Školský zákon mení aj prácu poradní Je to snaha o centralizáciu, tvrdia súkromné centrá. Deti so špeciálnymi potrebami ostali na chvoste priorít

Po novom by centrá poradenstva a prevencie mali byť metodicky riadené vybraným centrom v jeho územnej pôsobnosti. Ktoré to bude, určí regionálny úrad školskej správy. 

Súkromné poradenské centrá varujú, že dôjde k centralizácii, podľa našich informácií štátne centrá s tými návrhmi súhlasia. 

„Predpokladáme, že za takejto situácie hrozí centralizácia moci v rukách jedného centra, často štátneho, možným zasahovaním do odbornej autonómie, ako aj tlakom na metodické ‚zjednocovanie‘ bez ohľadu na špecializáciu,“ povedala pre Postoj špeciálna pedagogička a riaditeľka Súkromného centra poradenstva a prevencie Nová Stálica Miroslava Robinson. 

Je sloboda výberu v ohrození?

Ministerstvo školstva malo pôvodne v pláne ísť ešte ďalej. Krátko po tom, čo Tomáš Drucker predstavil balík najväčších zmien v slovenskom školstve za posledných dvadsať rokov, medzi dvetisíc pripomienkami sa ocitla aj hromadná pripomienka od predstaviteľov súkromných poradenských centier. 

Upozorňovali, že im rovnako ako súkromným školám hrozí rajonizácia, čím by zanikla možnosť výberu rodiča alebo školy vybrať si centrum podľa potreby dieťaťa.

Ministerstvo sa vyjadrilo, že autori hromadnej pripomienky nesprávne pochopili zámer ministra a že jeho cieľom malo byť posilnenie podpory zo strany poradenských centier vo vzťahu ku školám aj vzhľadom na nedávne udalosti, akým bol napríklad útok žiaka na gymnáziu v Spišskej Starej Vsi.

„V záujme zachovať tento zámer a zároveň nenarušiť už doposiaľ nastavenú a fungujúcu spoluprácu medzi jednotlivými zariadeniami poradenstva a prevencie a školami bol návrh na toto ustanovenie upravený tak, že nositeľom povinnosti zabezpečiť metodické usmerňovanie pre svojich zamestnancov bude riaditeľ školy,“ dodáva ministerstvo.

Každá škola – materská, základná či stredná – tak bude povinná spolupracovať s najmenej jedným vybraným centrom. Ak tak neurobí, škole určí toto zariadenie „orgán miestnej štátnej správy“, doplnilo ministerstvo.

Centrá, s ktorými sme hovorili, však tvrdia, že strata slobody výberu poradenského centra je naďalej reálna. Podľa nich tu hrozí riziko povinného výberu, keď riaditeľ školy bude musieť prijať návrh vybraného štátneho centra zo strany regionálneho školského úradu. Rodičom tak v prípade potreby škola odporučí toto centrum a záleží už len na ňom, či bude mať vedomosť, že si centrum v skutočnosti môže vybrať sám podľa potrieb dieťaťa.

Druckerov plánLikvidačné zmeny sa dotknú všetkých detí. Aj tých v štátnych školách

Katarína Gromošová

Výsledkom tak môže byť oslabenie konkurencie, ale aj kvality, čo vznikne veľkým preťažením jedného centra poradenstva a prevencie, ktoré bude usmerňovať desiatky škôl bez navýšenia kapacít. 

Namiesto toho, aby ministerstvo zabezpečilo dostatok odborných kapacít na školách, tak presúva časť odborníkov z centier, aby pracovali v školskom prostredí, čím sa znížia odborné kapacity na prácu s deťmi so špeciálnymi potrebami.

Na metodickom usmerňovaní štát trvá

Predstavitelia súkromného systému centier poradenstva a prevencie tvrdia, že napriek uvedeným zmenám štát naďalej trvá na tom, že jedno vybrané centrum bude metodicky usmerňovať všetky ostatné centrá v jeho územnej pôsobnosti, pričom ho bude určovať regionálny úrad školskej správy. Podľa našich informácií štátne centrá s týmito návrhmi súhlasia.

„Centralizácia podpory cez jedno štátne centrum nám pripomína model z čias socializmu, keď existovali krajské poradne. V praxi to neprináša centrám žiadnu pridanú hodnotu, pretože centrá, ktoré budú vybrané na usmerňovanie, často nemajú odborníkov, ktorí by vedeli reálne pomôcť školám v práci s deťmi so zdravotným znevýhodnením,“ povedala špeciálna pedagogička Miroslava Robinson. 

