Nový šerif v meste Karol Nawrocki ako súčasť revolučnej vlny, ktorá prechádza krajinami Západu

„Fašizmus pred poľskými bránami“ – takýto nadpis dala vplyvná mediálna platforma Project Syndicate článku o nástupe do funkcie Karola Nawrockého. „Zlá správa pre Európu,“ unisono dodávala nemecká tlač. „Trumpov kandidát nastupuje,“ pridávala americká PBS.

Šiesteho augusta sa kandidát konzervatívnej opozície ujal úlohy hlavy štátu. V slovenských a českých médiách medzi komentátormi obzvlášť rezonovalo, že zvíťazil „nikomu neznámy historik, vytiahnutý [lídrom konzervatívcov] Kaczynským z klobúka“, boxer, bývalý futbalový chuligán s podivnou minulosťou.

Nechajme teraz bokom, že väčšina týchto mediálnych rozsudkov padala na základe novinových článkov provládnych médií v čase vrcholiacej kampane a s chabou znalosťou veci. Tak či onak, nielen z pohľadu týchto komentárov nie je ľahké Nawrockého výhru pochopiť. V skutočnosti sa spomínané hendikepy nakoniec ukazujú ako prednosti. Zmenila sa totiž doba...

Za posledných tridsať rokov sme v strednej Európe mali rôzne vzory ideálneho politika. Zo začiatku bol kľúčový morálny kredit z obdobia boja s totalitou alebo ekonomická expertíza pre neisté časy zoznamovania sa s novým zriadením. Neskôr hrali významnú úlohu rôzne obdoby „slušnosti“ (keď sme zistili, že aj kapitalistická a demokratická realita môže byť pekne špinavá) a „európskosti“, ktorá mala zaisťovať približovanie k hlavným cieľom – západným štandardom.

Posledné roky, spolu s prehlbujúcou sa krízou liberálnodemokratického modelu, prinášajú slovami amerického filozofa R. R. Rena odklon od „mäkkých cností“ – diverzity, inklúzie, otvorenosti – a „návrat silných mužov a silných božstiev“.

Na okraj Renovho zistenia by sa dalo dodať, že ide o tendenciu univerzálnu, ktorá sa týka aj spomínanej diverzity a inklúzie, ktoré majú čoraz viac tendenciu meniť sa na „tvrdé“ ideológie, ktoré pre svoje presadenie neváhajú siahnuť po donucovacích prostriedkoch.

V politickom živote potom ideál rozdrobovania zodpovednosti a obmedzovania priestoru pre arbitrárne rozhodnutie nahrádza volanie po efektivite, akcieschopnosti, rozhodnosti – jednoducho po silnom „vodcovstve“, pretože ako inak preložiť všadeprítomný leadership.

Druhým kľúčovým fenoménom dnešnej doby je premena deliacej línie v rámci západných spoločností, ktorá staré pravo-ľavé členenie čoraz viac nahrádza konfliktom „ľud verzus elita“ alebo „globalisti verzus lokalisti“. Obzvlášť cenení sú potom tí, ktorí túto ľudovú revoltu môžu stelesňovať aj svojím životným príbehom, poskytujú mu patričnú autenticitu, ako napríklad J. D. Vance s jeho cestou nahor z ekonomicky a spoločensky vylúčených oblasti amerického „hrdzavého pásu“.

Silná identita, efektivita, autenticita – to sú požadované cnosti štátnika roku Pána 2025. Ak sa na realitu pozrieme touto novou perspektívou, nový poľský prezident podmienky pre lídra nových čias naplnil vrchovato.

Nawrocki sa ujal funkcie prezidentaPo zložení prísahy skritizoval vládu a vyhlásil, že Poľsko musí byť opäť právnym štátom

TASRPostoj

Význam pamäťovej politiky v Poľsku

Posledný večer pred inauguráciou strávil Nawrocki s rodinou v kláštore na Jasnej hore pri Čenstochovej pred mariánskym obrazom Panny Márie Kráľovnej Poľska, ktorý po stáročia hrá rolu kľúčového národného symbolu.

Počas samotného dňa, keď sa ujímal úradu (čo v poľskom poňatí znamená sériu ceremoniálnych úkonov trvajúcu de facto celý deň), spravil špeciálnu zastávku na slávnosti vojnových veteránov. Kamery (určite nie náhodou) zachytili, ako sa nakláňa nad jedným z posledných žijúcich vojakov Varšavského povstania a hovorí: „Z vás čerpám silu.“

Do prezidentského prejavu potom vsunul nepatrnú citáciu z manifestu Zygmunta Szyndelarza-Łupaszka, najznámejšieho partizánskeho veliteľa protikomunistického odboja po roku 1944, a obsadenie krajiny Červenou armádou a jej poľskými kolaborantmi.

