Školská reforma Drucker riskuje, že zo systému odídu kvalitné školy, hoci nemá za ne náhradu

Z úst ministra školstva Tomáša Druckera často počúvame: „Súkromné školy si vyberajú deti.“ Rozhodne by k pragmatickosti debát prispelo, ak by ministerstvo predložilo štatistiky o tom, koľko detí sa hlásilo na súkromnú alebo cirkevnú školu a neboli prijaté.

Potom tiež štatistiky o tom, koľko detí sa hlásilo na štátnu školu (v prípade, že nejde o ich spádovú školu) a neboli prijaté. To by poskytlo jasnejší obraz. 

Nehovoriac o tom, že prijatie dieťaťa je iba prvý krok – potom je tiež dôležité zistiť, koľko detí (hlavne so zdravotným znevýhodnením) do tých škôl aj reálne chodí a koľko z nich je na individuálnom vzdelávaní a vzdeláva sa vlastne iba formálne, pretože daná škola to dieťa vlastne vzdelávať nevie.

Nie je pravda, že až nový zákon prináša garanciu, že spádová škola musí dieťa prijať. Túto povinnosť majú štátne školy už teraz, takže každé dieťa sa do školy dostane, nikto sa nemusí doprosovať. Nový zákon však prináša to, že škola musí prijať 70 percent detí zo svojho obvodu (alebo 90 percent, ak si vyberie viac obvodov). A takisto to, že obvody budú mať už aj cirkevné a súkromné školy, ak chcú mať plný normatív. 

Takže áno, môže sa stať, že veriace rodiny zo vzdialenejšieho okolia nebudú môcť dať svoje deti do cirkevnej školy, pretože táto musí prijať deti z obvodu a iba v prípade, že ich bude menej ako 70 percent, môže prijať iné deti. Ak je to dobrá škola, hravo tých 70 percent naplní deťmi z obvodu (pokojne aj ateistickými). 

A áno, môže sa stať aj to, že školu takto zlikvidujeme, pretože keď sa škola zaradí do obvodov, zakážeme jej vyberať poplatky. A keďže štát v zákone nesľubuje týmto školám financovanie nájmu a opráv (iba v prípade havarijných situácií môže prispieť), nebude mať škola ako dofinancovať svoje náklady. 

Cirkevným školám na tieto výdavky prispieva cirkev, ktorej sa takto ešte viac zvýšia výdavky na niečo, čo by mal financovať štát. Súkromní zriaďovatelia však nemajú iný zdroj dofinancovania ako poplatky od rodičov. Takže ak im ich vezmeme, je naozaj možné, že zaniknú.

Školy navyše vyberajú poplatky nielen na nájom a na to, aby vôbec prežili, ale aj preto, aby mohli ponúknuť nadštandard. Viac asistentov. Ďalšieho psychológa. Menej detí v triedach. Ďalšie vzdelávanie učiteľom. Originálne pomôcky. Prijať aj dieťa s obmedzeniami a vytvoriť mu dôstojné podmienky. To všetko stojí peniaze.

Možno by preto bolo lepším riešením dať všetkým školám viac peňazí, aby nemuseli vyberať poplatky a mohli sa rozvíjať, ako zakázať poplatky tým, ktoré sa vďaka nim snažia ponúknuť viac.

Pán minister často opakuje, že štát musí zabezpečiť kvalitné bezplatné vzdelanie všetkým deťom. Presne tak. Nech ho štát zabezpečí! Nech investuje do školstva financie, ktoré zúfalo potrebujú všetky školy, pretože normatív je nastavený tak, že nestačí ani štátnym. 

Ministerstvo volí ľahšiu cestu, miesto toho, aby investovalo financie do vlastných škôl, rozšírilo ich sieť a zlepšilo kvalitu, rozhodlo sa použiť na tento účel to, čo súkromní zriaďovatelia a cirkvi vybudovali vlastnými silami so zámerom byť tu pre tých, ktorí chcú niečo iné, než čo ponúka štátne školstvo. 

To je ten komunistický znárodňovací podtón, ktorým zaváňa tento zákon. A slobodní ľudia sú na to citliví a zachytia to. Vedia, že ak sa neozveme pri drobnom závane autokracie, môžeme sa uvariť ako tá povestná žaba. Budú nás pomaly prihrievať a oberať o slobodu, až sa nenazdáme a budeme tam, kam sa nechceme vrátiť – v štáte, ktorý rozhoduje za svojich občanov a kde všetci môžeme mať a robiť iba to, čo štát dovolí.

