom aj lepšie zvládanie rozchodu rodičov?

Z mojich skúseností je rozchod rodičov problémom bez ohľadu na vek. Dôležitá je komunikácia rodičov – ako to dajú dieťaťu vedieť. Sú malé deti, ktoré to dokážu zvládnuť aj ktoré to nedokážu zvládnuť, sú veľké deti, ktoré to chápu, vnímajú, a veľké deti, ktoré majú obrovský problém. Dôležité je odkomunikovanie situácie a dôstojnosť rodičovského vzťahu.

Ak by sme prijali, že striedavá starostlivosť nie je úspešný projekt, prečo v ňom ďalej zotrvávame? Nie je lepšie to ukončiť?

Ja v to dúfam. A keď sme s verejným ochrancom práv Róbertom Dobrovodským predstavovali novelu zákona o rodine v zmysle spoločnej starostlivosti, tak presne toto bolo zámerom: aby striedavá starostlivosť v tej brutálnej podobe, v akej ju máme, skončila. 

Dúfam, že dôjde k reforme, a keď sa časom dostane spoločná starostlivosť do reality a dostane sa do rozhodovacej praxe súdov, tak budeme môcť zákon o rodine novelizovať znovu a paragraf o striedavej starostlivosti úplne zrušiť. 

To, že sa to teraz nedeje, je preto, lebo problematika utrpenia detí, inštitucionalizovaného násilia, ktoré na nich páchame, v zásade nikoho vážne nezaujíma. Zaoberáme sa bulvárom – keď nejaké dieťa skočí pod vlak, prípadne, keď generálna prokuratúra náhodou príde na to, že nám deti trpia v reedukačných centrách. Ale ani v takom prípade sa v zásade okrem dvoch tlačoviek nič vážnejšie neudeje. 

Tému neustále charakterizuje kĺzanie po povrchu, deklaratívnosť. Možno aj preto, že zatiaľ niet žalobcu. Deti rýchlo vyrastú, to utrpenie, ktoré si zažili, je skôr tiché, skryté, ak ho aj riešia, tak diskrétne. Keď prídu prvé žaloby takýchto detí pre detstvo zničené systémom – presnejšie jeho nezmyselnými, duplicitnými a nadbytočnými procesmi – na štát, možno to už niekým pohne.