Tri nepochybne dobre premyslené odkazy na piliere identity svojho „kmeňa“, ktoré pracujú s kľúčovou úlohou kultúrno-historických tém v poľskej verejnej debate.

Tento význam histórie je zároveň aj odpoveďou na zmätenie z toho, ako sa „neznámy historik, šéf poľského ekvivalentu Ústavu pamäti národa, mohol stať prezidentom“. Ide o zásadné nepochopenie odlišnej pozície dejín a pamäťovej politiky vo verejnej debate, ktoré dokazuje už samotné porovnanie slovenského ÚPN a poľského IPN. Kým ten prvý má menej ako sto zamestnancov, druhý ich má niekoľko tisíc (teda parametre priemerného slovenského ministerstva), jeho šéfa volí parlament a vyžaduje sa od neho najvyšší stupeň bezpečnostnej previerky.

Sila inštitúcie je však iba odrazom významu, ktorý v poľskej verejnej debate a zahraničnej politike po roku 1989 hrali dejiny 20. storočia a ich prezentácia zo strany štátu, ktorá je zahŕňaná pod pojem „politika dejín“ alebo presnejšie pamäťová politika.

Spor medzi komunistickým režimom a opozíciou vo veľkej miere prebiehal v interpretácii dejín. Po páde komunizmu prešiel do reality v podobe sporov o lustrácie, dekomunizáciu či interpretáciu povojnového protikomunistického ozbrojeného odboja, keď sa vyriešenie a odsúdenie obdobia totality vnímalo ako základná súčasť budovania nového štátu.

Pamäťové témy hrali zároveň významnú úlohu v zahraničnej politike. Poliaci totiž po roku 1989 so zdesením zistili, že ich verziu príbehu 20. storočia nikto nezastáva – nielen na východ, ale ani na západ od poľských hraníc –, že ​​to krajine prináša zásadné medzinárodnopolitické škody a že je nutné vstúpiť do globálneho boja o „morálny kapitál“ (robia to všetky štáty, ukážkovým príkladom môže byť význam propagácie masakra v Lidiciach exilovou československou vládou, prípadne príbehu SNP na Slovensku).

Napokon po tretie, „zúčtovanie“ s obdobím komunizmu sa vnímalo ako bodka za obdobím ruskej koloniálnej dominancie.

Slová majú dôsledkyTrampoty poľských liberálov

Maciej Ruczaj

Obzvlášť výrazne rezonovala téma pamäťovej politiky v prostredí poľských konzervatívcov, ktorí nedostatočné „nastolenie spravodlivosti“ po období totality považovali za prvotný hriech nového Poľska. Stačí pripomenúť, že Lech Kaczyński v roku 2005 zvíťazil v prezidentských voľbách predovšetkým v aureole tvorcu Múzea Varšavského povstania a organizátora prvých dôstojných osláv tejto udalosti v roku 2004.

Bola to práve vplyvná „profesorská“ skupina historikov blízkych PiS, ktorá ako prvá prišla s kandidatúrou Nawrockého, prevereného v úlohe šéfa Múzea druhej svetovej vojny a potom Ústavu národnej pamäti (IPN). Jeden z inšpirátorov kandidatúry, prof. Sławomir Cenckiewicz, bádateľ dejín komunistických tajných služieb a mechanizmov vplyvu Moskvy na komunistické Poľsko, sa teraz stal šéfom Kancelárie národnej bezpečnosti, orgánu, ktorý koordinuje spoluprácu prezidenta a ministerstva obrany.

Je však príznačné, že zatiaľ čo „profesorskí“ promótori Nawrockého, sami členovia „akademického“ zázemia prezidenta Lecha Kaczyńského, boli prevažne sami účastníkmi dávnych bojov Solidarity a následných sporov o význam a hodnotenie národných dejín, Nawrocki už patrí do generácie, ktorá dávne scholastické debaty o zmysle dejín považuje za uzavreté a na dejiny nahliada skôr ako na studnicu vzorov pre dnešnú dobu a zdroj národného sebavedomia.

Je typické, že Nawrocki vo svojich predchádzajúcich funkciách vstúpil do povedomia najskôr v Múzeu druhej svetovej vojny vďaka snahe zdôrazniť poľských národných hrdinov v zámerne veľmi „univerzalisticky“ a „civilne“ ladenej expozícii.

