Poľská plynová epopeja Ako sa Poliakom podarilo vyhrať preteky v odstrihnutí sa od ruského plynu

Teraz bude tento terminál, sprevádzkovaný v roku 2015, schopný zaistiť pokrytie takmer polovice poľskej spotreby plynu.

Poľský príbeh boja o diverzifikáciu zdrojov plynu je právom vyzdvihovaný ako veľký úspech. V stredoeurópskej realite slabých štátnych aparátov a zraniteľných ekonomík ide o výnimočný príklad správneho určenia štátnych priorít a efektívnej realizácie prijatých zámerov.

Na druhej strane ide aj o spletitý príbeh, ktorý má tak pozitívnych, ako negatívnych hrdinov a nedospel by k úspešnému koncu bez odhodlania niekoľkých konkrétnych jednotlivcov.

Ešte v roku 2015 pochádzalo z Ruska 90 percent plynu spotrebovaného v Poľsku. Zvyšok predstavovala domáca ťažba. Krajina bola viazaná dlhoročným kontraktom s Gazpromom, ktorý mal platiť až do roku 2037. Nasledujúcich sedem rokov pripomínalo hektické preteky s časom, ktorých cieľom bola zmena tohto pomeru.

Ako sa ukázalo, poľský zhon bol nesmierne prezieravý. Keď na jar roku 2022 v rámci odvetných opatrení za pomoc brániacej sa Ukrajine Moskva rozhodla o zatvorení kohútika na plynovode Jamal, proces diverzifikácie bol takmer na konci.

Na osi východ – západ

Rok 1989 síce pre Poľsko znamenal začiatok opúšťania sovietskej sféry vplyvu a preorientovania sa na Západ, avšak systém závislostí vybudovaný v predchádzajúcej epoche nebolo ľahké zmeniť. Svoju úlohu hrali aj stereotypné mentálne mapy, ktoré nezáviseli od rozpadu sovietskeho bloku, kľúčová bola os západ – východ.

Poľsko samo seba vnímalo ako tranzitnú krajinu medzi „Ruskom a Nemeckom“, na tejto osi vznikali prvé poľské diaľnice a v tomto kontexte bola vnímaná aj otázka infraštruktúry na tranzit plynu či ropy.

Aj z toho dôvodu bola myšlienka výstavby plynovodu z Nórska, keď sa v roku 1991 po prvýkrát výraznejšie objavila vo verejnom priestore, zaradená v krajine zmietajúcej sa v desivom ekonomickom prepade z konca komunizmu a zo začiatku transformácie skôr do kategórie science-fiction. Čiastočne aj preto, že pre poľskú energetiku, tradične závislú od uhlia, nepredstavoval plyn až takú významnú položku.

V roku 1993 sa k moci vrátili postkomunisti a ich vláda sa časovo stretla s rozvíjajúcou sa nemecko-ruskou plynovou spoluprácou. Vznik plynovodu Jamal I v rokoch 1996 – 1999 znamenal pevné previazanie Poľska s Gazpromom.

Okno príležitostíMy sme preliezli, iným sa to nepodarilo

Maciej Ruczaj

Nápad na severské prepojenie by zrejme zostal len fantazmagóriou, nebyť odhodlania Piotra Naimského, legendy poľského disentu, následne šéfa poľskej rozviedky a od roku 1997 poradcu pre národnú bezpečnosť premiéra novej stredopravicovej vlády Jerzyho Buzeka. Na nápad na alternatívne plynové prepojenie smerom do Dánska a Nórska sa podarilo prehovoriť nielen vládu, ale aj zahraničných partnerov a v roku 2001 bola podpísaná prvá medzivládna dohoda.

To už sa však na návrat k moci chystali postkomunisti, ktorí dohodu krátko po svojom nástupe zrušili. Údajne pre toľko plynu v Poľsku nebolo využitie, viedol sa vtedy boj o záchranu poľských uhoľných baní a presmerovanie energetiky na plyn nebolo podľa nich priechodné.

