Predsedníčka Bundestagu Klöcknerová Zrodila sa „konzervatívna hviezda“, jej dráha však môže pokojne mieriť do stratena

Politička CDU Julia Klöcknerová, od 25. marca druhá najvyššia ústavná činiteľka Spolkovej republiky Nemecko, je takmer od počiatku svojho mandátu pod paľbou.

Odráža sa to v prieskumoch, ktoré iba krátko po Klöcknerovej voľbe ukázali skok nahor – v apríli bola šiestym najobľúbenejším nemeckým politikom. Podľa augustového prieskumu je už väčšina Nemcov s predsedníčkou Spolkového snemu nespokojná. Až 45 percent respondentov malo dojem, že politička nevedie svoj úrad nestranne, inak to videlo 31 percent opýtaných.

Len väčšina priaznivcov CDU/CSU (53 percent) si myslí, že Klöcknerová je vo funkcii predsedníčky Bundestagu nestranícka. Najviac v zuboch ju majú prívrženci Zelených (61 percent) a Ľavice (64 percent).

Na rozdiel od Slovenska, kde predsedníctvo Národnej rady podľa nepísaného pravidla pripadá politikovi druhej najsilnejšej koaličnej strany, nadstraníckosť v Nemecku predstavuje kľúčové kritérium hodnotenia spôsobilosti politika na predsedníctvo Spolkového snemu. Mnohí kritici Klöcknerovej v týchto dňoch pripomínajú, akým tvrdým aktérom bol nebohý Wolfgang Schäuble v straníckej politike a ako prekvapil na čele Bundestagu svojou noblesnou zdržanlivosťou.

Keď sa kráľ mysliteľ nemeckej politiky, bývalý predseda Zelených a zelený exvicekancelár Robert Habeck na konci leta z Bundestagu stiahol, urobil to s poetickým pátosom jemu vlastným: hoci odchádza do Kalifornie a Kodane, kde bude učiť a skúmať, vyhlásil, že ide „von do otvoreného“ priestoru, do úplného neznáma.

Habeck v tom istom rozlúčkovom rozhovore prezradil, že sa sťahuje skôr pre neúspešnosť svojej politiky – s chuťou totiž útočil na dvoch politických súperov.

Prvým bol foodblogger v úrade bavorského premiéra Markus Söder, ktorému Habeck celkom trefne vyčítal „fetišistické žranie klobás“, druhou bola Klöcknerová. Tá podľa Habecka „vždy len polarizovala, polemizovala a rozdeľovala“ spoločnosť a bola jednoducho „zlou voľbou“.

Klöcknerová v snahe o decentnosť podobnú neskorému Schäublemu v rozhovore pre Frankfurter Allgemeine reagovala: „Ak nezaujmete stanovisko, nemusíte znášať a riešiť žiadne rozpory. Ja zaujímam stanovisko a vysvetľujem ho.“

Nemecko a Rakúsko desať rokov po Refugees WelcomeNič sme nezvládli, takmer nič

Martin Leidenfrost

Eurofederalistka s uvoľneným rodinným životom

Pre slovenského pozorovateľa nemeckého diania je zaujímavé, že stanoviská, ktorými Julia Klöcknerová polarizuje, sú v nemeckom kontexte považované za konzervatívne až rechts, čo v politickej gramatike povojnového Nemecka je už len krôčik od priepasti neonacizmu.

Pravdou je, že 52-ročná Klöcknerová je na rozdiel od dvoch ťažkých ženských váh z radov CDU – exkancelárky Angely Merkelovej a predsedníčky eurokomisie Ursuly von der Leyenovej – konzervatívna v sociálno-etických otázkach a liberálka v ekonomickej politike.

Je to, samozrejme, konzervativizmus na západonemecký spôsob, jej súkromný život by v takom KDH asi neprešiel: bezdetná absolventka katolíckej teológie žila v rokoch 2000 až 2017 s istým mediálnym manažérom, pred oltár predstúpila až v roku 2019 po boku majiteľa centra pre veterány, s ktorým však od roku 2023 už nežije. V tomto auguste prišiel nemecký bulvár s odhalením, že má vzťah s ostrieľaným moderátorom ľahkých zábavných televíznych talkshow a quizshow Jörgom Pilawom.

