Okno príležitostí My sme preliezli, iným sa to nepodarilo

Pred 30 rokmi, keď sa končil rok 1994, ruský minister obrany Gračov vrhol proti čečenskému hlavnému mestu Groznyj 250 tankov a tri divízie pechoty. V uliciach miest zažila invázna armáda prvú krutú lekciu začínajúcej sa vojny. Počas jednej noci prišla o 75 percent všetkých svojich obrnených vozidiel a viac než tisícku vojakov.

Presne o päť rokov neskôr vo svojom novoročnom prejave oznámil vtedajší prezident Ruskej federácie Boris Jeľcin, že odstúpi, a za svojho nástupcu určil vtedajšieho premiéra Vladimira Putina. Nie je náhoda, že práve v tých dňoch trvala aj ďalšia v rade (a ako sa ukázalo posledná) bitka o Groznyj. Práve rýchle „konečné riešenie čečenskej otázky“, ktorému velil Putin, sa pre neho stalo výťahom k najvyššej moci v štáte, ktorú dosiahol v marci roku 2000.

Oba tie „čečenské silvestre“ si pamätám veľmi dobre. Prvý som sledoval s celým nadšením násťročného chlapca, ktorý s eufóriou vítal úspechy čečenského Dávida v boji s ruským Goliášom. Ten druhý už s vedomím celej zložitosti a nejednoznačnosti čečenskej otázky, ale s hrozným pocitom, že hľa – vracia sa desivý vraždiaci stroj, na ktorý sa Rusko dokáže periodicky meniť v každej epoche svojich dejín. Stroj, ktorý je schopný z mapy sveta zmazávať celé národy (ako sa to koniec koncov počas druhej čečenskej vojny takmer stalo).

Medzi silvestrovskou nocou roku 1994 a prelomom rokov 1999 a 2000 uplynulo iba päť rokov. Zároveň je však v tomto intervale symbolicky obsiahnuté krátke dejinné „okno príležitostí“, ktoré dostal náš región, stredná Európa. Umierajúce impérium sa zvíjalo v kŕčoch, ktoré nikto plne nekontroloval. Preto sa na mape postupne objavovali ďalšie a ďalšie horiace body – Baku, Tbilisi, Vilnius, Náhorný Karabach, Podnestersko, Abcházsko.

Bol to čas smuty, ako ju Rusi nazývajú, rozpadu prísne centralizovanej vertikály moci, ktorá je schopná s rovnakou mierou uplatňovať „ot Moskvy do samych okrajin“. Poľský novinár a znalec Ruska Piotr Skwieciński, autor nedávno aj v češtine vydanej eseje Koniec ruského sveta?, opisuje túto vertikálu ako (z ruského pohľadu) jediný správny modus operandi štátu, hlboko zakorenený nielen v predstavách vládnucej triedy, ale aj ovládaných. To je zároveň jeden z dôvodov, prečo deväťdesiate roky – obdobie, keď sa udiala tá prvá silvestrovská noc v Groznom a keď centrálna moc mala celý rad konkurentov – sú v pamäti spoločnosti časom najväčšieho pokorenia a najhoršou dejinnou spomienkou.

V podstate z rovnakých dôvodov, z akých Rusi na toto obdobie spomínajú s hrôzou, je to pre strednú Európu časom najväčšieho zázraku minimálne od roku národov 1918. Rovnako ako vtedy sa nám na troskách impéria podarilo vybudovať samostatné národné štáty, v ktorých suverénom mali byť občania, nie dozorca z Moskvy. Navyše sa nám tieto nové štáty podarilo zakotviť – vlastným rozhodnutím – v inštitucionálnych štruktúrach Západu.

Pohľad z MoskvyFico sem prišiel natruc. Plyn nedostal, ale Putinovi urobil radosť

Jiří Just

Veľmi ľahko sa nám podarilo zabudnúť na to, že toto zakotvenie nebolo vôbec samozrejmé. A nehovorím len o prípade Mečiarovho Slovenska. Ďalšie rozširovanie NATO bolo spochybňované ešte v polovici deväťdesiatych rokov ako nezodpovedná eskalácia tak v Nemecku, ako v USA.

Medzi dnešnými milovníkmi alternatívnych vízií dejín, aj na Slovensku, sa dosť často tento proces javí ako imperiálna expanzia USA/NATO smerom na východ. Čo je absurdné, ak si pripomenieme, aké neisté boli západné elity v otázke toho, či sa má Aliancia rozširovať. Aké časté boli práve na Západe hlasy volajúce – ako dnes v prípade Ukrajiny – po nutnosti vytvoriť nejakú demilitarizovanú zónu, aby sme „nedráždili Rusko vstupom do jej prirodzenej sféry vplyvu“.

Nehovoriac o tom, ako dlho potom ešte trvalo a koľko si to vyžadovalo diplomatického úsilia, než sa po našom vstupe do NATO reálne začala do priestoru strednej Európy presúvať skutočná obranná infraštruktúra Aliancie. Našťastie – na tieto diskusie a hádky so spojencami sme, na rozdiel od iných, získali dosť času.

Okno príležitostí sa začalo zatvárať v okamihu nástupu Vladimira Putina k moci. A prvým, koho „privrelo“, boli Čečenci. Pokiaľ prvá čečenská vojna bola poslednou vojnou agónie Sovietskeho zväzu, druhá začala cyklus Putinových vojen, ktorého cieľom bolo odčinenie „najväčšej geopolitickej katastrofy“, ako sám Putin nazval rozpad Sovietskeho zväzu. Treba zdôrazniť slovo „geopolitický“, pretože Putina nikdy nezaujímal Sovietsky zväz ako socialistická krajina, ale iba ako ďalšie vtelenie imperiálnej idey.

To, že čas na upevnenie vlastnej nezávislosti a slobodnú voľbu budúcnosti sa skončil, pocítili následne Gruzínci, Bielorusi a konečne Ukrajina. Nás v strednej Európe sa prechod od času smuty k obnove ruského impéria dotýka zatiaľ prevažne len v podobe rétorických výpadov (keď privrieme oči pred incidentmi ako české Vrbětice alebo používanie migrantov ako živých zbraní na poľsko-bieloruskej hranici). Nemali by sme ich však brať na ľahkú váhu.

Pred niekoľkými dňami Sergej Lavrov zopakoval, že ruskou požiadavkou na zastavenie vojenských operácií proti Ukrajine je návrat bezpečnostnej situácie v strednej Európe do stavu z roku 1997. Len tak zopakoval to, čo sám Putin nadhodil v texte pre nemecký Die Zeit v júni 2021 a následne už explicitne zopakoval Kremeľ v januári 2022, v posledných týždňoch eskalácie pred začatím invázie na Kyjev.

Je vidieť, ako veľmi impérium mrzí, že sa nám naše okno príležitostí podarilo v strednej Európe využiť. A nám by malo byť zjavné, ako veľmi nebezpečný je status nejakej „neutrálnej“ nárazníkovej zóny.