Prelomiť kliatbu geografie Nawrocki v Bielom dome

Len málo krajín v Európe v sebe nesie takú silnú traumu z vlastnej zemepisnej polohy ako Poľsko. Je ako Kristus – hovorí starý vtip –, pretože je ukrižované medzi dvoma lotrami.

Geografia je náš rozsudok – hovorieval spisovateľ Stanisław Cat-Mackiewicz a jeho súčasník Julian Mieroszewski pridával, že „Poľsko je utópia“ –, také zložité je naplniť všetky nutné podmienky, aby si vzhľadom na svoju polohu na mape Európy mohlo vybojovať nezávislosť.

Umiestnenie uprostred kontinentálnej diaľnice – na nížine nechránenej prirodzenými bariérami – minimálne od čias delenia poľsko-litovskej ríše koncom osemnásteho storočia pridáva poľskej verejnej debate a všeobecnému vnímaniu medzinárodnej politiky aspekt stáleho pocitu krehkosti a ohrozenia.

Keď sa v medzinárodných vzťahoch cítite ohrození, hľadáte spojencov a garancie bezpečnosti. Len ťažko si môžeme predstaviť v tomto ohľade symbolickejší dátum ako 3. september – práve vtedy v roku 1939 vstúpili Británia a Francúzsko do vojny proti Nemecku na obranu svojho spojenca – Poľska.

Vstúpili, pretože ich k tomu zaväzovali spojenecké dohody. A viac už neurobili nič. Tretí september je v poľskej pamäti symbolom nespoľahlivosti spojencov a naivity zahraničnej politiky, ktorá sa na cudziu pomoc spolieha viac ako na vlastnú silu.

Osudová blízkosť s USA

Spojené štáty americké boli v tomto ohľade iné. Po prvé, neboli tak úplne „cudzie“ – od začiatku svojich dejín boli cez zástupy politických exulantov (dvaja poľskí šľachtici vo vojne o nezávislosť budovali kavalériu a delostrelectvo Washingtonovej armády) a ekonomických migrantov aj tak trochu „naše“.

Na rozdiel od starých európskych mocností ich s Poľskom spájal republikánsky prístup k politike, v ktorom na prvé miesto kládli ideu slobody a sebaurčenia národov. Predovšetkým však od vstupu do európskej politiky boli na jednej strane dostatočne silné, aby mohli zohrávať úlohu spojenca – garanta bezpečnosti –, a na druhej dostatočne vzdialené, aby neboli vnímané ako potencionálny okupant.

Poľská zahraničná politika po roku 1989 bola veľkou stávkou na Spojené štáty. Varšava nikdy ani na vrchole liberálnej utópie z obdobia po studenej vojne úplne neuverila, že sa dejiny skončili. Ani nemohla, zóna hobbesovského „boja všetkých proti všetkým“ sa začínala hneď za poľskou východnou hranicou.

To, že dejiny pokračujú, jej neustále pripomínal osud Bieloruska, Čečenska, Gruzínska či Ukrajiny. Zároveň trauma 3. septembra a 23. augusta roku 1939 (sovietsko-nemecký pakt Ribbentrop – Molotov) ju naočkovali hlbokou nedôverou ku kapacitám a ochote európskych spojencov a pripomínali najsilnejší geopolitický strašiak – alianciu Berlína/západnej Európy a Moskvy namierenú proti Poľsku.

Tá posledná obzvlášť silne rezonovala v obdobiach, keď politici ako Macron chceli budovať Európsku úniu od Lisabonu po Vladivostok a každý, kto poukazoval na politické úskalia nemecko-ruského projektu Nord Stream, bol vnímaný ako chorobný nacionalista a rusofób, ktorý nechápe, že svet je už niekde inde.

Okno príležitostíMy sme preliezli, iným sa to nepodarilo

Maciej Ruczaj

Stávka na USA občas vyžadovala obete – Poľsko bolo napríklad popri Británii prvou európskou krajinou, ktorá bez otáľania poskytla svoju armádu pre irackú operáciu.

Ale predovšetkým sústavnú diplomatickú prácu. Napriek mýtu o agresívne expanzívnom NATO, ktorý žije v časti stredoeurópskej verejnosti, musel byť Washington o svojej prítomnosti na územiach, ktoré si nezávislosť od Moskvy vybojovali až s koncom studenej vojny, opakovane presviedčaný.

Boj sa najskôr viedol o samotný vstup krajín regiónu do NATO, napriek hlasom, že je to zbytočné dráždenie Ruska. A potom ešte podstatne dlhší čas trvala premena formálneho členstva na členstvo naplnené podstatou – teda také, v ktorom sa na území strednej Európy ocitli vojenské inštalácie Aliancie. Tento proces, mimochodom, stále trvá, stačí sa pozrieť na palivové potrubia NATO, kľúčové v prípade konfliktu. Stále končia v západnom Nemecku...