Aby sa slovenskí konzervatívci unáhlene nezamilovali do političky, ktorá je z hľadiska politickej príťažlivosti porovnateľná len so slovenskou exprezidentkou Zuzanou Čaputovou, dodajme niekoľko detailov ilustrujúcich jej ukotvenie v kresťanskodemokratickom mainstreame Nemecka: ako dlhoročná členka Young European Federalists je presvedčenou eurofederalistkou, absolvovala Young Leader Program atlantickej organizácie American Council on Germany a podporuje poradenstvá pre prípady konfliktného tehotenstva donum vitae.

Týchto viac ako dvesto poradenských centier sa síce definuje ako katolícke, nemajú však požehnanie Vatikánu, lebo žena môže s papierom potvrdzujúcim poradenstvo dona vitae pristúpiť na potrat.

Proti dúhe či propalestínskym nápisom v parlamente

Klöcknerovej kritikom treba uznať, že na stoličke predsedníčky parlamentu vedie naozaj tvrdý regiment.

Známy je jej príkaz, že dúhová vlajka na ikonickej budove, v ktorej sídli nemecký parlament, na Reichstagu, v tomto roku pri príležitosti Christopher Street Day vyvesená nebude. Dúha bude vztýčená už len 17. mája, na Medzinárodný deň boja proti homofóbii.

Povedala: „My sme nemecký Bundestag, vyvesíme jednu vlajku: čierno-červeno-zlatú.“ Kancelár Friedrich Merz ju podporil poznámkou, že „Bundestag nie je cirkusový stan“, kde sa môžu vyvesovať vlajky podľa ľubovôle.

Klöcknerová zašla na veľké zdesenie queer friendly poslancov ešte ďalej: zamestnancom Bundestagu zakázala, aby sa na Dúhovom pochode zúčastnili v mene parlamentu (ako súkromné osoby mohli), a zakázala vlajky a odznaky akejkoľvek podoby všade tam, kde to môže vidieť širšia verejnosť.

Napríklad ľavicového poslanca požiadala, aby si zložil baret, a inú ľavicovú poslankyňu vykázala z rokovacej sály, pretože si odmietla vyzliecť tričko s nápisom „Palestine“. Končiacej predsedníčke zelenej mládeže pohrozila pokutou alebo zákazom vstupu do rokovacej sály, pretože nosila sveter s protipolicajným sloganom ACAB (All Cops Are Bastards – „Všetci policajti sú bastardi“).

Pre spravodlivosť treba tiež uviesť, že Klöcknerová tvrdo zakročuje aj proti najväčšej opozičnej strane, proti pravicovonacionalistickej AfD. Napríklad poslancovi AfD zakázala hovoriť o „kartelových stranách“ a nepodporila žiadosť 21-percentnej AfD o väčšiu rokovaciu miestnosť. Klöcknerová sa vo svojom vnímaní snaží zabezpečiť poriadok v parlamente, v ktorom „desať percent kresiel pripadá ľavému okraju a približne 25 percent pravému“.

Nemecká ľavica, ale aj liberálnejšie krídlo CDU predsedníčke zazlievajú, že vzhľadom na vlajky, odznaky a nápisy trvá na striktnej neutralite, sama však nadstranícky nevystupuje, ale s neobvyklou radosťou šíri svoj „pravicový“ svetonázor.

A to je jednoducho pravda.

Neraz pritom trafí do čierneho. Na Veľkú noc kritizovala katolícku a evanjelickú cirkev, že sa správajú ako veľká mimovládka, zanedbávajú pritom dušpastierstvo, už sa nezameriavajú „na základné otázky života a smrti“ a stali sa preto, „žiaľ, zameniteľnými“. Napríklad v období koronavírusu mohla cirkev „možno poskytnúť trochu viac stability, viac vytvárania zmyslu a podpory pre duše“. Katolícka cirkev podľa Klöcknerovej „v tom či onom momente skutočne premrhala príležitosť“.

Najväčší škandál vyvolala tvrdením, že, „samozrejme, cirkev sa môže vyjadriť aj k rýchlosti 130 km/h na diaľniciach, ale zato nemusím nevyhnutne platiť cirkevnú daň“. Funkcionársku triedu nemeckého katolicizmu už mala proti sebe.

Sloboda slova v NemeckuSpolkový kriminálny úrad sa zaoberá čoraz väčším počtom urážok politikov, ukazujú štatistiky

Michal Lukáč

Porovnanie mediálnych okrajov

Teraz v auguste nasledovalo – aspoň v očiach zelenoprogresívneho mainstreamu – ešte horšie faux pas.