Ak štát vybuduje dostatok kvalitných škôl, rodičia nebudú mať dôvod platiť poplatky súkromným. A potom môže štát pokojne zrušiť školy, ktoré nespĺňajú štandardy alebo o ne nie je záujem. 

Ministerstvo to však robí presne naopak: riskuje, že nám zo systému odídu kvalitné školy, hoci za ne nemá náhradu.

Presne tak sa to stalo s poradenským systémom: cez podobnú zmenu zákona veľa zariadení poradenstva a prevencie zo systému odišlo a tisícky detí prišli o pomoc a podporu a dodnes ju nedostávajú, pretože systém je deravý a nedostatočný. Dnes všetci plačú, že nám chýbajú školskí psychológovia, ale pred dvoma rokmi sme ich pokojne nechali zo systému odísť.

Riešením segregácie a iných problémov nášho školstva nie je obmedziť slobodný výber školy. Riešením môže byť napríklad vzdelávať pedagógov, aby dokázali pracovať aj s deťmi, ktorých sa teraz boja. Či už sú to deti z marginalizovaných komunít, alebo deti so zdravotným znevýhodnením. Spájať školy a deti v inkluzívnych mimoškolských aktivitách, kde sa zoznámia a prestanú sa báť jedni druhých. Rozvíjať u detí empatiu a schopnosť akceptovať inakosť a spolupracovať. Doplniť vzdelávanie budúcich učiteľov o špeciálnu pedagogiku, aby inklúzia bola naozaj na prospech všetkým deťom. A tak ďalej.

Problémov, ale aj možností riešenia je veľa a odborníci z praxe ministerstvu pri tvorbe zákonov veľmi radi pomôžu, ak bude ochotné komunikovať.

Možno ak by ministerstvo neupodozrievalo stále niekoho zo zlých úmyslov, ale dôverovalo školám (a to aj „svojim“, štátnym), že konajú v prospech detí a robia to odborne, ak by im dalo viac slobody a financií, školstvo by sa rozvíjalo rýchlejšie. A možno by to nakoniec nebolo až také nákladné.

Každá škola totiž potrebuje financie, ale každá na niečo iné. Jedna potrebuje viac asistentov, druhá zahraničnú stáž alebo vzdelávanie pre svojich učiteľov, ďalšia rekonštrukciu...

Dnes ministerstvo do veľkej miery rozhoduje miesto škôl, na čo majú dať koľko financií, a niekedy tak nimi zbytočne plytvá. Škola napríklad nedostane financie na väčší počet asistentov, zato dostane veľkokapacitnú tlačiareň, ktorú vôbec nepotrebuje.

Bez slobody a financií sa školstvo nezlepší. Súkromné školy sa rozvíjajú vďaka slobode a vďaka tomu, že si vedia zaobstarať financie. Tento zákon namiesto toho, aby dal aj štátnym školám slobodu a financie, chce toto vziať aj súkromným a cirkevným, aby sa až tak nerozvíjali. (A navyše chce, aby suplovali štát.)

„Keď sa to hýbe, zdaň to. Keď sa to stále hýbe, reguluj to. Keď sa to prestane hýbať, dotuj to.“ Reagan to povedal o ekonomike. Ministerstvo školstva to uplatňuje v školskom systéme a môže sa to skončiť rovnako. Ak budeme hádzať polená pod nohy práve tým, ktorí sa snažia, ktorí sa hýbu a môžu rozhýbať celý systém, raz ich zastavíme. To nie je ťažké. Na to stačí mať moc.

Ale rozhýbať potom nehybný systém, postaviť Chestertonov plot, ktorý sme arogantne a hlúpo zhodili, to bude stáť obrovské množstvo financií, síl, ľudí. Ale hlavne času a ten naše deti nemajú. Majú iba jedno detstvo, iba jednu možnosť dostať kvalitné základné vzdelanie. Ak ju premárnime vinou neschopnosti spolupracovať, znížime im šance na plný rozvoj ich potenciálu. Ublížime deťom a tým aj celej spoločnosti.