Pre Poľsko však išlo predovšetkým o hľadanie spôsobov na potvrdenie bilaterálnej väzby so Spojenými štátmi. Vojenské inštalácie Aliancie boli vnímané predovšetkým z hľadiska toho, či predpokladajú prítomnosť amerických vojakov na poľskej pôde. To sa podarilo dosiahnuť až za prvého obdobia Donalda Trumpa a posilniť vzhľadom na to, že sa Poľsko v roku 2022 stalo logistickým srdcom pomoci pre bojujúcu Ukrajinu.

Bezradný Tusk a Nawrockého pozvanie

Aj preto roztržka, ktorá sa medzi Európou a Amerikou začala hneď po nástupe Donalda Trumpa, uviedla poľskú politickú scénu do mrazivého ticha. Tuskova ľavicovoliberálna vláda sa rozhodne nechcela pridávať do zboru západoeurópskych kritikov novej americkej administratívy.

Ako píše v článku Atlantické Poľsko v denníku GPC Maciej Kożuszek, viedla ju k tomu úplne logická úvaha. Poľsko – ako frontová krajina, priame zázemie ukrajinského bojiska a od roku 2021 aj cieľ hybridných útokov vedených z územia Bieloruska – nemá čas desať či dvadsať rokov čakať na realizáciu európskych snov o „strategickej autonómii“. Nemá čas čakať na to, kým západoeurópske armády dosiahnu aspoň minimálny stupeň bojaschopnosti. Skrátka, za americké bezpečnostné garancie nemá náhradu.

Zároveň však Tuskova vláda sama nemá s MAGA republikánmi žiadne kontakty a, naopak, má zlú povesť „spojencov globalistov a demokratov“. Donald Tusk bol predsedom Európskej rady v čase prvého Trumpovho obdobia v úrade prezidenta, manželka ministra zahraničných vecí Sikorského novinárka Anne Applebaum je prominentným kritikom Trumpovej administratívy.

Z dôvodu detinského trucovania ministerstva zahraničia voči prezidentovi Poľsko tiež nemá vo Washingtone (ako na mnohých ďalších miestach) svojho veľvyslanca. Tuskova vláda preto nedokázala proti hrozbe amerického odchodu zo strednej Európy podniknúť žiadne reálne kroky.

Riešenie prinieslo zvolenie konzervatívneho kandidáta Karola Nawrockého za prezidenta – s novým silným mandátom od voličov a zároveň s rétorikou, vystupovaním a programom blízkym americkej novej pravici.

Trump – majster neštandardných krokov a porušovania protokolu – prijal Nawrockého už ako kandidáta a vyjadril mu podporu. A po volebnom víťazstve mu poslal pozvanie do Washingtonu. Práve tam teda viedla vôbec prvá zahraničná cesta nového poľského prezidenta.

Nový šerif v mesteKarol Nawrocki ako súčasť revolučnej vlny, ktorá prechádza krajinami Západu

Maciej Ruczaj

Úspechy návštevy

Nawrocki dorazil do Washingtonu symbolicky práve 3. septembra. Po skončení návštevy aj inak voči konzervatívcom veľmi kritické médiá museli uznať, že odchádza so skvelými výsledkami. „Len ťažko si môžete predstaviť lepší debut na medzinárodnej scéne,“ napísal šéfredaktor denníka Rzeczpospolita Michał Szułdrzyński.

Trump počas stretnutia pre médiá uistil, že nielen neplánuje obmedzovanie americkej vojenskej prítomnosti v Poľsku (teraz je tam desaťtisíc vojakov), ale „ak budú chcieť“, je ochotný rokovať aj o jej rozšírení.

V prospech Nawrockého hrala nielen Trumpova snaha budovať globálnu národnokonzervatívnu internacionálu. Predovšetkým ide o to, že na rozdiel od väčšiny členských štátov EÚ nezanedbala v takej miere svoju obranyschopnosť a v posledných rokoch sa armádu hekticky snaží modernizovať a posilniť – aj za cenu obrovských výdavkov.

Poľsko ako jediná krajina Aliancie už vopred splnila záväzok piatich percent HDP na obranu prijatý tento rok v Haagu. A veľkú časť nákupov uskutočňuje práve v Spojených štátoch.

Keď k tomu pridáme nákupy amerického skvapalneného plynu (Poľsko sa ako prvá krajina strednej Európy úplne odstrihla od ruského plynu, v podstate ešte pred začiatkom vojny proti Ukrajine) a skutočnosť, že prvú poľskú jadrovú elektráreň má stavať americký Westinghouse – nie div, že vplyvná konzervatívna Heritage Foundation minulý týždeň vydala správu o poľsko-amerických vzťahoch, v ktorej označila Varšavu za „modelového spojenca a člena NATO“.