Ako šéf Ústavu národnej pamäti zase predovšetkým vnímal zahraničnopolitický rozmer pamäťovej politiky – nutnosť tvrdého boja o posilnenie „morálneho kapitálu“ krajiny tvárou v tvár agresívnym pamäťovým politikám susedov, predovšetkým Ruska a Nemecka. Druhýkrát do verejného povedomia tak vstúpil na pozadí strhávaných pomníkov vďačnosti Červenej armáde (za čo si, mimochodom, vyslúžil od moskovského súdu zatykač).

O platnosti poľských prezidentských voliebHry so zápalkami v muničnom sklade alebo Ako sa z liberálov stávajú plochozemci

Maciej Ruczaj

Zameranie na rozvoj krajiny

Výpovedné je, že Nawrocki vo svojom inauguračnom prejave napriek svojmu backgroundu nepovedal o histórii už v podstate nič. Tradičné odvolanie sa na hrdinské kapitoly dejín a to, čomu sa v Poľsku hovorí „národná martyrológia“, nahradilo zameranie sa na budúcnosť a na tému efektivity vládnutia.

Ako píše Piotr Trudnowski z think-tanku Klub Jagielloński, Karol Nawrocki, ročník 1983, ako keby symbolicky vystúpil z nekonečnej vojny „starých veteránov“ z čias Solidarity, ktorí dodnes ovládajú poľskú politiku. Prihlásil sa skôr ku generačnej solidarite ľudí, pre ktorých Poľsko už nie je krajinou odkázanou na večné „dobiehanie a napodobňovanie“, ale dôraz kladie na efektivitu, schopnosť „doručiť výsledky“.

Pre túto generáciu už členstvo v EÚ nie je „odmenou za zásluhy“, ktoré by sa malo prijímať s vďakou, ale nástrojom na budovanie vlastnej prosperity. „Budem hlasom tých, ktorí chcú, aby Poľsko bolo v Európskej únii, ale aby sa nestalo Európskou úniou, ale zostalo Poľskom.“

V inauguračnom prejave pozitívne kvitoval cestu, ktorú Poľsko v ekonomickej oblasti po roku 1989 urobilo, zároveň zdôraznil, že „po tých tridsiatich piatich rokoch sa niečo v geopolitike a globálnej ekonomike zmenilo“. V novej situácii sa už nemožno uspokojiť s úlohou „pomocnej pracovnej sily pre našich západných susedov“, ale „potrebujeme veľké plány, veľké investície, musíme prebudiť ašpirácie národa“.

Poukázal na veľké infraštruktúrne projekty, ktoré majú byť odrazovým mostíkom na ďalší rozvoj krajiny. Predovšetkým Centrálny komunikačný prístav spojený s väčšinou väčších miest v krajine sieťou rýchlych železníc.

Hneď ďalší deň po inaugurácii potom na námestí v meste Kališ – v estetike nepochybne inšpirovanej Trumpom – podpísal návrh zákona, ktorý má ako prezident právo predložiť parlamentu. Výber miesta nebol náhodný, išlo o jedno z mnohých miest, ktoré boli po nástupe Tuskovej vlády v rámci „racionalizácie“ vynechané z plánov na rozvoj rýchlych železníc.

Zároveň ohlásil začatie nadstraníckych prác na novej ústave. Volania po zásadnej oprave nefunkčného systému riadenia štátu, tak ako bol vytvorený v deväťdesiatych rokoch, sa v Poľsku doteraz ozývali len z expertných kruhov. Zdá sa, že mierna paralýza štátu, ktorú ústava navodzuje, hlavným politickým stranám vyhovuje.

Bude zaujímavé sledovať, ako sa Nawrocki chopí tejto príležitosti na budovanie nového politického poriadku Poľska. Doba aj nálady verejnosti napovedajú, že súčasťou zmeny bude skôr posilnenie než oslabenie pozície prezidenta.

Poľský stret Dávida s GoliášomPrezident, na ktorého vydala ruská prokuratúra zatykač

Maciej Ruczaj

Dodržiavať sľuby

Popri budúcnosti bola ďalším kľúčovým slovom prejavu „sila“. „Viete, kde v zahraničí získal Karol Nawrocki vo voľbách najvyššiu podporu?“ všimol si publicista denníka Rzeczpospolita Mariusz Cieślik. „V Bosne a Kosove. Viete prečo? Pretože obrovskú väčšinu hlasujúcich tam tvoria poľskí vojaci z mierových zborov.“ 

Teda ľudia, pre ktorých aktuálne nebezpečenstvo s veľkou konvenčnou vojnou tesne za hranicami Poľska a hybridnou vojnou Ruska a Bieloruska na poľských hraniciach, čoraz početnejšími sabotážami ruskej rozviedky v poľských mestách a agresívnymi krokmi v Pobaltí nie je abstrakcia, ale realita.