V pozadí, samozrejme, platili aj dlhoročné väzby na Moskvu. Tie opäť vyplávali na povrch v roku 2010, keď sa po plynovej kríze začali nové rokovania s Gazpromom.

Poľskí ľudovci, čo je tiež postkomunistická formácia, sa vo vtedajšej koaličnej vláde s liberálmi Donalda Tuska pokúsili presadiť predĺženie zmluvy až do roku 2037 za pokračovania pre Poľsko veľmi nepriaznivých podmienok.

Poliaci za rovnaký ruský plyn platili viac ako vzdialenejší odberatelia Nemecko či Holandsko a zároveň poskytovali tranzit za výrazne nižšie poplatky ako iné krajiny. Vtedy sa do poľsko-ruskej diskusie nakoniec vložila aj Európska únia, bolo to obdobie začiatku spoločnej energetickej politiky. Predražený plyn sa nakoniec podarilo napadnúť na Európskom arbitrážnom súde, ktorý v roku 2014 nekalé ruské praktiky potvrdil.

Geopolitika predovšetkým

V tom čase však už bolo jasné, že plyn je niečo viac ako „obyčajná komodita“. Aj v Poľsku, samozrejme, po dekády zaznievali hlasy, že „ide iba o biznis“. Dalo by sa povedať, že niekoľko rokov boli dokonca v prevahe, hlavne aj s ohľadom na to, že také boli očakávania európskeho mainstreamu, ktorý na lacnom ruskom plyne chcel položiť základy úspechu európskej (a hlavne nemeckej) ekonomiky.

Podnikateľ Aleksander Gudzowaty vyjadroval mainstreamový konsenzus, keď v rozhovore z roku 2006 hovoril o „zbytočnej hystérii v Poľsku okolo plynu“ a pravicových „demagógoch“, ktorí strašia Ruskom a presadzujú „virtuálne nápady na prepojenie s Nórskom“.

Pochopenie toho, že plyn je aj účinný prostriedok nátlaku, však nebolo poľským vládam cudzie. Keď na začiatku nového storočia šéf Gazpromu ponúkal cez poľské územie výstavbu plynovodu Peremyčka, ktorý mal cez Poľsko priamo prepojiť územie Bieloruska so Slovenskom, vo Varšave sa prvýkrát rozsvietili červené kontrolky. Prezident Aleksander Kwaśniewski, hoci sám postkomunista, označil projekt za nebezpečný predovšetkým pre geopolitickú bezpečnosť Ukrajiny a v neformálnych rokovaniach ho zablokoval.

Nástupca Kwaśniewskeho Lech Kaczyński už z energetickej bezpečnosti urobil jednu z hlavných tém svojho prezidentského obdobia. Kaczyński sa usiloval v otázkach ropy a plynu o vytvorenie širšej koalície krajín, ktorá by umožnila napojiť strednú Európu na suroviny z oblasti Kaspického mora. K tomu mal viesť aj cyklus energetických summitov, ktoré z poľskej iniciatívy prepájali Ukrajinu, Poľsko a Pobaltie s Gruzínskom, Azerbajdžanom a Kazachstanom.

Spolupráca sa však rozbíjala o niekoľko útesov, z ktorých kľúčovú úlohu hrali, samozrejme, ruská nevôľa (vrátane takých jej prejavov ako invázia do Gruzínska v roku 2009) a potom Obamov a Merkelovej reset vzťahov s Moskvou, ktorý myšlienky na budovanie regionálnych koalícií s cieľom oslabiť ruský vydieračský potenciál voči jednotlivým štátom zásadne spochybnil.

V čase, keď začal vznikať projekt Nord Stream, vyzeral poľský odpor proti ruskému plynu a rope ako ďalší prejav neliečiteľnej poľskej rusofóbie, ktorý do nového skvelého sveta nepatrí. Napriek tomu Poľsko vo svojom odpore voči Nord Streamu zotrvalo. Projekt, ktorý priamo prepájal Rusko a Nemecko a zbavoval celý stredoeurópsky región slabej, no reálnej bezpečnostnej poistky, ktorou bola možnosť zastaviť prevádzku plynovodu, bol od začiatku vnímaný ako existenčná hrozba.