Klöcknerová vystúpila na letnom večierku mestskej CDU v Koblenzi. Večierok sa konal v priestoroch patriacich podnikateľovi Frankovi Gotthardtovi, hlavnému finančnému podporovateľovi pravicovopopulistického protimigračného internetového média Nius. Klöcknerová na podujatí porovnala Nius s denníkom taz a tvrdila, že z hľadiska metodológie tieto dva denníky „nie sú až také odlišné“.

Viac nepotrebovala. Denník taz vznikol v prostredí ekoutopistických západoberlínskych podnikateľov, vo veľkom tlačí transpropagandistickú progresívnu agendu a genderovo citlivý jazyk a je neoficiálnym straníckym orgánom strany Zelených. Ako sa patrí, zelený exvicekancelár Habeck tu vyslovil svoju zmes rozlúčkovej lyriky a reálpolitických útokov na Klöcknerovú. Toto sektárske prostredie sa v posledných rokoch vníma ako súčasť „demokratického politického stredu“, preto ten výkrik.

Tu treba povedať, že Klöcknerová to formulovala nepresne: práve metodicky sa taz a Nius výrazne odlišujú. Taz viac-menej dodržiava novinárske štandardy, kým Nius sa pohybuje v sivej zóne medzi národnokonzervatívnym mainstreamom a dezinfoscénou. Obe médiá vytvárajú a obsluhujú ideologické getá – len to takto Klöcknerová nepovedala. Založenie Niusu vysvetlila ako „reakciu na príliš jednostranné mediálne spravodajstvo“, s čím sa dá iba súhlasiť.

K softvérovému titanovi Gotthardtovi, ktorý do Niusu každoročne nalieva osemcifernú sumu, má tradične blízko. Raz ho nazvala „Billom Gatesom z Koblenzu“.

Kam ďalej?

A to nás privádza k otázke, prečo Klöcknerová robí to, čo robí: ona chce byť odjakživa svetová.

Anonymní straníci z Porýnia-Falcka to vystihli heslom, že Klöcknerová je zu viel Paris, zu wenig Pirmasens, „príliš veľa Paríža, príliš málo Pirmasensu“. Pirmasens je vidiecke mestečko v rodnom kraji tejto dcéry vinárov.

Mondénna krásavica na jednej strane prikladá veľký význam svojmu rodoľubstvu: dcéra vinára začala svoju dráhu ako Weinkönigin („vínna kráľovná“), pracovala ako novinárka someliérskych časopisov a istý čas – aj keď iba raz do týždňa – ako učiteľka katolíckeho náboženstva, no s regionálnou politikou sa vždy trápila.

Dvanásť rokov síce viedla CDU Porýnia-Falcka, dvakrát – v roku 2011 a 2016 – neúspešne kandidovala za krajinskú premiérku, svoju politickú kariéru však začala takpovediac zhora – v roku 2002 ako poslankyňa Spolkového snemu, ktorému dnes predsedá. V poslednom kabinete Merkelovej bola ministerkou poľnohospodárstva.

Odjakživa chcela niečo znamenať vo veľkom svete. Vďaka talentu, ženskej kráse a príjemnému vystupovaniu bol jej vzostup bez väčšieho odporu a vďaka lojalite ku kancelárovi Merzovi dosiahla vrchol svojej kariéry: je predsedníčkou parlamentu tretej najväčšej ekonomiky sveta.

Dokonca aj členovia strany si teraz lámu hlavu nad tým, aký je jej cieľ, jej taktika a stratégia. V rozhovore s Frankfurter Allgemeine tvrdí, že dostáva „veľa listov a mnoho súhlasu s jasnosťou môjho vedenia“ Spolkového snemu.

To je celkom možné, ale zatiaľ nevidieť, čo by s touto pomerne vysokou mierou nepopularity mohla dosiahnuť. Kým by chcela v budúcnosti byť – kancelárkou, spolkovou prezidentkou? Z jej správania to nie je jasné.

Podobne ako v utečeneckej kríze, keď sa snažila zmieriť prívržencov a odporcov masovej imigrácie v CDU svojím nepochopeným „plánom A2“, teraz opäť nie je jasné, v čom jej plán spočíva.

Možno nemecká konzervatívka na čele Bundestagu už dosiahla všetko, čo bolo v jej silách. A možno ešte prekvapí.