Prečo by mal byť problém, keby štátne centrum metodicky usmerňovalo aj súkromné poradenské centrá? Tu sa treba bližšie pozrieť do histórie, ako vznikali.

Súkromné poradenské centrá na Slovensku začali vznikať začiatkom 90. rokov. V tom období sa štát staral napríklad o deti s poruchou autistického spektra v špeciálnych školách. Výsledky týchto detí neboli optimálne a aj podľa príkladov zo zahraničia sa systém špeciálnych škôl rozšíril o prvé „poradne“ aj pre rodičov detí v ranom veku do troch rokov.

Odborníci v nich radili rodičom, ako s deťmi s postihnutím pracovať. Takto vznikla „druhá vetva poradenstva“. Prvou vetvou boli CPPPaP, ktoré sa venovali preventívnej činnosti na školách, deťom s poruchami správania a zo sociálne znevýhodneného prostredia a deťom s nadaním. 

Faktom je, že špeciálnych poradní bolo v teréne veľmi málo, potreba takejto činnosti zo strany rodičov sa zvyšovala, a tak začali vznikať prvé súkromné poradenské centrá. Tie suplovali štát najmä v oblastiach, regionálnych i odborných, kde tieto deti pomoc nenašli a štát nemal záujem vytvoriť služby, ktoré potrebovali. Spočiatku fungovali takmer výhradne z rodičovských poplatkov a grantov, postupne sa dostávali do siete škôl a školských zariadení a získali nárok na časť financovania z verejných zdrojov.

V roku 2023 prešli poradenské centrá transformáciou, v rámci ktorej sa spôsob financovania súkromných centier zjednotil so štátnymi a presunul sa na štátny rozpočet. Financovanie má byť založené nielen na počte detí, ktorým poskytli odbornú činnosť, ale aj na počte výkonov uskutočnených za uplynulý školský rok.

Reforma tiež zjednotila centrá pod jeden typ – centrum poradenstva a prevencie (CPP). Ich odborná činnosť sa rozdeľuje do piatich podporných úrovní od tej najzákladnejšej, ktorú predstavujú podporné školské tímy, po náročnejšie, ktoré sa venujú deťom s bežnými potrebami v škole, ako napríklad problémy s učením, koncentráciou. Štvrtý a piaty stupeň už zahŕňa poradenské centrá venujúce sa deťom s poruchami autistického spektra a viacnásobným postihnutím, či už mentálnym, alebo fyzickým. 

Súkromné centrá tvoria 47 percent z celého systému centier poradenstva a prevencie, z toho väčšina poskytuje služby na spomenutých náročnejších úrovniach. 

Znamená to, že súkromné centrá poskytujú služby, ktoré si vyžadujú vysokú a špecializovanú odbornosť, a ich výkony patria k tým náročnejším. Okrem toho počet detí s autizmom, ADHD či inými diagnózami vyžadujúcimi si náročnú diagnostiku a následnú terapiu má neustále narastajúci trend, a tak aj dopyt po službách týchto centier neustále narastá.

A tu nastáva problém, keď tieto centrá poskytujúce špecializované odborné služby majú byť v práci usmerňované štátnymi centrami z nižšej úrovne, ktoré pracujú najmä so zdravými deťmi. Navyše keďže dopyt po ich službách s narastajúcim počtom detí s ADHD, poruchou autistického spektra a podobne stúpa, vykazujú aj viac výkonov.

Podľa Miroslavy Robinson je celá iniciatíva o metodickom usmerňovaní súkromných centier o tom, ako ich dostať pod kontrolu. „Môžeme sa domnievať, že cieľom metodického usmerňovania bude aj usmerňovanie, ako byť lojálni so štátnym systémom tak, aby sme nenavyšovali rozpočet určený poradenskému systému. Podľa našich analýz však, aj keby sme všetci boli štátni, chýba v systéme cca 17 miliónov eur,“ dodáva.

Centrá, ktoré dlhé roky pracujú s deťmi so zdravotným znevýhodnením, upozorňujú, že v praxi môže dôjsť k absurdnej situácii, keď ich prácu bude usmerňovať niekto, kto v danej oblasti nemá odborné skúsenosti. Pýtajú sa, ako môže štátne centrum tretej úrovne, ktoré pracuje najmä so zdravými deťmi, usmerňovať centrum, ktoré má aj pätnásťročné skúsenosti so zdravotne znevýhodnenými deťmi. 