Nawrockého úspech je však dobrým signálom aj pre zvyšok východného krídla NATO. Počas návštevy Nawrockého priniesol americký Newsweek článok nového šéfa Bezpečnostnej rady štátu Sławomira Cenckiewicza, ktorý zdôraznil význam poľských prístavov a obrieho leteckého a železničného hubu – Centrálneho komunikačného portu, ktorého výstavbu pri Varšave podporuje. Ten by totiž okrem obchodného a turistického potenciálu mal mať aj strategický vojenský význam pre prípad nutnosti dopravy väčšieho množstva ľudí a materiálu – „bude to chrbtica aliančnej mobility vo východnej Európe“.

Poľsko je teda podľa Cenckiewicza „bránou k budovaniu európskej budúcnosti v oblasti obrany a technológií“. Ako pivotná krajina tejto časti Aliancie je kľúčová nielen pre zásobovanie Ukrajiny, ale aj akúkoľvek krízu na hraniciach s Ruskom.

Počas rozhovorov s Trumpom Nawrocki dostal pozvánku na stretnutie G20. Poľsko sa totiž v tohtoročných štatistikách dostalo do elitnej skupiny 20 najväčších ekonomík sveta – ako prvá krajina postkomunistickej strednej Európy. Opäť ďalší výrazný signál, že „východné krídlo“ a stredná Európa je schopná vyjsť z pozície večného junior partnera regionálnych hegemónov a hrať vo vyššej politickej lige.

Napokon po tretie, časť stretnutia sa venovala aj posilňovaniu predovšetkým energetickej spolupráce na báze formátu Trojmoria, ktorý vznikol vďaka poľsko-chorvátskej iniciatíve v roku 2016 a má slúžiť na posilňovanie rôznych typov infraštruktúrneho prepájania krajín medzi Baltským, Jadranským a Čiernym morom. Členmi Trojmoria, hoci skôr pasívnymi, sú aj Česko a Slovensko.

Poľská plynová epopejaAko sa Poliakom podarilo vyhrať preteky v odstrihnutí sa od ruského plynu

Maciej Ruczaj

Zvýraznenie východného krídla NATO

Posilnenie poľsko-americkej väzby je pozitívnou správou aj pre Ukrajinu. Aj keď nový prezident nemá silný proukrajinský sentiment ako jeho predchodca, geopolitická situácia krajiny zostáva rovnaká a jej základom je nutnosť poistiť sa pred ruskou hrozbou.

Už na online summite Európa – Trump pred stretnutím na Aljaške Nawrocki pripomenul, že dátum stretnutia s Putinom je zároveň výročím poľského víťazstva nad boľševikmi pri Varšave v roku 1920. Čo bolo pripomienkou toho, že ruský imperializmus je trvalým problémom tejto časti Európy, ale aj toho, že Rusko je poraziteľné.

Sławomir Cenckiewicz sa v uvedenom článku na jednej strane jasne dištancoval od „bruselskej bezmocnosti“ a zdôraznil nutnosť „transatlantickej jednoty“, ale zároveň narážal aj na falošné predstavy časti MAGA tábora. „Spojené štáty musia potvrdiť kredibilitu svojej doktríny odstrašovania“ – ako voči Rusku, tak voči Číne.

„Európske a ázijské javisko medzinárodnej politiky sú nerozdeliteľne prepojené“ – Cenckiewicz nepriamo kritizoval predpoklad, že sústredenie sa na Čínu musí znamenať vycúvanie z Európy. „Zadržiavanie Ruska v Európe je nevyhnutným predpokladom na odstrašovanie Číny v globálnom meradle.“

Americký analytik Andrew Michta v nadväznosti na Nawrockého cestu poukázal na to, že udalosť vytvára pozitívny impulz na posilnenie spolupráce v severovýchodnom sektore Aliancie, teda oblasti okolo Baltského mora.

Podľa Michtu je potrebné rekonfigurovať celú architektúru NATO v Európe, tak aby reflektovala skutočnosť, že „ťažisko NATO sa v posledných rokoch posunulo smerom na severovýchod“. Nawrocki pred odchodom do Washingtonu pozval do Varšavy lídrov baltských štátov na konzultácie a hneď po návrate vyrazil na druhú zahraničnú cestu do Vilniusu a Helsínk.

Čo v tejto konfigurácii očividne chýba, sú krajiny lokalizované na juh od Poľska. Avšak vo svojej inauguračnej reči Nawrocki jasne naznačil, že riešením nie je strategický odklon Poľska od strednej Európy, ale skôr rozšírenie formátu B9 (združenie krajín východného krídla NATO) o nových škandinávskych členov Aliancie – Švédsko a Fínsko – a zintenzívnenie spolupráce v rámci Trojmoria.

Otázkou je, či pre túto koncepciu nájde ochotných partnerov. Treba si pamätať, že Poľsko odlišuje od Slovenska a Česka politická vôľa a celospoločenská zhoda v otázke obrany. Poľskú dôveryhodnosť ako regionálneho lídra v očiach susedov, naopak, oslabuje zničujúci vnútropolitický boj.

Text vychádza paralelne aj v českom denníku Echo24.