Príbeh zastavenia tranzitu plynuAko sa Robert Fico v ukrajinských očiach zmenil z pragmatika na nepriateľa

Jozef Majchrák

Stihnúť pred novou vojnou…

Po Lechovi Kaczyńskom je dnes pomenovaný prvý poľský terminál na LNG v mestečku Świnoujście a aj prvé poľské plavidlo, ktoré LNG prepravuje. Aspoň týmto spôsobom Poľsko vracia dlh prezidentovi, ktorý z myšlienky oslabenia závislosti od ruských surovín urobil v Poľsku jednu z hlavných tém verejnej debaty.

Práve v čase prvej vlády strany Právo a spravodlivosť v rokoch 2005 – 2007 sa začali totiž aj prvé prípravy na otvorenie krajiny pre skvapalnený plyn. V týchto prípravách pokračovala aj nasledujúca Tuskova vláda, a tak sa otvorením terminálu v roku 2015 začala hlavná etapa poľských pretekov o plynovú diverzifikáciu.

V tom istom roku nová vláda Práva a spravodlivosti, opäť s Piotrom Naimským pri kormidle energetickej problematiky, znovuotvorila rokovania s Nórskom a Dánskom. V zrýchlenom mode došlo k obnoveniu starej dohody a začatiu realizácie projektu Baltic Pipe – baltského plynovodu.

Bol dokončený na jeseň 2022, teda v okamihu, keď mala pôvodne prestať platiť existujúca zmluva s Gazpromom. Rusi plyn nakoniec odrezali už skôr, necelé dva mesiace po začatí invázie na Ukrajinu. Avšak Poľsko mohlo na konci roka 2022 hlásiť, že sa na rozdiel od veľkej časti Európy na tento okamih stihlo pripraviť.

Vedľa baltského plynovodu a terminálu LNG boli kľúčovými elementmi diverzifikačného plánu interkonektory so severnými a s južnými susedmi, ktoré poskytli ďalšie cesty, odkiaľ čerpať surovinu. Vďaka prepojeniu s Litvou Poľsko získalo prístup k terminálu LNG v Klajpede, vzniklo aj prepojenie na Slovensko a do Česka. Prekliatie premýšľania iba na osi východ – západ, známka koloniálnej závislosti nášho regiónu, bolo aspoň v tejto oblasti prelomené.

Mapa baltského plynovodu. Foto: wikimedia.org

Porovnávanie poľského a slovenského prípadu je, samozrejme, ošemetné. Pozíciu Poľska uľahčuje prístup k moru, ale aj fakt, že plyn predstavuje omnoho menší podiel na poľskej energetickej spotrebe.

Poľsko sa na rozdiel od Slovenska musí vyrovnávať s príliš veľkým podielom uhlia v energetickom mixe a aj s neschopnosťou celého radu politických garnitúr doviesť k realizácii projekty výstavby jadrovej elektrárne.

Avšak v prípade plynu a ropy prejavila Varšava schopnosť vyvodzovať ponaučenie z mnohostoročných skúseností s mechanizmami imperiálneho vplyvu Ruska v našom regióne.

Je škoda, že v rokoch pred ruskou inváziou bola táto poľská perspektíva v EÚ braná skôr na ľahkú váhu. Väčšia opatrnosť v budovaní závislosti od ruských surovín by nám bola nielen ušetrila ekonomický šok a skokové zdražovanie, ale predovšetkým by bola mohla výrazne znížiť riziko priameho vojenského konfliktu na Ukrajine.

Keď Berlín pred niekoľkými mesiacmi kritizoval, že poľské úrady nespolupracujú pri vyšetrovaní kauzy výbuchu na plynovode Nord Stream, poľský premiér Tusk odvetil, že „ten, kto podporoval projekt Nord Stream, by mal využiť každú príležitosť na to, aby sa ospravedlnil a mlčal“.