„To je nezmysel, veď oni k nám posielajú deti, ktoré nevedia vyšetriť a s ktorými nevedia pracovať. Neviem si predstaviť, ako by nás mohli metodicky viesť,“ povedala pre Postoj Katarína Gromošová, psychologička zo Súkromného špecializovaného centra poradenstva a prevencie pre deti a žiakov s autizmom alebo ďalšími pervazívnymi vývinovými poruchami v Prešove.

Otázniky nad zmenami v reedukačných centrách

Druckerove zmeny prinášajú aj zásadnú zmenu obsahu piateho stupňa poradenstva, teda odborne najšpecifickejšieho. Do systému poradenstva a prevencie majú po novom byť zaradené aj reedukačné zariadenia a diagnostické centrá.

Odborníci upozorňujú, že ich zaradenie nie je zlučiteľné s odborným chápaním prevencie, keďže reedukačné zariadenia realizujú skôr represívne činnosti po zlyhaní prevencie, a nerozumejú, prečo by mali byť súčasťou poradenského systému.

Podľa predkladaného textu by najmä reedukačné centrá mali právomoc umiestnené deti aj diagnostikovať. To znamená, že určenie diagnózy, ďalších postupov, pravidiel a dĺžky pobytu dieťaťa by sa konalo za zatvorenými dverami. Odborníci tvrdia, že diagnostika, ak sa bude vykonávať priamo zamestnancami výchovných zariadení, nemôže byť považovaná za nezávislú a objektívnu.

Špecializovanú a komplexnú diagnostiku bude môcť vykonávať dokonca pedagogický zamestnanec, čo je pravdepodobne v rozpore s výkonovými a obsahovými štandardmi, ktoré určujú odborné činnosti jednotlivých stupňov podporných úrovní.

V kontexte medializovaných káuz Čistý deň, ale aj z nedávnej minulosti, keď vyšlo na povrch, že štát sa dlho len prizeral na porušovanie práv detí v reedukačnom centre v Bystričanoch v Trenčianskom kraji, vyvolávajú tieto snahy zo strany ministerstva viac otázok ako odpovedí.

Odborníci sa tiež obávajú, že zaradením výchovných zariadení do poradenského systému odradia rodičov od vyhľadania pomoci pre ich dieťa zo strachu, že nakoniec pri zhoršovaní stavu môže skončiť v tomto centre, a nechajú tak radšej svoje dieťa bez odbornej pomoci.

Podobné skúsenosti ako súkromné školy

Zástupcovia súkromných poradenských centier hovoria o veľmi podobnej skúsenosti, akú majú zriaďovatelia súkromných škôl pri súčasných rokovaniach. Hovoria o tom, že sa v diskusiách vytvára akýsi naratív o tom, že je na poradne málo peňazí, pretože súkromné dostávajú od štátu to isté čo štátne a ešte si môžu vyberať aj poplatky. Upozorňujú, že aj v pripomienkovom konaní štátne poradne zverejnili návrh, že tie centrá, ktoré si vyberajú poplatky, nemajú mať žiadny nárok na peniaze od štátu.

Realita je však taká, že aj keď sa rozdeľuje spoločný finančný balík, štátne centrá štát dofinancuje ešte mimo tohto balíka, či už priamo, alebo prostredníctvom regionálnych úradov školskej správy. Aj súkromné centrá môžu požiadať o dofinancovanie, v realite však často dostanú len zlomok zo žiadanej sumy, ktorý môžu použiť najmä na pokrytie miezd a odvodov zamestnancom a v niektorých prípadoch na minimum prevádzkových nákladov.

Hra s nulovým súčtomSilné školské obvody sú cesta k pasivite a nekvalite

Róbert Chovanculiak

Navyše z peňazí zo štátneho balíka nemôžu vykrývať takzvané kapitálové výdavky, čo sú všetky nad hodnotu 1700 eur. Ale len diagnostické testy stoja bežne tritisíc eur. Nestačí však spraviť jeden test, napríklad pri diagnostike mentálneho postihnutia je potrebné použiť širokú variabilitu testov, aby sa vyhlo nesprávnemu diagnostikovaniu. Na používanie testov je potrebné aj zaškolenie zamestnancov, čo predstavuje ďalšie náklady.