„Keď títo ľudia počujú, že je Nawrocki boxer a štadiónový bitkár, hovoria: To je dobre. Keď dôjde na konfrontáciu, neuhne.“

Armáde venoval nový prezident značnú časť svojich prvých prejavov vo funkcii. Počas osláv sviatku poľskej armády v priebehu mohutnej vojenskej prehliadky vyzval na ústavné zakotvenie piatich percent na obranu a na nadstranícky konsenzus vo veci modernizácie a posilňovania ozbrojených síl.

To, že necúvne, prejavil Nawrocki už v kampani, ktorej brutalita sa stretla aj s ostrým odsúdením vo volebnom reporte OBSE. Ustál sériu úderov na seba a svoju rodinu v súvislosti s údajnými aférami z mladosti. Trumpovská hrubá koža len potvrdila imidž „tvrdého chlapa“, na ktorom budoval veľkú časť kampane vrátane žartovného hesla „Now Rocky!“ a virálnych videí, na ktorých v košeli a kravate bez žmurknutia oka robí zhyby.

Táto štylizácia bola aj signálom nového štýlu politiky. V inauguračnom prejave sa obišiel bez rituálnych fráz o „prekonávaní rozdielov“. Chýbala natiahnutá ruka na zmierenie. Naopak, najsilnejšie zarezonovalo vyhlásenie, že cieľom politikov má byť uskutočňovať sľuby, s ktorými boli zvolení, a že on, na rozdiel od vlády, chce tie svoje realizovať.

„Poradíme si s ním,“ reagoval vzápätí premiér Donald Tusk v narážke na svoje predchádzajúce „kohabitácie“ s konzervatívnymi prezidentmi.

Prvá príležitosť na stret na seba nedala dlho čakať. V Poľsku sa v rámci spolužitia vlády a prezidenta vžila nepísaná zásada, že otázky NATO patria do prezidentskej kompetencie, zatiaľ čo otázky EÚ do tej premiérskej. No keď sa v utorok 12. augusta objavila informácia, že sa na stredu chystá mimoriadny online summit Trump – Európa, kancelária premiéra Tuska oficiálne informovala, že sa na stretnutí zúčastní Donald Tusk.

O tom, čo sa stalo v nasledujúcich asi dvadsiatich hodinách, koluje po Varšave mnoho špekulácií, ale faktom je, že nasledujúci deň popoludní sa na profile úradu prezidenta na sieti X objavila fotografia a strohá správa, že „Poľsko na stretnutí spojencov zastupuje prezident Karol Nawrocki“.

Bol to teda nakoniec premiér, kto preto musel prezidenta požiadať o stretnutie (vôbec prvé, predtým ho odmietal), aby mohol získať potrebné informácie a zladiť stanoviská...

Veľký rozvod demokracie a liberalizmuNa Západe sa rozpadá manželstvo, ktoré malo trvať naveky

Maciej Ruczaj

Suverénom je národ, nie sudcovia

Príbeh „robotníckeho chlapca z paneláka“, ktorý spravil doktorát a nakoniec sa stal prezidentom, už Nawrockému vyslúžil označenie „poľský J. D. Vance“. 

Schopnosť stelesňovať vlastnú biografiu a vystupovaním „normalitu“ a zároveň ašpirácie priemerného Poliaka nepochybne v jeho úspechu hrala úlohu. Odkaz na Trumpa a hnutie MAGA je pre kontext kľúčový, a to nielen pre otvorenú podporu, ktorú americký prezident poľskému náprotivku deklaruje.

Obaja sú súčasťou rovnakej „revolučnej vlny“, ktorá prechádza krajinami Západu a ktorá sa prejavuje ostrým stretom „demokratickej ľudovej legitimity“ a liberálneho „právneho štátu“, ktorý odobral zvoleným zástupcom suveréna možnosť reálnej zmeny.

Nawrocki vo svojom inauguračnom prejave – rovnako ako Trump – zdôraznil nutnosť výraznej transformácie krajiny. Oprel sa aj do aktivistickej justície – „nie ste bohmi,“ vyhlásil na adresu sudcov a vyzval ich na rešpektovanie ústavného poriadku, v ktorom je suverénom národ.

Ako dopadne Nawrockého boj, hlavne v situácii, keď napriek spoločenskej podpore má oproti vláde oveľa slabšie karty, uvidíme. No generačná zmena a zmena vytúženého modelu politika, ktorú stelesňuje, je v každom prípade faktom.

Text paralelne vychádza aj v českom týždenníku Echo.