Okrem toho platí zákonná povinnosť, že centrá musia mať minimálne päť zamestnancov na plný úväzok. V niektorých regiónoch menšie súkromné centrá pre túto požiadavku zrušili svoju činnosť, pretože pri nastavenom spôsobe financovania nedokázali zaplatiť až piatich špecialistov. Namiesto menšieho centra tak nepôsobí v danej oblasti žiadne.

Rovnako ako súkromné školy, aj súkromné poradne sídlia v prenajatých budovách, v ktorých musia hradiť náklady súvisiace s nájmom, rekonštrukciou a opravami budov. To sú náklady, na ktorých pokrytie súkromným poradenským centrám nestačia peniaze zo štátneho balíka a ktoré musia pretaviť do poplatkov.

Navyše špecializované centrá najvyššej piatej úrovne, ktoré poskytujú vysokošpecializovanú odbornú činnosť deťom so zdravotným znevýhodnením, majú takmer o polovicu nižšie financovanie výkonov ako centrá tretej a štvrtej úrovne. 

„Jadro problému je však podfinancovanie celého systému poradenstva a prevencie, ktoré sa dlhodobo zametá pod koberec, a namiesto jeho skutočného riešenia sa ‚optimalizuje‘ evidencia výkonov, aby ‚sedeli‘ čísla – nie realita,“ hodnotí súčasný stav Miroslava Robinson.

Ministerstvo má podľa nej dojem, že systém funguje, pretože výkony sú vykázané alebo prekryté nejakým balíkom, ale v skutočnosti ide o papierovú realitu, ktorá neodzrkadľuje vyhorenie zamestnancov, počet detí, ktoré dostanú len minimálnu podporu, pretože nemajú na ne čas, či predlžovanie čakacích lehôt.

Okrem toho upozorňuje, že je za súčasnej situácie ťažké získať a udržať si kvalitných zamestnancov. Mladí absolventi idú radšej do iných sektorov vzhľadom na administratívnu a odbornú náročnosť v porovnaní s výškou platu. 

„Mrzí ma, že namiesto hľadania príčin sa hľadá vinník. Poznám mnoho kvalitných štátnych centier poradenstva a prevencie. O to viac ma znepokojuje, keď nedôvera voči zámeru pokračovať v kvalitnej práci aj v súkromnom systéme poradenstva bráni tomu, aby sme boli spojencami v prospech detí, ktoré našu podporu najviac potrebujú. Verím, že sa nám podarí kolegov zo štátnych centier presvedčiť, že skutočné riešenie zlepšenia systému leží inde – a že ho môžeme hľadať spoločne,“ dodáva špeciálna pedagogička Miroslava Robinson.

Kde sa v tom celom stratili deti so špeciálnymi potrebami

Na záver niekoľko čísel. Na Slovensku máme evidovaných zhruba 120-tisíc detí so špeciálnymi potrebami. Z toho 25-tisíc v špeciálnych školách vrátane škôl pre deti so zdravotným znevýhodnením, zrakovým a sluchovým postihnutím a podobne. 

Ďalej máme 95-tisíc detí, ktoré majú nárok na podporné opatrenia, a 86-tisíc detí, ktoré sú v priebehu roka v kontakte s nejakým typom poradenstva. Tento rastúci trend bude v budúcnosti ďalej stúpať.

Na druhej strane napriek tomu, že ministerstvo školstva prisľúbilo školám 18-tisíc pedagogických asistentov, v novom školskom roku ich dostali osem- až desaťtisíc.

Po závažných incidentoch na školách je dobré, že sa štát snaží zabezpečiť odborné kapacity, ktoré budú v školskom prostredí pracovať a zachytávať ďalšie možné incidenty. Malo by sa to však diať navýšením a zaplatením týchto odborníkov, nie ich prelievaním z jednej oblasti do druhej.

Inak povedané, štát pre hasenie jedného problému vytláča na okraj deti so špeciálnymi potrebami, rodičia tak budú mať pred sebou ešte dlhšie čakacie lehoty, aj keď už teraz niekedy čakajú na diagnostiku takmer rok, a pre nedostatok času a odborníkov aj menší rozsah pomoci.

A to v čase, keď sme svedkami príbehov, že školy stále nevedia pracovať s týmito deťmi a radšej donútia rodičov stiahnuť ich zo školského systému a učiť ich doma, a to aj vtedy, keď to odborníci neodporúčajú.